Wikipédia

Severogermánske jazyky

Severogermánske jazyky[1] (iné názvy: severné germánske jazyky[2], škandinávske jazyky[1], nordické jazyky[3], severské jazyky[4][5]) sú skupina germánskych jazykov. Z dnešných veľkých jazykov sem patrí islandčina, faerčina, nórčina, švédčina, gotlandčina a dánčina.[1]

Severogermánske jazyky v širšom zmysle a severozápadogermánske jazyky upraviť

Pojem severogermánske jazyky (severné germánske jazyky) v širšom, staršom zmysle (nie však ostatné vyššie uvedené synonymá) občas zahŕňa aj východogermánske jazyky (v užšom, čiže dnes bežnom zmysle). Iné názvy takýchto severogermánskych jazykov v širšom zmysle sú gótsko-severské jazyky (=gótsko-nordické jazyky) a v minulosti východogermánske jazyky v širšom zmysle[6][7][8].

Dnes naopak väčšinou považujeme severogermánske jazyky v užšom zmysle za príbuzné nie s východogermánskymi jazykmi v užšom zmysle, ale so západogermánskymi jazykmi. Spoločné zoskupenie severogermánskych jazykov v užšom zmysle a západogermánskych jazykov sa označuje ako severozápadogermánske jazyky.[9]

Delenie upraviť

severogermánske jazyky (synonymá pozri vyššie v úvode tohto článku):

Poznámky:

1. Tzv. kontinentálne severogermánske [alebo škandinávske/nordické/severské] jazyky (=škandinávske jazyky v užšom zmysle) sú opak ostrovných severogermánskych jazykov, čiže súhrnné označenie pre novovekú časť východných severogermánskych jazykov a novovekú nórčinu zo západných severogermánskych jazykov (t.j. høgnorsk, nynorsk a dnešné nórske dialekty). Ide teda o súhrnné označenie pre novoveké jazyky švédčina (spolu s gotlandčinou, skónčinou, jämtska a dalarnčinou), dánčina a nórčina.
2. Východné severogermánske jazyky sa niekedy uvádzajú rozdelené na severnú (t.j. švédsku) skupinu a južnú (t.j. dánsku) skupinu.
3. Praseverčina sa niekedy považuje za súčasť (t.j. najstaršiu fázu) staroseverčiny (pozri Poznámka 5.). U niektorých autorov trvá praseverčina len do 4./5. stor. po Kr. a zvyšné obdobie do 8. stor. sa buď považuje za súčasť (t.j. najstaršiu fázu) staroseverčiny alebo (najmä v dejinách nórčiny) za prechodné obdobie medzi praseverčinou a staroseverčinou (tzv. synkopické obdobie, po nórsky synkopetiden [tid = čas]). Podľa novších názorov je praseverčina predchodcom nielen staroseverčiny, ale aj západogermánskych jazykov; preto aj u niektorých autorov praseverčina trvá iba od 5./6. do 8. storočia a obdobie do 5. stor. nazývajú severozápadná germánčina (v užšom zmysle).
4. Praseverčina sa občas označuje ako severná germánčina. Avšak kým pojem praseverčina je spravidla vymedzený výskytom najstarších literárnych pamiatok, pojem severná germánčina je všeobecne najstaršia fáza severogermánskych jazykov, t.j. v závislosti od autora a/alebo od zvoleného datovania vzniku jednotlivých vetiev germánskych jazykov (a) buď zahŕňa praseverčinu, (b) alebo zahŕňa praseverčinu spolu s asi 4 storočiami pred ňou, alebo (c) zodpovedá obdobiu cca. 5./6. - 11. stor. po Kr. [nazývanému aj "obecná škandinávčina"], (d) alebo v niektorých starších textoch zahŕňa len obdobie zhruba 4 storočí pred praseverčinou a považuje sa za spoločného predchodcu praseverčiny a východogermánskych jazykov.
5. Položky zo stredoveku od 8. storočia, t.j. stará západná severčina, stará východná severčina a stará gotlandčina, sa spolu označujú ako †staroseverčina v širšom zmysle (=staronordičtina v širšom zmysle, stará severná germánčina, staroškandinávčina, staroislandčina v širšom zmysle). Staroseverčina v širšom zmysle je obdobie od 8. stor. do 14. alebo začiatku 16. storočia (čiže do prelomu stredoveku a novoveku). O ďalších významoch tohto názvu a jeho delenie pozri v samostatnom článku staroseverčina.
6. Obdobie 6. a 7. storočia (teda koniec praseverčiny v jej bežnom chápaní) a často aj obdobie 8. - 11. storočia (teda začiatok staroseverčiny v širšom zmysle) sa označuje aj ako "obecná škandinávčina" či "obecná severčina" (nem. Gemeinskandinavisch alebo Gemeinnordisch, angl. Common Nordic alebo Common Skandinavian, rus. obščeskandinavskij jazyk, čes. obecně skandinávský jazyk). Niekedy (porov. napr. Toporova 2000 a Meyers 1908) sa však tento názov stotožňuje s praseverčinou (t.j. 2. - 8. stor.).

Zdroje kapitoly Delenie:a) základné:[1][10][11][12][13][14][15][6][16][17][7][18][5][19][20][21][22][23][24][25][9][26][27][28][29][30][31][32][33][34][35][36][37]; b) k téme praseverčina resp. najstaršie obdobie severogermánskych jazykov aj:[8][38][39][40][41][42] [43][44][45][46][47][48][49][50][51][52][53][54]; c) k téme novoveká nórčina aj: [55][56][57][58][59][60][61][62]

Zdroje upraviť

  1. ↑ a b c d KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 90 – 101.
  2. ↑ Klasifikačný prehľad jazykov sveta. In: Všeobecný encyklopedický slovník. Ed. Ivan Paulička. Zväzok G – L. Praha : Ottovo nakladatelství, 2002. 943 s. ISBN 80-7181-659-0. S. 573.
  3. ↑ HORECKÝ, Ján. Slovenčina v našom živote. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 125 s. S. 64.
  4. ↑ KOTULIČOVÁ, Silvia. Príručka výslovnosti a skloňovania severských vlastných mien v češtine. Kultúra slova, 2002, čís. 2. Dostupné online [cit. 2022-04-06]. ISSN 0023-5202.
  5. ↑ a b Skandinávské jazyky. In: Ottův slovník naučný. Zväzok 23. Schlossar – Starowolski. V Praze : J. Otto, 1905. 1064 s. Dostupné online. S. 255 – 256.
  6. ↑ a b BLAŽEK, V. ÚVOD DO HISTORICKO-SROVNÁVACÍHO STUDIA GERMÁNSKÝCH JAZYKů [1]
  7. ↑ a b germánske jazyky. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Diel II. E – M. Bratislava–Praha : Litevna, 1932. 379 s. S. 81.
  8. ↑ a b NIELSEN, H. F.. The Germanic Languages. Origins and Early Dialectal Interrelations. Tuscaloosa, London: University of Alabama. ISBN 0-8173-0423-1. S. 80-89
  9. ↑ a b BLAŽEK, Václav. Staré germánské jazyky (Historický a gramatický přehled). [s.l.] : Masarykova univerzita, 2014. 163 s. ISBN 978-80-210-7644-0.
  10. ↑ MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 13, 138 – 152.
  11. ↑ Stammbaum der germanischen Sprachfamilie [online]. swanrad.ch, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  12. ↑ Germanic [online]. ethnologue.com, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  13. ↑ Glottolog 4.5 - North Germanic [online]. glottolog.org, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  14. ↑ REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. 1. vyd.. vyd. Voznice : Leda, 2004 (2001). 752 s. ISBN 80-85927-85-3. S. 7.
  15. ↑ 2014. Multitree: A digital library of language relationships. Bloomington, IN: Department of Linguistics, The LINGUIST List, Indiana University. [2]
  16. ↑ INDOGERMANISCH - Vollständige Klassifikation mit Sprecherzahlen - Prof Dr Ernst Kausen © 2006, Aktualisierung 2010 [3]
  17. ↑ Auffrischungskurs Hist. Ling. (HS08) Luzius Thöny [4]
  18. ↑ škandinávske jazyky. In: Všeobecný encyklopedický slovník. Ed. Ivan Paulička. Zväzok S – Ž. Praha : Ottovo nakladatelství, 2002. 1064 s. ISBN 80-7181-768-6. S. 407.
  19. ↑ KUHN, H. Altnordisch. In: Kurzer Grundriss der germanischen Philologie bis 1500 - Band 1 - Sprachgeschichte [5]
  20. ↑ Vikor L. S. The Nordic language area and the languages in the north of Europe. In: BANDLE, Oskar; BRAUNMÜLLER, Kurt; ELMEVIK, Lennart; JAHR, Ernst Hakon; WIDMARK, Gun, Hans-Peter Naumann; KARKER, Allan; TELEMANN, Ulf The Nordic Languages (An International Handbook of the History of the North Germanic Languages). [s.l.] : Walter de Gruyter, 2002. 1057 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11014876-3. S. 1 a nasl..
  21. ↑ Venas K. Previous attempts at establishing periods in Nordic language history. In: BANDLE, Oskar; BRAUNMÜLLER, Kurt; ELMEVIK, Lennart; JAHR, Ernst Hakon; WIDMARK, Gun, Hans-Peter Naumann; KARKER, Allan; TELEMANN, Ulf The Nordic Languages (An International Handbook of the History of the North Germanic Languages). [s.l.] : Walter de Gruyter, 2002. 1057 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11014876-3. S. 31 a nasl..
  22. ↑ skandinávské jazyky. In: Malá československá encyklopedie V. 1987. S. 647
  23. ↑ HAUGEN, Einar. Die skandinavischen Sprachen (eine Einführung in ihre Geschichte). [s.l.] : Buske, 1984. 636 s. ISBN 978-3-87118-551-9. S. najmä S. 114 a nasl..
  24. ↑ TOPOROVA, T. Germanskije jazyki. In: Jazyki mira - Germanskije jazyki. Keľtskije jazyki. Moskva: Academia. 2000, S. 13 a nasl.
  25. ↑ Kuzmenko, J. K.. Der samische Einfluss auf die skandinavischen Sprachen (ein Beitrag zur skandinavischen Sprachgeschichte). [s.l.] : Nordeuropa-Institut der Humboldt-Universität, 2011. 462 s. ISBN 978-3-932406-25-6. S. 32 (aj pozn. pod čiarou). [6]
  26. ↑ altnordische Literatur. In: Lexikon des Mittelalters. CD-ROM. Verlag J.B. Metzler, 2000. ISBN 3-476-01819-9.
  27. ↑ nordische Sprache. In: Meyers Großes Konversations-Lexikon, Band 14. Leipzig 1908, S. 764-766
  28. ↑ der Auwera van. The Germanic Languages. [s.l.] : Taylor & Francis, 1994. 631 s. Dostupné online. ISBN 978-0-415-05768-4.
  29. ↑ Highlander, M. T.(2014). The Grouping of the Germanic Languages: A Critical Review. (Master's thesis). https://scholarcommons.sc.edu/etd/2587
  30. ↑ Norové. In: Masarykův slovník naučný V . 1931. S. 206-207
  31. ↑ severské jazyky. In: Masarykův slovník naučný VI . 1932. S. 543
  32. ↑ germánske jazyky. In: Encyclopaedia Beliana 5. 2007. S. 132
  33. ↑ BACHMANN, S. Die Germanischen Sprachen 2014 [7]
  34. ↑ NOREEN, A. Altnordische Grammatik I : Altisländische und altnorwegische Grammatik 4. Auflage 1923. (Einleitung) [8]
  35. ↑ NOREEN, A. Geschichte der nordischen Sprachen. 3. Auflage 1913. [9]
  36. ↑ Clemens-Peter Herbermann; GRÖSCHEL, Bernhard; WASSNER, Ulrich Hermann; KACZMAREK, Ludger. Sprache & Sprachen (Thesaurus zur allgemeinen Sprachwissenschaft und Sprachenthesaurus / unter Mitw. von Ludger Kaczmarek). [s.l.] : Otto Harrassowitz Verlag, 2002. 389 s. Dostupné online. ISBN 978-3-447-04567-4. S. 256, 257.
  37. ↑ HAUGEN, O. E.. Norröne Grammatik im Überblick. 2. Aufl. 2015 (2020) [10]
  38. ↑ Venas K. Previous attempts at establishing periods in Nordic language history. In: BANDLE, Oskar; BRAUNMÜLLER, Kurt; ELMEVIK, Lennart; JAHR, Ernst Hakon; WIDMARK, Gun, Hans-Peter Naumann; KARKER, Allan; TELEMANN, Ulf The Nordic Languages (An International Handbook of the History of the North Germanic Languages). [s.l.] : Walter de Gruyter, 2002. 1057 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11014876-3. S. 32-34.
  39. ↑ HARBERT, Wayne. The Germanic Languages. [s.l.] : Cambridge University Press, 2006. 482 s. Dostupné online. ISBN 978-1-139-46152-8. S. 19.
  40. ↑ JASANOFF, Jay H. Chapitre 13. Germanic (Le germanique) In : Langues indo-européennes [en ligne]. Paris : CNRS Éditions, 1997 (généré le 08 avril 2022). Disponible sur Internet : <http://books.openedition.org/editionscnrs/41577>. ISBN : 9782271128034. DOI : https://doi.org/10.4000/books.editionscnrs.41577.
  41. ↑ Jan Alexander van Nahl; Astrid van Nahl. Skandinavistische Mediävistik (Einführung in die altwestnordische Sprach- und Literaturgeschichte). [s.l.] : Buske, 2019. 234 s. Dostupné online. ISBN 978-3-87548-967-5. S. 3. kapitola. [nefunkčný odkaz]
  42. ↑ KRAHE, Hans. Einleitung und Lautlehre. [s.l.] : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 1963 (2019). 147 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11137538-0. S. 25, 32 a nasl..
  43. ↑ KROGH, Steffen. Die Stellung des Altsächsischen im Rahmen der germanischen Sprachen. [s.l.] : Vandenhoeck & Ruprecht, 1996. 413 s. Dostupné online. ISBN 978-3-525-20344-6. S. 84, 85.
  44. ↑ MAROLD, Edith; ZIMMERMANN, Christiane. Nordwestgermanisch. [s.l.] : Walter de Gruyter, 2011. 309 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11090769-8. S. 2, 3.
  45. ↑ SONDEREGGER, Stefan. Althochdeutsche Sprache und Literatur (Eine Einführung in das älteste Deutsch. Darstellung und Grammatik). [s.l.] : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2020. 272 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11232039-6. S. 14.
  46. ↑ KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 90.
  47. ↑ Deutsche Sprachgeschichte - Perioden [online]. joachimschmid.ch, [cit. 2022-04-09]. Dostupné online.
  48. ↑ PENZL, HERBERT. "RUNENGERMANISCH. Zur Geschichte einer ›Trümmersprache‹" , vol. 117, no. Jahresband, 1995, pp. 369-380. https://doi.org/10.1515/bgsl.1995.1995.117.369
  49. ↑ ANTONSEN, Elmer H.. Runes and Germanic Linguistics. [s.l.] : Walter de Gruyter, 2002. 380 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11017462-5. S. 31-34.
  50. ↑ urnordisk. In: Store norske leksikon. Store norske leksikon [online]. snl.no, [cit. 2022-04-09]. Dostupné online.
  51. ↑ Astrid van Nahl. Einführung in das Altisländische (Ein Lehr- und Lesebuch). [s.l.] : Buske Helmut Verlag GmbH, 2014. 252 s. Dostupné online. ISBN 978-3-87548-704-6. S. 5.
  52. ↑ Chapter 3 Sources, Methods and Tools SKRZYPEK, Dominika; PIOTROWSKA, Alicja; JAWORSKI, Rafał. The Diachrony of Definiteness in North Germanic. [s.l.] : Brill, 2021. 274 s. Dostupné online. ISBN 978-90-04-46368-4.
  53. ↑ Sprachwissenschaftliches Einführungsproseminar II - Sprachgeschichte in Skandinavien (2018) [11]
  54. ↑ Schalin, Johan. (2017). Scandinavian umlaut and contrastive feature hierarchies (journal article in NOWELE 70:2, author's post-print, full text). NOWELE. 70. [12]
  55. ↑ Lars S. Vikør: Norwegian: Bokmål vs. Nynorsk [13]
  56. ↑ MILLAR, R.. Language, Nation and Power (An Introduction). [s.l.] : Springer, 2005. 232 s. Dostupné online. ISBN 978-0-230-50422-6. S. 127.
  57. ↑ riksmal,bokmål, nynorsk, dansk-norsk, norsk-dansk. In: Ordbøkene.no - Bokmålsordboka og Nynorskordboka [online]. ordbokene.no, [cit. 2022-04-09]. Dostupné online.
  58. ↑ riksmål, bokmål, dansk-norsk, moderne norsk, . In: Store norske leksikon. Store norske leksikon [online]. snl.no, [cit. 2022-04-09]. Dostupné online.
  59. ↑ HALAGA, Ondrej R.. Východoslovenský slovník (historicky dokumentovaný (921-1918), paralely české, slovenské ekvivalenty). [s.l.] : Universum, 2002. 1393 s. ISBN 978-80-89046-04-1. S. 74. ("Tak vznikol v Nórsku bilingvizmus : popri tradičnej „ nórskej dánčine “ ( norsk dansk ) , zvanej neskôr riksmaal , sa zavádzala i spisba v „ nórskej nórčine “ ( norsk norsk ) , zvanej neskôr „ rečou vidieka “ ( landsmaal )..."
  60. ↑ GROTH, Peter Olsen. A Danish and Dano-Norwegian Grammar. [s.l.] : D.C. Heath & Company, 1894. 143 s. Dostupné online. S. 2.
  61. ↑ O jazykovej situácii v Nórsku. In: ONDREJOVIČ, Slavomír. Jazyk, veda o jazyku, societa : sociolingvistické etudy. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2008. 304 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0994-0. S. 153 a nasl..
  62. ↑ NOREEN, A. Geschichte der nordischen Sprachen (besonders in altnordischer Zeit). 3. Auflage 1913. [14]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Severogermánske_jazyky&oldid=7671614“