Veľký Radzim
Veľký Radzim (990,5 m n. m.[1]) je najvyšší vrch v Revúckej vrchovine[2] na Slovensku.
| Veľký Radzim | |
| vrch | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Košický kraj |
| Okres | Rožňava |
| Obce | Vyšná Slaná, Brdárka |
| Pohorie | Revúcka vrchovina |
| Podcelok | Dobšinské predhorie |
| Povodie | Slaná |
| Nadmorská výška | 990,5 m n. m. |
| Súradnice | 48°46′38″S 20°20′21″V / 48,7772°S 20,3392°V |
| Geologické zloženie | vápenec |
| Orogenéza/vrásnenie | alpínske vrásnenie |
| Najľahší výstup | po  z Brdárky
|
  Poloha v rámci Slovenska
| |
 Poloha v rámci kraja
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Polohopis upraviť
Vrch leží v najsevernejšej časti vrchoviny, v geomorfologickom podcelku Dobšinské predhorie.[3] Nachádza sa vo východnej časti výrazného masívu, ktorý vystupuje južne nad údolím Slanej, v severnej časti rožňavského okresu. Severná časť masívu patrí do katastra obce Vyšná Slaná, južné svahy zasahujú na územie obce Brdárka.[4]
Opis upraviť
Vrch je súčasťou horského masívu, ktorý sa vypína južne od údolia Slanej. Plošne neveľký, no výrazný masív má v západnej časti nepatrne nižší vrchol, nazvaný Malý Radzim (961 m n. m.). Západným smerom hrebeň pokračuje cez Príslop (1 161 m n. m.) na mohutnú Stolicu (1 476 m n. m.), juhovýchodne pokračuje na Bučinu (857 m n. m.). Severne sa nachádza Buchvald (1 293 m n. m.), Skálie (1 076 m n. m.), Vincovka (879 m n. m.), Čierna hora (1 152 m n. m.) a Dobšinský kopec (974 m n. m.), východne Babiná (1 278 m n. m.), Stromiš (1 192 m n. m.), Biela skala (897 m n. m.), Spúšťadlo (860 m n. m.) a Bučina (857 m n. m.), južne Turecká (953 m n. m.), Ždiar (790 m n. m.), Hrádok (809 m n. m.), Magura (883 m n. m.), Hriadky (756 m n. m.) a Ostrý vrch (870 m n. m.) a západne Kohút (1 409 m n. m.), Príslop (1 161 m n. m.), Malý Radzim (961 m n. m.), Kilhov (854 m n. m.), Stolica (1 476 m n. m.) a Kyprov (1 391 m n. m.).[5] Masív patrí do povodia rieky Slaná, ktorá tečie severným úpätím, južné svahy odvodňuje Brdárka do Štítnika. Na vrchol vedie značený turistický chodník.[2]Vrcholová časť je rovnako ako prevažná väčšina vrchu zalesnená.
Geológia upraviť
Masív vrchu tvoria hlavne sivé gutensteinské, v menšej miere svetlé steinalmské vápence tektonickej jednotky silicika. Samotný vrch tvorí príkrovovú trosku. Z južnej strany vystupujú pri úpätí metabazalty meliatika.[6][7]
Výhľady upraviť
Vďaka nadmorskej výške a okolitému terénu ponúkajú odlesnené časti obmedzené, no ďaleké výhľady. Z vhodných lokalít je mimo okolitých vrchov dobre pozorovateľných viacero cezhraničných maďarských vrchov, dominujú však najmä okolité vrchy Stolických a Volovských vrchov. Pri vhodných podmienkach je pozorovateľná Kráľova hoľa i Vysoké Tatry.[8]
Prístup upraviť
Cez sedlo Hora vedie na Vdovčíkovo kreslo žlto značkovaná turistická trasa z Brdárky i Vlachova. Na vrchol nevedie žiadna značená trasa a výstup je tak možný neznačenými chodníkmi i z Vyšnej Slanej.[2]
Referencie upraviť
- ↑ Podrobný autoatlas Slovenská republika 1 : 100 000. 8. vyd. Harmanec : VKÚ, akciová spoločnosť, 2008. ISBN 978-80-8042-509-8. S. 62.
- ↑ a b c Mapový portál HIKING.SK [online]. mapy.hiking.sk, [cit. 2020-07-16]. Dostupné online.
- ↑ KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2020-07-16]. Dostupné online.
- ↑ Názvy vrchov, dolín, priesmykov a sediel [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2020-07-16]. Dostupné online. Archivované 2022-06-27 z originálu.
- ↑ Slovenský raj. Turistická mapa. 1 : 50 000. Harmanec: VKÚ, a. s., 2000.
- ↑ Geologická mapa SR [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, [cit. 2018-09-07]. Dostupné online.
- ↑ Bajaník, Š. (ed.), Ivanička, J., Mello, J., Reichwalder, P., Pristaš, J., Snopko, L., Vozár, J. & Vozárová, A., 1984: Geologická mapa Slovenského rudohoria – východná časť 1: 50 000. GÚDŠ, Bratislava.
- ↑ Peakfinder [online]. peakfinder.org, [cit. 2020-07-16]. Dostupné online.