Sergijev Posad
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Sergijev Posad (do roku 1919 Sergijevskij Posad alebo Sergijev Posad; 1919 - 1930 Sergijev; 1930 - 1992 Zagorsk) je ruské mesto, administratívne centrum Sergijevoposadského okresu Moskovskej oblasti. Rozprestiera sa 71 km od Moskvy na rieke Končura. Mesto má 114 100 (2005) obyvateľov; v roku 1987 to bolo len 25 000 obyvateľov. Mesto je súčasťou tzv. zlatého kruhu.
| Sergijev Posad | |||
| Mesto | |||
 Kostol Petra a Pavla
| |||
|
|||
| Štát |  Rusko
| ||
|---|---|---|---|
| Región | Moskovská oblasť | ||
| Okres | Sergijevoposadský rajón | ||
| Rieka | Končura | ||
| Nadmorská výška | 210 m n. m. | ||
| Súradnice | 56°18′00″S 38°08′00″V / 56,30000°S 38,13333°V | ||
| Rozloha | 50,40 km² (5 040 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 105 835 (2010) | ||
| Vznik | 1337 | ||
  Pozícia Sergijev Posadu v Rusku
| |||
| Wikimedia Commons: Sergiev Posad | |||
| Webová stránka: www.sergiev-posad.net | |||
| OpenStreetMap: mapa | |||
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
.png)
.png)
Sergijev Posad patrí medzi turisticky zaujímavé miesta, do ktorých sa ich návštevníci radi vracajú. Starobylé a neobyčajne malebné mesto umelcov, drevorezbárov a výrobcov hračiek vyrástlo z dedín a osád, ktoré obklopovali Kláštor sv. Trojice (Troice - Sergijeva lavra) – jeden z najstarších a najuctievanejších kláštorov v Rusku, historické centrum ruského pravoslávia.
Dejiny upraviť
Založenie Trojicko-sergijevskej lavry upraviť
Kláštor sv. Trojice (Trojický kláštor) založil v polovici 14. storočia „najsvätejší zo svätých Starej Rusi“ Sergij Radonežský, ktorý je symbolom jednoty a znovuzrodenia Ruského štátu
Sergij Radonežský spolu so svojim bratom Stefanom prijali mníšsky stav a odišli do lesov, obklopujúcich mesto Radonež, z ktorého pochádzali. Pätnásť kilometrov od neho našli opustené miesto, kde mohli viesť samotársky mníšsky život. Tu, na veľkom kopci, obmývanom riečkou Končura, postavili bratia malú svätyňu – prvú celu budúceho kláštora. Stefan, ktorý ťažko znášal útrapy samotárskeho života, opustil brata a zanechal ho napospas jeho osudu. No, netrvalo dlho a na miesto Sergijovho bydliska sa začali schádzať mnísi, ktorí podobne ako on hľadali pokoj a samotu. Postupne sa im spoločnými silami podarilo zo skromného obydlia vybudovať najbohatší a najvýznamnejší kláštor v Rusku. Autorita sv. Sergija a viera v jeho ochrannú silu priniesli ním založenému kláštoru slávu. Mnísi, ktorí tu prebývali, zakladali potom podobné kláštory na mnohých miestach krajiny.
Trojický kláštor v 15. – 17. storočí upraviť
Ako vyzeral pôvodný kláštor môžeme len hádať, lebo v roku 1408 do tla zhorel. Jeho obyvatelia, na čele so žiakom a nástupcom sv. Sergija, igumenom Nikonom, stihli ujsť, no už niekoľko rokov po ich návrate kláštor znovu postavili. Najstaršou zo zachovaných architektonických pamiatok je Trojický chrám. Bol postavený v roku 1422 na počesť sv. Sergija Radonežského a stal sa jedným z prvých pútnických miest v Rusku. Na výzdobu interiéru Trojického chrámu boli pozvaní majstri na čele s významnými maliarmi ikon Danilom Čornym a Andrejom Rubľovom. Bohužiaľ, fresky, ktoré vytvorili sa nezachovali, v 17. storočí boli premaľované novými, no zachoval sa ikonostas chrámu, ktorý dodnes zdobí štyridsať ikon od majstrov 15. storočia. Rubľovova ikona Najsvätejšia Trojica (Troica), ktorú namaľoval pre Trojický chrám, je v známa na celom svete, ako jeden zo symbolov staroruskej kultúry.
Na príkaz a za prostriedky Ivana Hrozného postavili najväčší chrám kláštorného komplexu - Chrám Nanebovzatia Panny Márie (Uspenskij sobor). Predpokladá sa, že podnetom na začatie stavby bolo víťazstvo Ivana Hrozného nad Kazanským a Astrachanským chanátom. Vzorom na stavbu tohto chrámu slúžil Chrám Nanebovzatia Panny Márie Moskovského Kremľa. Napriek tomu sa stavby od seba líšia: moskovský „sobor" je postavený z tehál a nie z bieleho kameňa, je väčší rozmerom, má hrubšie steny a menej zložitú štruktúru malieb.
Po čase sa cár Ivan Hrozný prestal o chrám i kláštor zaujímať a financovať ich. Okrem toho tu v roku 1567 vypukol požiar a všetky tieto okolnosti spomalili tempo dostavby. Chrám bol vysvätený až po smrti Ivana Hrozného, maľby dokončili až o sto rokov neskôr, v roku 1684. Takmer celý interiér chrámu vyzdobilo tridsaťpäť umelcov len za sto dní. Ikony nachádzajúce sa na ikonostase Chrámu Nanebovzatia Panny Márie pochádzajú zo 16. – 17. storočia.
V komplexe stavieb Trojického kláštora sa okrem iného nachádzajú i Nemocničné izby (Boľničnyje palaty) pre ochrancov kláštora z rokov 1635 – 1638 s kostolom. Ten je zasvätený sv. Zosimovi a sv. Savvatijovi. Izby a kostol predstavujú zaujímavé spojenie občianskej stavby s kultúrnym objektom. Pri západnej stene Uspenského chrámu je hrobka rodiny cára Borisa Godunova. V roku 1682 a neskôr i v roku 1689 sa tu skrýval i budúci cár Peter Veľký s bratom Ivanom a cárovnou Sofiou.
Trapézna sieň (miestnosť, ktorá slúžila na stolovanie) kláštora s Chrámom sv. Sergija je jednou z mála pamiatok ruskej architektúry 17. storočia, ktoré sa zachovali dodnes v takmer nezmenenej podobe. V kostole sa nachádza knižnica, v ktorej je zozbieraných najviac starých rukopisov a tlačených kníh na území Ruska.
Trojický kláštor bol miestom, v ktorom často trávili čas i ruskí panovníci. Na tieto účely tu boli vybudované Cárske paláce (Carskije čertogi), ktoré ohromujú prepychom a krásou. V rokoch 1693 – 1699 bol postavený Chrám Jána Krstiteľa (Nadvratnaja cerkov sv. Ioanna Predteči) – symbol novej doby a vzniku nových vzťahov medzi štátom a cirkvou.
Sergijev Posad a Trojický kláštor v 18. storočí upraviť
V roku 1744 dcéra Petra I. Jelizaveta Petrovna premenovala kláštor (rus. monastyr) na lavru, tak vzniklo súčasné pomenovanie: Troice-Sergijeva lavra. Okolité dediny sa pripojili ku kláštoru, začali tu vznikať nové domy, ulice rozvíjali sa remeslá a obchod. V roku 1782 na príkaz Kataríny II. bol Sergijev Posad vyhlásený za mesto so svojím erbom a radnicou. Ale hlavné slovo mal stále Trojický kláštor a hlava cirkvi – metropolita Platon, ktorý bol zároveň duchovným radcom Kataríny II.
V tomto období začali vznikať stavby, na architektúre ktorých sa prejavili západné vplyvy. Takou stavbou je napríklad chrám, postavený v barokovom štýle na počesť smolenskej ikony Divotvornej Matky Božej (Smolenskaja čudotvornaja ikona Božiej Materi).
Veľkosť a sláva ruských kláštorov sa často spája s výškou a krásou ich zvoníc. Päťposchodová Zvonica Trojickej lavry je dôstojným symbolom jej významu v histórii krajiny. Predstavuje jednu z najväčších pamiatok ruskej architektúry 18. storočia a zároveň je to najvyššia zvonica v Rusku (viac ako 87 metrov). Je v nej zabudovaných okolo päťdesiat zvonov. Najstarší je Nikonovský zvon z r. 1420 a Labuť z r. 1594), ktorý kláštoru venoval Boris Godunov. V roku 1784 boli vyrobené na príkaz Jekateriny II. hodiny s orlojom.
19. – 20. storočie upraviť
Na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa v Troickom kláštore vykonávali mnohé prerábky, ktoré poškodzovali starobylý charakter architektonického komplexu. Len vďaka reštaurátorským prácam v 40. – 60. rokoch 20. storočia sa unikátne pamiatky dostali do pôvodného stavu.
V roku 1993 bol kláštorný komplex zaradený do Svetového dedičstva UNESCO.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sergijev Posad.
