Vlajka Bieloruska

vlajka

Vlajka Bieloruska bola prijatá 7. júla 1995 na základe referenda bieloruských občanov[1], ktoré sa uskutočnilo 14. mája 1995. Nová bieloruská vlajka nahradila vlajku, používanú Bieloruskou ľudovou republikou v rokoch 1918 – 1919 (až kým sa Bielorusko nestalo sovietskou republikou) a znovu po získaní nezávislosti v roku 1991 (v období rokov 1991 – 1994). Súčasná vlajka je modifikáciou vlajky BSSR z roku 1951.

Vlajka Bieloruska

Súčasnú národnú vlajku Bieloruskej republiky, ktorá je symbolom zvrchovanosti štátu, tvorí obdĺžnikový list skladajúci sa z dvoch vodorovných pruhov: horného červeného pruhu zaberajúceho dve tretiny výšky a spodného zeleného pruhu zaberajúceho jednu tretinu výšky vlajky. V žrďovej časti je umiestnený biely bieloruský dekoračný pruh zaberajúci jednu devätinu šírky vlajky. Pomer výšky a šírky je 1 : 2.

Niektoré záujmové skupiny naďalej používajú pôvodnú vlajku, napriek tomu, že jej používanie v Bielorusku bolo zakázané prezidentom Lukašenkom. Vlajka z roku 1991 sa používa ako protest proti súčasnej vláde. Podľa nezávislých zahraničných pozorovateľov referendum o podobe vlajky nespĺňalo základné demokratické princípy.

Symbolika farieb upraviť

  • Dekoratívny pás – ukážka miestnych rastlín a kvetín. Tento vzor, ktorý utkala v roku 1917 Bieloruska Matrena Markevič, býva často súčasťou tradičných východoslovanských tkanín[2] (po bielorusky: рушникi), ktoré sa používajú pri miestnych oslavách (aj náboženských: pohreby, svadby) a rôznych ceremóniách[3]. Na súčasnej bieloruskej vlajke tento červený dekoratívny pás symbolizuje kultúrnu minulosť a jednotu bieloruského národa.
  • Červená – bieloruská národná farba, v sovietskej ére symbolizovala farbu revolúcie.
  • Zelená – reprezentuje život a bieloruské pralesy.
 
Historická a národná vlajka Bieloruska
 
Červený kríž na bielom plátne – vlajka svätého Juraja.
 
Vlajka kniežaťa Gediminasa (tzv. Kolomna) – najranejší symbol Litovského štátu.

História vlajky upraviť

Vývin a história upraviť

Bielo-červeno-biela zástava (po bielorusky: Бел-чырвона-белы сцяг) bola jedným z variantov bieloruskej symboliky a v rokoch 1918 – 1920 a 1991 – 1995 vlajkou Bieloruskej ľudovej republiky a Bieloruskej republiky. V rokoch 1942 – 1944 sa oficiálne používala na Generálom komisariáte Bieloruska (Weißruthenien). Pomer výšky a šírky vlajky bol 1 : 2 a jej farby boli rozmiestnené horizontálne, po krajoch biela a v strede červená.

Existuje množstvo rôznych verzií pôvodu historickej vlajky Bieloruska. V Bielorusku je najviac známa legenda o neznámej bitke bieloruských vojsk proti cudzím okupantom, v ktorej ranený plukovník vyzdvihol bielu zakrvavenú látku a pod touto zástavou kráčal za víťazstvom v boji. Druhá legenda sa datuje do obdobia stredoveku v súlade zo zákonmi heraldiky a vexilológie z historického štátneho znaku Bieloruska (biely a červený). Podľa názoru niektorých odborníkov, predobrazom bielo-červeno-bielej vlajky môže byť vlajka svätého Juraja.

Nehľadiac na množstvo verzií a hypotéz o mnohovekých koreňoch červeno-bielo-červenej historickej vlajky Bieloruska, neexistuje ani jeden zdroj, ktorý by potvrdil používanie tejto vlajky na bieloruských územiach do začiatku 20. storočia. Poľský kronikár 15. storočia Jan Dlugoš spočítal vojenské vlajky Litovského veľkokniežatstva v Grünwaldskej bitke a poznamenal, že 30 štandárd malo na sebe znak Pahonie a ešte 10 červené Gediminasove vlajky. Bielo-červeno-biela historická vlajka sa v Dlugošovej kronike nespomína a nespomína sa ani v iných známych historických zdrojoch (letopisy, kroniky, sochy Litovského veľkokniežatstva). Dokonca neexistujú dôkazy o tom, či sa takáto vlajka používala aj v povstaní Kastusa Kalinovskisa v roku 1863. Je však známe, že v tom účastníci povstania v tom čase používali bielo-červeno-modrú vlajku[4], ktorý sa však nevzťahoval k územiu dnešného Bieloruska, ale k celej oblasti Poľsko-litovského štátu a výber farieb tejto trikolóry bol podmienený prijatým panslavistických fariev (biela, modrá, červená) na Panslavistickej konferencii v roku 1848 a tiež pod vplyvom ruskej trikolóry.

Počas Februárovej revolúcie v Rusku v roku 1917 predstavitelia bieloruského národného hnutia používali biele vlajky, na ktoré umiestňovali rôzne heslá. Keď išlo o otázku prijatia štátnej vlajky Bieloruska, zašli teda k absolventovi Petrohradského inštitútu Klaudiovi Duž-Duševskému, aby im urobil niekoľko návrhov budúcej štátnej vlajky. Z nich si potom vybrali bielo-červeno-bielu zástavu[5]. Presný dátum uzákonenia vlajky je neznámy.

V niektorých zápisoch vtedajších národných buditeľov sa hovorí, že už od roku 1909 bielo-červeno-bielu zástavu používali bieloruskí šrudenti združení v jednotlivých organizáciách. Táto skutočnosť však nie je dokumentmi podložená.

Dňa 25. marca 1917 sa v Minsku konal Prvý bieloruský kongres. Jedna z účastníčok kongresu si vo svojich pamätiach spomína, že nad budovou, kde sa kongres konal bola vyvesená čisto biela zástava ako symbol Bielej Rusi (Bieloruska), ale delegáti kongresu považovali túto vlajku za symbol kontrarevolúcie. Pravdepodobne práve v tom čase bol vypracovaný jeden z projektov Klaudia Duž-Duševského. Použitie takejto bieloruskej vlajky (bielo-červeno-červenej) datuje niekoľko novinových publikácií z roku 1917. V tom istom roku tento typ vlajky používalo Bieloruské kultúrno-osvetové tovarišstvo a bieloruskí vojaci[6]. V decembri 1917 noviny Slobodné Bielorusko odporúčali použiť druhý vraiant vlajky – bielo-červeno-modrú. Tento návrhu sa však nedostalo dostatočnej podpory, a tak Prvý Celobieloruský zjazd, ktorý sa konal 15. decembra 1917 sa niesol vo farbách bielo-červeno-bielej vlajky.

V roku 1918 bola v podmienkach nemeckej okupácie vyhlásená Bieloruská ľudová republika (25. marec 1918), ktorej symbolmi sa stali Pahonia a bielo-červeno-biela zástava. Dňa 11. augusta 1918 noviny Slobodné Bielorusko uverejnili prvý oficiálny opis štátnej vlajky a znaku Bieloruskej ľudovej republiky.

 
Návrh prezidenta Alexandra Lukašenka na Bieloruskú štátnu zástavu z roku 1995.

V rokoch 1919 – 1920 sa historická bielo-červeno-biela vlajka používala v bieloruských vojenských formáciách, ktoré boli členmi armády Poľska a Litvy. V roku 1920 ju použili účastníci Sluckého povstania.

Po odchode nemeckých okupačných vojsk koncom roka 1918 a obsadení Minska Červenou armádou sa vláda Bieloruskej ľudovej republiky ustanovila vo Vilniuse, kde pracovala do roku 1925. Jej zástava v tom čase predstavovala spojenie bielo-červeno-bielej farby na vlajke Bieloruskej ľudovej republiky, ktorá bola doplnená dvoma úzkymi (pravdepodobne čiernymi) smútočnými páskami, rozdeľujúcimi bielu a červenú farbu.ň

V sovietskom období bola bielo-červeno-biela vlajka zakázaná, aj napriek tomu sa však používala bieloruskými emigrantmi za hranicami Bieloruska. V časoch nemeckej okupácie krajiny a v období Veľkej vlasteneckej vojny (1939 – 1945) bola používnie bielo-červeno-bielej zástavy spolu s erbom Pahonie povolené s cieľom uskutočniť spoluprácu s bieloruskými kolaborantmi. Taktiež sa táto vlajka spolu s erbom používala ako charakteristický znak dobrovoľníkov v nemeckej armáde a vo Wehrmachte[7].

Použitie v súčasnosti upraviť

Dňa 19. septembra 1991 Najvyšší Soviet Bieloruskej republiky prijal Zákon o štátnej zástave Bieloruskej republiky, ktorým potvrdil platnosť bielo-červeno-bielej zástavy. O štyri mesiace neskôr (10. december 1991) bol uznesením bieloruského parlamentu bol ten istý zákon schválený.

Po výsledkoch referenda z mája roku 1995 bola historická bielo-červeno-biela zakázaná a o dva dni neskôr (16. máj 1995) ju Ivan Titenkov zvesil z budovy bieloruského parlamentu. Okamžite po jej zvesení bola zástava roztrhaná a po kúskoch sa začala predávať ako suvenír[8]. Od dohto dňa je zástava oficiálnym symbolom opozičných strán v boji proti režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka.

Použitie za hranicami Bieloruska upraviť

  • Bielo-červeno-biela zástava je oficiálnou zástavou belgického mesta Dendermonde, navyše, erb tohto mesta má tiež rovnaké farby ako vlajka.
  • Táto zástava je oficiálnou zástavou kolumbijskej oblasti Atlántico a tiež vlajkou známeho argentínskeho futbalového klubu Atlético River Plate z Buenos Aires.

Galéria upraviť

Referencie upraviť

  1. Občania sa v referende vyjadrovali k štyrom otázkam budúcnosti Bieloruska: 1) O zmene štátnych symbolov; 2) O ustanovení ruského jazyka za druhý úradný jazyk Bieloruska; 3) O podpore krokov prezidenta smerujúcich k ekonomickej integrácii Bieloruska s Ruskou federáciou; 4) O potrebe novelizácie bieloruskej ústavy – zaviesť právo prezidenta bieloruskej republiky kedykoľvek ukončiť volebné obdobie bieloruského parlamentu, a to v prípade, ak bieloruský parlament systematicky alebo hrubo poruší ustanovenia bieloruskej ústavy.
  2. Bieloruská národná dekoratívna tkanina a Bieloruské textílie. (po anglicky)
  3. Vítanie chlebom a soľou, ktoré sú práve podávané na tejto tkanine.
  4. Kromer A. : Historické vlajky Poľska Archivované 2008-02-04 na Wayback Machine.(po poľsky)
  5. Klaudius Duž-Duševský, Vlajka. Archivované 2007-09-27 na Wayback Machine Článok Sergeja Chorevského.(po bielorusky)
  6. Bieloruský parlament 8. decembra 1917 odporučil všetkým bieloruským vojakom našiť si na uniformu bielo-červeno-bielu stuhu.
  7. Vyznamenania Bieloruskej Krajskej Obrany a bieloruských jednotiek SS a SD.(po rusky) (po bielorusky) (po anglicky)
  8. Veľké „žrádlo“ Politbyro: Hospodársky vedúci republiky. Svedectvo Alexandra Fedutu. (po rusky)

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

  • Basov A. N., Kurkov I. M.: Vlajky Bieloruska včera a dnes. Polymia. Minsk. 1994.