Vyšná Jedľová

obec na Slovensku v okrese Svidník

Vyšná Jedľová je obec na Slovensku v okrese Svidník.

Vyšná Jedľová
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Svidník
Región Šariš
Nadmorská výška 312 m n. m.
Súradnice 49°20′52″S 21°32′28″V / 49,3478°S 21,5410°V / 49.3478; 21.5410
Rozloha 5,09 km² (509 ha) [1]
Obyvateľstvo 188 (31. 12. 2022) [2]
Hustota 36,94 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1572
Starosta Miroslav Čepan[3] (nezávislý)
PSČ 089 01 (pošta Svidník)
ŠÚJ 528030
EČV (do r. 2022) SK
Tel. predvoľba +421-54
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce na Slovensku
Map
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Vyšná Jedľová
Webová stránka: vysna-jedlova.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Polohopis upraviť

Vyšná Jedľová leží v severovýchodnej časti Nízkych Beskýd, v údolí prítoku potoka, ktorý ústi do Ondavy, v nadmorskej výške 312 m. Od okresného sídla Svidník je vzdialená severozápadne 7 km.

Symboly obce upraviť

V striebornom štíte zo zlatej kamenistej pôdy je vyrastajúca jedľa s vysokým čiernym kmeňom a zelenou korunou.

Tento erb zaraďujeme k hovoriacim prírodným motívom podľa odtlačku pečatidla obce z roku 1868.

Autorom erbu je Ladislav Nagy, erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 24. októbra 1998. Je zapísaný v heraldickom registri SR pod číslom V-129/1999.

Vlajka obce pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách bielo-zeleno-čierno-žltej farby. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, tvare lastovičieho chvosta, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Názov upraviť

Vývin názvu obce

  • 1618 - Felssó Jedlowa
  • 1773 - Felső-Jedlova, Wisna Jedlowa
  • 1786 - Felschő-Jedlowa
  • 1808 - Felső-Jedlova, Horní Jedlova
  • 1850 - Ober Jedlowa
  • 18631902 - Felsőjedlova
  • 1907- 1913 - Felsójedlova
  • 1910 - Felsófenyves
  • 1920 - Vyšná Jedlová
  • 1921-1930 - Vyšnia Jedľová
  • od roku 1927 - Vyšná Jedľová

Dejiny upraviť

V 15. až 16. storočí sa postupne so súhlasom panstva zakladali nové osady na severovýchodnom Slovensku. Zakladali ich Valach i seu Ruthéni - Valasi alebo Ruthéni, ako sa uvádza v dobových listinách, osídľovali a časom vytvárali väčšinu súčasných obcí v podduklianskom regióne. Zastalo im pôvodné, trochu upravené pomenovanie Rusíni. Uchovali si svoje zvyky a obyčaje, osobitný spôsob života, odlišný od ostatných oblasti východného Slovenska. Najstaršie písomné pamiatky, ktoré objasňujú históriu obce Vyšná Jedľová a jej vznik, sa viažu až k dokumentom Makovického panstva.

Spišská kapitula dňa 20. septembra roku 1559, v stredu, deň pred sviatkom apoštola Matúša evanjelistu, opätovne uviedla šľachtica Gašpara Šerédiho do vlastníctva panstva Makovica, ktorého majetkovou súčasťou bola aj dedina Vyšná Jedľová. Pri tej príležitosti vznikla o nej najstaršia správa a uvádza ju pod maďarským názvom v zmysle Ruská Nová Ves.

Názov vytvorili zemepáni a používali ho krátky čas. Výstižne však vyjadril skutočnosť, že dedinu založili rusínski usadlíci podľa zákupného práva, nedlho pred rokom 1559. V neskorších prameňoch sa dedina vyskytuje pod maďarizovaným názvom Felsö Jedlowa, čo svedčí o tom, že dedina vznikla na dovtedajšom majetku Nižnej Jedľovej.

Sedliaci boli prvý raz zdanení v roku 1572, a to od jednej porty. Roku 1588 už od dvoch port. V týchto rokoch tu žilo aj 5, resp. 2 želiarske rodiny. Roku 1600 malo sídlisko šesť obývaných poddanských domov a obydlie šoltýsa.

Koncom 16. storočia bola Vyšná Jedľová malou dedinou, ale počet obyvateľov a domov vzrastal. Roku 1618 šoltýstvo patrilo už štyrom domácnostiam. Vtedy tu hospodárilo 21 sedliackych domácností na polovičných, tretinových a štvrtinových usadlostiach. Patrila k rusínskym dedinám na panstve Makovica.

Od štyroch kantorových poddaných platí dedina a šoltýstvo polovicu, šoltýs dlhuje polovicu kantorstva. Za polovicu poddanstva neplatil kantor spolu s dedinou, asi v dvoch prípadoch platba zostala Hriczovi šoltýsovi za polovicu poddanstva až doteraz. Títo majú veľký chotár, i ich oračina je vychudnutá. Poddaný s celou usadlosťou smerom na Orlich, ako vravia, ani len dvadsať kubulov nemôže zasiať. Na inom pozemku s celou usadlosťou môže zasiať až 30 kubulov. Majú kus živého lesa." (1 kubulus:20-30 I na 7,5 ar.)

Na prelome 16. a 17. storočia bola Vyšná Jedľová malou dedinou s prevažné poddanským obyvateľstvom, ktoré sa zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pláteníctvom a patrila do panstva Makovica.

20. storočie upraviť

Pred 1. svetovou vojnou obyvatelia obce žili veľmi biedne. Bývali v malých drevených domčekoch, ktoré boji pokryté slamou. Iba obytný dom Juraja Artima bol vymurovaný z kameňa.

V decembri 1915 sa v katastri obce odohrali boje medzi rakúsko-uhorskými a ruskými vojskami. Z obce odišlo asi 20 mužov na front. Z nich bol zabitý Ján Makara, ranený Michal Artim. Po skončení vojny, v roku 1919 vypukol v obci týfus, na ktorý zomrelo 7 občanov. Aj po vojne bol život v obci biedny. Bol veľký nedostatok potravín, šatstva a obuvi. Poľnohospodárska pôda s úzkymi drobnými políčkami nedokázala uživiť všetkých občanov, a preto hľadali prácu po celom Česko-Slovenku a odchádzali do cudziny, kde pracovali za veľmi ťažkých podmienok, najmä ako námezdní robotníci v baniach a v hutách.

V období pred 1. svetovou vojnou sa do USA vysťahovali Ján Artim, Helena Artimová, Mikuláš Artim, Anna Kaliňaková, Helena Kaliňaková, Gregor Kaliňák a Michal Micenko.

Po 1. svetovej vojne, Helena Artimová, Helena Džupinová, Peter Džupin, Paraska Fecenková, Mikuláš Friga, Anna Kaliňáková, Mária Kaliňaková, Ján Micenko, Andrej Michalko, Anna Michalková, Mária Michalková, Mária Michalková, Mária Michalková, Michal Michalko, Ján Pavelčák, Anna Zelizňaková a Michal Zelizňák.

Z nich sa iba časť vrátila, ale väčšina ostala v USA.

V auguste 1943 sa v obecnom chotári objavili prví partizáni, ktorí v obci neskôr nepôsobili.

20. augusta 1944 prišli do obce nemeckí vojaci s generálom a ubytovali sa po domoch. Nemecký generál sa ubytoval v dome Michala Pavelčáka. 14. októbra 1944 o 14.00 hod. nad obec prileteli sovietske lietadlá a zhodili bomby na dom, kde bol ubytovaný generál. Pri výbuchu bolo zabitých 14 našich občanova 2 nemeckí vojaci.

Následne v ten istý deň nemecké vojenské veliteľstvo nariadilo povinnú evakuáciu obyvateľov. Občania opustili domy a odišli smerom na Giraltovce a Vranov nad Topľou. V domoch ostal všetok majetok. Zobrali len to, čo mohli odniesť. Počas celej cesty do určených obcí občania prežívali nepríjemné chvíle.

Obec bola oslobodená československými a sovietskymi vojskami 18.januára 1945. Po oslobodení sa občania vracali do obce v marci a apríli 1945. Ako prví sa vrátili Ján Artim, Mikuláš Krajňák a Mikuláš Pavelčák s rodinami. Z celkového počtu 37 rodinných domov bolo úplne zničených 10. Občania obce vo vojne stratili všetok majetok. Prvé jarné práce začínali až v máji 1945, a to iba na poliach, ktoré boji odmínované. Pri výbuchoch mín zahynuli 3 občania obce.

6. marca 1945 vznikal v obci Miestny národný výbor. Prvým predsedom sa stal Michal Artim.

V dôsledku ťažkého živobytia v roku 1947 do Sovietskeho zväzu presídlili občania:

Anna Hijová, Michal Fecenko, Andrej Krajňák, Mikuláš Artim, Michal Skuda, Ján Labík s rodinami. Do okresu Kráľovský Chlmec sa presídlili Jozef Zelizňák a Michal Zelizňák s rodinami.

Roku 1947 postihla obec veľká neúroda. Občania za obilím a krmovinami chodili až do Trebišova, Michaloviec a Sobraniec.

Roku 1947 cez obecný chotár prechádzali aj banderovci z Poľska smerom na Vyšný Orlík.

Pre obec mala veľký význam nová cesta s tvrdým podkladom, ktorá sa začala stavať roku 1949 a bola ukončená roku 1956.

Asfaltová cesta bola zrealizovaná roku 1968. Prvýkrát roku 1955 začal zo Svidníka premávať autobus denne ráno a večer.

V roku 1951 bol do obce zavedený na MNV prvý telefón. V tom istom roku bola zavedená aj elektrina a občania mohli plne využívať elektrickú energiu. Súčasne v obci bolo vybudované verejné osvetlenie. Roku 1969 bolo zrekonštruované na kvalitnejšie výbojkové. Rekonštrukcia časti verejného osvetlenia sa previedla roku 1986.

V roku 1953 sa v rámci akcie "P" začala výstavba rodinných domov s finančnou podporou štátu. Do konca roku 1954 sa v obci postavilo 5 nových domov. V rámci akcie "l" sa roku 1957 postavila budova MNV. Prístavba kultúrno-správnej budovy bola postavená v roku 1972. 8. marca 1957 bol do prevádzky slávnostne uvedený miestny rozhlas.

V roku 1966 bola obec napojená na gravitačný vodovod. Nový vodojem sa vybudoval v roku 1977 a obec má už dostatok vody. Plynofikácia obce a obecného úradu sa uskutočnila v roku 1996 a plynofikácia kultúrneho domu v roku 1998.

Pre mladých ľudí bol v roku 1985 zriadený v kultúrnom dome klub mládeže.

Na základe opatrenia Predsedníctva SNR z 29. 5. 1991 k vysporiadaniu vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou Cirkvou bol chrám v obci v novembri roku 1992, po súdnom rozhodnutí, odovzdaný gréckokatolíckemu farskému úradu vo Svidníku. Koncom júna 1993 bol chrám zatvorený a pravoslávne bohoslužby sa vykonávali v priestoroch kultúrneho domu. V gréckokatolíckom chráme sa bohoslužby od roku 1993 nevykonávajú.

Pravoslávni veriaci začali 25. augusta 1993 výstavbu chrámu. Stavbu začala firma LK-ROTEX zo Svidníka, ktorá zrealizovala len stavbu základov. Ostatnú výstavbu zabezpečovali občania obce svojpomocne. Slávnostná posviacka nového chrámu sa konala 19. júla 1994. Dňa 17. novembra 1997 sa uskutočnila posviacka ikonostasu. Dňa 5. mája 1999 začali bratia výtvarníci Isakovi z obce Priboržovskoje, zo Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, maľbu nástenných sakrálnych obrazov v interiéri chrámu. Pravoslávny chrám sv. Kozmu a Damiana je jednopodlažná jednoloďová stavba so segmentovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou.

Obyvateľstvo upraviť

Obyvateľstvo v minulosti upraviť

V roku 1869 žilo vo Vyšnej Jedľovej 148 obyvateľov, r. 1880 - 186, r. 1890 - 210, roku 1900 - 200, r.1910 - 226, r. 1921 -205, r. 1930-211, r. 1940-230, roku 1950-183, r.1961- 184, r.1970 - 186, roku 1980 - 175, roku 1991 - 190 obyvateľov. K 31.12.1997 v obci žilo 178 obyvateľov. V roku 1991 sa k slovenskej národnosti hlásilo 82 obyvateľov, k rusínskej 78, k ukrajinskej 28 a k českej 2. Pri jednotlivých sčítaniach ľudu sa občania k národnostiam hlásili rôzne. V roku 1936 sa 201 obyvateľov hlásilo k ruskej národnosti, 1 k československej a 4 k židovskej. V roku 1919 sa 195 obyvateľov hlásilo k rusínskej národnosti a 6 k československej národnosti. V roku 1903 v obci žilo 8 židov. Počtom obyvateľov a aj dobou sa menil aj počet rodinných domov. V roku 1880 bolo rodinných domov v obci 28, r.1890 - 31, r.1900 - 37, r.1910 - 44, r.1921 - 36, r.1930 - 35, r.1950-31, r.1961-34, r.1970-39, r.1980-39, r.1991-43, r.1997 - 49.

Náboženstvo upraviť

Gréckokatolícka cirkev upraviť

Do roku 1950 občania boli vo väčšine gréckokatolíckeho náboženstva. Pod farnosť Vyšná Jedľová patrili aj obce Nižná Jedľová a Nižný Orlík. Posledným gréckokatolíckym kňazom bol Roman Jankevič. Najstarší známy kňaz na fare sa spomína Ján Podhájecký. Pôsobil v rokoch 1755 - 1806.

Po ňom pôsobili:

  • Štefan Ladomerskij (1807-1837),
  • Ján Schirilla (1838-1867),
  • Ján Gerbery (1867- 1880),
  • Ján Marták (1881-1893),
  • Anton Nevický (1894-1900),
  • Teodor Hodobay (1901-1912),
  • Štefan Podhájecký (1912- 1921),
  • Ján Čanda (1921-1925),
  • Andrej Janočko v roku 1926,
  • Alexij Deák (1927-1928),
  • Michal Ďurišin (1928-1932),
  • Juraj Nemeš (1932-1935),
  • Július Zachariáš (1937-1944),
  • Valentín Kilalčič roku 1944,
  • Vasiľ Stima (1944- 1947),
  • Roman Jankevič v rokoch 1948 - 1950.

Sídlo gréckokatolíckej fary bolo v obci od 18. storočia.

Pravoslávna cirkev upraviť

História pravoslávnej viery vo Vyšnej Jedľovej je úzko je spätá s počiatkami pravoslávneho monastiera v Ladomirovej a to: V roku 1922 sa pravoslávni obyvatelia z Ladomirovej, hlavne vtedajší senátor Juraj Lažo obrátili k českej pravoslávnej náboženskej obci v Prahe s prosbou, aby im poskytla kňaza a organizátora. Archimandrita Savatij im odporučil archimandritu Vitalija, ktorý sa ujal práce v apríli 1923.

Archimandrita Vitalij (Maximenko) sa narodil 08. 08. 1870 v Lipku v okrese Rovno na Volyni. Po ukončení pravoslávneho duchovného seminára vyštudoval Duchovnú akadémiu v Kazani s hodnosťou kandidáta bohoslovia (náš doktorát teológie) a pôsobil ako profesor duchovného seminára. V roku 1903 bol prijatý ako mních do Počajevskej Uspenskej lavry na Volyni.

Tam sa vyznamenal osvetovou činnosťou: organizoval, rozmnožil a dlhé roky riadil monastiersku tlačiareň a vydal mnoho kníh a periodik. Po revolúcii zachránil časť tlačiarne a cez Srbsko prišiel do Československa, neuveriteľne ťažkých hmotných podmienok. Spočiatku bez spolupracovníkov a bez akejkoľvek podpory začal svoju činnosť vo Svidníku, kde v súkromnom dome senátora Laža zriadil domácu kaplnku a kanceláriu. Odtiaľ navštevoval i vzdialené obce, aby konal bohoslužby a riadil organizáciu hnutia.

Medzi obcami, cez ktoré archimandrita Vitalij prechádzal a navštevoval najmä na svojej ceste zo Svidníka do Vyšného Orlíka bola aj obec Vyšná Jedľová. Občania obce vzhľadom na ich ťažký život a neúnosné nároky gréckokatolíckeho duchovenstva pri vykonávaní trebov, ale najmä pri povinných prácach na farskom ako aj povinných "rokovinach a koblinach" sa stretávali s otcom Vitalijom, ktorý im poskytoval informácie o pravej viere ich otcov ako aj o tom, že už v 13. storočí vo Vyšnom Svidníku a jeho okolí bola iba pravoslávna viera. Tajne im krstil detí, spovedal a vykonával ostatné treby. Zároveň nabádal ich, aby sa vyvarovali revolučnosti a živelnosti. Táto jeho činnosť priniesla ovocie v tom, že mnohé obce na východnom Slovensku v roku 1923 sa začali vracať k pravoslávnej Cirkvi od ktorej boli násilne oddelení zavedením užhorodskej únie a násilne pričlenení ku gréckokatolíckej cirkvi, vydaním dekrétu č. 3412 panovníčkou Máriou Teréziou v roku 1773, ktorým všetky majetky pravoslávnej Cirkvi boli prepísané na gréckokatolícku cirkev a de facto, tým bola zakázaná pravoslávna Cirkev na teritóriu vtedajšej monarchie.

Obyvateľa týchto obci boli si vedomí toho, že návrat k Pravosláviu im ukladá veľké povinnosti a starosti, a preto plne obstáli v ťažkých skúškach v nasledujúcich rokoch. Boli to obce Ladomirová, Vagrinec, Krajné Čierne, Varadka, Medvedie, Krajná Porúbka, Jurkova Voľa, Vyšný Orlík, Vyšná Jedľová v okrese Vyšný Svidník, ďalej Hrabské a Becherov v okrese Bardejov a Krivé v okrese Snina. Tieto obce zostali po prestupe do pravoslávnej Cirkvi bez bohoslužobných miestnosti.

Samozrejme, že hierarchom gréckokatolíckej cirkvi sa táto situácia nepáčila a neboli s tým veľmi spokojní, preto vyvinuli maximálne úsilie, aby rozmáhajúce sa Pravoslávie zadusili v zárodku. Čo sa im vzhľadom na politicko-ekonomickú situácia v tom čase čiastočne podarilo, pretože pravoslávni veriaci nemali bohoslužobné priestory, ani potreby na vykonávanie bohoslužieb a hlavne chýbali pastieri. Otázka vierovyznania bola vytlačená ich hlavnou starosťou, ktorou bol boj o holú existenciu a prežitie, ktorý im ešte sťažila 2. svetová vojna.

Ale zapálenú iskru pravoslávnej viery sa už v obci nedalo uhasiť. Pod vplyvom pravoslávnych mníchov z Ladomirovej časť občanov obce po roku 1945 prechádzala na pravoslávnu vieru. Po roku 1950 bolo v obci definitívne prijaté pravoslávne náboženstvo. Pravoslávne cirkevné obrady vykonávali pravoslávni kňazi: do roku 1950 slúžil veriacim o. Oleg Ivanov, pravoslávny kňaz z Vyšného Orlíka spolu s o. Andrejom Kolomacským, ktorý ako projektant naprojektoval pravoslávne chrámy napríklad v Olomouci, Prešove a Medzilaborciach, od roku 1950 do roku 1952 slúžil veriacim o. Ivan Guzy, od roku 1952 do roku 1953 slúžil veriacim o. Ambróz Špaček, od roku 1953 do roku 1954 slúžil veriacim o. Alexij Omelianovič, od roku 1954 do roku 1992 slúžil veriacim o. Ján Lipták, od roku 1992 do roku 1994 slúžil veriacim o. Tomáš Paranič, od roku 1994 do roku 2003 slúžil veriacim o. Andrej Bieloruský, od roku 2003 slúžil veriacim o. Pavol Bobák do roku 2010. od roku 2010 slúži veriacim o. Peter Bačovčin.

Pravoslávna cirkevná obec Vyšná Jedľová sa riadi juliánskym kalendárom.

Cirkevné matriky sa zachovali od roku 1755 až do roku 1944 a sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Prešove. Časť pravoslávnych matričných zápisov sa nachádza v matrike Pravoslávneho farského úradu vo Vyšnom Orlíku a vo Svidníku. Pravoslávny farský úrad vo Vyšnej Jedľovej mal aj vlastnú kroniku, ktorá sa však v prvej polovici deväťdesiatych rokov stratila.

Kultúra, zaujímavosti a osobnosti upraviť

Pamiatky upraviť

  • Gréckokatolícky kostol sv. Kozmu a Damiána, jednoloďová klasicistická stavba so segmentovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1828.[4] Úpravami prešiel v roku 1921, po druhej svetovej vojne a v roku 1964. Zariadenie interiéru pochádza z druhej polovice 19. storočia. Nachádza sa tu neoklasicistický baldachýnový oltár s obrazom Najsvätejšej trojice z doby vzniku chrámu. Fasády sú hladké so segmentovo ukončenými oknami. Veža je členená lizénovými rámami a ukončená je barokovou helmicou s laternou.[5]
  • Klasicistická kaplnka zasvätená svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi a Presvätej Bohorodičky Panny Márie, jednoduchá stavba na pôdoryse obdĺžnika, zo začiatku 19. storočia.[6] Fasády s nárožnými zaobleniami sú hladké, okná majú segmentové ukončenie. Nachádza sa pri ceste do Nižnej Jedľovej.

Osobnosti upraviť

  • Dionýz ĎURIŠIN, rodák z Vyšnej Jedľovej sa narodil 16. októbra 1929 v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Do základnej školy chodil v Čičave, zmaturoval v roku 1948 v Prešove na Štátnom ruskom gymnáziu. V štúdiu pokračoval na FF UK v Bratislave, študoval slovenčinu a ruštinu. Po skončení vysokoškolského štúdia v rokoch 1952-1959 prednášal na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V rokoch 1959-1960 pracoval v ústrednom orgáne štátnej správy poľnohospodárstva a v rokoch 1960-1964 bol vedeckým pracovníkom Československo-sovietskeho inštitútu SAV. Následne prešiel do Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV. V roku 1973 sa stal vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV, neskôr opäť prešiel do Ústavu svetovej literatúry SAV, kde pôsobil do konca svojho života. Od nástupu do ústavov SAV až do roku 1974 zároveň prednášal aj na Pedagogickej fakulte v Trnave a v rokoch 1965-1970 bol redaktorom vedeckého časopisu Slavica Slovaca. Zomrel 26. januára 1997 v Bratislave.
  • Ján ARTIM, nar. 1781 vo Vyšnej Jedľovej, gréckokatolícky kňaz, ordinovaný v 1807 roku. V rokoch 1808 – 1817 správca farnosti Vápeník, v 1817 – 1869 roku správca farnosti v Kružlovej a v 1854 – 1854 roku duchovný správca Šemetkovce. Zomrel 3.marca 1869.
  • Vnuk Jána Artima, právnik, lekár, kňaz a kultúrny aktivista v prešovskom regióne, dvakrát zvolený ako opozičný poslanec do Uhorského snemu, najdlhšie pôsobiaci kňaz  vo farnosti Becherov (41 rokov: 1877 – 1918) ThDr. JUDr. MUDr. Michal ARTIM, nar. 14.10.1848 sa narodil synovi Jana Artima, Andrejovi v Mikulášovej taktiež kňazovi. Prot. Michal Artim sa boril za cyrilometodské dedičstvo a aj jeho zásluhou sa v obci Becherov, ako v prvej na Východnom Slovensku začal v roku 1918 návrat obyvateľov k Pravoslávnej viere a to tým, že odmietal, aby veriaci slávili sviatky podľa juliánskeho kalendára. Keď sa prešovský gréckokatolícky biskup Štefan Novák dozvedel, že Becherovčania nechcú sláviť cirkevné sviatky podľa gregoriánskeho kalendára, začal obviňovať správcu farnosti protojereja Dr. Michala Artima, že k takémuto postoju nahovára svojich veriacich, alebo že im to nechce rázne prikázať. Biskup poslal do Becherova vyšetrovaciu komisiu. Stalo sa to dňa 2. septembra 1918. Protojerej Artim doniesol všetky staré knihy, v ktorých bola zreteľná nesprávnosť rímskych novôt týkajúcich sa kalendára a sviatkov. O všetkom sa viedla búrlivá polemika, ale veriaci sa nedozvedeli všetky podrobnosti, lebo komisia zasadala v škole za zatvorenými dverami. Jedni čakali pri škole a druhí pri farskej budove. Keď sa Artim vrátil domov, čakajúcim veriacim povedal: „Jednu vec som už dosiahol, kalendár budeme mať juliánsky, ale čaká ma ešte druhá záležitosť, a to – vyhodiť Nováka z Prešova, a keď to nedokážem, prijmeme pravoslávie!“ Netušil však, čo ho čaká, že ho otravia. V čase, keď bol pred komisiou v škole, na faru prišli „páni“, ktorí pravdepodobne využili nepozornosť kuchárky pri obede a do hrnca, v ktorom sa varil hrach, „niečo“ primiešali. Ako neskôr kuchárka dosvedčila, Artim „prehltol len jednu lyžicu hrachu a druhú už nestihol.“ Zvláštne na tom všetkom je aj to, že v roku 1919, kedy bolo potrebné okolkovať vtedajšie peniaze, kuchárka ich priniesla toľko, ako štyria-piati dobrí gazdovia (!).V roku 1920 prichádza do svojej rodnej obce Becherov z Ameriky pravoslávny kňaz Gregor Varchol. V marci roku 1922 sa uskutočnilo prvé stretnutie tých veriacich Becherova, ktorí túžili po prijatí pravoslávia. 12. augusta bola slúžená prvá svätá liturgia v dome duchovného otca Gregora Varchola, kde sa až do výstavby nového chrámu (do novembra 1923) slúžili všetky pravoslávne bohoslužby. Hnutie za návrat do lona pravoslávnej Cirkvi v Becherove odštartoval protojerej Michal Artim vzburou proti nariadeniu gréckokatolíckeho biskupa Nováka svätiť sviatky podľa Juliánskeho kalendára, za čo zaplatil dňa 2. septembra 1918 svojím životom , Hnutie za návrat d lona pravoslávnej cirkvi bolo tak silné a veľké, že v Becherove ostalo v únii len deväť rodín.

Referencie upraviť

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2023-04-03, [cit. 2023-04-12]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
  4. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  5. Vyšná Jedľová - Chrám sv. Kozmu a Damiána [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  6. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť