Požiar Ríšskeho snemu
Požiar Ríšskeho snemu alebo požiar Reichstagu je požiar, ktorý zničil budovu Ríšskeho snemu v Berlíne 27. februára 1933. Stal sa jednou z najvýznamnejších udalostí éry nástupu nacistického režimu v Nemecku. Na mieste činu bol zadržaný podpaľač Marinus van der Lubbe. Okolnosti a spolupáchatelia neboli riadne zistení a doteraz sú stále predmetom diskusie. Nacisti obviňovali komunistov a komunisti nacistov. Hitlerova vláda využila požiar ako zámienku k masívnemu obmedzovaniu ľudských práv a to nie len komunistov.
Požiar upraviť
Požiar bol nahlásený o desiatej večer. Zlikvidovaný bol po 1,5 hodine a napáchal značné škody. Na miesto po krátkej dobe dorazili Hermann Göring a zo spoločnej večere Adolf Hitler, Joseph Goebbels, vicekancelár Franz von Papen a knieža Heinrich Günther von Hohenzollern. Göring požiar považoval za signál k spusteniu komunistického puču. Na druhý deň oficiálna agentúra Preussische Pressedienst (Pruská tlačová služba) napísala, že tento „čin podpaľačstva je najnestvornejším teroristickým činom vykonaným boľševizmom v Nemecku“.
Hľadanie vinníka upraviť
Na mieste činu zadržala polícia Holanďana Marinusa van der Lubbeho, ktorý pobehoval po chodbách budovy s horiacou fakľou v ruke. Skôr ako sa začalo vyšetrovanie vyhlásil Hitler, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču a primäl svojich koaličných partnerov (nacisti mali vtedy ešte len troch ministrov) k súhlasu a prezidenta von Hindenburga k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené všetky občianske práva a slobody, zakotvené v ešte stále platnej ústave, dokonca aj právo známe ako habeas corpus - maj si telo (slobodné)- čo znamenalo, že nikoho nebolo možné bezprávne uväzniť a zároveň sa rozšíril okruh trestných činov spadajúcich pod trest smrti.
Požiar prišiel nacistom vhod, lebo necelý týždeň po ňom sa konali voľby a tieto mimoriadne nariadenia mohli na jednej strane zastrašiť voličov, na druhej prilákať rabiátov, ktorí sa vždy radi stotožňujú s najbrutálnejšou politickou silou. Hitlerovi sa napriek tomu nepodarilo získať vytúženú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Po voľbách sa teda rozhodol v zastrašovaní obyvateľstva pokračovať, predbežne tým, že zinscenoval politický proces proti Lubbemu a spoločníkom, ktorými podľa obžaloby mali byť traja bulharskí komunisti Vasiľ Tanev, Blagoi Popov a Georgi Dimitrov, ako aj predseda parlamentnej sekcie komunistickej strany Nemecka Ernst Torgler. Ešte pred začiatkom procesu s nimi v Lipsku bola v Londýne ustanovená medzinárodná komisia na vyšetrenie tohto požiaru. Londýnska komisia viedla vlastný proces a jej rozsudok bol v prospech komunistov, s tým že za Lubbeho činom boli fašisti. Štyroch napokon zbavili obžaloby aj v Lipsku vďaka tomu, že proces bol verejný a Dimitrovova presvedčivá obhajoba vyvolala pozornosť v celej Európe. Odsúdili len van der Lubbeho, ktorý počas celého vyšetrovania trval na tom, že čin spáchal sám a nemá s ostatnými obžalovanými nič spoločné. 10. januára 1934 bol van der Lubbe popravený gilotínou. Dimitrovova verzia bola logickou konštrukciou postavenou na jedinom reálnom základe, a síce na existencii podzemnej chodby medzi budovou ríšskeho snemu a sídlom jeho prezidenta, ktorým bol v tom čase Göring. Táto verzia bola do nedokázateľných podrobností rozvedená v dvoch tzv. Hnedých knihách, ktoré vyšli v roku 1933 a 1934 v Londýne.
Dimitrovova verzia, že nacisti založili požiar sami, aby sa Nemci vystrašení možnosťou komunistického puču ľahšie zmierili s prvými nacistickými zásahmi, sa držala takmer ako jediná až do 60. rokov. V sérii článkov v časopise Spiegel 1959/1960 Fritz Tobias s podporou ďalších publicistov a historikov dokazoval, že Lubbe konal samostatne a bol jediným páchateľom (Einzeltätert). Na základe množstva nového materiálu dospeli k záveru, že požiar spôsobil naozaj van der Lube a nacisti ho len využili. V roku 2008 vydal Sven Felix Kellerhoff knihu, v ktorej argumentoval, že požiar v hlavnej rokovacej sále spôsobil výbuch horúcich nahromadených plynov (tzvn. Backdraft), čo podporuje teóriu, že celý snem mohol zapáliť jeden jediný človek. Ani táto teória však nie je potvrdená.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Požiar Ríšskeho snemu
