Wikipédia

Antonín Janoušek

Antonín Janoušek (* 22. august 1877, Nymburk, Rakúsko-Uhorsko, dnes Česko – † 30. marec 1941) bol český novinár a komunistický politik, predseda revolučnej vládnej rady Slovenskej republiky rád.

Antonín Janoušek
Predseda vlády Slovenskej republiky rád
Antonín Janoušek
Predseda vlády Slovenskej republiky rád
V úrade
20. jún 1919 – 7. júl 1919
Predchodca funkcia vznikla funkcia zanikla Nástupca
Biografické údaje
Narodenie22. august 1877
Nymburk, Rakúsko-Uhorsko, dnes Česko
Úmrtie30. marec 1941 (63 rokov)
Profesiapolitik, novinár
Národnosťčeská
Rodina
DetiOktava [chýba zdroj]
Otto [chýba zdroj]
Jaroslav
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAntonín Janoušek
(multimediálne súbory)

Rodina upraviť

  • manželka Marie rod. Kašparová[1]
  • 2 dcéry: Květoslava a Oktava Smíšková (rodená Janoušková)[2],
  • 2 synovia:[1]

Životopis upraviť

Vyučil sa za strojného zámočníka vo Viedni, pracoval ako robotník na rôznych miestach v monarchii a v Nemecku.[7] V roku 1895 sa stal členom Českej sociálnodemokratickej strany[8] (česky Českoslovanské sociálně demokratické strany dělnické), dva roky po jej vzniku, ktorá vznikla odčlenením od rakúskej soc-dem. strany v roku 1893. V roku 1906 sa stal robotníckym novinárom (Zájmy občanské, Nový jihočes. dělník, Nová doba, Zájmy želez. zřízence)[7] a funkcionárom robotníckych združení vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.

Slovenská republika rád upraviť

Koncom roka 1918 sa zapojil do diania pri komunistickom prevrate v Maďarsku. Od januára 1919[7] žil v Budapešti, kde pracoval ako dopisovateľ kladnianskych novín Svoboda. V roku 1919 viedol českú a slovenskú sekciu v ústrednom výbore Maďarskej komunistickej strany. Autor brožúr (Komunism a diktatúra proletariátu), spoluzakladateľ Slov. tlačovej agentúry a viacerých novín. Po vpáde revolučných maďarských jednotiek na Slovensko vyhlásil 20. júna 1919 v Prešove Slovenskú republiku rád a sám sa stal členom jej Revolučného výkonného výboru a predsedom Revolučnej vládnej rady. Dňa 7. júla 1919 československé jednotky vytlačili maďarské vojská z územia Československa a Slovenská republika rád zanikla.

Emigrácia do ZSSR upraviť

O mesiac neskôr, v auguste 1919, po páde Maďarskej republiky rád bol väznený v Maďarsku a neskôr v roku 1920 ho maďarský Horthyho režim odsúdil ale potom ho vydali československým úradom. V roku 1920, už ako slobodný občan, kandidoval v prezidentských voľbách proti T. G. Masarykovi, ale získal len 2 hlasy zo 411.[9]  V roku 1921 sa pokúsil o ilegálny prechod do Sovietskeho zväzu, bol zatknutý a obvinený z vlastizrady. Po intervencii Sovietskeho zväzu a priznaní sovietskeho občianstva sa tam v roku 1922 presťahoval a stal sa zmocnencom Medzinárodnej robotníckej pomoci (Mežrabpom) hladujúcim v Povolží[10].

Po tom, čo v sovietskom Rusku vypukol v roku 1921 hladomor v Povolží[11] pomoc hladujúcim v počiatkoch organizoval predovšetkým spisovateľ Maxim Gorkij, ktorému dal súhlas na založenie dobrovoľnej humanitárnej organizácie samotný Vladimir Iľjič Lenin. Tzv. Pogmol, čiže Všeruský ľudový výbor na pomoc hladujúcim, bol založený 21. júla 1921. Do pomoci sa potom aj zapojila americká charitatívna organizácia American Relief Administration (ARA). Z iniciatívy výkonného výboru Kominterny bol 13. augusta 1921 vytvorený Medzinárodný výbor pre robotnícku pomoc (Mežrabpom) (Международный рабочий комитет помощи голодающим России - Межрабпомгол). ČSR bola prvým európskym štátom, ktorý prostredníctvom Československého červeného kríža poskytoval pomoc hladujúcim. Osem ešalónov (vlakových súprav) bolo poslaných s jedlom, oblečením, liekmi a poľnohospodárskymi strojmi. Pomoc prichádzala najmä prostredníctvom Československého kríža. Československo bolo jediným štátom, ktorý prijal deti (439 osôb) z hladujúcich oblastí RSFSR.[12]

Nie je známe, či Janoušek bol oficiálnym zástupcom československej pomoci alebo jeho činnosť v Mežrabpom vyplývala z jeho členstva v komunistickej strane. Čo je dôležité, je že dostal oficiálne dovolenie sa do Ruska z ČSR vysťahovať práve v období hladomoru, a najprv žil v ruskej autonómnej oblasti Čuvašsko (teraz republika Ruskej federácie) v hlavnom meste Čeboksary, ktoré leží na Volge, v strede oblasti hladomoru.[10] Stal sa tam riaditeľom niekoľkých sovchozov[10]. V Čeboksary založil aj sirotinec a je po ňom od 28. februára 1963[13] pomenovaná ulica.[14][15] V súvislosti s pomenovaním ulice si v nasledovnom plaidoyer pripomínajú obyvatelia Čeboksary jeho činnosť takto:

V najtragickejších a najhladších rokoch zastupoval Čuvašsko v tejto medzinárodnej organizácii (Mežrabpom). Prostredníctvom neho hladujúci Čuvašský autonómny región dostal obrovskú pomoc - jedlo zakúpené za peniaze, ktoré vyzbierali robotníci mnohých krajín. Do Čuvašska posielal aj oblečenie a topánky vyzbierané od pracujúcich rodín z celého sveta. Stal sa skutočným čuvašským veľvyslancom medzinárodnej pomoci a solidarity. Mežrabpom mal svoje sirotince. Sám A. Janoušek v Čeboksary vytvoril sirotinec pomenovaný po V. I. Leninovi.[3]

 
Pamätná tabuľa v Kladne.

Hladomor sa podarilo v roku 1923 aj vďaka Janouškovi ukončiť. Najvýznamnejšia bola americká pomoc vo výške desiatok miliónov dolárov, ktorá zabezpečovala denne stravu pre 8 miliónov ľudí, ktorá však v roku 1923 skončila.

V rokoch 1937 – 1941 Janoušek pôsobil v Moskve ako riaditeľ továrne na čaj.[10] Zomrel v roku 1941 prirodzenou smrťou.[5]

Memorabílie upraviť

Počas 1. svetovej vojny žil v Kladne v Unhošťskej ulici kde má pamätnú tabuľu.[16] V Čeboksaroch a v Českých Budějoviciach sú po ňom pomenované ulice. Ulica Janouškova je aj v Prešove (miesto kde vyhlásil SRR), Brne a Olomouci.[17] Jeho urna bola po roku 1989 vložená do spoločného hrobu (č. 137) významných členov KSČ na Olšanských cintorínoch.

Referencie upraviť

  1. ↑ a b JANOUŠEK, Antonín. In: Biografický lexikón Slovenska : IV Ch – Kl. Martin : Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav, 2010. 587 s. ISBN 978-80-89301-57-7. S. 202 – 203.
  2. ↑ Antonín Janoušek, Winterová-Konečná Web Site, spravovaná osobou menom Gabriela Winterová https://www.myheritage.sk/
  3. ↑ a b Улица Яноушека, Чебоксары [online]. web.archive.org from https://cheb.ru/history/street/yanoushek.htm, 2005-02-20, [cit. 2022-10-10]. Dostupné online. Archivované 2005-02-20 z originálu.
  4. ↑ Они боролись за счастье народа. Вып. 3. / Редкол.: Ислюков С. М. (пред.) и др. — Чебоксары: Чувашское кн. изд-во, 1985. — С. 67.
  5. ↑ a b R., Karel. Kdo nám taky přednášel marxák aneb stručný výtah z pamětí Arnošta Kolmana [online]. 2006-4-23, [cit. 2016-07-13]. Dostupné online. Archivované 2021-03-05 z originálu.
  6. ↑ Proces s Rudolfem Slánskym a spol. [online]. blisty.cz, 2007-6-21, [cit. 2016-07-13]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c Encyklopédia Slovenska II E-J. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1978. s. 441.
  8. ↑ Antonin Janousek. (n.d.) The Great Soviet Encyclopedia, 3rd Edition. (1970-1979). Retrieved October 9 2022 from https://encyclopedia2.thefreedictionary.com/Antonin+Janousek
  9. ↑ Dějiny zemí Koruny české v datech [online]. libri.cz, [cit. 2016-07-13]. Dostupné online. Archivované 2008-06-21 z originálu.
  10. ↑ a b c d Středočeská vědecká knihovna v Kladne, [cit. 2016-07-11]. Dostupné online.
  11. ↑ FIGES, Orlando. Lidská tragédie : ruská revoluce 1891-1924. Praha: Beta-Dobrovský & Ševčík, 2000. 837 s. ISBN 80-86278-72-7. S. 720. [Dále jen: Figes (2000)].
  12. ↑ Кузнецов А. Страдающему от голода и болезней народу России // Дилетант. — 2021. — № 069. — С. 48. (časopis, rusky)
  13. ↑ 28 февраля 1963 года одной из улиц г. Чебоксары присвоено имя А. Яноушека [online]. cheb.ru, [cit. 2022-10-10]. Dostupné online. (po rusky)
  14. ↑ Улица Антонина Яноушека, дом 1 на карте Чебоксар [online]. [Cit. 2016-07-13]. Dostupné online.
  15. ↑ Zem. súradnice: 56.122466N, 47.198705E [online]. [Cit. 2016-07-13]. Dostupné online.
  16. ↑ VYKOUK, Jaroslav. Skulptury v Kladně. 1. vyd. Kladno: Magistrát města Kladna, 2003. 72 s. Kapitola Janoušek Antonín, s. 14.
  17. ↑ OMA.SK. Janouškova [online]. ulice.oma.sk, [cit. 2022-10-09]. Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Antonín_Janoušek&oldid=7687837“