Určitý integrál je integrál vztiahnutý (na rozdiel od neurčitého integrálu) na interval, pričom rozsah intervalu ovplyvňuje hodnotu integrálu. Výsledkom určitého integrálu je zvyčajne nejaké číslo.

Určitý integrál značíme podobne ako integrál neurčitý, navyše však vyznačujeme interval, na ktorom integrujeme. Napr. integrál funkcie na intervale značíme

alebo

Pri integrácii určitých integrálov často používame metódy, ktoré sa používajú pri integrácii neurčitých integrálov, napr. substitučnú metódu či metódu per partes.

Aplikácie upraviť

Určitý integrál nachádza svoje opodstatnenie vo väčšine prípadov v oblastiach techniky, fyziky a aplikovanej matematiky. Existujú viaceré definície pre rôzne druhy výpočtu určitých integrálov, no popisujú rovnaký jav. V geometrii sa často stretávame s výpočtom plochy (obsahu) rôznych rovinných útvarov alebo s výpočtami objemov priestorových telies. Problémom na riešenie však bolo vypočítať obsah plochy pod grafom funkcie. Nebolo veľmi náročné objaviť spôsob ako približne vypočítať plochu pod grafom. Jedným a najznámejším zo spôsobov je rozdelenie plochy na menšie obdĺžnikové elementy. Problémom bolo objaviť teóriu, podľa ktorej by bolo možné vypočítať obsah absolútne presne. Tento problém vyriešili a formálne definovali Isaac Newton a Gottfried Leibniz.

Obsah plochy pod grafom funkcie upraviť

Odvodenie upraviť

Ak by sme rozdelili plochu pod grafom funkcie na intervale   na veľmi tenké obdĺžniky so stranou   a výškou  , tak ich obsahy je možné zapísať nasledovne
 
Pre interval, na ktorom počítame obsah platí  . Ak budeme čoraz viac hodnôt   "natláčať" do intervalu, tým bude obsah plochy presnejší. Logicky sa teda naskytuje úvaha, že  . Je možné potom formálne zapísať daný súčet
 
Tento súčet sa nazýva určitý integrál funkcie   na intervale  

Newtonov-Leibnizov vzorec na výpočet určitého integrálu upraviť

Nech je funkcia   spojitá na intervale   a existuje k nej primitívna funkcia  . Potom platí
 
Tento vzťah využíva k vyčísleniu určitého integrálu primitívnu funkciu. Pri výpočte sa používajú klasické integračné metódy cez tabuľkové integrály, substitučnú metódu alebo integrovanie per partes.

Príklad upraviť

Vypočítajte obsah plochy  . Hranice integrovania popisuje zadaná množina bodov v rovine. Počítame teda určitý integrál s využitím metódy per partes
 

Objem rotačného telesa upraviť

Odvodenie upraviť

Vzorec pre výpočet objemu rotačného telesa, ktoré vznikne rotáciou krivky (grafu funkcie) okolo osi x, sa odvodí taktiež pomocou veľmi malých elementov, tentokrát valcov. Predstavou, že teleso rozdelíme na veľmi tenké platne, sa ľahko odvodí daný vzťah. Skutočnosť, že nemusí ísť presne o valec, ale o zrezaný kužeľ, je zanedbateľná, nakoľko pracujeme s nekonečne malými priestorovými útvarmi. Jeden taký valec bude mať objem
 
pričom vychádzame zo vzťahu pre výpočet objemu valca, kde v danom prípade je polomer podstavy rovný funkčnej hodnote a výška je nekonečne malé  . Súčtom všetkých takých valcov dostaneme podobnou úvahou ako pri určovaní plochy, vzorec
 

Príklad upraviť

Odvodíme vzorec pre objem rotačného kužeľa. Nechajme rotovať okolo osi x funkciu   na intervale  , kde   označuje výšku kužeľa a   je smernica. Dosadením do vzťahu
V=  Pre smernicu   platí, že je to tangens uhla, ktorý zviera priamka s osou x. Preto  . Dosadením do výsledku dostaneme konečný vzorec
 

Fyzikálne aplikácie upraviť

Vo fyzike sa používa široké spektrum integrálov, ako napríklad dvojný, trojný, krivkový integrál. Mnoho integrálov sa používa pri výpočtoch z oblasti elektriny a magnetizmu ako napríklad Maxwellove rovnice využívajúce integrál vektorového poľa. Veľký pokrok nastal po objavení integrálu aj v oblasti astrofyziky a astronómie.

Výpočet práce upraviť

Na výpočet celkovej práce sa využíva vzťah
 

Výpočet hustoty upraviť

Vzorec pre výpočet hustoty vychádza z Pascalovho zákona