Wikipédia

Zbraslavský kláštor

Zbraslavský kláštor (lat. lat. Aula Regia) bol cisterciánsky kláštor na území dnešnej pražskej štvrti Zbraslav založený neďaleko sútoku riek Vltavy a Mže (dnešnej Berounky) kráľom Václavom II. Počas svojej existencie pôvodne gotický konvent, na pôde ktorého vznikla Zbraslavská kronika, prešiel mnohými premenami. Z veľkolepého cisterciánskeho opátstva, ktorého opáti mali významný vplyv na politiku Českého kráľovstva, sa výmenou vládnucej dynastie a presunom kráľovského pohrebiska do katedrály sv. Víta stal kláštor druhoradého významu.

Letecký pohľad na Zbraslavský kláštor

Baroková prestavba zdevastovaného kláštorného areálu bola zastavená v roku 1785 cisárskym dekrétom Jozefa II. o rušení kláštorov, ktoré sa nevenovali vyučovaniu, vedám či starostlivosti o chorých. Zbraslavský kláštor bol spoločne s ďalšími ôsmimi českými a moravskými cisterciánskymi kláštormi zrušený[1] a všetky nehnuteľnosti prešli do majetku náboženského fondu, ktorý ich potom rozpredával. Kláštorné budovy boli využívané ako cukrovar, sklad obilia, výrobňa chemikálií a pivovar.

V 20. storočí bol kláštor vďaka Cyrilovi Bartoňovi z Dobenína zrekonštruovaný a prestavaný na zámocké sídlo.[2] Potom do roku 2009 fungoval ako výstavný priestor zbierky ázijského umenia Národnej galérie. V reštitúcii bol vrátený Bartoňom z Dobenína[3] a v roku 1995 bol zaradený medzi národné kultúrne pamiatky.[4] V súčasnosti sa plánuje zriadiť tu depozitár knižnice Národného múzea so študovňou pre študentov a bádateľov.[5][6]

Súčasťou zámockého areálu je i barokový kostol sv. Jakuba Väčšieho s doskovým obrazom Madony zo Zbraslavi, obrazmi Karola Škrétu a Petra Brandla a ostatkami posledných přemyslovských kráľov, ktorý je v rámci pravidelných bohoslužieb bežne prístupný verejnosti.[7]

Cisterciáni upraviť

 
Cisterciánski mnísi pri práci (Moralia in Job, 12. storočie)

Cisterciánsky rád hlásajúci askézu a manuálnu prácu vznikol ako odpoveď na rozmarný spôsob kláštorného života na prelome 11. a 12. storočia, ktorý neodpovedal pôvodným ideálom mníšstva. V roku 1098 odišlo niekoľko zbožných mníchov z burgundského benediktínskeho kláštora Molesme a na odľahlom a opustenom mieste pri starej rímskej ceste založili nový kláštor podporujúci reformu mníšskeho života.

Menom nového kláštora, ktorý sa latinsky nazýval Cistercium, bol potom označovaný celý nový rád vychádzajúci z pôvodnej rehole sv. Benedikta, ktorého heslom bolo Ora et labora! (Modli sa a pracuj!).

Cisterciánsky rád, ktorý kládol dôraz na intenzívny vzťah k Bohu a hlbokú vnútornú zbožnosť, sa začal rýchlo šíriť i do najodľahlejších končín západokresťanského sveta. Kláštory nového rádu boli zasvätené Panne Márii a vďaka pevným filiačným väzbám dodržovali rovnaké zvyky a predpisy.[8] Podľa farby habitu sa cisterciánom hovorilo aj bieli či siví mnísi.

V zo začiatku prostej reformnej reholi postupne našlo zaľúbenie veľa bohatých mecenášov, ktorých zbožné činy boli motivované prevažne starosťou o spásu vlastnej duše, či duše svojich predkov. Tu malo zaistiť obdarovanie kláštora, či pohreb na kláštornej pôde, kde boli pravidelne slúžené omše a konané modlitby rehoľníkov.
Časom sa cisterciánske kláštory vďaka vlastnej práce i podpory svetských fundátorov vypracoval medzi najbohatšie stredoveké inštitúcie.[9] Z panovníkov, medzi ktorými svojou náklonnosťou k rádu vynikal najmä francúzsky kráľ Ľudovít IX., získali cisterciáni tiež sympatie českého kráľa Václava II.,[10] ktorý mal vraj „rád zvláště a jmenovitě řád cisterciácký“.

Vznik a rozkvet upraviť

Na územie Českého kráľovstva prišli bieli mnísi na začiatku 40. rokov 12. storočia a ich príchod bol zrejme iniciovaný olomouckým biskupom Jindřichom Zdíkom.[11] Prvou cisterciánskou fundáciou sa stal kláštor Sedlec založený v roku 1142 šľachticom Miroslavom.[12] V stredoveku bolo v českom kráľovstve založených ďalších sedemnásť kláštorov cisterciánskeho rádu,[13] medzi nimi bol i kláštor na Zbraslavi.

 
Fundátor Václav II. (iniciála Zbraslavskej kroniky, 14. storočie)

K Zbraslavi sa viaže povesť o potomkovi Bivoja a Kazi menom Zbraslav, ktorý založil na území dnešnej zbraslavskej lokality dvor a na smrteľnej posteli ho odkázal benediktínskemu rádu.

Prvá písomná zmienka o Zbraslavi je z roku 1115, kedy ju knieža Vladislav I. daroval kladrubskému kláštoru, a ten tu zriadil prepoštstvo, kde trvalo žili dvaja alebo traja mnísi a občas t pobýval i kladrubský opát. Potom krátko patrila do majetku pražského biskupa Jana III. V roku 1268 Přemysl Otakar II. v túžbe po mieste vzdialenom kúsok od Prahy, kde by mohol loviť, baviť sa a pritom byť po ruke, urobil s biskupom výmenu za Butovice a ďalšie kráľovské statky[14] a „rozkázal tam vystavať lovecký dvor s vežami a veľmi pevnými múrmi“.

„ ...když si chtěl odpočinout od rozruchu prací vladařských, s některými důvěrnými přáteli. A užíval tam potěšení ne tak z honů, jak z pouštění žilou. “
– Oto Durínsky[15]

V roku 1278 po bitke na Moravskom poli dvorec zdedil i s vinohradmi vysadenými révou z Rakúska[16] Přemyslův syn Václav, a aj on po návrate z Brandenburska „velmi často navštěvoval na lov svrchu řečené místo se svými pány“.[17]

Václav II. sa ako nový majiteľ pre založenie kláštora „ku cti Boha a jeho matky Márie, blahoslavenej Panny“[18] rozhodol v roku 1291.[19] Vtedy podľa správ cisterciánskych letopiscov údajne plný výčitiek za popravu otčima Záviša z Falkenštejna hovoril o svojom pláne so sedleckým opátom Heidenreichom Sedleckým a ponúkol mu, aby sa novej fundácie ujal. Cisterciánski opáti potom čakali na konečné kráľove rozhodnutie, a až po treťom pripomenutí[20] sa im podarilo spoločne s kráľom začať vyberať lokality vhodné na založenie kláštora. Vybrali si miesto kde stál obľúbený lovecký hrádok kráľovho otca, čo panovníka príliš nepotešilo.[21]

„ Kdybych nebyl štědře jako trvalý dar věnoval své paní, Panně Marii, toto půvabné místo, soutokem dvou řek zavlažované, stromy osázené, pastvinami bohaté, vinicemi, poli ne neúrodné, místo, které dosud poskytovalo králům potěšení, nikdy bych je nevěnoval nikomu druhému ze svatých a snad ani samému Kristu... “
– Václav II. (Zbraslavská kronika)[22]

Inšpiráciou pre založenie bol Václavovi asi francúzsky kláštor Royaumont, ktorý založil Ľudovít IX. Svätý[23] či pohrebisko francúzskych kráľov v Saint-Denis.

Odpovedala by tomu podoba konventného chrámu tak vzdialená od pôvodných triezvych predstáv zakladateľov rádu o vzhľade božieho stánku,[24] a tiež kráľov úmysel presunúť na Zbraslav funkciu přemyslovskej nekropole.

Nový dvanásťčlenný konvent na čele s budúcim opátom Konrádom prišiel zo Sedlca 20. apríla 1292.[25] Ubytoval sa dočasne v kráľovskom dvorci,[26] ku ktorému patrila kaplnka sv. Jakuba Väčšieho, kde sa až do roku 1305 konali bohoslužby.[27] Z 10. augusta 1292 pochádza prvá zakladacia listina, kde sa píše o kráľovej neistote, či sa svojou vládou zapáči Bohu, a tiež o jeho nádeji, že dobrými skutkami je možné získať odpustenie už spáchaných hriechov a zároveň ochranu pred hriechmi budúcnosti. Píše sa tu, že panovník túži odčiniť svoje mladícke hriechy, a dočkať sa tak prijatia medzi zástupy blažených v spoločenstve nebeskej siene. V druhej zakladacej listine z 21. mája 1304, ktorá mala rozšíriť pôvodné zadanie, už kráľ neistotou o svojej vláde netrpel, ale túžil po sprostredkovaní a modlitbách mužov, ktorí sa páčia Bohu a ktorým on zveruje svoje prosby.[20] Zakladateľ venoval v začiatkoch kláštoru zlatý kríž, veľa monštrancií a financie na zakúpenie základu kláštornej knižnice;[28] knihy mnísi zabezpečili v Paríži pri návrate zo zasadania generálnej kapituly. Svoju žiadosť o schválenie novej filiácie kráľ podporil štedrým darom, a vedenie rádu sa potom súhlasne vyslovilo pre napojenie nového kláštora na filiačnú radu kláštora Citeaux[29] a tiež splnilo fundátorove želanie a zahrnulo Václava II. do rádových modlitieb.

So stavbou kláštora sa začalo asi už v roku 1292 a pre potreby konventu boli upravené i stávajúce budovy.[30] Prvý raz bol konventný chrám zasvätený Panne Márii[pozn. 1] a sv. Václavovi[32] zmienený v odpustkovej listine bamberského biskupa, ale základný kameň bol podľa kroniky za asistencie mnohých mocných vtedajšej strednej Európy položený až 3. júna 1297, deň po Václavovej dlho plánovanej korunovácii.

 
Dvaja poslední Přemyslovci Václav II. a Václav III. (Zbraslavská kronika)
„ ... když se tedy naplnil pamětní den a přeslavný obřad královské korunovace, ihned druhého dne bezprostředně následujícího, ...přišel nově korunovaný král s celým dvorem a zástupem knížat, šlechticů a všech jiných, kteří se sešli ke slavnostnímu dni, ke svému založení na Zbraslavi časně zrána už po východu slunce a tam král, ozdoben královskými odznaky, hned usiloval založiti na místě přichystaném a v základě k tomu dříve vykopaném a určeném nový chrám... “
– Zbraslavská kronika[33]

Potom bola odslúžená v základoch nového chrámu slávnostná omša a kráľ tu pasoval 240 rytierov.[34] Dňa 4. júna vydali zúčastnení biskupi a arcibiskupi magdeburskí a mohučskí, odpustkové listiny so štyridsaťdennými odpustkami pre každého, kto kláštor navštívi ,či ho obdaruje.[35] Stavba rýchlo pokračovala. Do roku 1305 bol postavený takmer celý chrám, časť konventných budov, kráľovský [pozn. 2] a tiež opátsky príbytok.[26]

Iróniou osudu bol práve Václav II. prvým z rodiny, kto bol priamo v sotva dostavanom chráme pochovaný.[pozn. 3] Dňa 23. júna 1305 bolo Václavove, dlhou chorobou zúbožené telo, uložené v kráľovskom odeve k poslednému odpočinku [pozn. 4] a z dôvodu kráľovského pohrebu boli v chráme slúžené prvé bohoslužby.[pozn. 5] Kapitula v Citeaux nariadila, aby boli vo všetkých kláštoroch v Nemecku, Čechách a Uhorsku slúžené zádušné omše za zosnulého kráľa[40] a zbraslavský opát Ota začal písať na oslavu veľkého priaznivca prvú kapitolu Zbraslavské kroniky, ktorá mala pravdepodobne slúžiť k nastoleniu otázky prípadného kanonizačného procesu.

Po Václavovej smrti sa osirelého trónu ujal mladučký následník Václav III., ktorý podľa kláštornej kroniky mrhal svojim nadaním a vôbec viedol rozmarný život. Zabralo na neho údajne až pokáranie opáta Konráda[41] priamo u otcovho hrobu. Roku 1306 bol Václav III. na vojnovej výprave do Poľska v Olomouci zavraždený[pozn. 6] a kráľovstvo zachvátila na niekoľko rokov neistota spojená s častými zmenami na kráľovskom tróne, ktorá sa podpísala i na rozvoji konventu. V roku 1307 bola zastavená stavba takmer dokončeného chrámu a znovu sa začalo budovať až roku 1329, kedy Eliška Přemyslovna, štedrá mecenáška zbraslavského pokladu, dala pristavať veniec deviatich kaplniek, za čo ju Peter Žitavský začal nazývať druhou zakladateľkou a „matkou“ kláštora.

Refektár bol dostavaný v roku 1327 a vodovod s umyvárňou v roku 1333.[43] Niekedy v tomto čase vznikol i ambit so studňou pri rajskom dvore.[44] Dobové pramene hovoria aj o nemocnici s kaplnkou, ktorá vznikla ešte pred rokom 1311,[44] a kaplnke sv. Jána Krstiteľa v kláštornej bráne, ktorá bola zbúraná v roku 1785.[45]

V roku 1331 Ján Luxemburský oslobodil kláštor od platenia dávok a poplatkov pre zvláštnu oslavu kráľovskej fundácie a kráľovského pohrebiska V polovici 50. rokov 14. storočia Zbraslav stratila na politickom význame, ale opátske pečate s českým kráľovským levom pretrvali až do doby husitských vojen.[46] K dočasnej stabilizácii hospodárskej situácie prišlo za vlády Karola IV., kedy kláštor znovu prosperoval. Stav sa zhoršil na začiatku 15. storočia, kedy sa zbraslavskí mnísi zadlžili a boli nútení zastavovať a odpredávať svoj majetok.[47]

Úpadok a zánik upraviť

Na jar 1420 sa na Zbraslavi usídlil kráľ Žigmund Luxemburský so svojimi vojakmi, a odtiaľ odišiel obliehať Prahu. 10. augusta 1420 vnikli do kláštora húfy husitov a Pražanov vedených kňazom Václavom Korandom.

„ Táboři s Pražany, vedeni Korandou a ostatními některými kněžími, nepřátelsky napadli Zbraslav, kterou nikdo nehájil, a pobravše majetek a zapálivše klášter, vrátili se s hojností obilí jásavě zpívajíce, přičemž kněží se svými zbrojnoši a některými laiky nesli v kápích kusy rozbitých obrazů a tabulí... “
– Vavřinec z Březové[48]
 
Veduta Zbraslavi zo 17. storočia (Phoenix incineratus)

Podľa svedectiev dobových kroník dav opitý kláštorným pivom a vínom zneuctil kráľovské pohrebisko a manipuloval s pozostatkami.[49] Telo Václava IV. bolo údajne vytiahnuté z truhly, ovenčené senom a napájané pivom.[50] [pozn. 7] Kláštor bol vydrancovaný a Kráľovská sála podľahla plameňom. Čo nestrávil oheň, to si drancujúci odniesli.[51] Predvídaví cisterciáni síce v roku 1419 ukryli kláštorné cennosti a knihy na Karlštejne, ale Žigmund Luxemburský[52] a čiastočne tiež hradný gróf cenné veci zabavili a predali.[53] [pozn. 8] 28. apríla 1429 bol kláštor asi znovu poškodený bitkou.[46]

Mnísi sa v štyridsiatych rokoch 15. storočia na Zbraslav vrátili, postavili si nové budovy a pokúsili sa opátstvo obnoviť. Kláštorný majetok však bol rozkradnutý a niektoré kláštorné nehnuteľnosti už mali nových majiteľov. V roku 1445 založili nejaké polia, aby „klášter náš... válkami skažen, zbořen i vypálen ... mohl být poznenáhlu opraven“.[55] I napriek svojej devastácii urobili v roku 1451 poničené budovy veľký dojem na budúceho pápeža Pia II., ktorého zaujali tabule s citátmi zo Starého a Nového zákona umiestnené v krížovej chodbe.[56] Boli písané tak, že sa písmena so vzdialenosťou od zeme zväčšovali, a bol tak braný ohľad na prípadného čitateľa.[57] V jagelovskej dobe asi boli uskutočnené stavebné úpravy, ale jedinými svedectvami o vzhľade konventu v nasledujúcom období je veduta zo 16. storočia namaľovaná na pozadí epitafu Václava II. a Václava III., a jej o sto rokov mladší variant a kolorovaná kresba Pohľadové mapy Prahy škótskeho sochára Daniela Altmana z Edinburgu.[58]

Tridsaťročná vojna spôsobila kláštoru ďalšie ťažké škody. V rokoch 1611 a 1612 bol kláštor opakovane vydrancovaný a v roku 1618 získal väčšiu časť kláštorného majetku Jindřich Matyáš Thurn. V roku 1639 tu opäť horelo vinou veliteľa švédskeho vojska a cisárska armáda o šesť rokov neskôr takmer dokončila devastáciu kláštorného areálu.[51]

 
Veduta kláštora z 18. storočia

Po skončení tridsaťročnej vojny začal kláštor znovu prosperovať, v roku 1654 bol vysvätený novopostavený opátsky kostol sv. Jakuba a na začiatku 18. storočia sa konečne chystala obnova kláštorných budov podľa plánov Jana Santiniho. Stavby boli v zlom stave, takže neostávalo nič iné než ich zbúrať a začať stavať novú konventnú trojkrídlovú budovu v barokovom slohu podľa Santiniho návrhu, v ktorom od roku 1724 pokračoval František Maxmilián Kaňka.[59] K dokončeniu veľkolepého projektu nedošlo, pretože kláštor v roku 1785 cisár Jozef II. zrušil.[51] Kláštorné statky získal náboženský fond, kostol sv. Jakuba bol odsvätený a jeho klenoty boli rozpredané vo verejnej dražbe.[60]

Koncom 18. storočia získal kláštor Josef ze Souvaigue, ktorý dal budovy prebudovať na cukrovar. Majitelia sa striedali a výroba bola rozšírená aj o chemikálie a pivo. V roku 1910 ho kúpil Cyril Bartoň z Dobenína, predok dnešných majiteľov, ktorý dal kláštor prestavať podľa návrhu Dušana Jurkoviča na zámok. Za zásluhy o rozkvet Zbraslavi bol Cyril Bartoň v roku 1927 menovaný čestným občanom Zbraslavi a na jeho pamiatku je na nádvorí umiestnená pamätná tabuľa s nápisom „Co průmysl zničil, průmyslník Cyril Bartoň obnovil“.

Po prvej svetovej vojne boli konventné budovy zapožičané ako depozitár Národnej galérii a od roku 1939 tu bola stála výstava ázijského umenia,[2] ktorá bola ukončená v roku 2009. Bartoňům z Dobenína bol zámok vrátený v reštitúcii a plánuje sa jeho využitie ako depozitára knižnice Národného múzea.

Architektúra upraviť

Najstaršie kláštory bielych bratov vychádzali z tradičnej dispozície benediktínskych opátstiev. V priamej opozícii oproti ich nádhere tu však bola snaha o prostotu priestoru určeného na modlitbu a prácu.

 
Chrám Panny Márie na Zbraslavi (kópia barokovej kresby z Horných Mokropes)

Svätý Bernard bol presvedčený, že nádhera odvádza myšlienky od vnútorného prežitku, preto prvé rádové kostoly, stavané často na pôdoryse latinského kríža, dodnes ohromujú čistotou slohu a prítomnosťou prirodzeného svetla.[61] Zmena nastala až s blížiacim sa 13. storočím, kedy sa do stavieb postupne začala vkrádať ozdobnosť dekoru hlavíc, svorníkov a tympanónov a tiež sa výraznejšie presadila požiadavka mocných zakladateľov, aby sa kláštory stali ich pohrebiskami.[10] Zásluhou cisterciánskych stavebných hutí sa gotický sloh rozšíril do severnej a strednej Európy.[62]

Konventný chrám Panny Márie na Zbraslavi síce zanikol, ale zo zachovanej kópie[pozn. 9] barokového plánu, ktorý zachytáva chrám zrejme v ideálnom stave po gotickej dostavbe,[63] nájdenej v roku 1850 v kupole kostola v Horných Mokropsoch, si možno vytvoriť predstavu o jeho vzhľade, ktorá bola v 70. rokoch 20. storočia sčasti korigovaná archeologickým prieskumom,[64] iniciovaným prestavbou inžinierskych sietí zbraslavského areálu.[65]

Chrám bol postavený na obvyklom krížovom pôdoryse a bol druhým českým príkladom pravouhlého presbytéria podľa sídla generálnej kapituly v Citeaux.

Išlo o trojloďovú baziliku s pravouhlým sieňovým chórom, ktorého stredná časť bola na severe, východe a juhu obklopená ochodzou, do ktorej ústili polygonálne kaplnky zvonku vyzerajúce ako monolitický blok obvodového múra. Na juhu a severe bolo po troch kaplnkách, na východnej strane boli štyri kaplnky.[66] Dve ramená transeptu tvorili spoločne s presbytériom rovnoramenný kríž, chór bol rozvinutý do monumentálneho pravouhlého katedrálneho záveru.[35] V južnom priečelí lode bol portál s krabmi osadenou archivoltou a po stranách ho zdobili fiály.

 
Pôdorys kláštora z obdobia stredoveku

Nad portálom bolo osadené okno a fiály sa objavovali aj na rohových oporných pilieroch transeptu. Lomené okná baziliky sa striedali s opornými piliermi. Na západnom priečelí chrámu bol znova portál s vimperkom a fiálami. Rozsiahlu krížovú chodbu na severe doplňoval refektár s piatimi krížovými poľami.[67] Nezachovaná budova konventu priliehala k severnej strane kostola[68] a zo starších budov, ktoré v podstate určovali stavebnú podobu kláštorného areálu,[63] bol prestavaný poschodový príbytok pre opáta a prelatúra. Informácie o vzhľade panovníkovho sídla pri pobyte v kláštore, tzv. komorného domu, nie sú známe.[69] Z východu ku kostolu priliehal cintorín so stĺpom s večným svetlom zv. Columna mortuorum.[44]

Svojou takmer stometrovou dĺžkou patril chrám medzi najväčšie stavby svojej doby v Čechách a na Morave[70] a nadviazali naň rádové kostoly v sliezskom Kamienieci a Lubiąż.[68] Stavba bola z lomového vápenca a zložitejšie kamenárske kusy z pieskovca,[71] opuky a terakoty. Kláštorné budovy boli najmä z tehál.[72]

Súčasná podoba kláštora je výsledkom barokovej prestavby z prvej polovice 18. storočia. V severnom krídle je refektár s freskovou výzdobou F. X. Palka a na poschodí je Kráľovská sála so štukovou výzdobou T. a M. Soldattiovcov a s freskami V. V. Reinera.[73] Zvyšky stredovekého muriva sa dochovali v západnom a severnom krídle bývalej prelatúry a vo farskom kostole sv. Jakuba Staršieho, ktorý bol barokizovaný v polovici 17. storočia. Gotická je tiež hranolová veža s portálom.[59] Presbytérium chrámu a hrobka Václava II. je dnes na mieste, kde stojí socha sv. Václava. Budova zámku je bývalým konventom a zámocká veža je vstupom do prelatúry a do pôvodne loveckého dvorce Přemysla Otakara II.[2]

Literatúra a výtvarné umenie upraviť

 
Zbraslavská madona (doskový obraz, okolo roku 1350)

V kláštornom ústraní na Zbraslavi vzniklo niekoľko významných literárnych diel stredoveku. Až po skone štedrého donátora Václava II. začal Ota Zbraslavský so spisovaním latinskej Zbraslavskej kroniky popisujúcej obdobie posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov na českom tróne. Po jeho smrti v diele pokračoval Petr Žitavský. Okrem popisu dejinných udalostí presahujúcich i hranice kráľovstva, je kronika tiež výkladom ideálov stredovekej sociálnej filozofie poskytujúcim návod ako vládnuť, a obhajujúcim princípy cisterciánskeho rádu.

Vzhľadom na pravdepodobnú snahu oboch autorov o kanonizáciu Václava II. je nutné brať opis jeho vlády a osoby so značnou rezervou[74] a rovnako tak opis vlády jeho syna, u ktorého kronika zvýrazňuje skôr negatíva, aby o to viac vynikla výnimočná osobnosť jeho predchodcu na českom tróne.

Petr Žitavský bol tiež autorom nedochovanej Knihy zbraslavských tajemství, ktorá popisovala zázraky odohrávajúce sa v kláštore, a dvoch kníh kázaní. Spis Malogranatum, spísaný neznámym členom zbraslavského konventu, datovaný do polovice 14. storočia a píšuci vo forme dialógu o duchovnej ceste k náboženskému zdokonaleniu, sa dočkal mnohých opisov a bol rozšírený po celej Európe.[75] Z umeleckých diel sa zachoval doskový obraz Zbraslavskej madony[pozn. 10] neznámej datáci[31], ktorého kópia je umiestnená na oltári južnej lode kostola sv. Jakuba a socha Madony z Rouchovan[23], dnes spoločne s originálom Zbraslavskej madony prístupná verejnosti v Anežskom kláštore.


Poznámky upraviť

  1. ↑ Petr Žitavský zdôrazňoval Václavov vrelý vzťah k Panne Márii, čo zodpovedalo dobovým mariánskym kultom.[31]
  2. ↑ Kráľ pobýval na Zbraslavi často, sú tu datované i niektoré jeho listiny. Petr Žitavský dokonca píše o Václavovom plánovanom odstúpení v prospech syna a túžbe stráviť zvyšok života v zbraslavskom kláštore.[36]
  3. ↑ Mladý Václav III. bol donútený prisahať umierajúcemu otcovi, že zbraslavský kláštor bude opatrovať a otcovo telo tam určite nechá pochovať.[37]
  4. ↑ Nebolo tak vyslyšané údajné panovníkove prianie, byť pochovaný v prostom hábite cisterciánskeho rehoľníka.[38]
  5. ↑ Hrob umiestnený uprostred krížení transeptu a chóru bol osadený kamennou sochou ležiaceho panovníka a po rokoch ju vystriedala kovová verzia od Jana z Brabantu. Pôvodná socha zostala na chrámovom stĺpe.[39]
  6. ↑ Kráľ mal so sebou zo Zbraslavi požičané cenné relikvie, ktoré po jeho náhlom skone boli rozkradnuté, čo tiež vzbudilo veľký zármutok šedých mníchov.[42]
  7. ↑ Kráľove nabalzamované telo zachránil rybár Moucha, ktorý ho dočasne pochoval na svojej vinici pod opukovou doskou a po troch rokoch ho za úplatu vydal. Potom boli ostatky Václava IV. pochované v katedrále sv. Víta.[50]
  8. ↑ Išlo o tri debny pokladov, z ktorých sa dochoval len ich zoznam.[54]
  9. ↑ Kópia bola z roku 1854 od F. Lorenze a prvýkrát bola publikovaná roku 1933 Z. Nyplovou.[63]
  10. ↑ Doskový obraz s polofigúrou Panny Márie s dieťaťom je dielo vysokej kvality,[23] namaľovaný na bukovom dreve lazúrovou technikou v modrozelených farbách. Obraz je veľký 89 × 60 × 5 cm[76] a ikonografický rozbor nevylučuje spojitosť s osobou Karola IV.[23]

Referencie upraviť

  1. ↑ Klaster-ZlataKoruna.eu: Historie: Více z historie kláštera' [online]. [Cit. 2012-02-28]. Dostupné online. Archivované 2012-04-17 z originálu.
  2. ↑ a b c ZbraslavHistorie.info: Zbraslavský zámek
  3. ↑ Turistik.cz Zámek Zbraslav – Cisterciácký klášter
  4. ↑ MonumNet.NPU.cz: Národní kulturní památky: Zbraslavský klášter
  5. ↑ Prazsky.denik.cz: Národní galerie se loučí se Zbraslaví
  6. ↑ NM.cz Koncepce rozvoje Národního muzea 2009–2018' [online]. [Cit. 2012-02-28]. Dostupné online. Archivované 2011-07-28 z originálu.
  7. ↑ Farnost-Zbraslav.cz: O farnosti
  8. ↑ Charvátová 1994, s. 8–9
  9. ↑ Kuthan 2005, s. 417
  10. ↑ a b Charvátová 1998, s. 36
  11. ↑ Charvátová 1998, s. 14
  12. ↑ Charvátová 1998, s. 63
  13. ↑ Charvátová 1994, s. 10–11
  14. ↑ Prokopová 2001, s. 152
  15. ↑ Žemlička 2005, s. 166
  16. ↑ Žemlička 2005, s. 192
  17. ↑ Žitavský 1976, s. 83–84
  18. ↑ Žemlička 2005, s. 190
  19. ↑ Žitavský 1976, s. 81
  20. ↑ a b Prokopová 2001, s. 150
  21. ↑ Žitavský 1976, s. 82–83
  22. ↑ Žitavský 1976, s. 107
  23. ↑ a b c d Charvátová 2002, s. 241
  24. ↑ Kuthan 2005, s. 62
  25. ↑ Charvátová 2002, s. 186
  26. ↑ a b Charvátová 2002, s. 236
  27. ↑ Prokopová 2001, s. 153
  28. ↑ Žitavský 1976, s. 90
  29. ↑ Charvátová 2002, s. 187
  30. ↑ Prokopová 2001, s. 153–154
  31. ↑ a b Prokopová 2001, s. 156
  32. ↑ Charvátová 2002, s. 189
  33. ↑ Žitavský 1976, s. 115
  34. ↑ Charvátová 2007, s. 159
  35. ↑ a b Prokopová 2001, s. 154
  36. ↑ Žemlička 2004, s. 200–201
  37. ↑ Žitavský 1976, s. 133
  38. ↑ Žitavský 1976, s. 137
  39. ↑ Charvátová 2007, s. 218
  40. ↑ Charvátová 2007, s. 219
  41. ↑ Žemlička 2005, s. 72
  42. ↑ Kuthan 2005, s. 427
  43. ↑ Charvátová 2002, s. 237
  44. ↑ a b c Benešovská a kol. 1986, s. 386
  45. ↑ Charvátová 2002, s. 262
  46. ↑ a b Benešovská a kol. 1986, s. 387
  47. ↑ Charvátová 2002, s. 194–195
  48. ↑ Kuthan 2005, s. 471
  49. ↑ Charvátová 2002, s. 215
  50. ↑ a b Spěváček 1986, s. 607
  51. ↑ a b c Charvátová 2002, s. 195
  52. ↑ Kuthan 2005, s. 428
  53. ↑ Charvátová 2002, s. 244
  54. ↑ Nový 1986, s. 200–201
  55. ↑ Benešovská a kol. 1986, s. 387–388
  56. ↑ Charvátová 2002, s. 240
  57. ↑ Benešovská a kol. 1986, s. 401
  58. ↑ Benešovská a kol. 1986, s. 388
  59. ↑ a b Líbal 1994, s. 91
  60. ↑ Prokopová 2001, s. 158
  61. ↑ Charvátová 1998, s. 35–36
  62. ↑ Charvátová 1998, s. 53
  63. ↑ a b c Benešovská a kol. 1986, s. 385
  64. ↑ Kuthan 2005, s. 198
  65. ↑ Benešovská a kol. 1986, s. 438
  66. ↑ Kuthan 2005, s. 184
  67. ↑ Líbal 1994, s. 89–90
  68. ↑ a b Kuthan 2008, s. 104
  69. ↑ Prokopová 2001, s. 155
  70. ↑ Charvátová 2007, s. 238
  71. ↑ Benešovská a kol. 1986, s. 390
  72. ↑ Benešovská a kol. 1986, s. 402
  73. ↑ MatkaMest.cz: Zbraslav — Barokní zámek
  74. ↑ Antonín 2009, s. 270
  75. ↑ Charvátová 2002, s. 247–248
  76. ↑ ZbraslavHistorie.info: R. Svoboda, soukromý server věnovaný histori městské části Praha-Zbraslav
  • Antonín, Robert (2009) (cs), Zahraniční politika krále Václava II. v letech 1283-1300 (1. vyd.), Brno: Matice moravská, ISBN 978-80-86488-63-9 
  • Benešovská, Klára; Ječný, Hubert; Stehlíková, Dana; Tryml, Michal (1986), „Nové prameny k dějinám klášterního kostela cisterciáků na Zbraslavi“ (cs), Umění (Ústavu dějin umění AV ČR) 34: 385 – 409, ISSN 0049-5123 
  • Charvátová, Kateřina (1994), „Počátky řádu a jeho rozšíření“, in Houšková, Daniela (cs), Řád cisterciáků v českých zemích ve středověku. Sborník vydaný k 850. výročí založení kláštera v Plasech (1. vyd.), Praha: Unicornis, ISBN 80-901587-1-4 
  • Charvátová, Kateřina (1998) (cs), Dějiny cisterckého řádu v Čechách 1142-1420, 1. svazek: Fundace 12. století (1. vyd.), Praha: Karolinum, ISBN 80-7184-617-1 
  • Charvátová, Kateřina (2002) (cs), Dějiny cisterckého řádu v Čechách 1142-1420, 2. svazek: Kláštery založené ve 13. a 14. století (1. vyd.), Praha: Karolinum, ISBN 80-246-0385-3 
  • Charvátová, Kateřina (2007) (cs), Václav II.: král český a polský (1. vyd.), Praha: Vyšehrad, ISBN 978-80-7021-841-9 
  • Kuthan, Jiří (2005) (cs), Gloria Sacri Ordinis Cisterciensis (1. vyd.), Praha; České Budějovice: Ústav dějin křesťanského umění KTF UK; Tomáš Halama, ISBN 80-903600-3-3 
  • Kuthan, Jiří (2008), Mudra, Aleš, ed. (cs), Splendor et Gloria Regni Bohemiae: umělecké dílo jako projev vladařské reprezentace a symbol státní identity (1. vyd.), Praha: Ústav dějin křesťanského umění KTF UKarlovy; Tomáš Halama, ISBN 978-80-87082-07-2 
  • Líbal, Dobroslav (1994), „Cisterciácké kláštery v Čechách“, in Houšková, Daniela (cs), Řád cisterciáků v českých zemích ve středověku. Sborník vydaný k 850. výročí založení kláštera v Plasech (1. vyd.), Praha: Unicornis, ISBN 80-901587-1-4 
  • Nový, Rostislav (1986), „Doplňky k „Účtům hradu Karlštejna z let 1423 – 1434““ (cs), Folia Historica Bohemica (Historický ústav AV ČR) 10: 193 – 203, ISSN 0231-7494 
  • Prokopová, Irena (2001), „Václav II. a založení Zbraslavského kláštera“ (cs), Historický obzor (Aleš Skřivan) 12: 146 – 158, ISSN 1210-6097 
  • Spěváček, Jiří (1986) (cs), Václav IV. (1361-1419): k předpokladům husitské revoluce (1. vyd.), Praha: Svoboda 
  • Žemlička, Josef (2004), „"Král jak ubohý hříšník svých poklesků litoval v pláči". Václav II., Zbraslav a svatý Ludvík IX.“, in Nodl, Martin; Sommer, Petr; Doležalová, Eva (cs), Verba in imaginibus: Františku Šmahelovi k 70. narozeninám (1 vyd.), Praha: Argo, ISBN 80-7203-605-X 
  • Žemlička, Josef (2005) (cs), Přemyslovci: jak žili, vládli, umírali (1. vyd.), Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 80-7106-759-8 
  • Žitavský, Petr (1976), Fiala, Zdeněk, ed. (cs), Zbraslavská kronika = Chronicon aulae regiae (2. vyd.), Praha: Svoboda 

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zbraslavský klášter na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zbraslavský_kláštor&oldid=7682181“