Rudolf Bultmann

Rudolf Bultmann (* 20. august 1884, Wiefelstede, Nemecko – † 30. júl 1976, Marburg, Nemecko) bol nemecký protestantský teológ, biblista. Známym sa stal vďaka svojmu programu „odmytologizovania Nového zákona“. Jeho práce často presahovali aj do oblasti systematickej teológie či filozofie.

Rudolf Bultmann
nemecký protestantský teológ a biblista
Narodenie	20. august 1884 Wiefelstede, Nemecko
Úmrtie	30. júl 1976 (91 rokov) Marburg, Nemecko
Odkazy
Commons	Rudolf Bultmann
Biografický portál

Životopis

Rudolf Bultmann bol synom evanjelického farára Arthura Kennedyho Bultmanna a jeho manželky Heleny. Kým sa otec viac prikláňal k liberálnej teológii, matka si celý život uchovala tradičné pietistické postoje.

V rokoch 1895 až 1903 navštevoval Rudolf Bultmann humanistické gymnázium v Oldenburgu. Počas štúdia bol členom študentského spolku Camera obscura Oldenburgensis.

Po maturite študoval evanjelickú teológiu a filozofiu najprv v Tübingene, kde s veľkou obľubou navštevoval predovšetkým prednášky Karla Müllersa o cirkevných dejinách. V Tübingene bol Bultmann členom akademického spolku Igel. Po troch semestroch štúdia v Tübingene sa presunul v roku 1904 do Berlína, kde študoval, o. i., aj pod vedením Adolfa von Harnacka a Hermanna Gunkela. Už v lete 1905 sa z Berlína presunul do Marburgu, kde sa už celkom špecializoval na Nový zákon. Najvplyvnejšími profesormi tu boli Adolf Jülicher, Johannes Weiß a Wilhelm Herrmann.

Potom, čo v roku 1907 zložil štátnu skúšku z teológie, dosiahol v roku 1910 prácou s názvom Stil der paulinischen Predigt (Štýl pavlovskej kázne) aj doktorát z teológie. O dva roky neskôr sa v Marburgu habilitoval prácou o exegéze Teodora z Mopsuestie. Názov jeho prvej prednášky znel: Was läßt die Spruchquelle über die Urgemeinde erkennen?

Bultmann vyučoval spočiatku ako súkromný docent. V roku 1916 dostal pozvanie do Breslau, o rok na to sa oženil s Helenou Feldmann. V roku 1920 prijal pozvanie do Gießenu, avšak už v roku 1921 sa vrátil do Marburgu ako nástupca Wilhelma Heitmüllera. V tomto období sa začal intenzívne zaoberať s filozofiou Martina Heideggera, ktorý bol v rokoch 1923 až 1928 mimoriadnym profesorom na univerzite v Marburgu.

V čase národného socializmu sa pripojil k tzv. Bekennende Kirche a tzv. Pfarrernotbund. Vo svojich kázňach poukazoval na rozpor medzi národno-socialistickou ideológiou a kresťanskou vierou, sám sa však verejne nikdy nepostavil priamo na odpor. Pravdepodobne preto mohol zostať vo svojom úrade až do svojej emeritácie v roku 1951. Od roku 1944 až do konca vojny prichýlila rodina Rudolfa Bultmanna vtedy sedemnásťročnú Utu Ranke-Heinemann, neskoršiu profesorku teológie, dcéru Gustava a Hildy Heinemannovcov.

Vznik najvýznamnejšieho diela Rudolfa Bultmanna Neues Testament und Mythologie spadá do obdobia druhej svetovej vojny. Touto prácou sa začala dlhá debata o odmytologizovaní Nového zákona, ktorá vyvolala po skončení vojny mnohé kontroverzie. V roku 1952 vydala k tomuto projektu stanovisko aj Flensburgská synoda Zjednotenej evanjelicko-luteránskej cirkvi Nemecka. Biskupi sa vyjadrili proti Bultmannovým názorom. Bultmannovi však nebolo zakázané vyučovať. Krajinský biskup Eduard Lohse vyjadril však neskôr dokonca poľutovanie Evanjelicko-luteránskej cirkvi v Hannoveri nad spomínaným stanoviskom.

Rudolf Bultmann bol otcom violončelistky Heike Bultmann a starým otcom violončelistu Jana Diesselhorsta, člena Berlínskej filharmónie.

Teologické dielo

Kritika formy Nového zákona

V roku 1921 zverejnil Bultmann svoj spis Geschichte der synoptischen Tradition (Dejiny synoptickej tradície), ktorý je dodnes považovaný za klasické dielo v oblasti exegézy Nového zákona. V tomto diele Bultmann predstavil základnú analýzu dejín formy synoptických evanjelií, v ktorej sa pokúsil identifikovať jednotlivé pramene, ktoré ovplyvnili finálnu podobu evanjeliových textov. Podobne ako Martin Dibelius aj on zastával názor, že aj najstarším písomným prameňom, ktoré sa dajú týmto spôsobom rekonštruovať, musela predchádzať akási predliterárna fáza (fáza ústnej tradície). To, čo bolo teda písomne zaznamenané, nesmie byť z tohto dôvodu považované za historické správy, keďže už aj to bolo poznačené vierou prvotného kresťanského spoločenstva. Bultmann bol toho názoru, že Pavol (a Ján) sa vlastne nezaujímali o Ježiša resp. o jeho pozemský život, ale len o Ježiša viery, čoho dôkazom má byť napr.: 2 Kor 5, 16: „A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz ho už nepoznáme.“ Tieto Bultmannove názory sa však v súčasnosti považujú za prekonané.

Podľa Bultmanna však stoja ranokresťanské dokumenty v službe viery a kultu. Z tohto dôvodu sú správne chápané len vtedy, keď sa berie do úvahy ich miesto v prvotnej kresťanskej komunite.

Prechod od liberálnej ku dialektickej teológii

Svojím dielom Die liberale Theologie und die jüngste theologische Bewegung sa Bultmann v roku 1924 odvrátil od liberálnej teológie. Za zásluhu liberálnej teológie považoval Bultmann to, že prispela k porozumeniu historických súvislostí a svojich žiakov tak, prostredníctvom dôrazu na hľadanie pravdy, podnietila ku kritickému mysleniu. Nakoniec, Bultmann nikdy nezavrhol tzv. historickú metódu ako takú. Uznával, že je relevantnou súčasťou teologického výskumu. Upozorňoval však na to, že sa tejto metóde v liberálnej teológii pripisoval neprimeraný význam: (jej) historické poznatky nie sú schopné stať sa základom kresťanskej viery. Bultmann súhlasil so zástupcami dialektickej teológie, ako boli napr. Karl Barth alebo Friedrich Gogarten, v tom, že človek vlastnou silou nedokáže spoznať Boha – a nedokáže to ani teologickými štúdiami. Boh sa môže len dať človeku spoznať a to prostredníctvom svojej milosti v Zjavení.

V knihe Jesus predstavil Bultmann svoje konštruktívne námietky voči liberálnej teológii: nejde mu o to, aby skúmal Ježiša ako historickú postavu. Chce skôr pochopiť nárok, ktorý si robí Ježišovo posolstvo. Podľa Bultmanna sa kresťanská viera neorientuje na Ježiša ako na osobu, ale na ním stelesnenú kerygmu. Týmto postojom stál Bultmann v priamej opozícií ku vtedajším teológom, ako boli napr. Emanuel Hirsch alebo Wilhelm Herrmann.

V stati Kirche und Lehre im Neuen Testament (vyd. 1929) Bultmann ešte spresňuje svoje chápanie kresťanského ohlasovania: neponíma ho ani ako teóriu, ani ako prijatie nezmyselných dogiem, ale vníma ho ako oslovenie človeka, ktoré mu umožňuje svoje existenciálne seba-pochopenie. Situácia človeka sa vyznačuje práve tým, že človek nedisponuje svojím životom z vlastnej moci, že v skutočnosti človek nemá žiadnu istotu a nemôže ju ani vytvoriť. Človek však smie žiť v dôvere, že sa v láske stretne s Bohom, že mu budú odpustené hriechy a bude ospravodlivené jeho bytie. Pre takýto postoj sa však nemôže rozhodnúť raz a navždy. Tento postoj sa musí vždy a znova osvedčovať v každej životnej situácií. Táto pozícia sa stala známou ako existenciálna interpretácia Nového zákona.

Odmytologizovanie Nového zákona

Od roku 1940 sa koncentrovala Bultmannova teologická práca na otázku, akým spôsobom priblížiť svoju existenciálnu interpretáciu Biblie širokému publiku a ako by sa mohla stať podkladom pre kresťanskú vieru. Za týmto účelom rozvinul Bultmann svoj program odmytologizovania novozákonného posolstva, ktorý predstavil v roku 1941 vo svojom spise Neues Testament und Mythologie. V ňom predstavil tézu, že Nový zákon bol napísaný v svete, ktorom bol stále prítomný silný mytologický prvok, ktorý sa však v dnešnej dobe musí nevyhnutne rozplynúť už pri prvom kontakte s vedeckým obrazom sveta. Aby sa zabránilo tomu, že sa onen mytologický svet stane predpokladom viery, je úlohou teológie, poukázať na jadro kresťanského ohlasovania, ktoré je nezávislé od mytologického obrazu sveta.

„	Nie je možné používať elektrické svetlo a rádio, liečiť choroby modernými medicínskymi a klinickými prostriedkami a zároveň veriť v novozákonných svet zázrakov a duchov. A ten, kto si myslí, že to dokáže, by si mal predsa len priznať, že i keď to robí kvôli zachovaniu svojej kresťanskej viery, robí tým v konečnom dôsledku kresťanské ohlasovanie v súčasnosti nezrozumiteľným a nemožným.	“
– Rudolf Bultmann

Ako prvý krok odmytologizovania rozvinul Bultmann teóriu o kresťanskom chápaní bytia. Na základe novozákonných pojmov rozlišuje bytie mimo viery a bytie vo viere. Bytie mimo viery zahŕňa viditeľný a disponibilný materiálny svet so svojou pominuteľnosťou, hriešnosťou, telom a starosťami. Bytie vo viere sa napriek tomu vyznačuje životom z neviditeľného a nedisponibilného, zrieknutím sa sebou samým vytvorenej istoty, aby mohla zažiariť viera v Božiu milosť. To má za následok zrieknutie sa sveta a odvrátenie sa človeka od seba samého, čo ho vlastne vedie k novej slobode.

Bultmann vidí, že takto rozvinuté chápanie bytia je prítomné aj v modernej filozofii, napr. u Wilhelma Diltheya a Martina Heideggera. Avšak filozofia sa domnieva, že na to, aby človek dokázal žiť v súlade so svojou prirodzenosťou, ho stačí o jeho prirodzenosti len, takpovediac, poučiť. Teológia naproti tomu považuje Boží zásah za nutný, ak sa má človek "zjednotiť" so svojou prirodzenosťou. Okrem toho sa filozofii nepodarilo byť celkom samostatnou vo svojom chápaní ľudského bytia, pretože vždy priamo či nepriamo používala pramene ako Nový zákon, Martin Luther či Søren Kierkegaard.

Bultmann uznáva, že teologické premýšľanie vôbec robí možným až filozofia so svojím primárnym vnímaním a chápaním bytia a svojou pojmovosťou. Avšak výroky a závery teológie sa nezakladajú na filozofii, ale na božskom ohlasovaní a v kresťanstve najmä na udalosti kríža. Viera v odpustenie hriechov a vykúpenia prostredníctvom Božej lásky je na základe veľkonočných udalostí viac ako zbožné prianie. Ježišovo zmŕtvychvstanie musí byť teda niečo viac ako len mytologické rozprávanie. Ak historicko-kritický výskum nepovažuje prázdny hrob a Ježišovo telesné zmŕtvychvstanie za historický fakt, tým viac sa chápe vznik veľkonočnej viery medzi učeníkmi ako historické jadro kresťanstva. Historikovi sa to javí ako vizionársky zážitok nejasného pôvodu, veriacemu kresťanovi ako Božie zjavenie – Ježišovo ukrižovanie sa musí chápať ako udalosť spásy. Kresťanská viera spočíva teda v tom, že vníma toto ohlasovanie ako legitímne Božie slovo a svoj život vníma pod týmto zorným uhlom.

Exemplárne sa Bultmann vyrovnáva s dvoma ďalšími aspektmi kresťanskej mytológie: s Kristovou preexistenciou a Ježišovým panenským pôrodom. V prípade obidvoch bodov sa nejedná o vysvetlenie Ježišovho historického pôvodu, ale o objasnenie jeho významu pre vieru. Napokon, Bultmann upozorňuje na to, že jeho odmytologizovávanie nemôže byť úplné, ak sa i reč o Božích skutkoch chápe ako mýtus:

„	Odmytologizovanie nechce, hoci by to tento pojem mohol naznačovať, čo sa aj často zneužíva, eliminovať mýtus. Mýtus musí byť interpretovaný, teda pochopený. Biblický mýtus musí byť chápaný so zreteľom na myšlienky viery, ku ktorým smeruje.	“
– Rudolf Bultmann

Vplyv: Bultmannova škola

Bultmann nabádal svojích študentov, aby skúmali a pokojne i opravovali či upravovali jeho myšlienky všade tam, kde to bude potrebné. Spomedzi významných Bultmannových študentov nemožno nespomenúť mená ako: Ernst Käsemann, Ernst Fuchs, Günther Bornkamm, Herbert Braun, Hans Conzelmann, Willi Marxsen, Gerhard Ebeling, Walter Schmithals, Heinrich Schlier, Uta Ranke-Heinemann, Manfred Mezger, Günter Klein či Helmut Koester.

V nemeckej teológii dlho prevládal názor, že po Bultmannovi je už v podstate nemožné povedať niečo zásadne nové o historickom Ježišovi. Niekdajší Bultmannov žiak Ernst Käsemann však ako prvý (neskôr ešte s niekoľkými kolegami, profesormi Nového zákona) vyjadril názor, že priepasť medzi historickým Ježišom a prvými kresťanmi je predsa o mnoho užšia než medzi historickým Ježišom a Bultmannom. Podľa mienky viacerých sa Bultmann dokonca blížil k liberálnemu racionalizmu či skepticizmu. Všetci Bultmannovi žiaci však trvali na tom, že „viera“ na základe historických faktov sa však ešte nemusí dotýkať existencie človeka, teda v prísnom slova zmysle ešte nie je pravou vierou.

Prostredníctvom vzájomnej výmeny názorov medzi nekonfesionálnou a katolíckou biblistikou (École Biblique) dospeli mnohí Bultmannovi žiaci k názoru, že učeníci a očití svedkovia Ježišovho života predsa len zanechali Novom zákone nepopierateľnú a nezmazateľnú stopu (alebo prinajmenšom ich správy v celkom spoľahlivej forme). Odborníci na Nový zákon tak rozvinuli kritériá, ktoré by ich mohli usmerniť v hľadaní spoľahlivých tradícií, správ a informácii o historickom Ježišovi. Tzv. „Neue Frage nach dem historischen Jesus“ (Nové otázky o historickom Ježišovi) sa pridŕžajú Bultmannovho názoru, že kresťanská viera sa nemôže zakladať na historických faktoch, ale na existenciálnom dotyku. Mnoho evanjelických a katolíckych teológov je dnes presvedčených, že väčšina správ z evanjelií nemôže byť chápaná ako spoľahlivé svedectvo či výpoveď očitých svedkov.

Karl Barth chcel, aby sa náuka o kresťanskej viere, rozvinutá do podoby „teológie“, chápala ako náuka o Bohu a o jeho na tento svet poslanom „Slove“. Barth vyčítal Bultmannovi, že, začína antropológiou a postupne vypracováva teológiu, takpovediac, „od“ človeka.

Bultmann chcel brať vážne ľudské chápanie i akési primárne chápanie (Vorverständnis) a skúmať, na pozadí raných cirkevných dejín, ako toto primárne chápanie poznačilo kresťanské výpovede vo vtedajšom náboženskom svete. Barth to považoval priam za rúhanie, ktoré mu zaváňalo akýmsi „prispôsobovaním si Boha človeku“. Od roku 1933 sa Barth už dištancoval od všetkých „antropológov“. Zdalo sa, že udalosti Tretej ríše mu dávali za pravdu. Dnes sa však Barthova cesta pociťuje ako jednostranná. Napriek tomu bolo veľa podnetov z Barthovej školy prijatých a ďalej rozpracovávaných Bultmannovou školou.

Bultmannovým želaním bolo sprostredkovať posolstvo Nového zákona ľuďom žijúcim v dobe vedy.

Literárne dielo

Okrem teologických spisov sa nachádzajú v Bultmannovej obsiahlej pozostalosti, ktorá je uložená pod signatúrou Mn 2 v tübingenskej Univerzitnej knižnici, aj básne a rozprávky. Bultmannovým prvým uverejneným titulom bola báseň v oldenburgských Nachrichten für Stadt und Land z 11. júla 1903 pod názvom Inselkirchhof, ktorá sa začína slovami: „Still vom Mond beschienen / Ruht der ernste Raum / Drüber schwebt’s wie Frieden / Wie ein sel’ger Traum.“

V rokoch 1916 až 1917 napísal Bultmann pre svoju budúcu manželku štyri rozprávky, v ktorých badať isté autobiografické črty. Tieto rozprávky prikladal k svojim listom.

Pamätné miesto

Busta R. Bultmanna (autor: Michael Mohn, 2002)

Mesto Oldenburg si pripomína svojho niekdajšieho slávneho občana bronzovou bustou v miestnom parku.

Známe citáty

• "Akým spôsobom mi môže byť odpustený môj hriech smrťou nevinného (ak sa vôbec o ňom smie hovoriť)? Čo je to za primitívny pojem hriechu a spravodlivosti, na ktorom sa zakladá takáto predstava? Aký primitívny je takýto pojem Boha? Nech je teda Kristova spásonosná a hriech ničiaca smrť ponímaná ako obeta: čo je to potom za primitívnu mytológiu, že Boh, ktorý sa stal človekom, zmýva svojou krvou hriechy sveta!" ((Neues Testament und Mythologie, 1941, 20)

• "Vlastným zmyslom mýtu nie je podať objektívny obraz sveta. V mýte sa skôr vyjadruje to, ako sa človek sám chápe vo svete. Mýtus teda nechce byť pochopený kozmologicky, ale antropologicky – lepšie povedané: chce byť interpretovaný existenciálne." (Neues Testament und Mythologie, 1941, S. 22)

• "Exegéza bez predpokladov nemôže existovať. ... Nepostrádateľným predpokladom pre výskum textov je ale historická metóda. Exegéza je teda ako interpretácia historických textov vlastne časťou historickej vedy." (Ist voraussetzungslose Exegese möglich?, 1957, S. 410)

• "Historická metóda zahŕňa predpoklad, že dejiny sú jednotou v zmysle uzavretej súvislosti pôsobenia, ktorej sú udalosti navzájom spojené ako príčina a následok... Táto uzavretosť znamená, že súvislosť dejinných udalostí sa nepretrhne nijakým zásahom nadprirodzených, nadpozemských síl, čiže vlastne zázrak v tomto zmysle ani nejestvuje. ... Ak napr. starozákonné rozprávania hovoria o aktívnom Božom zásahu do dejín, tak historická veda tu nemôže konštatovať nijaké Božie konanie. Historická veda môže brať vážne len vieru v Boha a vieru v jeho konanie. Historická nemôže, samozrejme, tvrdiť, že takáto viera je len ilúziou a že žiadne Božie konanie v dejinách neexistuje. Ona samo však nemôže brať spomenuté fenomény ako vedu a vedecky s nimi rátať. Môže dať len každému slobodne na výber, či v nejakej dejinnej udalosti, ktorá sa dá vysvetliť pomocou vnútrodejinných príčin, chce vidieť Božie konanie." (Ist voraussetzungslose Exegese möglich?, 1957, S. 411f.)

Výber z diela

Kompletná bibliografia Rudolfa Bultmanna je dostupná online.

Nasledujúci zoznam ponúka prehľad Bultmannových najvýznamnejších diel:

• Die Geschichte der synoptischen Tradition. 1921. (2. vydanie z roku 1931 dostupné online)
• Welchen Sinn hat es, von Gott zu reden? 1925. In: LINDEMANN, Andreas (ed.). Neues Testament und christliche Existenz. Tübingen, 2002. S. 1 – 12.
• Das Problem einer theologischen Exegese des Neuen Testaments. In: Zwischen den Zeiten 3. 1925. S. 334 – 357.
• Jesus. 1926.
• Offenbarung und Heilsgeschehen. 1941.
• Das Evangelium des Johannes. 1941.
• Die drei Johannesbriefe . 1967.
• Der zweite Brief an die Korinther. 1976.
• Neues Testament und Mythologie. Das Problem der Entmythologisierung der neutestamentlichen Verkündigung. 1941. In: BARTSCH, H.-W. (Hg.). Kerygma und Mythos. Band 1. 1948.
• Zum Problem der Entmythologisierung. In: Kerygma und Mythos II. 1952. S. 177 – 208.
• Das Urchristentum im Rahmen der antiken Religionen. 1949.
• Theologie des Neuen Testaments. 1948 – 1953.
• Ist voraussetzungslose Exegese möglich? In: Theologische Zeitschrift 13. 1957. S. 409 – 417. alebo tiež In: Neues Testament und christliche Existenz. 2002. S. 258 – 266.
• Das Verhältnis der urchristlichen Christusbotschaft zum historischen Jesus. SHAW.PH. 1960/3 (197/5). S. 5 – 27.
• Geschichte und Eschatologie. 1958.
• Glauben und Verstehen. 4 Bde. UTB 1760–1763. Alle Bände 1993 in 9./6./4./5. Aufl. (Aufsatzsammlung)
• Karl Barth – Rudolf Bultmann, Briefwechsel 1911 – 1966. Editoval Bernd Jaspert. (2. vydanie. Zürich, 1994)
• Neues Testament und christliche Existenz. Theologische Aufsätze. Editoval Andreas Lindemann. UTB 2316. Tübingen: Mohr Siebeck, 2002. ISBN 3-8252-2316-7.
• Wachen und Träumen. Märchen. Editoval Werner Zager. Berlin, 2005. ISBN 3-88981-171-X.

Literatúra

• BAASLAND, Ernst. Theologie und Methode. Eine historiographische Analyse der Frühschriften Rudolf Bultmanns. Wuppertal: Brockhaus, 1992.
• BORNKAMM,Günther. Die Theologie Rudolf Bultmanns in der neueren Diskussion. Theologische Rundschau 29. 1963. S. 33 – 141.
• DEMBOWSKI, Hermann. Barth Bultmann Bonhoeffer. Eine Einführung in ihr Lebenswerk und ihre Bedeutung für die gegenwärtige Theologie. 2. Aufl. Rheinbach-Merzbach: CMZ, 2004. ISBN 3-87062-064-1.
• DREHER, Matthias. Rudolf Bultmann als Kritiker in seinen Rezensionen und Forschungsberichten. Kommentierende Auswertung. Münster: Lit, 2005. ISBN 3-8258-8545-3. (Beiträge zum Verstehen der Bibel; 11)
• EVANG, Martin. Rudolf Bultmann in seiner Frühzeit. Tübingen, 1988. BHTh 74.
• GASSMANN, Lothar. Dietrich Bonhoeffer, Karl Barth, Rudolf Bultmann, Paul Tillich. Die einflussreichsten evangelischen Theologen der Neuzeit und ihre Lehren auf dem Prüfstand. Fromm-Verlag, 2011. ISBN 978-3841601643.
• HAMMANN, Konrad. Rudolf Bultmann. Eine Biographie. Tübingen: Mohr Siebeck, 2009. ISBN 978-3-16-148526-8.
• JASPERT, Bernd (Hrsg.). Rudolf Bultmanns Werk und Wirkung. Darmstadt, 1984.
• JASPERT, Bernd. Sackgassen im Streit mit Rudolf Bultmann. Hermeneutische Probleme der Bultmannrezeption in Theologie und Kirche. St. Ottilien, 1985.
• JASPERT, Bernd. Sachgemässe Exegese. Die Protokolle aus Rudolf Bultmanns Neutestamentlichen Seminaren 1921 – 1951. Marburg, 1996.
• JUNG, Karsten. Homiletische Hermeneutik. Rudolf Bultmanns Beitrag für ein fröhliches Christentum, Waltrop: Spenner, 2004.
• KÖRTNER, Ulrich H. J. (Hrsg.). Glauben und Verstehen. Perspektiven Hermeneutischer Theologie. Neukirchen-Vluyn, 2000. ISBN 3-7887-1788-2.
• KÖRTNER, Ulrich H. J. (Hrsg.). Jesus im 21. Jahrhundert. Bultmanns Jesusbuch und die heutige Jesusforschung. Neukirchen-Vluyn: Neukirchener Verlag, 2002. ISBN 3-7887-1898-6.
• NÜSSEL, Friederike. Rudolf Bultmann. Entmythologisierung und existentiale Interpretation des neutestamentlichen Kerygma. In: NEUNER, Peter – WENZ, Gunther (Hrsg.). Theologen des 20. Jahrhunderts. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 2002. S. 70 – 89.
• PANNENBERG, Wolfhart. Problemgeschichte der neueren evangelischen Theologie in Deutschland. Von Schleiermacher bis zu Barth und Tillich. UTB, 1979. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 1997. ISBN 3-8252-1979-8. S. 205 – 232.
• PAUSCH, Eberhard Martin. Wahrheit zwischen Erschlossenheit und Verantwortung: Die Rezeption und Transformation der Wahrheitskonzeption Martin Heideggers in der Theologie Rudolf Bultmanns. TBT 64. Berlin/New York, 1995.
• SCHMITHALS, Walter. Art. Bultmann, Rudolf. In: Theologische Realenzyklopädie 7. 1981. S. 387 – 396.
• SCHMITHALS, Walter. Die Theologie Rudolf Bultmanns. 2. Aufl. Tübingen, 1967.
• ZAGER, Werner. Liberale Exegese des Neuen Testaments. David Friedrich Strauss – William Wrede – Albert Schweitzer – Rudolf Bultmann. Neukirchen-Vluyn: Neukirchener Verlag, 2004. ISBN 3-7887-2040-9.

Externé odkazy

• Rudolf-Bultmann-Gesellschaft für Hermeneutische Theologie e.V.
• Rudolf Bultmann na kulturportalnordwest.de (po nemecky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rudolf Bultmann na nemeckej Wikipédii.