Victorino de la Plaza

bývalý prezident Argentíny

Victorino de la Plaza y Palacios (* 2. november 1840, Salta – † 2. október 1919, Buenos Aires) bol argentínsky politik, právnik, vojak, pedagóg a diplomat. V roku 1914 sa stal 13. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 18. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako minister zahraničných vecí a minister financií. Bol posledným prezidentom z Národnej autonomistickej strany, čím sa ukončilo obdobie tzv. Konzervatívnej republiky.

Victorino de la Plaza
Victorino de la Plaza
Victorino de la Plaza, podpis
13. prezident Argentínskej republiky
V úrade
9. august 1914 – 12. október 1916
Predchodca Roque Sáenz Peña Hipólito Yrigoyen Nástupca
Bývalý viceprezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1910 – 9. august 1914
PrezidentRoque Sáenz Peña
Predchodca José Figueroa Alcorta Pelagio Luna Nástupca
Bývalý minister zahraničných vecí Argentínskej republiky
V úrade
22. jún 1908 – 9. august 1910
PrezidentJosé Figueroa Alcorta
Predchodca Estanislao Zeballos Carlos Rodríguez Larreta Nástupca
V úrade
11. február 1882 – 25. október 1883
PrezidentJulio Argentino Roca
Predchodca Bernardo de Irigoyen Francisco J. Ortiz Nástupca
Bývalý minister financií Argentínskej republiky
V úrade
25. október 1883 – 9. marec 1885
PrezidentJulio Argentino Roca
Predchodca Juan José Romero Wenceslao Pacheco Nástupca
Biografické údaje
Narodenie2. november 1840
Salta, Argentínska konfederácia (súčasná Argentína)
Úmrtie2. október 1919 (78 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaNárodná autonomistická strana
Národná únia
Alma materUniverzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik, vojak, pedagóg, diplomat
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Ecilda Belvisová Castellanosová
Odkazy
Spolupracuj na CommonsVictorino de la Plaza
(multimediálne súbory)

Životopis upraviť

Narodil sa v meste Salta na severozápade krajiny vo významnej aristokratickej rodine.[1] Otec mu zomrel ako malému, no bol dobrým študentom a podarilo sa mu získať viacero štipendií, vďaka čomu sa dostal až na významnú školu Colegio del Uruguay, ktorú založil guvernér provincie Entre Ríos Justo José de Urquiza. Neskôr odcestoval do Buenos Aires, kde začal študovať na Univerzite v Buenos Aires filozofiu. Toto štúdium však zanechal a začal pracovať ako štátny úradník. Potom, čo vypukla vojna trojspolku proti Paraguaju, vstúpil do armády, bojoval v niekoľkých bitkách, v ktorých sa vyznamenal a bol povýšený do hodnosti kapitána. Kvôli zdravotným problémom však už po niekoľkých rokoch odišiel z armády, následne sa v roku 1868 prihlásil na Právnickú fakultu Univerzity v Buenos Aires, ktorú úspešne ukončil. Do politiky vstúpil počas vlády prezidenta Dominga Faustina Sarmienta, ktorý ho najprv vymenoval za profesora filozofie na najvýznamnejšej strednej škole v Buenos Aires Colegio Nacional de Buenos Aires, následne ho vyslal do USA, kde dohliadal na tlač nového argentínskeho Občianskeho zákonníka. V ďalších rokoch pôsobil ako diplomat v Európe, prezident Carlos Pellegrini ho dokonca v roku 1890 poveril rokovaniami s európskymi veriteľmi o splácaní argentínskeho zahraničného dlhu.[2]

V roku 1910 sa stal kandidátom na viceprezidenta, pričom najvážnejším kandidátom na prezidenta bol Roque Sáenz Peña. Následne boli obaja v marci do týchto funkcii zvolení a v októbri sa ujali funkcie. Roque Sáenz Peña sa ešte pred nástupom do úradu stretol s prezidentom Josém Figuerom Alcortom a vodcom opozície Hipólitom Yrigoyenom, s ktorými sa dohodol na presadení zmien volebného systému, ktoré by zabránili volebným podvodom. Radikálna občianska únia Hipólita Yrigoyena sa dokonca stala súčasťou vlády. Prezident Sáenz Peña však už úrad prezidenta preberal so zhoršeným zdravotným stanom. Tento sa v októbri 1813 natoľko zhoršil, že požiadal viceprezidenta De la Plazu, aby prevzal jeho právomoci. Prezident zomrel 9. augusta 1914, pričom novým prezidentom sa stal práve Victorino de la Plaza. De la Plaza sa zameriaval hlavne na ekonomické reformy, ktoré priniesli viaceré sociálne výhody pre zamestnancov. Za jeho vlády bola postavená prvá elektrifikovaná železničná trať v krajine. De la Plaza však musel v roku 1814 čeliť neúspešnému pokusu o atentát zo strany anarchistu.[3] Potom, čo USA v roku 1914 zaútočili na Mexiko a krátko okupovali mesto Veracruz, presadil dohodu (Pacto ABC) s Brazíliou a Čile o zastavení postupu USA. Po vypuknutí prvej svetovej vojny presadil prezident vyhlásenie nezávislosti Argentíny a chcel obchodovať s oboma stranami konfliktu. Tým sa dostala Argentína do diplomatického konfliktu s Veľkou Britániou, ktorá zadržala argentínsku loď plaviacu sa do Nemecka. V roku 1916 sa konali nové voľby, tieto podľa očakávania vyhral Hipólito Yrigoyen z Radikálnej občianskej únie. Stalo sa tak hlavne vďaka tomu, že prezident De la Plaza rok pred tým udelil štátne občianstvo trom miliónom prisťahovalcom, ktorí sympatizovali práve s Yrigoyenom. Nástupom Hipólita Yrigoyena sa skončilo dlhé obdobie vlády prezidentov z Národnej autonomistickej strany, čím sa zároveň skončilo obdobie tzv. Konzervatívnej republiky. Po odchode z funkcie sa už politicky neangažoval, zomrel 2. októbra 1919 v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[4]

Referencie upraviť

  1. Victorino de la Plaza [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-12]. Dostupné online.
  2. Dr. Victorino de la Plaza Presidente de la República (1914 -1916) [online]. elintransigente.com, [cit. 2018-10-12]. Dostupné online.
  3. Victorino de la Plaza [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-12]. Dostupné online.
  4. El Estadista Silencioso [online]. portaldesalta.gov.ar, [cit. 2018-10-12]. Dostupné online. Archivované 2017-07-25 z originálu.

Iné projekty upraviť