Rozsudok (opera)

Rozsudok je slovenská opera Jána Cikkera.

Svoju operu Rozsudok písal Ján Cikker ako v poradí siedmu. Za svoju predlohu si autor zvolill novelu Heinricha von Kleista Zemetrasenie v Čile. Opera vznikala v rokoch 1976 - 1978, premiéru mala v SND v Bratislave hneď nasledujúceho roku. Libreto spracoval skladateľ sám, okrem textu indiánskej piesne, ktorá pochádza od Milan Rúfus|Milana Rúfusa.

Dej

Skladateľ rozčlenil operu do piatich obrazov. Jej dej sa odohráva v rokoch 1646-47 v Santiagu. Jednotlivé obrazy sú silne diferencované:

Prvý obraz otvára motív Dies irae, ktoré sa viackrát v priebehu opery opakuje. Predstavuje v ňom 4 ústredné postavy: Izabel (soprán), Lorenza, jej milého (tenor), Dona Henrica, jej otca (barytón) a Peppu, pestúnku (alt). Už v tomto obraze sa objavuje prvý vrchol – moment pristihnutia Izabely a Lorenza Donom Henricom, od ktorého sa odvíja ďalšie stupňovanie. Z celej opery sa iba v tomto obraze vyskytujú určité deklamačné nepresnosti, ktoré možno autor prehliadol pri krútňave myšlienok nad komponovaním novo vznikajúceho diela (str. 7 aby ju, bozkov tvojich, str.13 na veky, str.19 aby duše nesmútili, aby oči...str.24 na posteli atd.) .

Premostenie do 2. obrazu tvorí subtílna predohra, navodzujúca atmosféru kláštora. Otvára ho ženský zbor vokalizáciou na hlásky „o, a“ a potom „zvukom hromadnej modlitby, akoby rytmizované mrmlanie bez slabík“, čo si pravdepodobne vyžadovalo politické ovzdušie doby, kedy opera vznikala.

V tomto obraze sa objavujú nové postavy: Laetitia, vrátnička kláštora (alt), a Matka Predstavená (mezzosoprán). Oproti 1. obrazu nastal časový skok: (Lorenzo: „...Rok som ju nevidel...“) Izabel bola nútená vstúpiť do kláštora. (Predstavená: „Nie vlastná vôľa viedla kroky tvoje k nám!“). Tento obraz je skôr lyrickou výpoveďou milencov ako dramatickým posunom v opere – Lorenzo a Izabel sa opäť stretávajú, aby za pomoci Laetitie spočinuli pravdepodone v milostnostom splynutí – ich tajný odchod do kláštornej záhrady, zatiaľ čo Matka Predstavená vedie s Laetitou dialóg – ktorý bude mať neplánovane následok na ďalšom deji opery. 2. obrazom sa končí 1. dejstvo. 3. obraz, ktorý je zároveň celým 2. dejstvom je najdramatickejšie a najzaujímavejšie spracovaný. Scénu predstavuje „neurčitý, prázdny žalárový priestor. Niekde vysoko, skôr symbolicky, malý vežový oblok, cez ktorý preniká slabé svetlo.“ Už tento popis, udaný priamo v librete, naznačuje veľmi abstraktný charakter. Izabel leží vo väzenských šatoch a akoby blúznila, čím opisuje súčasnú situáciu aj stručne predchádzajúce okolnosti. Oproti 2. obrazu nastal opäť časový skok. (Izabel: „Mám dieťatko, chlapčeka, preto musím umrieť v rukách kata“) Volá, žiada imaginárnych sudcov o oslobodenie, odpustenie, pri čom stráca vedomie. Nasleduje zmena scény, ako ju opisuje režisérska poznámka: „Niekde vzadu sa vynoria postupne ostro osvetlené postavy sudcu i ďalších... pri tejto scéne... musí byť zachovaný dojem, že ide vždy o sen Izabely.“ Sudca (bas) a sudcovia (mužský zbor) vynášajú nad Izabel rozsudok, zaujímavé je ale autorovo spracovanie textu pre zbor, ktorým navodzuje irrealistickú atmosféru: zdvojuje všetky samohlásky a pridáva tým akcentované neprízvučné osminy.

Takmer bezprostredne nasleduje ďalšia zmena: „Na inom mieste... sa objaví don Henrico – maska. Stojí pred vyvýšeným kreslom, na ktorom niekto sedí, komu vidieť iba nohy v lesklých topánkach, jeho postava je v tme.) Don Henrico prosí „Excelenciu“ o milosť pre svoju dcéru. Ozýva sa predošlý mužský zbor sudcov za scénou, zatiaľ čo Don Henrico mizne. Z diaľky, „nekonkrétne“ počuť hlas Lorenza, ktorý predpovedá ďalšiu zmenu: „Prudké svetlo ožiari Lorenza so vzadu zviazanými rukami, ako ho násilím sácajú dvaja ozbrojenci pred Carlosa, riaditeľa väznice (barytón)“. Poznámka však už nekonkretizuje, v ktorej časti javiska sa má táto scéna odohrávať – nakoľko Izabel zostáva na javisku viditeľná spiaca počas všetkých premien.

Vrcholom tejto scény je zároveň jej najiracionálnejšia časť: skladateľ ju zveril dvom tanečníkom – alter egá Izabel a Lorenza, a zboru, ktorý spieva na text pripomínajúci bosorácke zaklínadlá (napríklad ženský hlas niekoľkokrát imituje krákanie vrany, zbor: haha, reke, vere, buku... okrem iného sa tu opäť ozýva zvolanie Dies irae). Tento sabat vystrieda okamžite scéna umierajúceho dona Henrica s Pepitou na notárom (tenor) spisujúci svoj závet. Úplným záverom je apoteóza Izabely so zborom za scénou, v prichádzajúce ráno jej popravy.

Pozoruhodnosťou tohoto obrazu je skladateľova schopnosť spracovať literárnu predlohu do scénickej formy skoncentrovaním výstupov posúvajúcich dej do chronologických obrazov na minimálnom časovom aj javiskovom priestore. 3. dejstvo sa, tak ako prvé skladá z dvoch obrazov. 4. obraz predstavuje námestie s popraviskom, a podľa autorových poznámok, odvolávajúc sa priamo na Kleistovu novelu, je na scéne veľa štatistov – ľud, komedianti, diváci. Dej tohoto obrazu nasleduje bezprostredne po predošlom. V tomto obraze pristupujú ako sólisti 5 „malých osôb“ (ako uvedené v rozpise postáv): Pedrillo, uvádzač (barytón), 2 ženy (soprán, alt) a 2 muži (tenor, bas). Ich úlohou je komentár spoločnosti a odsúdenej Izabel. Prichádza Izabel aj so sprievodom ľudí, no v okamihu, keď má byť sťatá, nastane silné zemetrasenie. Scéna sa rúca, ľud uniká, na scéne ostávaju iba Pepa a Lorenzo, ktorí odvádzajú Izabel do bezpečia. Nasleduje medzihra prepájajúca do posledného 5. obrazu.

Scéna 5. obrazu predstavuje lúku na okraji lesa a „vrchy, ktoré sme videli aj v 1. obraze. Je druhý deň poludnie po udalostiach predošlého obrazu.“ Lorenzo s Izabel sa chystajú na útek za more, k čomu im dopomáha Peppa, ale sú vyrušení dvoma ženami a dvoma mužmi z predošlého obrazu, ktorí rozpoznávajú Izabel. Opäť mužský zbor imituje kompletný chorál Dies irae, ženský zbor (pútnici) spieva invokáciu k svätému Jagovi. Prichádza aj Pedrillo a podnieti zástup k zmasakrovaniu Izabel, Lorenza aj ich dieťaťa. Na záver preklínajúc vraždenie nevinných umiera aj Peppa, vyslovujúc tým hlboké humaistické posolstvo.

Citáty

Igor Vajda k spracovaniu opery píše: „(Cikker) musel rekonštruovať a domyslieť dej spred zemetrasenia, ktorým sa Kleistova novela začína.“ Vytvoril tiež nové postavy: Peppu, Laetitiu, sudcov, notára, iné zas vynecháva, ako dona Ferdinanda a jeho príbuzných, s ktorými sa milenci zblížia po zemetrasení, čo im obom zachráni život. Cikker tiež v niektorých momemtoch pozmenil dej opery oproti deju v Kleistovej novele, napr. povolanie Pedrilla, miesto zavraždenia milencov, osud ich dieťaťa.

Nazáver slová samotného Cikker k jeho dôvodom, prečo si zvolil daný námet pre svoju operu: „Kleist v novele...kritizuje neľudskosť písaných zákonov spoločnosti, a najmä tých nepísaných, ktoré človeka privádzajú do skazy. ...Kriticky poukazuje na skutočnosť, že ľudstvo do tých čias nenašlo iný spôsob riešenia konfliktov ako vraždami, násilím a vojnami.“