Rafael del Riego y Flórez (* 9. apríl 1784, Santa María de Tuñas, Španielsko – † 7. november 1823, Madrid) bol španielsky generál a liberálny politik.

Rafael del Riego
španielsky generál a liberálny politik
Rafael del Riego
Narodenie9. apríl 1784
Santa María de Tuñas, Španielsko
Úmrtie7. november 1823 (39 rokov)
Madrid, Španielsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Rafael del Riego

Životopis upraviť

Narodil sa 9. apríla 1784 (podľa iných zdrojov 24. novembra 1785) v meste Santa María de Tuñas v Astúrii. Po absolvovaní univerzity v Oviede v roku 1807 sa presťahoval do Madridu, kde vstúpil do armády. Počas španielskej vojny za nezávislosť bol zajatý Francúzmi a uväznený v El Escoriale, odkiaľ ušiel.

10. novembra sa zúčastnil bitky pod Espinosa de los Monteros, po ktorej bol opäť uväznený. O tri dni neskôr bol premiestnený do Francúzska, kde sa zoznámil s revolučnými myšlienkami. Nakoniec bol prepustený a cestoval po Anglickunemeckých štátoch. Po ukončení napoleonskej okupácii v roku 1814 sa vrátil do Španielska a opäť sa, už v hodnosti podplukovníka, pripojil k armáde.

V priebehu šiestich rokov absolutizmu sa pridal ku konšpirácii slobodomurárov a liberálov proti kráľovi Ferdinandovi VII.. V roku 1819 sformoval kráľ 10 práporov na potlačenie revolúcie v Latinskej Amerike. Riego velil asturianskému práporu. Po vstupe do Cádizu 1. januára 1820 sa však spolu s ostatnými dôstojníkmi vzbúril a žiadal znovuzavedenie ústavy z roku 1812.

Riegove oddiely pochodovali andalúzskymi mestami snažiac sa podnietiť protikráľovské povstanie, ale miestne obyvateľstvo bolo väčšinou nevšímavé. Povstanie napriek tomu nakoniec vypuklo v Galícii a rýchlo sa prehnalo Španielskom. 7. marca 1820 bol kráľovský palác v Madride obkľúčený vojakmi generála Ballesterosa a 10. marca kráľ súhlasil s obnovením ústavy.

Novo ustanovená „pokroková“ vláda menovala Riega za poľného maršalagenerálneho kapitána Galície. 8. januára 1821 prevzal velenie v Aragóne a presťahoval sa do Zaragozy. 18. júna toho roku si vzal svoju sestrenicu Mariu Teresu del Riego y Bustillos za manželku. 4. septembra 1821, po neúspešnej republikánskej vzbure, bol falošne obvinený z republikánstva a uväznený. Napriek tomu jeho popularita rástla a na demonštráciách v Madride bolo požadované jeho oslobodenie. V marci 1822 bol zvolený do Generálnych Kortesov (parlamentu) a prepustený z väzenia.

Na kongrese vo Verone v decembri 1822 sa krajiny Svätej aliancie uzniesli, že republikánske Španielsko predstavuje hrozbu v rovnováhe Európy a poverili Francúzsko, aby v ňom znovu zaviedlo absolútnu monarchiu. 7. apríla 1823 prekročila francúzska armáda hranice. Riego, veliaci 3. armáde, zastavil invázne jednotky a skupinky miestnych rojalistov. 15. septembra bol však zradený, uväznený v dedinke Anquillas (Jaén) a nakoniec odvlečený do Madridu. Aj keď mu bola prisľúbená úplná amnestia, kráľovský súd uznal Riega vinným z velezrady, pretože bol jedným z poslancov hlasujúcich za návrh zbaviť kráľa moci. 7. novembra 1823 bol Rafael del Riego na námestí la Cebada v Madride obesený.

Himno de Riego, pieseň napísaná na Riegovu počesť sa stala hymnou Druhej španielskej republiky (19311939). V súčasnej dobe jeho portrét zdobí budovu Generálnych Kortesov.

Literatúra upraviť

  • Carmen de Burgos: Rafael del Riego. Madrid 1958.
  • Javier Fernández López: Rafael del Riego. In: Ders.: Militares contra el estado. Editorial Tauris, Madrid 2003, ISBN 84-306-0495-2.
  • Francisco D. Ojeda: Riego. Un grito de libertad. Centro Asturiano, Sevilla 2002, ISBN 978-84-9309-782-0.
  • Francisco D. Ojeda: Riego. Héroe de Las Cabezas. Verlag „Las Cabezas de San Juan“, Sévilla 1988, ISBN 978-84-5058-083-9.
  • Charles Mullié: Rafael del Riego. In: Ders.: Biographie des célébrités militaires des armées de terre et de mer 1789 à 1850. Poignavant, Paris 1852, S. 179.
  • Miguel del Riego: Denkwürdigkeiten zur Lebensgeschichte des Don Raffael Riego („Memoirs of the life of Riego and his family“). Franckh, Stuttgart 1824.
  • Nard und Piral: Vida militar e politica de Riego. Madrid 1844.

Iné projekty upraviť