Vladimír Krivoš

Vladimír Krivoš alebo Vladimír Krivoss (* 1. júl 1865 Vrbica (Liptovský Mikuláš) – † 4. august 1942, Ufa, Baškirská republika, Sovietsky zväz), bol slovenský polyglot, stenograf, spisovateľ, publicista, prekladateľ, etnograf. Používal pseudonymy: V. I. Krivoš-Nemanič, Vladimír Nemanič, Petrohradský Slovák.

Vladimír Krivoš
slovenský polyglot, stenograf, spisovateľ, publicista
Narodenie	1. júl 1865 Vrbica (Liptovský Mikuláš)
Úmrtie	4. august 1942 (77 rokov) Ufa, Baškirská republika, Sovietsky zväz
Biografický portál

Životopis

Pochádzal z rýdzo slovenskej rodiny, jeho otec Ján Krivoš (1831 – 1888) bol obchodníkom a istý čas aj richtárom. Jeho matkou bola Zuzana Pálková (1839 – 1914), tiež zo známej mikulášskej garbiarskej rodiny. Jeho bratrancom z matkinej strany bol slovenský tolstojovec Dušan Makovický. V Rusku sa oženil s Ninou Ivanovnou Jakšinskou, s ktorou mal dvoch synov.

Ľudovú školu navštevoval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1877 – 1881 študoval na gymnáziu v českom Přerove, kde sa prvýkrát stretol so stenografiou. Neskôr študoval aj na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi (1881 – 1883) a v Rijeke (1883 – 1885). V rokoch 1885 – 1886 bol študentom Orientálnej akadémie vo Viedni, štúdium ale neukončil.

Keďže bol od mladosti otcom vedený k obdivu k Rusku a jeho kultúre, stal sa nadšeným rusofilom a spočiatku aj stúpencom myšlienok grófa L. N. Tolstého. Aj z tohto dôvodu – a vraj na radu S. Hurbana-Vajanského – odišiel v roku 1886 študovať orientálne jazyky na petrohradskú univerzitu. Štúdium ukončil promóciou na parížskej Sorbonne v roku 1889. Počas svojho života sa venoval štúdiu veľkého množstva živých aj mŕtvych jazykov. Aktívne ovládal 26 jazykov, pasívne vraj ďalších desať.

Po vyštudovaní pôsobil ako profesor stenografie na petrohradskej polytechnike a učiteľ cudzích jazykov na rôznych školách. Vypracoval prvú ruskú stenografickú sústavu, vytvorenú na základe Gabelsbergovej sústavy. Bol aj autorom učebníc stenografie pre rôzne typy škôl, propagoval ju aj na početných kurzoch a verejných prednáškach. Od roku 1906 pôsobil ako praktický stenograf v Štátnej rade a v Štátnej dume, čo boli najvyššie vládne orgány cárskeho Ruska pred rokom 1917. Je možné, že tento post bol len krytím jeho tajného pôsobenia – od roku 1893 totiž pôsobil v ruskej tajnej polícii, v povestnej „cárskej ochranke“. Pracoval na oddelení kontrarozviedky, vďaka svojim jazykovým znalostiam sa venoval prekladaniu a analyzovaniu diplomatickej pošty, neskôr bol aj odborníkom na dešifrovanie tajných kódov. V Rusku položil základy ruskej kryptografie. Počas vojny pracoval na Námornom generálnom štábe, kde počas rusko-japonskej vojny pomáhal dešifrovať japonské kódy. Bol aj riaditeľom cárskej knižnice v Zimnom paláci. Počas prvej svetovej vojny bol pracovníkom generálneho štábu generála A. A. Brusilova, ale na jar 1915 bol zatknutý pre podozrenie zo špionáže v prospech Rakúsko-uhorskej monarchie. Bol uväznený v Ľvove, neskôr v Petrohrade a napokon deportovaný na Sibír. V meste Irkutsk sa zapojil do príprav na založenie tamojšej univerzity.

Po víťazstve boľševickej revolúcie v roku 1917 sa vrátil do Petrohradu a pravdepodobne slúžil novému režimu ako úradník Ľudového komisariátu pre zahraničné veci. R. Tibenský vo svojej monografii tvrdí, že Krivoš v novembri 1917 dokonca pomáhal V. I. Leninovi vo vypracovaní nóty veľmociam s požiadavkou ukončenia vojny, čo je ale sporné tvrdenie. Pracoval aj v Štátnej komisii pre elektrifikáciu Sovietskeho zväzu. Od roku 1923 Krivoš vyučoval jazyky na vojenskej akadémii, ale už v roku 1924 bol nespravodlivo obvinený z protištátnej činnosti a odsúdený do vyhnanstva na Solovecké ostrovy. I tu sa neúnavne venoval štúdiu a vedeckej tvorbe. Zriadil tu napríklad hydro-meteorologickú stanicu a maják, robil však aj botanické prieskumy tejto oblasti. Výsledky jeho vedeckého bádania položili základy Múzea Severu v Archangeľsku. V roku 1928 bol prepustený a dokonca opäť prijatý do štátnej služby. Pracoval na Ministerstve zahraničných vecí, kde sa venoval lúšteniu kódov pre sovietsku kontrarozviedku.

Po začiatku útoku nacistického Nemecka na Sovietsky zväz bol s inými obyvateľmi Moskvy odsunutý do bezpečnejšieho zázemia. Dostal sa do hlavného mesta Baškirskej autonómnej republiky Ufy, kde dňa 4. augusta 1942 vo veku 77 rokov zomrel. Pochovaný bol na tamojšom pravoslávnom cintoríne, ktorý bol neskôr premenený na ovocný sad. Jeho hrob sa teda nezachoval.

Dielo

• Samoučiteľ russkoj skoropisi. Sankt Petersburg 1893
• Samoučiteľ stenografii primenimoj ko vsem jazykam. Sankt Petersburg 1904
• Memoirs. Moskva 1929
• Tolstojovec. Sankt Petersburg 1906 (slovensky: Bratislava : Diliza, 1966. 107 s.; dostupné on-line)

Preklady

• Irod. Sankt Petersburg 1892 (preklad divadelnej hry Herodes od Svetozára Hurbana-Vajanského)

Literatúra

• Slovenský biografický slovník, 3. zv. (K – L). Martin : Matica slovenská, 1987. ISBN 80-7090-019-9. s. 260 – 261.
• TIBENSKÝ, Rudolf: Objav a interpretácia autora i diela. In: KRIVOŠ, V.: Tolstojovec. Bratislava : Diliza, 1966, s. 2 – 17.
• TIBENSKÝ, Rudolf. V palácoch a vo vyhnanstvách: životné osudy Vladimíra Krivossa (1865-1942). 1. vyd. Bratislava : Mladé letá, 1991. 200 s. ISBN 80-06-00425-0.
• ZDANOVIČ, A. A.; IZMOZIK, V. S. Štyridsať rokov v tajných službách: Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša za cára aj za boľševika. Preklad Ľubomír Guzi. Bratislava : Premedia, 2017. 296 s. ISBN 978-80-8159-493-9.

Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 117 – evanjelická farnosť Liptovský Mikuláš