Wikipédia

Tylová paličkovaná čipka na Slovensku

Tylová paličkovaná čipka je ručne, pomocou paličiek na podložke, upletený prelamovaný (z plných plôšok a dierok zložený) textil, ktorého základom je tylová väzba. Na Slovensku je to najjemnejší a spôsobom pletenia najnáročnejší druh tradičnej paličkovanej čipky z jej 18 lokálnych a oblastných druhov. Tylová čipka, ktorú dodnes pletú a používajú v oblasti Myjavskej pahorkatiny, je od roku 2016 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.[1] Ešte 50. rokoch 20. storočia plietli tylové čipky aj v obciach Nové Sady (okr. Nitra), Horné Zelenice a Pastuchov (okr. Hlohovec).[2] Tylovú čipku v Myjavskej pahorkatine tradične dodnes nazývajú (s výslovnosťou bez mäkčeňov) pletená cipka. Podľa prvej lokality, kde ju na Slovensku plietli, ju Ema Marková označila ako krajnianska čipka.[2] Označovaná je aj pomenovaním vláčková čipka,[2][3][4][5] s pôvodom v češtine.

Tylová paličkovaná čipka z obce Krajné zo 40. rokov 20. storočia.

História upraviť

 
Tylová paličkovaná čipka, nazývaná srdiečková, z Brezovej pod Bradlom z 90. rokov 20. storočia.

Tylové čipky boli v okolí Myjavy, Starej Turej, Brezovej pod Bradlom, ale i Trnavy, Jablonice, Senice i na Záhorí známe a používané v tradičnom odeve žien už pred 2. polovicou 19. storočia. Ženy ich kupovali od podomových predajcov, na jarmokoch, objednávali si ich priamo z Belgicka[6] alebo používali čipky pochádzajúce aj z Viedne.[7] V 80. rokoch 19. storočia sa v obci Krajné, asi na vtedajšej kopanici Podkylava,[6] usadili dve sestry - čipkárky z východočeského mesta Vamberk. Čipky plietli na zárobok. Od nich sa to postupne naučili ženy z iných obcí.[8] Prvá publikovaná zmienka o pletení tylových čipiek v tejto oblasti je z roku 1911.[9] Obdobím najväčšieho rozšírenia pletenia tylovej čipky boli roky 1940–1950.[7] Čipkárky plietli čipky pre svoju potrebu, najmä do svadobnej výbavy, alebo na predaj.[2] Dievčatá sa vtedy učili pliesť čipky vo veku 14-15 rokov od vydatých žien.

Po Druhej svetovej vojne sa niekoľko žien z Krajného presťahovalo do oblasti medzi Trnavou a Nitrou. Od nich sa naučili pliesť tylové čipky v Nových Sadoch. V Horných Zeleniciach a Pastuchove, kde plietli tylové čipky ešte v 50. rokoch 20. storočia.[2]

Od konca 50. do začiatku 90. rokov 20. storočia plietlo tylové čipky v obciach Myjavskej pahorkatiny už iba niekoľko žien. V snahe udržať v oblasti pletenie tylových čipiek usporiadalo Ústredie ľudovej umelecky výroby v Bratislave v obci Bukovec[10] niekedy medzi rokmi 1959 a 1971 pravdepodobne kurz. V 90. rokoch 20. storočia došlo k oživeniu záujmu o túto čipku. Bola prezentovaná na I. a II. Festivale slovenskej paličkovanej čipky v Prešove v rokoch 1996 a 1997.[11] V roku 1999 vznikol v Brezovej pod Bradlom Klub brezovskej pletenej cipky.[12] V obci Krajné založili v roku 2016 občianske združenie Klub krajnianskej čipky.[13] Pri organizácii kurzov pletenia tylovej čipky, pri jej dokumentácii i propagácii aktívne pôsobí aj Centrum tradičnej kultúry v Myjave.[14]

Pletením tylových čipiek sa v oblasti Myjavskej pahorkatiny v roku 2016 zaoberali v Brezovej pod Bradlom, Kostolnom, Košariskách, Krajnom, Myjave - časť Turá Lúka a v Priepasnom. Pletenie sa rozšírilo aj do Prašníka a Vrbového mimo Myjavskej pahorkatiny. Znalosť pletenia tylovej čipky sa najmä po roku 2000 začala šíriť za hranice Myjavskej pahorkatiny. Tylová čipka zaujíma čipkárky z iných častí Slovenska predovšetkým vďaka jemnosti i náročnosti. Čipkárka Jana Frajkorová zo Solivaru pri Prešove vydala súbor 10 predlôh na jej pletenie s názvom Krajnianska čipka.[15]

Nástroje a pomôcky na pletenie upraviť

 
Paličky na pletenie tylových čipiek z Brezovej pod Bradlom.

V Myjavskej pahorkatine sú paličky na pletenie čipiek (kyjaničky) tenké, vyrezané alebo sústružené najmä zo slivkového a čerešňového dreva. Na každej paličke je v hornej časti namotaná niť, dolná časť slúži na uchopenie paličky. Pri pletení sa s paličkami (niťami) pracuje v pároch. Hrubá niť kontúrujúca motívy v čipke je vždy samostatná. Nite sa do čipky spletajú na podložke, nazývaná baba, v tvare valca, tradične vyplneného senom. Valec bol pri práci uložený v dvoch oblúkových častiach dreveného podstava so štyrmi nožičkami (krosienka). Takmer všetky prepletenia nití sa zachytávajú špendlíkmi.

Pri pletení sa používa aj forma (remen) pôvodne z kože, od prvej polovice 20. storočia z tvrdého lesklého papiera. V papieri je sieť dierok, pričom štyri susedné vždy tvoria kosoštvorec: horný a dolný roh zvierajú uhol 120° a pravý a ľavý roh uhol 60°. Forma vedie čipkárku pri pletení tylovej siete i motívov, hoci tieto nie sú vyznačené na forme.[16]

Nite upraviť

 
Varianty kontúrovania (opletania) očka hrubšou niťou v paličkovanom tyle.
 
Dva varianty očka v paličkovanom tyle.

Čipky z konca 19. a 1. polovice 20. storočia sú z tenkých bielych nití značky MEZ alebo DMC hrúbky č. 120, 200 až 250. Šnorovku tvorí biela bavlnená priadza, napríklad Perlovka. Dnes sa používajú na pletenie čipiek biele bavlnené priadze hrúbky č. 120 (nazývané šicí hodváb, hodváb na šitie) i háčkovacia priadza č. 100. Ako šnorovka sa používa Perlovka, Mulinka, háčkovacia priadza č. 10.[16] Okrem nití bielej farby sa na pletenie už v 2. polovici 20. storočia a najmä po roku 2 000 začali používať aj fialové, hnedé, modré nite. Z nich upletené čipky sa používajú v súčasných odevoch, odevných doplnkoch i dekoratívnych interiérových textíliách.

Technika pletenia upraviť

Tylová väzba tvorí základ čipky. Má podobu siete so šesťuholníkovými očkami. Jej základným prvkom je jedno spletenie 4 nití do tylovej väzby zachytené špendlíkom. V tylovom základe sa pri pletení vytvárajú motívy z očiek (vznikajú vynechaním tylového spletenia v sieti), plôšok v iných väzbách než tylová väzba. Motívy v tylovom základe sa kontúrujú alebo dopĺňajú vpletaním šnorovky.[17]

 
Spletenie dvoch párov nití do tylovej väzby.
 
Spôsob zachytávania spletených párov nití špendlíkmi pri pletení tylu.

Tvar a motívy čipiek upraviť

Tradičné čipky v Myjavskej pahorkatine, ktoré tam pletú dodnes, majú tvar pásu. Jeden jeho okraj je rovný, druhý je buď rovný alebo ho tvoria zuby v tvare trojuholníka, lichobežníka alebo oblúka. Čipka s rovnými okrajmi (mrežka) sa všíva medzi dva kusy tkaniny alebo strojového tylu. Čipka so zubami (cipka) sa prišíva ako dekoratívny prvok na okraje textílií.[1]

Motívy i kompozícia čipiek zachovávajú podoby belgických tylových čipiek, pretože do Vamberku, kde majú tunajšie čipky pôvod, sa pletenie čipiek dostalo v 40. rokoch 17. storočia z územia dnešného Belgicka.[18] Čipkárky vo veľkej miere motívy čipiek aj tvorili a podľa vlastnej fantázie ich aj obmieňali a dopĺňali. Názvy motívov určujú názov celej cipky a sú v Myjavskej pahorkatine, kde aj vznikli, používané dodnes. Najväčšiu skupinu tvoria rastlinné motívy (napr. datelinková, margarétová, dvojružičková, na dubový list, hrušková). Výrazne menej je zvieracích motívov (napr. vtáčková, na kačaciu šlapku) i motívov prestavujúcich predmety (napr. reťazová, škatulková, zrkadelková, eroplánová – motív inšpirovaný tragickou smrťou Milana Rastislava Štefánika, rodáka z obce Košariská zobrazuje lietadlo).[19]

Použitie čipiek upraviť

V obciach Myjavskej pahorkatiny tvoria paličkované tylové čipky dodnes súčasť tradičného odevu tamojších žien, ktorý nosia počas sviatkov, obradov a slávností. Do polovice 20. storočia používali tieto čipky aj na odeve na všedný deň. Používanie tylových čipiek v tradičnom odeve je späté s evanjelickým vierovyznaním obyvateľov oblasti, z ktorého vychádza jeho striedma, predovšetkým čierno-modro-biela farebnosť. Čipky všívali do zadnej časti čepcov a ich prednú časť od konca 19. storočia zdobia cipky. Tie tvoria aj súčasťou rukávcov, nazývaných tacle, lemujú okraje ručníkov – šatiek na zakrytie hlavy a tri okraje fertochov – sviatočných záster. Zdobili aj polku – pás tenkej tkaniny tvoriaci súčasť odevu nevesty. V súčasnosti slúži tradičný odev (kroj) aj ako scénický kostým pri vystúpeniach folklórnych súborov a skupín. Čipky lemovali aj prikrývky používané pri krste i smrtnú plachtu, ktorá pri pohrebe prikrývala rakvu. V 20. storočí sa cipky stali aj súčasťou oltárnych prikrývok a výzdoby kamže – vrchného bieleho bohoslužobného odevu tamojších evanjelických duchovných.[20]

V 2. polovici 20. storočia sa tylová čipka začala používať aj v iných druhoch textílií: napr. ako ozdoba vankúša a prikrývky do detského kočíka, ako obruba dekoratívnych štvoruholníkových prikrývok, zdobili sa nimi predné strany políc v kredencoch a skriniach. Od konca 90. rokov pletú cipky ako obruby dekoratívnych prikrývok a to aj v tvare kruhu.[21] Spájaním čipiek so zubami tvoria dekoratívne pásy so zubami na oboch okrajoch. Tylové čipky s motívmi čipiek používaných v tradičnom odeve, avšak aj v inej než bielej farbe, sú prvkom ženských odevov a odevných doplnkov.[20]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b ZAJONC, Juraj. Tylová paličkovaná čipky Myjavskej pahorkatiny v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Pamiatky a múzeá, 2017, roč. 66, čís. 2, s. 60 – 61. ISSN 1335-4353.
  2. ↑ a b c d e MARKOVÁ, Ema. Slovenské čipky. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1962, s. 138 – 139.
  3. ↑ NOSÁĽOVÁ, Viera – PÁTKOVÁ, Jarmila: Ľudový odev. In: Brezová pod Bradlom. Dejiny. Národopis. Nárečie. Literatúra. Ján Michálek, Ján Juríček (zost.). Bratislava : Obzor, 1970, s. 172
  4. ↑ ŠTEFKOVÁ, Marta: Ľudový odev. In: Myjava. Michal Dugáček, Ján Gálik (zost.). Bratislava : Obzor, 1985, s. 380
  5. ↑ GÉCIOVÁ-KOMOROVSKÁ, Veronika: Slovenská ľudová paličkovaná čipka. Bratislava : Alfa, 1988, s. 110. ISBN 80-05-00163-0
  6. ↑ a b MARKOVÁ, Ivana: Tylové čipky z okolia Brezovej pod Bradlom. Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej 2010, s. 5. ISBN 978-80-88852-76-6
  7. ↑ a b POTÚČKOVÁ, Anna: Čo vŕšok prejdeš, inú čipku nájdeš. Čipka z Brezovej pod Bradlom. In: Slovenská čipka : časopis Záujmového združenia Slovenská čipka, 3 (2), 1999, s. 14.
  8. ↑ Marková 1962, s. 230.
  9. ↑ CÁDRA, Janko: Kroj. In: Myjava. Július Bodnár (zost.). Myjava : Daniel Pažický, 1911, s. 220.
  10. ↑ MAZÁKOVÁ, Božena: Čipkárstvo na Slovensku v rokoch 1954–1971. In: Umění a řemesla, 1972 (1), s. 49.
  11. ↑ POTÚČKOVÁ, Anna]: II. Festival slovenskej paličkovanej čipky. In: Novinky spod Bradla, 5 (5), 31. 7. 1997, s. [3].
  12. ↑ POTÚČKOVÁ, Anna: Čipkársky krúžok v Brezovej pod Bradlom. In: Slovenská čipka : časopis Záujmového združenia Slovenská čipka, 3 (2), 1999, s. 13.
  13. ↑ Stanovy občianske združenie Klub krajnianskej čipky [online.] [cit. 5. 6. 2018]. Dostupné na internete: <https://krajnianskacipka.files.wordpress.com/2016/05/stanovy-oz.pdf Archivované 2018-06-12 na Wayback Machine>
  14. ↑ Centrum tradičnej kultúry v Myjave [online.] [cit. 5. 6. 2017]. Dostupné na internete: <http://www.ctkmyjava.sk/>.
  15. ↑ FRAJKOROVÁ, Jana: Krajnianska čipka. Prešov : vlastným nákladom, 2001.
  16. ↑ a b Marková 2010, s. 15 – 16.
  17. ↑ Marková 2010, s. 14.
  18. ↑ VONDRUŠKOVÁ, Alena – PROŠKOVÁ, Iva: Krajkářství. Praha : Grada 2004, s. 68. ISBN 80-247-0670-9
  19. ↑ Marková 2010, s. 8 – 13.
  20. ↑ a b Marková 2010, s. 5 – 7.
  21. ↑ ZAJONC, Juraj: Návraty paličkovanej čipky. In: Tradícia dnes? Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby 2007, s. 89. ISBN 978-80-88852-55-1

Literatúra upraviť

  • GÉCIOVÁ-KOMOROVSKÁ, Veronika: Slovenská ľudová paličkovaná čipka. Bratislava : Alfa, 1988. ISBN 80-05-00163-0
  • MARKOVÁ, Ema: Slovenské čipky. Bratislava : Slov. vyd. krásnej literatúry, 1962. 277 s.
  • MARKOVÁ, Ivana: Tylové čipky z okolia Brezovej pod Bradlom. Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej 2010. ISBN 978-80-88852-76-6
  • MAZÁKOVÁ, Božena: Čipkárstvo na Slovensku v rokoch 1954–1971. In: Umění a řemesla, 1972 (1), s. 46–50.
  • ZAJONC, Juraj: Návraty paličkovanej čipky. In: Tradícia dnes? Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby 2007, s. 75-93. ISBN 978-80-88852-55-1
  • ZAJONC, Juraj: Tylová paličkovaná čipky Myjavskej pahorkatiny v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska In: Pamiatky a múzeá, 66 (2), 2017, s. 60-61, [80]. ISSN 1335-4353
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Tylová_paličkovaná_čipka_na_Slovensku&oldid=7743787“