Slovenské nárečie
- Slovenské nárečia/dialekty je aj názov nárečí rómčiny, ktoré spadajú pod severný centrálny dialekt rómčiny používaný na Slovensku (a sekundárne v Česku), pozri pod severný centrálny dialekt.
Slovenské nárečie (iné názvy: slovenský dialekt, nárečie/dialekt slovenčiny, nárečie/dialekt slovenského jazyka) je nárečie (dialekt) slovenského jazyka, t.j. forma slovenského národného jazyka s vlastným systémom, slúžiaca na dorozumenie autochtónneho obyvateľstva v menšej zemepisnej oblasti (tzv. nárečovej oblasti) v jeho každodennom spoločenskom a pracovnom styku s najbližším okolím. Slovenské nárečia spolu so spisovným jazykom v najširšom zmysle tvoria dokopy slovenský národný jazyk.
Delenie upraviť
Základné delenie slovenských nárečí je na:
Toto rozdelenie existuje asi od 16. storočia.[1]
Podrobnosti pozri v samostatných článkoch o týchto skupinách.
Špecifickú nárečovú skupinu tvoria goralské nárečia, ktoré sa zaraďujú ako prechodné poľsko-slovenské nárečia alebo ako časť východoslovenských nárečí (porov. v článku východoslovenské nárečia) alebo ako poľské nárečia.
Do niektorej resp. niektorých z vyššie uvedených skupín sa obyčajne zaraďujú (a historicky patria) aj:
- slovenské nárečia v Maďarsku
- slovenské nárečia v Rumunsku
- slovenské nárečia v Srbsku
- slovenské nárečia v Chorvátsku
- slovenské nárečia v Bulharsku
- slovenské nárečia na Ukrajine
Do druhej svetovej vojny sa zvykli medzi slovenské nárečia zaraďovať aj moravskoslovenské nárečia (zaraďované dnes spravidla ako nárečia češtiny). Napríklad Slovenský náučný slovník z roku 1932 v hesle Slovenský jazyk, ktorého autorom je Čech Václav Vážný, rozlišuje v rámci slovenských nárečí moravskoslovenské nárečia (ktoré majú podrečia dolské, kelečské, slovenskocharvátske, kopaničiarske a valašské) a "vlastné slovenské nárečia" (ktoré sa ďalej delia na nárečia západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské). Dodnes podobné stanovisko ohľadom moravskoslovenských nárečí zastáva menšina českých jazykovedcov.[2]
Súvis západoslovenských a východoslovenských nárečí upraviť
Zaujímavým javom slovenských nárečí je skutočnosť, že niektoré (nie všetky) významné jazykové znaky spájajú (napriek geografickej vzdialenosti) západnú slovenčinu s východnou slovenčinou na rozdiel od strednej slovenčiny. Sú to najmä:[3][4]
- slabiky ro-, lo- za praslovanské ort-, olt- (proti stredoslovenskému ra-, la-)
- skupina šč (proti stredoslovenskému šť)
- inštrumentál singulár ženských podstatných mien, prídavných mien a zámen na -ú / -u (proti stredoslovenskému -ou)
- nominatív (a akuzatív) singulár prídavných mien stredného rodu na -é / -e (proti stredoslovenskému -uo)
- nominatív (a akuzatív) singulár podstatných mien stredného rodu mäkkých vzorov na -o (proti stredoslovenskému -e)
Referencie upraviť
- ↑ STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. 2. dopl. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1958. 631 s. S. 254.
- ↑ pozri napríklad Václav Machek: Etymologický slovník jazyka českého, 1997, ISBN 80-7106-242-1, str. 8
- ↑ Vážný, V.: slovenský jazyk. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Diel III. N – Ž. Bratislava–Praha : Litevna, 1932. 348 s.
- ↑ Mistrík (ed.): Encyklopédia jazykovedy, 1993
Zdroje upraviť
- slovenské nárečia. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 396.
- slovenské nárečia. In: Malá encyklopédia Slovenska A – Ž. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. 664 s. S. 481 – 482.
Externé odkazy upraviť
- Slovenský jazyk a nárečia (na konci stránky je farebná mapa slovenských nárečí podľa Etnografického atlasu SR) Archivované 2013-09-27 na Wayback Machine
- Mapa slovenských nárečí od Ivora Ripku (prevzatá z knihy Atlas obyvateľstva Slovenska, 2006) na stránkach Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom v hesle slovenčina Archivované 2013-09-27 na Wayback Machine
- Nárečia na stránkach slovake.eu
- [1] Archivované 2013-10-04 na Wayback Machine
- Mapa pôvodu slovenských nárečí v Maďarsku z Atlasu slovenských nárečí v Maďarsku z roku 1993