Vasilij Ivanovič Čujkov

Vasilij Ivanovič Čujkov, rus. Василий Иванович Чуйков (* 12. február 1900, Serebrianyje Prudy, Tulská oblasť – † 18. marec 1982, Moskva) bol sovietsky dôstojník, maršal Sovietskeho zväzu, dvojnásobný hrdina ZSSR (marec 1944 a apríl 1945), a diplomat. Zohrával významnú úlohu v zimnej vojne s Fínskom v rokoch 1939-40, obrane Stalingradu a dobýjaní Berlína.

Vasilij Ivanovič Čujkov
sovietsky maršal, veliteľ 62. armády pri Staligrade (na fotke pri čítaní príhovoru v Karlshorste v roku 1949)
sovietsky maršal, veliteľ 62. armády pri Staligrade
(na fotke pri čítaní príhovoru v Karlshorste v roku 1949)
Narodenie12. február 1900
Serebrianyje Prudy, Tulská oblasť, Rusko
Úmrtie18. marec 1982 (82 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz
PodpisVasilij Ivanovič Čujkov, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Vasilij Ivanovič Čujkov

Život upraviť

Raná kariéra upraviť

Pochádzal z roľníckej rodiny. V roku 1917 vstúpil do Červených gárd a v rokoch 1918-1920 bojoval na Ukrajine, južnom Rusku na Kaukaze a nakoniec v Poľsku. Na konci občianskej vojny velil pluku. V rokoch 1923-1931 rotoval medzi Frunzeho vojenskou akadémiou, kde absolvoval niektoré zvláštne kurzy špecializované na Ďaleký východ, a Ďalekým východom, kde striedavo pôsobil ako diplomatický kuriér v Číne a člen štábu Vasilija Bľuchera.

V rokoch 1932-1935 viedol kurzy pre vyšších dôstojníkov, potom bol preradený k bojovým jednotkám (postupne velil mechanizovanej brigáde, 5. streleckej armáde a nakoniec 4. armáde, s ktorou sa v septembri 1939 zúčastnil obsadenia východnej časti Poľska). Jeho dovtedajšie úspechy urobili dojem na jeho nadriadených a keďže voľných miest pre povyšovanie bolo po Stalinových čistkách v armáde dosť, bolo len logické, že sa mal zúčastniť aj prepadnutia Fínska.

Zimná vojna upraviť

Po porážke pri Suomissalmi, kedy 3 fínskej pluky obkľúčili a zničili 2 sovietskej divízie, nahradil Čujkov veliteľa Duchanova.[1]

Sovietsko-nemecká vojna upraviť

Navzdory tomu však Čujkov prežil a ani dopad na jeho kariéru nebol drastický. V roku 1940 bol už v hodnosti generálporučíka vyslaný do Číny ako vojenský atašé. V roku 1941 sa vrátil do Moskvy, pracoval v diplomacii, napriek jeho opakovaným žiadostiam o znovupriradenie k frontovým jednotkám. Neskôr bol ale menovaný za zástupcu veliteľa rezervného zboru dislokovaného v jeho rodisku, kde viedol výcvik vojakov, keďže však utrpel ťažké zranenia pri nehode, výcvik viedol väčšinu času iba formálne.

V júli 1942 dočasne velil 64. armáde priradenej k južnému frontu v oblasti Stalingradu. Neskôr ho nahradil generál M.S. Šumilov a Čujkov bol poverený velením nad ľavým krídlom 64. armády. Keďže sa osvedčil, 8. septembra podľa vlastných pamätí 12. septembra [2] bol vymenovaný za veliteľa 62. armády, hlavnej sily, ktorá bránila Stalingrad. Pri preberaní velenia, ktoré štáb frontu odňal generálplukovníkovi Lopatinovi Čujkov vyhlásil, že: „Buď mesto udržíme, alebo tam zahynieme.“[2] Svojou prítomnosťou v blízkosti frontu, ako aj faktom, že nikdy neevakuoval veliteľstvo armády na bezpečnejší východný breh Volgy podporoval morálku zverených vojsk. Počas bitky Čujkov úzko spolupracoval s náčelníkom štábu 62. armády N.I. Krylovom a komisárom K.A. Gurovom. Nemci počas celej bitky nikdy neuverili spravodajským informáciám o tom, že Čujkovovo veliteľstvo sa skutočne nachádza na pravom brehu.

Velenie nad 62. armádou si podržal až do konca bitky, v marci 1943 bola armáda preorganizovaná a premenovaná na 8. gardovú armádu. Do bojov bola nasadená pri prekračovaní Dnepra a neskôr bojovala na pomedzí Ukrajiny a Bieloruska. V polovici roka 1944 spadala pod velenie 1. bieloruského frontu, s ktorým oslobodzovala Bielorusko počas operácie Bagration a Poľsko pri visliansko-oderskej operácii a mala významnú úlohu v bitke o Berlín. 2. mája prevzal Čujkov v mene Vrchného veliteľstva Červenej armády kapituláciu berlínskej posádky.

Povojnové obdobie upraviť

Po vojne zostal Čujkov vo Východnom Nemecku - do apríla 1949 ako zástupca veliteľa sovietskych okupačných vojsk, potom v hodnosti armádneho generála do mája 1953 ako ich veliteľ.[3]

V roku 1953 sa stal veliteľom Kyjevskej vojenskej oblasti, o dva roky neskôr získal hodnosť maršal ZSSR. V rokoch 1960-1964 bol vrchným veliteľom sovietskych pozemných síl. V roku 1972 odišiel do dôchodku.

Pomáhal navrhnúť pamätník stalingradskej bitky na Mamajovej mohyle, kde je aj pochovaný ako prvý maršal ZSSR, ktorého nepochovali v Moskve.

Dielo upraviť

V rokoch 1950-1972 napísal mnoho kníh a článkov o svojej vojenskej kariére a skúsenostiach. Sú charakteristické zvýrazňovaním vlastných zásluh, skresľovaním historických udalostí v jeho prospech a silne protižukovovským nábojom. Vyhol sa v nich menej úspešným obdobiam svojej kariéry, najmä zimnej vojne.

Knihy vydané v slovenčine:

  • Od Stalingradu po Berlín (Pravda, 1988)
  • Koniec tretej ríše (Obzor, 1967)
  • Začiatok cesty (Osveta, 1961)

Referencie upraviť

  1. БОБЫЛЕВ, П. Н; БАСИК, И. И. Военный совет при народном комиссаре обороны СССР, 1938, 1940 гг.: документы и материалы. Москва : РОССПЭН, 2006. OCLC: 77082076. Dostupné online. ISBN 978-5-8243-0694-1. (Russian)
  2. a b Vasilij Ivanovič Čujkov: Od Stalingradu po Berlín. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 106
  3. MINAŘÍK, Pavel. Bratrká vojska za hranicemi Sovětského svazu: Západní skupina sovětských vojsk v NDR [online]. vojenství.cz, rev. 2002-12-28, [cit. 2012-11-12]. Dostupné online. (česky)

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť