Veľký skok vpred
Veľký skok vpred alebo Veľký skok (čín. 大跃进 – slovenský prepis: ta-jüe-ťin – pchin-jin: dàyuèjìn) bola kampaň v ekonomickej a sociálnej oblasti na prudké zvýšenie rastu hospodárstva Číny presadzovaná v rokoch 1958 až 1962. Myšlienku Veľkého skoku vypracoval v rokoch 1957 až 1958 Mao Ce-tung. Očakávaný prudký rozvoj čínskej ekonomiky mal krajine v dohľadnom čase zabezpečiť ekonomickú a technologickú nezávislosť a umožniť konkurencieschopnosť Číny na úrovni hospodársky vyspelých krajín (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo). Kampaň sa skončila neúspechom.
Priebeh upraviť
.jpg)
V roku 1949 sa na čelo Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) postavila generácia komunistických vojenských veliteľov, ktorí zvládli absolvovať Dlhý pochod. Všetci mali jeden spoločný cieľ, chceli aby sa z ČĽR stal ekonomicky silný, bohatý a medzinárodne uznávaný štát. Lenže aj po niekoľkých rokoch svojej existencie, bola Čína oproti ostatným svetovým veľmociam stále zaostalá. Na základe týchto faktov sa vedenie komunistickej strany rozhodlo, že je čas na zmenu. Štátna plánovacia komisia plánovala premenu ekonomickej situácie v krajine zhruba na pätnásť rokov, t. j. na tri päťročné obdobia.[1]
Takýto pomalý prístup ale nevyhovoval Mao Ce-tungovi. Tvrdohlavo si presadil svoj názor, že poľnohospodárska produkcia môže prebiehať rýchlejšie masívnou organizáciou pracovných síl v poľnohospodárstve. Tvrdil, že je potreba zakladať družstvá vyššieho typu. Počas roku 1955 sa počet poľnohospodárskych družstiev zdvojnásobil. Takto urýchlené a nepremyslené rozhodnutie ale spôsobilo to, že veľký počet družstiev po čase zaniklo. V roku 1958 malo začať druhé päťročné obdobie, v ktorom mal byť kladený dôraz na rozvoj ťažkého priemyslu.[2]
Prvá mobilizácia, ktorá bola úspešná sa konala v zime 1957 – 1958. Mao Ce-tung vyvolal kampaň za modernizáciu zavodňovacieho systému. Vybudované zavodňovacie systémy priniesli rekordnú úrodu. Druhou akciou bola výstavba malých podnikov miestneho hospodárstva, ktoré zlepšili zásobovanie v konkrétnych oblastiach. Bohužiaľ ale decentralizácia národného hospodárstva napomohla k anarchii.[3]
Mao Ce-tung tiež tvrdil, že by si mal každý skúsiť manuálnu prácu aspoň na jeden rok. Toto tvrdenie sa netýkalo všetkých občanov štátu. Výnimkou boli napríklad tehotné ženy a starí ľudia. Ľudia boli posielaní pracovať buď na dedinu, alebo do továrne. Niektorí boli zase posielaní do pracovných táborov, týkalo sa to takzvaných „nespoľahlivých“, tí, ktorí potrebovali prevýchovu prácou. Podľa Mao Ce-tunga si len dobrí ľudia zaslúžili pracovať na dedine alebo v továrni.[1]
V máji 1958 sa konal VIII. zjazd komunistickej strany, na ktorom bola oznámená politika Veľkého skoku, takzvaná politika troch červených práporov. Podľa nových plánov by sa za obdobie druhého päťročného obdobia mala priemyselná a taktiež poľnohospodárska výroba niekoľko násobne zlepšiť a zefektívniť. Začali sa zakladať takzvané ľudové komúny.[1] Ľudové komúny mali zahŕňať všetky výrobné a nevýrobné sféry, mali plniť funkciu základnej spoločenskej jednotky. V komúnach bolo zavedené skupinové vlastníctvo majetku a bezplatné služby.[3]
Jedným z najnezmyselnejších krokov v období Veľkého skoku bolo rozhodnutie o zvýšení tavenia ocele. Tavilo sa v takzvaných malých vysokých peciach. Ľudia nemali absolútne žiadne skúsenosti s tavením. Do pecí nakoniec hádzali aj náradie, ktoré im neskôr chýbalo. Smutné na celej tejto akcii bolo to, že výsledná surovina bola nepoužiteľná. Z tejto zlej skúsenosti sa bolo treba poučiť. Ďalším problémom bolo, že služby poskytované v komúnach viedli k plytvaniu potrieb. Plytvanie potrieb spôsobilo nedostatok základných surovín. Pracujúci ľudia boli taktiež vyčerpaní, čo sa odrazilo aj na ich zníženej pracovnej morálke.[1] Kampaň Veľký skok mal katastrofálne následky. Odhaduje sa, že v krajine zomrelo v roku 1960 v dôsledku podvýživy až 20 miliónov ľudí.[3]
Spoločenské vedy upraviť
Veľký skok v oblasti spoločenských vied, umení a literatúre mal oveľa väčší úspech ako ten v ekonomike. Týkal sa intelektuálov, ktorí potrebovali prevýchovu. Boli posielaní na dedinu, kde mali za úlohu zakladať krúžky. Zakladané krúžky mali inšpirovať masy k umeleckej tvorbe. Len za rok 1958 ich vzniklo zhruba milión.[1]
Jazyk upraviť
Ďalším pozitívom kampane Veľkého skoku bola reforma jazyka, ktorá sprístupnila čínskemu národu základné vzdelanie. Samotná reforma sa týkala zjednodušovania zložitých znakov, zavedenia hláskového písma a zjednotenia výslovnosti. Vedci, ktorí mali na starosti túto reformu chvíľu rozmýšľali o nahradení znakov hláskovým písmom. Nakoniec sa ale pre tento spôsob nerozhodli. Uvedomili si, že predsa len čínske znakové písmo je už od dávna symbolom kultúry Chanov a nemôžu si dovoliť ho len tak zrušiť. Na zápis čínskeho jazyka pomocou písmen latinky v roku 1956 vznikol systém nazývaný pchin-jin. Za štandardnú výslovnosť čínštiny sa vybral pekinský dialekt.[1]
Školstvo upraviť
V roku 1949 existovali v Číne dva úplne odlišné školské systémy. Jedným bol systém, ktorý sa uplatnil v oblastiach kontrolovaných Kuomintangom. Bol inšpirovaný americkým školským systémom. Vyznačoval sa dlhou školskou dochádzkou a kvalitou výuky. Bohužiaľ bol ale určený len pre obmedzený počet študentov. Obsahoval dva stupne základných a stredných škôl, ktoré nadväzovali na vysoké školy. Na druhej strane bol systém v komunistami ovládanými oblasťami. Tieto oblasti sa nachádzali primárne na dedinách a mali veľký problém s negramotnosťou jeho obyvateľstva. Miestne školy neboli jednotné, lebo fungovali na systéme, že každý kto niečo vie, sa snaží svoju vedomosť predať okoliu. Ľudia žijúci na dedinách sa takýmto spôsobom učili nové veci. Čínska vláda sa v roku 1949 snažila skĺbiť dva navzájom odlišné systémy tak, aby poskytli čo najväčšiemu počtu obyvateľov základné vzdelanie. Počas roka 1950 sa otváralo veľké množstvo vysokých a stredných škôl. Okrem klasických škôl vznikali aj školy s nepravidelných vyučovaním. Názor Mao Ce-tunga na školstvo bol odlišný. Tvrdil, že dlhá školská dochádzka je zbytočná a študenti by si mali počas štúdia vyskúšať aj manuálnu prácu, a tak začali vznikať aj takzvané školy spravované ľudom. Tvrdilo sa, že práve školy spravované ľudom vo svojej dobe poskytli najširším masám vzdelanie a tým pádom sa skoro úplne vytratila negramotnosť. Tieto školy ale neprežili Veľký skok a v rokoch 1961 – 1962 postupne zanikali. Po Veľkom skoku sa školstvo postupne vrátilo do jeho starých koľají z pred roka 1956.[1]
Odstraňovanie následkov upraviť
Ústredný výbor čínskej komunistickej strany kampaň Veľký skok zastavil na 9. pléne VIII. funkčného obdobia v januári 1961. Plénum prijalo štyri zásady konsolidácie národného hospodárstva – „zásady ôsmich znakov“: upraviť, upevniť, zlepšiť a zvýšiť. Výsledkom bolo napríklad okamžité zrušenie bezplatného stravovania. V dňoch 11. až 27. januára 1962 sa v Pekingu konala konferencia členov Ústrednej vlády komunistickej strany, prítomných bolo 7 000 osôb. Stanovili sa úlohy na rok 1962 a určili sa perspektívy na obdobie nasledujúcich desať rokov. V tom istom roku bol zostavený aj zvláštny výbor pre finančné otázky.[3]
Referencie upraviť
- ↑ a b c d e f g BAKEŠOVÁ, Ivana; KUČERA, Ondřej; LAVIČKA, Martin. Dějiny Čínské lidové republiky : (1949 – 2018). Vyd. 1. Praha : NLN, 2019. 444 s. ISBN 978-80-7422-596-3. S. 84 – 109.
- ↑ FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9. S. 409 – 421.
- ↑ a b c d BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 1. vyd. Zväzok 2. Olomouc : Univerzita Palackého, 2003. 218 s. (Učebnice.) ISBN 80-244-0611-X. S. 62 – 70.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veľký skok vpred
