Peruánsky naháč
Peruánsky naháč (tiež Perro sin Pelo del Peru či Peruvian Inca Orchid) je psie plemeno pôvodom z Peru, ktorého charakteristickým znakom je absencia srsti na väčšine tela. Sfarbením môže byť od čiernej, cez bridlicovo, slonej, modročiernu, všetky odtiene šedej, tmavo hnedú až po svetlo plavú. Všetky tieto farby môžu byť jednofarebné alebo sa môžu vyskytovať s ružovo sfarbeným škvrnami kdekoľvek na tele.
| Peruánsky naháč | |
|---|---|
 | |
| Krajina pôvodu | Peru |
| FCI kód | |
| Štandardy | FCI |
| Výška | cm (suky) cm (psy) |
| Hmotnosť | malý: od 4 do 8 kg
stredný: od 8 do 12 kg veľký: od 12 do 23 kg |
| Pôvodné určenie | |
| Terajšie určenie | |
| Názov v krajine pôvodu | |
| Synonymá | |
| Zaužívaná skratka | |
Zoznam psích plemien Psí portál
| |
Zaujímavosťou je, že členské krajiny FCI s najväčším počtom chovateľských staníc zaoberajúcich sa chovom peruánskeho naháča je Česko, Fínsko, Francúzsko a Švédsko.
Bezsrstosť u peruánskych naháčov je spôsobená mutáciou génu FOXI3 na 17. chromozóme. Gén ovplyvňuje vývoj srsti a zubov počas embryonálneho vývoja. Homozygoti s dvoma kópiami zmutovaného génu hynú už v maternici, heterozygot sa narodí ako naháč. Okrem absencii srsti je u peruánskych naháčov bežnej chýbanie jedného alebo aj všetkých črenových zubov alebo stoličiek. Pretože naháči sú heterozygoti, rodia sa i osrstené psi.
Telesná teplota peruánskeho naháča je rovnaká ako u všetkých ostatných plemien psov – teda pohybuje sa v rozmedzí 37,5 °C až 39 °C (u šteniat a mladých psov maximálne 39,5 °C). Táto teplota je však vyššia ako telesná teplota človeka a preto ho Inkovia (Mayovia, Aztékovia atp.) používali pri liečení reumatických ochorení.
História upraviť
V niektorých tlačených aj webových publikáciách sa môžete dočítať, že naháča chovali už pred tromi tisíckami rokov Inkovia. Tento údaj je chybný, a to z jedného prostého dôvodu: Ríša Inkov existovala na konci stredoveku. Doba jej najväčšieho rozkvetu netrvala ani sto päťdesiat rokov. Prvým, historicky overeným, dátumom z inkskej histórie je rok 1438 – korunovácie panovníka Pachacutiho. V roku 1533 bola ríša Inkov rozvrátená španielskymi conquistadormi vedenými Franciscom Pizarrom. Torzo inkského štátu si ešte udržalo svoju nezávislosť vo Vilcabamba do roku 1572, potom vláda Inkov definitívne zanikla. Ak Inkovia existovali takmer tisíc rokov pred naším letopočtom, celkom iste išlo o bezvýznamný andský kmeň. Táto skutočnosť bola snáď aj jedným z dôvodov, prečo 12. júna 1985 požiadala peruánska kynologická organizácia (KPC) – na základe archeologických objavov predkolumbovských kultúr – medzinárodnej organizácii FCI o zaregistrovanie štandardu PENa, do tej doby označovaného ako Peruvian Inca Orchid, Inca Orchid Moonflower Dog či Inca Hairless Dog (pod týmito názvami je v USA niekoľko desaťročí stále chovaný, tiež je známy pod skratkou PIO) na terajší oficiálny názov je Perro sin Pelo del Peru.
Pramene o pôvode peruánskych naháčov sa rôznia. V podstate sú známe tri teórie. Prvý z nich je domnienka, že sa do Peru dostali spoločne s africkými nomádmi, druhá s čínskymi prisťahovalcami za vlády prezidenta Castilla v prvej polovici 19. storočia a tretia, ktorá predpokladá príchod psov, sprevádzajúcich človeka pri jeho migrácii z Ázie na oba americké kontinenty, cez Beringovu úžinu.
Vykonávať rozsiahliejšie archeologické výskumy na území dnešného Peru je pomerne ťažké, pretože oblasť andského horského masívu patrí k seizmicky najaktívnejším a veľmi ťažko prístupným pohorím na svete. Časté zemetrasenia a zosuvy pôdy pochovali v priebehu storočí celé mestá a v tropických nížinných pralesoch je veľa doteraz neprebádaných miest, ktoré ešte len čakajú na svoje objavenie. Ďalším problémom je aj to, že zatiaľ neboli nájdené žiadne písomné záznamy z predkolumbovskej éry, a tak je nutné spoliehať na pramene pochádzajúcich od španielskych kronikárov, ktorí zasa vychádzali z ústneho podania tradícií a inckej verzie dejín. Tie sú plné legiend, záhad, folklóru a mýtov. Nemalú mieru tu tiež zohráva fakt, že súčasné Peru je z ekonomického hľadiska pomerne chudobnou krajinou, a tak veľmi často dochádza k vykrádanie archeologických nálezísk, a tým aj k nezvratným stratám kultúrno-historických pamiatok nevyčísliteľných hodnôt.
Pizarrovi nasledovníci a kronikári z polovice 16. storočia, sa zmieňujú o „nahých psoch“ chovaných Inkskou šľachtou. Najviac cenení boli psy so svetlou kožou, a tak, aby vplyvom slnečných lúčov neztmavla (peruánsky naháč sa totiž môže opáliť a spáliť na slnku rovnako ako človek), boli cez deň chované v tmavých miestnostiach a von púšťanie iba v noci. Odtiaľ má asi pôvod niekedy používané označenie „Mesačný orchideový pes“ (Inca Orchid Moonflower Dog).
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peruánsky naháč
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Peruánský naháč na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).