Predchádzajúca milosť

Predchádzajúca milosť alebo predbežná milosť (angl. prevenient grace) je jeden z kľúčových pojmov teológie jedného z vodcov metodistického hnutia Johna Wesleyho. Vychádza z Augustínovej teológie.

Neschopnosť človeka konať dobro

Prirodzený človek podľa Wesleyho nie je schopný konať dobré skutky, pretože jeho existencia je poznamenaná „dedičným hriechom“ a ešte chýbajúcim ospravedlnením. Neschopnosť prirodzeného človeka konať dobro má dve príčiny: chýbajúcu schopnosť milovať a chýbajúcu známosť Boha. Inými slovami: skazenosť vôle a citov na jednej strane a úplne chýbajúcu známosť Božej vôle na druhej strane. Skazenosť človeka popisuje Wesley obrazom choroby, ktorá zasiahla celého človeka po jeho vzbure proti Bohu. Táto choroba má veľa prejavov – bezbožnosť, svojvoľnosť, láska k svetu namiesto k Stvoriteľovi, pomstychtivosť, sebectvo a i. Jej vlastná príčina však je v odcudzení vôle človeka a jeho citov. Preto sa Wesley nemôže uspokojiť s chápaním iba pririeknutého ospravedlnenia, ale kladie jasný dôraz na uzdravujúce pôsobenie milosti. Keďže skazenosť ľudskej prirodzenosti je bez Božieho pôsobenia nenapraviteľná, nemôže človek žiadnym vlastným úsilím, žiadnym náboženským alebo mravným konaním dosiahnuť premenu svojej bytosti. Slobodná vôľa prirodzeného človeka je slobodná iba pre hrešenie vo všetkom, čo robí. Wesley nepopiera existenciu mravne dobrých skutkov, avšak pred Bohom „všetka spravodlivosť, milosrdenstvo a pravdivosť, nevyplývajúce z viery v Ježiša Krista, vôbec nepomáhajú, nie sú dobré v kresťanskom zmysle.“ Je presvedčený, že „všetky skutky konané pred ospravedlnením majú povahu hriechu a že človek pred ospravedlnením nemá silu vykonať akýkoľvek skutok, ktorý by bol pred Bohom milý a prijateľný.“

Ďalší dôsledok pádu, ktorý pôsobí naďalej vo všetkých generáciách je úplné zatmenie poznania Boha a jeho vôle. Wesley opisuje stav prirodzeného človeka ako spánok. Pre duchovne spiaceho človeka je nemožné poznanie duchovných vecí. Prirodzený človek Boha absolútne nepozná. Dôsledok tejto slepoty potom nie je iba úplná neznalosť Božej vôle, ale tiež chýbajúce poznanie seba samého ako hriešnika. Človek žije v osudnej istote, ktorá si neuvedomuje priepasť, nad ktorou stojí. Nemôže poznať rozpor medzi Božím nárokom a jeho vlastným správaním, pretože mu je Božia vôľa ukrytá a na Božom súde prepadne.

Postoj, ktorý označuje prirodzeného človeka za neschopného, pokiaľ ide o konanie absolútneho dobra a neznalého, pokiaľ ide o Božiu vôľu zdanlivo vopred popiera základ pre akúkoľvek všeobecne platnú etiku. Ako možno vyžadovať a zdôvodňovať zodpovednosť človeka tam, kde chýba mravné povedomie a sila? Riešenie tohto základného etického problému sa Wesley snažil podať vo svojom učení o predchádzajúcej milosti.

Pôsobenie predchádzajúcej milosti

Wesley považoval všetky skutky neospravedlneného človeka za bezcenné pred Bohom. Človek totiž vo svojej prirodzenosti nie je schopný konať dobro (v absolútnom zmysle). Kristova milosť však pôsobí na človeka aj pred jeho ospravedlnením (porov. perikopa o Kornéliovi, Sk 10). Je to tzv. predbežná alebo predchádzajúca milosť. Práve táto milosť ľudí uschopňuje konať „dobré skutky“, ale len v relatívnom zmysle. Pre Wesleyho je človek jedinečné stvorenie. Je korunou stvorenstva a zostáva ňou aj po páde. Ľudia boli stvorení ako rozumné bytosti, schopné vnímať Boha. V tom je nielen ich zvláštnosť, naproti ostatným stvoreniam, ale je to tiež aj zvyšok Božieho obrazu, ktorý sa inak stratil Adamovým pádom. Tento zvyšok Božieho obrazu sa dá identifikovať v troch smeroch:

1. Každý človek, či už kresťan alebo nekresťan, má duchovnú podstatu, ku ktorej patrí rozum, city a určitá sloboda rozhodovať o sebe.
2. Každý človek má „prirodzené svedomie“, s ktorého pomocou dokáže do istej miery rozlišovať medzi mravne dobrým a zlým.
3. Každý človek má určitú „túžbu páčiť sa Bohu“. To platí aj o ľuďoch, ktorí ešte Boha nepoznajú, aj keď stupeň tejto túžby je rôzne veľký.

Túžba po dobre a odpor ku zlu neboli pádom celkom zničené, takže aj pohania majú mravný zákon. Jeho obsah spočíva predovšetkým v odsudzovaní nemravného konania a správania voči blížnym. Wesleyho výpovede o možnom zvyšku Božieho obrazu v človeku zostávajú vo svojom protiklade k jeho učeniu o úplnej skazenosti neznovuzrodených ľudí na jednej strane bez komentára, na druhej strane schopnosť prirodzeného človeka konať „dobro“ pripisuje pôsobeniu predchádzajúcej milosti. A pretože môže tvrdiť, že neexistuje človek bez predchádzajúcej milosti, dalo by sa jeho stanovisko upresniť v tom zmysle, že aj túžba páčiť sa Bohu, povedomie mravnej hodnoty ľudských činov a jeho obmedzená sloboda vôle v oblasti etických rozhodovaní sú napokon prejavom predchádzajúcej milosti. Wesley hovorí, že mnoho ľudí má túžbu páčiť sa Bohu. Dokonca, dajú sa zistiť niektoré kresťanské cnosti pri ľuďoch pred ospravedlnením, ktoré však vyplývajú z pôsobenia predchádzajúcej milosti. Podobne to platí aj pre svedomie človeka. Wesley je presvedčený, že žiadny človek nežije len v prirodzenom stave, teda bez pôsobenia Božej milosti. Z milosti – nie od prírody - sú ľudia schopní mravného konania. Okrem zjavenia Božej spásy v Písme je ľuďom dané prirodzené svetlo, ktoré vyplýva z predchádzajúcej milosti. Každý človek má akéhosi „vnútorného svedka“ – svedomie. Svedomie robí človeka schopným, aby v obmedzenej miere rozlišoval medzi správnym a nesprávnym.

Svedomie je tiež nástroj, ktorý používa Boh. Tento „vnútorný dozor“ je pôsobením Božieho Ducha a Božej milosti. Trvalá neposlušnosť však môže svedomie oslepiť a nakoniec aj usmrtiť, zatiaľ čo poslušnosť jeho pohľad zaostruje a jeho citlivosť zvyšuje. Náuka o predbežnej milosti, ktorú pred Wesleym rozvinuli predovšetkým Augustín z Hippa a Pierre Abélard má pre Wesleyho etiku dvojakú funkciu : Stavia aj neveriaceho do zodpovednosti za svoje konanie a oslovuje ho pre etické apely, ktoré by bez pôsobenia predbežnej milosti boli nezmyselné.

Význam učenia o predchádzajúcej milosti

Učenie o predchádzajúcej milosti je dôležité vo vzťahu človek – dobré skutky. Na základe predbežnej milosti, človek môže konať dobré skutky a pomáhať svojmu blížnemu. Tieto skutky samozrejme nemajú záslužný, ani ospravedlňujúci charakter a v konečnom dôsledku nepomôžu človeku, ktorý neprijal vierou Ježiša Krista. Sú však dôležité pre existenciu sveta a pre medziľudské vzťahy. Dôležité sú aj Wesleyho výpovede o možnom zvyšku Božieho obrazu v človeku. Človek bol stvorený na Boží obraz. Hriechom bol tento obraz v človeku porušený. Človeku však naďalej zostáva svedomie. Človek sa riadi týmto svedomím, ktoré ho buď obviňuje alebo ospravedlňuje. Dobrých skutkov a mravného konania sú schopní aj ľudia, ktorí nie sú znovuzrodení.