Silverchair

Silverchair je austrálska alternatívna rocková skupina. Vznikli v roku 1992 pod menom Innocent Criminals v Newcastle, Nový Južný Wales, Austrália. Začínali aj so súčasníkom, hlavným spevákom a gitaristom Danielom Johnsom, bassgitaristom Chrisom Joannouom a bubeníkom Benom Gilliesom. Skupina je celkom úspešná v rámci austrálskeho hudobného priemyslu, čo dokazuje množstvo získaných cien, napríklad ARIA Awards, alebo šesť získaných APRA cien.

Silverchair
Základné informácie
Pôvod	Newcastle, Nový Južný Wales, Austrália
Žáner(-re)	Alternatívny rock, Art rock, Grunge
Pôsobenie	1992 - súčasnosť
Vydavateľstvá	Murmur Epic Records Eleven: A Music Company
Webstránka	http://www.chairpage.com
Členovia skupiny
Daniel Johns Chris Joannou Ben Gillies
Hudobný portál

Dlhšiu pauzu v hraní a koncertovaní mali v polovici roku 1994, keď vyhrali národnú demo-súťaž Nomad pod vedením televízie SBS a rádia Triple J. Neskôr skupina podpísala zmluvu s vydavateľstvom Murmur a žali úspechy nielen v Austrálii ale aj medzinárodne. Po vydaní platne Diorama (2003), skupina avizovala prerušenie kvôli nahrávaniu projektov s The Dissociatives, The Mess Hall a Tambalane. Silverchair sa znovuzjednotili v 2005-tom počas Wave Aid koncertov (venované obetiam tsunami z decembra 2004), spolu naďalej pokračovali vydaním piateho albumu Young Modern (2007) a absolvovali Across the Great Divide tour spolu s austrálskou skupinou Powderfinger.

Štýl Silverchair sa postupne vyvíjal počas ich rastúcej kariéry, odlišné tóny na konkrétnych albumoch sa stali odvážnejšími, od grungeu na ich debute až po ich súčasný orchestrálny, progresom presiaknutý komorný pop. Texty a spev Daniela Johnsa sú známe ako stále sa vyvíjajúce, zatiaľ čo skupina sa vyvinula ako rastúci element komplexnosti, čo možno poznať (aj počuť) na ich neskorších dielach. Skupina predala viac ako šesť miliónov platní.

História

Vznik a rané nahrávky (1992-1996)

Celé to začal mladý spevák a gitarista Daniel Johns a jeho spolužiak, bubeník Ben Gillies, keď začínali spolu hrať na základnej škole. Keď prešli na strednú školu v Newcastle, členom „skupiny“ sa stal ďalší spolužiak – Chris Joannou na base. Založili skupinu s názvom Innocent Criminals s druhým gitaristom Tobinom Finnaneom, ktorý však čoskoro skupinu opustil. Odohrali niekoľko koncertov v regióne Hunter Valley v prvých rokoch vzniku, po tom, ako sa úspešne zúčastnili súťaže YouthRock (1994), čo bola súťaž pre školské kapely. Padli aj prvé nahrávky. Ešte pod menom Innocent Criminals nahrali demá ako Acid Rain, Cicada, Pure Massacre a Tomorrow pod záštitou spoločnosti Platinum Sound Studios.

Veľký objav kapely prišiel, keď v apríli vyhrali národnú súťaž Pick Me, s ich originálnym demo songom Tomorrow, vedenú TV SBS Nomad a alternatívnym rádiom Triple J. Cenu tvorilo nahranie skladby pod krídlami Triple J a natočenie videoklipu televíziou ABC v premiére 16. júna. Tu však prišla možnosť na zmenu názvu skupiny ešte pred vydaním Tomorrow ako singla.

V rozhovore pre reláciu AT&T Blue Room (2007) diskutovali aj o tom, aký je vlastne pôvod ich nového názvu – Silverchair. Meno vzniklo prevzatím názvu jednej z kníh C.S.Lewisa, „The Silver Chair“. Priznali, že s tým, čo prišli, bol celkom schopný príbeh, ale pochopili, že je skrátka jednoduchšie povedať, ako to vzniklo z knihy.

Na základe rivality medzi nahrávacími spoločnosťami, kapela Silverchair podpísala kontrakt so Sony Music na troj-album v spolupráci s Murmur Records; Sony A&R manažér John Watson, ktorý bol spoluzodpovedný za podpisovanie skupiny, neskôr vydavateľa opustil a stal sa manažérom Silverchair. Nahrávka z Triple J bola uvedená v auguste 1994 a hneď sa udržala šesť týždňov ako N° 1 v rebríčku ARIA Singles.V 1995-tom nahrali novú verziu Tomorrow (plus nový klip). Singel bol určený pre americký trh a stala sa tak najhranejšou piesňou v rádiu US modern rock.

Ich debutový album, Frogstomp, sa nahral len deväť dní po uvedení Tomorrow. V čase nahrávania dosky mali všetci členovia len pätnásť rokov a ešte chodili na strednú. Piesne na albume mali lyrický kontext, neboli založené na realite, brali inšpiráciu z televízie, miestnych tragédií a zobrazovali bolesti priateľov. Album bol kritikmi prijatý, magazíny Allmusic a Rolling Stone ho ohodnotili 4 a 4,5 hviezdičkami vyzdvihujúc intenzitu albumu, špeciálne singla Tomorrow. Frogstomp sa ako hit číslo jeden v Austrálii a na Novom Zélande dostal v rámci rebríčka Billboard 200 do TOP 10. Kapela Silverchair sa stala po dlhom čase (od čias skupiny 'INXS) ďalšou austrálskou skupinou v rebríčku. Z albumu sa celosvetovo predalo viac ako dva a pol milióna kópií. Ako rástla popularita albumu Frogstomp a singla Tomorrow, kapela koncertovala na tour s Red Hot Chilli Peppers a hrala dokonca na streche Radio City Music Hall nezabúdajúc na školu. V januári 1996 bol prípad vraždy, v ktorom právny zástupca Briana Bassetta, 16, a Nicholausa McDonalda, 18, vymáhal, že počúvanie piesne Israel’s son z albumu Frogstomp spôsobilo úmrtie Bassetových rodičov. Skupina vydala stanovisko, že nikto z nich nemal nikdy v úmysle propagovať násilie a prípad bol takto zamietnutý.

Kritiky a komerčný úspech (1997-2001)

Žnúc úspech z prvého albumu v Austrálii a Spojených štátoch, skupina začala s nahrávaním ich druhého štúdiového albumu – Freak Show, vydaný v roku 1997. Tri piesne z Freak Show sa hneď dostali do austrálskeho TOP 10 a to konkrétne skladby Freak, Abuse Me a Cemetery. Štvrtý singel – The Door dosiahol 25-tu priečku. Texty sa zameriavali prevažne na hnev a oddelenie sa od očakávaní, ktoré so sebou priniesol album Frogstomp. Ich druhý album bol ocenený zlatom v Spojených štátoch a medzinárodne sa predalo približne jeden a pol milióna platní.

Po maturite členovia skupiny získali viac času na tvorbu nového albumu Neon Ballroom vydaného v roku 1999. Silverchair si chceli pôvodne urobiť ročnú pauzu, no nakoniec sa rozhodli venovať komponovaniu hudby. Tretí album dal svetu štyri nové single ako Anthem for the Year 2000, Ana´s Song (Open Fire), Miss You Love a Paint Pastel Princess. Tri z nich sa dostali do TOP 50 rebríčka ARIA.

Albumy Freak Show a Neon Ballroom dosiahli vysoké miesta (konkrétne 2. a 3.) v rebríčku albumov ARIA. Tieto boli úspešné aj mimo Austrálie, Freak Show dosiahol druhú priečku v Kanade a Neon Ballroom dosiahol piatu pozíciu. Piesne Freak, Abuse Me a Cemetery sa dostali do TOP 10 v Austrálii a Abuse Me dosiahla štvrté miesto v rebríčkoch Hot Modern Rock Tracks a v Hot Mainstream Rock Tracks. Singel Anthem for the Year 2000 bol z albumu Neon Ballroom najvyššie – na tretej priečke, zatiaľ čo Ana´s Song (Open Fire) dosiahla číslo 12 v Hot Modern Rock Tracks.

V roku 1999 sa Johns priznal, že sa mu na základe jeho depresívneho stavu vyvinula porucha príjmu potravy. Takisto poznamenal, že v texte k piesni Ana´s Song (Open Fire) sa zaoberal svojou chorobou, kde mohol „jesť, čo chcel ... prebudiť sa“ („eat what he needed ... to stay awake").

Neskôr absolvovali koncertnú šnúru zameranú na propagáciu albumu Neon Ballroom s cieľom predať celosvetovo viac kópií než mal album Freak Show. Neva Chonin z Rolling Stone považuje za jeho úspech hlavne prepracovanejší a zrelší zvuk. V rámci Európy a južnej Ameriky sa tento album stal jedným z najúspešnejších a to aj vďaka tomu, že Silverchair koncertovali a vystupovali na festivaloch, napríklad na festivale v Readingu alebo Edgefeste. Jediným živým vystúpením skupiny v roku 2000 bolo vystúpenie na festivale Falls na Nový rok. 21. januára 2001 kapela hrala pred 250 tisícovým publikom počas Rock In Rio a neskôr to opisovali ako najvyšší bod ich kariéry. Nasledujúca šnúra koncertov prišla aj s informáciou, že si berú 12-mesačnú pauzu.

S vydaním Neon Ballroom, čo bol ich tretí album, sa skončila aj ich zmluva na albumy so spoločnosťou Sony Music. Skupina bola ešte počas pauzy sledovaná nahrávacími spoločnosťami. Končiac pauzu ohlásili, že budú nahrávať pod taktovkou Atlantic Records na americkom trhu. Neskôr si vytvorili vlastnú značku, Eleven: A Music Company, pre austrálsky a ázijský trh. Po tomto vyjadrení spoločnosť Sony vydala album The Best of Volume 1 bez súhlasu kapely.

Diorama (2001-2002)

V júni roku 2001 sa skupina zavrela do nahrávacieho štúdia v Sydney pod vedením Davida Bottrilla (Tool, Peter Gabriel, Kign Crimson) a začali pracovať na ich štvrtej štúdiovej nahrávke Diorama. Toho času, Daniel Johns už oficiálne zastával úlohu koproducenta. Album, ktorý Johns opisuje ako „svet vo svete“ („a world within a world“), prišiel s novou metódou tvorenia hudby, najmä klávesy, a technika, ktorú vyvinul počas skupinovej pauzy. Aby skompletizoval svoju víziu albumu Diorama, pozval si niekoľko iných hudobníkov ako podporu, vrátane Van Dyke Parks, Luv Your Life a Across the Night. Paul Mac a Jim Moginie tiež spolupracovali so skupinou. Počas nahrávania Dioramy, Johns seba videl radšej ako umelca než jednoduchého člena v „rockovej skupine“. Po uvedení dosky na trh, kritika ho komentovala ako viac umelecký nepredchádzajúce.

Prvá pieseň z Dioramy The Greatest View bola odpremiérovaná v autrálskych rádiách na začiatku decembra. Bola vydaná preto, aby sedela s vystúpením kapely na Big Day Out tour. Počas turné sa vyskytli ťažkosti s hraním na gitare u Johnsa a to kvôli jeho prebiehajúcej akútnej artritíde.

Diorama figurovala v rebríčku ARIA 50 týždňov v TOP 50. Bolo vydaných päť singlov, The Greatest View, Without You, Luv Your Life, Across the Night a After All These Years. The Greatest View bola najlepšia, dosiahla tretie miesto v ARIA rebríčku. Diorama bola taktiež úspešná na ARIA Awards 2002, kde vyhrala päť cien vrátane kategórií Najlepší rockový album a Najlepšia skupina. Kapela odohrala The Greatest View počas odovzdávania. Táto bola nominovaná v kategórii Najlepší videoklip. Doska a single boli nominované viackrát na ceny aj v roku 2003. Po úspechoch v roku 2002 (ARIA Awards) ohlásili znovu prerušenie aktivity, ale tentokrát na neurčitú dobu. Johns sa nechal počuť, že to bolo nevyhnutné „berúc do úvahy to, že skupina má viac ako desať rokov a priemerne máme 23 rokov“ („given the fact the band were together for over a decade and yet were only, on average, 23 years old“).

Predĺžená pauza a postranné projekty (2003-2005)

V roku 2000, Johns a Paul Mac, spolupracujúc so Silverchair, vydali len internetovú verziu EP pomenovanú I Can´t Believe It´s Not Rock. Po vyhlásení prerušenia, sa obaja dali znovu dohromady a vznikla formácia The Dissociatives vydávajúc rovnomenný album (2004). Z tohto albumu bola použitá pieseň Spicks and Specks do rovnomennej hudobnej TV súťaže televízie ABC. Titulná pieseň je remakom originálnej verzie z roku 1966 od The Bee Gees.

Johns spolupracoval aj so svojou vtedajšou manželkou Natalie Imbruglia na jej albume Counting Down the Days (2005). Na druhej strane Joannou pracoval na projekte s The Mess Hall, kde produkoval ich druhý štúdiový album Feeling Sideways. Táto nahrávka bola nominovaná na ARIA Awards v kategórii Najlepšia nezávislá nahrávka roku 2003. Gillies mal tiež svoj postranný projekt – vydávajúc rovnomenný album so skupinou Tambalane a taktiež koncertovali spolu v Austrálii.

Skupina Silverchair sa zúčastnila v roku 2005 na koncerte Wave Aid na podporu ľudí postihnutých tsunami z decembra 2004 a na obnovu zničených oblastí. V rovnakom čase sa členovia skupiny rozhodli dať dokopy. Prihladnuc na situáciu, Gillies „zvalil“ zjednotenie skupiny na „zvláštnu chémiu“ medzi členmi, povedal to v rozhovore pre The Sydney Morning Herald: „Zabralo nám to len 15 rokov, ale uvedomili sme si, že naozaj máme medzi nami niečo špeciálne a mali by sme za tým ísť.“

Návrat po pauze (2006-súčasnosť)

Po vystúpení na Wave Aid začali znovu spolu hrávať a začali sa chystať na nový album. V 2006-tom nahrali v Hunter Valley demo nazvané Young Modern a finálne nahrali v Los Angeles pod spoločnosťou Seedy Underbelly Studios a producentom Nickom Launayom. Neskôr znovu spolupracovali so skupinou Van Dyke Parks a odcestovali do Prahy, kde nahrávali s Českou filharmóniou. Kapela tento album produkovala celkom nezávisle – takto si uľahčili predošlé peripetie spojené s nahrávaním pod nejakou spoločnosťou.

Silverchair mala rozsiahle turné ešte pred vydaním dosky, vystupovali napríklad v Homebake a ešte veľa ďalších koncertov. Predviedli sa s cover verziou od Midnight Oil – Don´t Wanna Be the One v roku 2006 počas ARIA Awards ako súčasť uvedenia Midnight Oil do Siene slávy ARIA. Počas vystúpenia Johns nasprejoval text PG4PM (Peter Garrett for Prime Minister – Peter Garett za premiéra) na stenu pódia, ako pocta pre frontmana skupiny, v súčasnosti člena parlamentu a ministra životného prostredia, dedičstva a umenia. 12. júna 2007 sa spolu s rockovou skupinou Powderfinger predstavili na Across the Great Divide Tour. Turné bolo zamerané na poukázanie snahy o scelenie 17-ročnej medzery v očakávaní spolužitia medzi domorodými a nedomorodými deťmi.

Album bol vydaný v roku 2007 a ako prvé, postupne vydané single sa predstavili skladby ako Straight Lines, Reflections of a Sound, If You Keep Losing Sleep a Mind Reader. Young Modern sa stal piatym albumom kapely Silverchair, ktorý sa dostal do topky ARIA rebríčka albumov. Straight Lines sa stali treťou piesňou skupiny, ktorá dosiahla prvú priečku v austrálskych hitparádach. Aj album aj pieseň vyhrali tri ceny ARIA Awards 2007. Skupina ďalej vyhrala tri ceny APRA za pieseň Straight Lines vrátane kategórií Textár roka, čo Johns získal už po tretíkrát.

Odvolávajúc sa na webstránku skupiny, od 7. júna 2009 kapela začala pracovať na „dodatku“ k Young Modern. Strávili tri týždne na nahrávaní (Austrália) a vyhradili si obdobie na leto. Na jednej strane síce nahrávali album, ale na strane druhej nebol určený žiadny dátum uvedenia novej dosky na trh, ale skupina uploadla štúdiové klipy niekoľkých skladieb na ich oficiálnu stránku.

Na začiatku decembra bol frontman Johns pozvaný do Triple J Robbie, Marieke a Doktor raňajkovej show a preberali ich nový album, na ktorom skupina momentálne makala v Newcastle. Povedal: „Hlavný rozdiel je, že tam veľa experimentujeme s nástrojmi a synťákmi... Myslím, že gitara tam je len na štyroch skladbách z 15, čiže...“, pokračoval: „prekvapivo rockové na to, že tam je minimum gitary“.

V apríli, znovu sa odvolávajúc na stránku skupiny, Chris Joannou oznámil, že skupina uvedie dve nové skladby 16 a Machina Collecta na májovom festivale Groovin the Moo.

Možno povedať, že tieto piesne sa ponášajú na nový album, ale zároveň dodal, že práca sa vyvíjala celkom dobre, takisto potvrdil, že ešte nemali názov pre pripravovaný album, tak sa skupina zhodla na jednoduchom Album#6.

Hudobný štýl

Silvechair sú všeobecne zaraďovaní ako alternatívno rocková-post-grungeová skupina, ale ich príslušnosť ku špecifickejším žánrom sa menila ako dospievali. Veľkú časť prvých albumov radených do post-grungeu, inšpirovali práve skupiny ako Nirvana, Pearl Jam, Soundgarden, Alice in Chains alebo Black Sabbath. Gillies súhlasil s tým, že označenie skupiny čerpajúcej inšpiráciu zo Seattle sound, takisto ako The Beatles alebo The Doors boli veľmi vnímané počas ich mladosti. Neskoršie boli na základe ich vzhľadu a štýlu austrálskymi médiami nazývaní aj ako Nirvana in Pyjamas (ako sarkastické spojenie s mladosťou kapely a známou austrálskou rozprávkou Banány v pyžamách).

Hudbu k Young Modern sa Johns snažil skomponovať celkom jednoducho napriek zložitým hudobným štruktúram. Texty boli napísané až po zložení muziky, niekedy dokonca spísané až v deň nahrávania. Ako frontman povedal, má strach z písania textov, tak navrhol, či by skupina nemohla nahrať niekedy v budúcnosti len inštrumentálny album. Johns je hlavný textár skupiny a poznámky typu že kolegovia Joannou a Gillies nemajú nejaký významný vplyv na to, čo napíše, sú kľučom práve k tomu, ako skupina znie celkovo.

Joannou veril, že Young Modern bol jednoduchší ako album Diorama, ale ako sa nechal počuť, stále má komplex z prostých poppopových piesní. Takisto povedal, že väčšina jeho a skupinového úspechu sa odrazili z ich pokusov dotlačiť sa viac a viac do nahrávania a písania. Práve vlastná produkcia im dovolila to urobiť bez zbytočných tlakov nahrávacej spoločnosti. Gillies poznamenal, že Silverchair stále „riskuje stratu fanúšikov“ a je to viditeľné najmä v zmenách v hudobnom smerovaní dosiek Diorama a Young Modern. Predsa len to opísal ako dobrú vec, opisujúc skutočnosť, že „sme neboli zaškatuľkovaní a ľudia naozaj nevedeli čo majú očakávať“, ako jeden z atraktívnych znakov skupiny. Napriek striedania bytia raz hore, raz dolu v rámci úspechu v dosť mladom veku, Gillies hovorí, že skupina „si cení, čo dosiahla a čo má“ v ich kariére.

Prijatie kritikov

Prvý album Silverchair Frogstomp bol opisovaný ako dosť podobný Nirvane a Pearl Jam, Stephen Thomas Erlewine z Allmusicu to videl ako nasledovanie „alternatívnej rockovej tradície“ skupín. Písanie skladieb Silverchair bolo podľla Erlewina nie dobré, ale poznamenal „ich textové schopnosti nie sú tak silné“ ako oni. Magazín Rolling Stone ale tvrdil, že skupina prerástla ich rovesníkov zdôrazňujúc Johnsove „otrhané vokály“. Freak Show sa viac radil smerom ku im vlastnému štýlu, lepšie než napodobňovať ostatných a teda obdržal viac pochvál za piesne než ich predchodca. Sandy Masuo z Yahoo! Music opísala texty ako „patetické“ a „emotívne“.

Entertainment Weekly schválila ďalší postup na albume Neon Ballroom, komentujúc ho ako „plyšové struny na tých dospelých plánoch“. V komponovaní však boli významné zisky, Johns bol opísaný ako „rýchly, motivovaný a dospelý“. Hoci Rolling Stone napísal, že album vyzeral zmäteno, komentoval Silverchair takto: „neviem, čo sa rozhodli robiť“ s ich hudbou. Platňa Diorama si za ten čas získala kritikov jednak originálnosťou a s jej „ťažkou orchestráciou, nepredvídateľnými melodickými posunmi a s bizarnou popovou citlivosťou“. Odvolávajúc sa na Nikki Tranter z PopMatters, album vystúpil z inak nudného austrálskeho hudobného trhu.

Diskografia

Albumy

• 1995 - Frogstomp
• 1997 - Freak Show
• 1999 - Neon Ballroom
• 2002 - Diorama
• 2007 - Young Modern
• 2010 - Untitled

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Silverchair

Externé odkazy

• Complete discography - tracklists & pictures of all official Silverchair CDs & DVDs
• Chris Joannou interview at Silent Uproar
• The Silverchair In - Komunita fanúšikov Silverchair Archivované 2011-08-27 na Wayback Machine
• The Silverchair In Blog Archivované 2010-05-24 na Wayback Machine