Bitka o Suomussalmi
Bitka okolo Suomussalmi a na Raatskej ceste prebiehala od 30. novembra 1939 do 8. januára 1940 a predstavuje najväčšie fínske víťazstvo v Zimnej vojne a jednu z najdrvivejších porážok v histórii Červenej armády. Zoskupenie plukovníka Siilasvua zložené z torza 9. pešej divízie a bojovej skupiny Susi (ktoré dohromady nemali ani silu jednej kompletnej divízie) v tejto bitke celkom zničilo 47. armádny zbor I. F. Dašitseva tvorený dvomi posilnenými divíziami, tankovou brigádou a plukom tzv. Fínskej oslobodeneckej armády (FOA).
| Zimná vojna | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||
 Raatská cesta po bitke | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Sovietsky zväz
|
.svg){kind=small} Fínsko
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| veliteľ zboru I. F. Dašitsev | Hjalmar Siilasvuo | ||||||
| Sila | |||||||
| 47. armádny zbor (celkom asi 45 000 až 50 000 mužov) | 9. pešia divízia, bojová skupina Susi (celkom asi 11 000 mužov) | ||||||
| Straty | |||||||
| 16 000 – 35 000 | 1 000 | ||||||
| Zimná vojna |
|---|
| Tolvajärvi – Suomussalmi – Taipale – Summa – Raatska cesta – Kuhmo – Honkaniemi – Kollaa – Salla – Petsamo |
Opis oblasti upraviť
Oblasť okolo Suomussalmi sa nachádza v severnom Fínsku a je celkom nevhodná pre vedenie modernej mobilnej vojny. Ide o mierne zvlnenú krajinu nepriestupných pralesov, močiarov, jazierok a jazier. Niekoľko metrov až desiatky metrov vysoké pahorky ju pretínajú od severu na juh (teda kolmo k predpokladaným smerom postupu sovietskych jednotiek). Stav komunikácii medzi sovietsko-fínskymi hranicami a Suomussalmi bol extrémne zlý. Fakticky existovali iba dve relevantné – dvojpruhová štrkom vysypaná lesná cesta Suomussalmi – Raat a ešte horšie zjazdná komunikácia Suomussalmi – Juntusranta. Komunikačná sieť medzi Suomussalmi a fínskym vnútrozemím bola naproti tomu podstatne hustejšia a navyše bola značne posilnená celkom novou (a Sovietom neznámou) železničnou traťou, ktorá siahala až do Hyrynsalmi, malého mestečka ležiaceho 25 míľ (40 kilometrov) juhozápadne od Suomussalmi.
Plány strán upraviť
Fínska armáda upraviť
Fínska strana si bola vedomá nevhodnosti danej oblasti pre vedenie mobilnej vojny a obrovských logistických problémov, ktoré by Červená armáda musela riešiť pri väčšom útoku cez ňu, a preto nepredpokladala, že by tu nepriateľ nasadil väčšie sily. Pre obranu a prípadné výpady na nepriateľské územie tu bol umiestnený jediný samostatný prápor domobrany pod vedením majora Kariho. Úder celého armádneho zboru predstavoval pre Fínov šok, ale ani výhoda úplného prekvapenia, ktoré ZSSR docielil, nemohla vyvážiť ostatné potom veľmi negatívne okolnosti.
Keď fínske velenie naplno pochopilo rozsah a cieľ nepriateľského úderu, najskôr vyslalo na sever niekoľko menších jednotiek pre vystuženie obrany. Plán teda zo začiatku zostával rovnaký. Potom však maršal Mannerheim dospel k rozhodnutiu, ktoré neskôr označil za jedno z najťažších vo svojom živote: celkom sa spoľahol na hlásenie tajnej služby ohľadom síl Červenej armády zhromažďujúcich sa proti Mannerheimovej línii, vyhodnotil tieto sily ako nedostatočné, a napriek tomu, že očakával v blízkej dobe masívny úder na hlavnom fronte na Karelskej šiji, neváhal odoslať väčšinu svojich rezerv severne od Ladožského jazera. Najväčšia časť posíl tu získala práve oblasť Suomussalmi. Predstavovala ju nekompletná 9. pešia divízia, ktorej veliteľ, plukovník Siilasvuo, dostal rozkaz zničiť všetky nepriateľské invázne sily v oblasti. Plán sa opieral o špecifiká miestneho terénu, rozdielne schopnosti oboch armád a maximálne ťažil z neschopnosti Červenej armády koordinovať akcie jednotlivých jednotiek, najmä potom pokiaľ ide o spoluprácu medzi 163. a 44. divíziou, ktoré mali byť držané a zničené oddelene.
Červená armáda upraviť
47. armádny zbor vyslaný proti Sumoussalmi predstavoval mimoriadne silné zoskupenie, ktorého úlohy siahali ďaleko za jednoduché ovládnutie oblasti. V skutočnosti boli jeho ciele považované za minimálne rovnako dôležité ako hlavný úder proti Mannerheimovej línii. Očakávalo sa od neho, že kliešte vytvorené 163. a 44. divíziou a pričlenenými jednotkami rozdrvia obrancov Suomussalmi a budú pokračovať do fínskeho vnútrozemia smerom na prístav Oulu. Jeho dosiahnutím, ktoré bolo plánované do 14 dní po zahájení konfliktu, by bolo Fínsko rozťaté na dve časti a odrezané od akýchkoľvek dodávok či pomoci zo strany Švédska.
Plán, ktorého duchovnými otcami boli Mereckov a Vorošilov a ktorého detaily mal dopracovať veliteľ 9. armády Čujkov, bol však veľmi vágny a vychádzal z nezmyselných predpokladov. Nebral do úvahy miestne podmienky, nezaoberal sa zjavnou nepripravenosťou Červenej armády na boj v subpolárnych podmienkach, bez zjavného dôvodu predpokladal minimálny odpor až podporu miestneho obyvateľstva. Viac ako riešením vojenských otázok sa zaoberal detailnou prípravou vojenskej prehliadky, ktorú mala 44. divízia po príchode do Oulu usporiadať. Najväčšou trhlinou plánu však bola úplná závislosť na faktoch, že Fíni nebudú klásť odpor a boje sa skončia do konca decembra, pretože sovietske velenie nebolo schopné zaistiť zásobovanie svojich jednotiek. Neexistovali žiadne varianty plánu pre boje a plnohodnotné zásobovanie zboru po 21. decembri, velenie celkom otvorene počítalo s tým, že v tej dobe budú už boje ukončené a armáda si zaobstará väčšiu časť potravín z dobytej oblasti. Keď potom postup červenoarmejcov narazil na prudký odpor Fínov a plán sa zrútil, zrútilo sa spolu s ním aj sovietske velenie v oblasti.
Divízni velitelia Zelencev a Vinogradov, veliteľ zboru Dašitsev a veliteľ armády Čujkov sa navzájom obviňovali z neschopnosti, sabotáží a zbabelosti a odmietali prevziať zodpovednosť za situáciu. Velitelia oboch divízií zúfalo prosili o povolenie k prebytiu sa z obkľúčenia, ale obaja ich nadriadení, za sekundovania politických komisárov, o ich žiadosti nevedeli rozhodnúť a odmietali patričné rozkazy vydať. Čujkov potom vydal absurdné inštrukcie v zmysle držať posty a pútať na seba nepriateľské sily a doplnil ich nesplniteľnými sľubmi zásobovania vzdušnou cestou. V tejto zúfalej situácii sa nakoniec velitelia divízií vzbúrili a pokúsili sa prebiť domov bez ohľadu na rozkazy velenia, ktoré ich už zjavne odpísalo. Čakali však príliš dlho.
Popis bitky upraviť
Bitka začína – pád Suomussalmi upraviť
Červená armáda začala útok ráno 30. novembra 1939. Pôvodný plán počítajúci s kliešťami tvorenými 163. a 44. divíziou musel byť opustený, pretože 44. divízia nedorazila na bojisko včas. Útok teda začala sama 163. divízia s k nej pripojenou časťou 21. tankovej brigády a podpornými jednotkami FOA. Ťažiskom útoku sa stala komunikácia Juntusranta-Suomussalmi. Časť odlúčených jednotiek zaútočila aj po komunikácii Raat-Suomussalmi.
Hlavný úder 163. streleckej divízie dopadol na nič netušiacu nekompletnú rotu pohraničnej stráže poručíka Ela. Jeho zúfalé volanie o pomoc tvárou v tvár takmer dvestonásobnej presile nepriateľa bolo jeho nadriadenými zo začiatku vyhodnotené ako panikárenie a bolo mu povedané, že musí bojovať lepšie. Túto odpoveď dostal aj na druhú žiadosť popoludní. Posilnená niekoľkými odlúčenými pohraničníkmi a neodvedenými príslušníkmi domobrany (teda väčšinou príliš mladými, resp. príliš starými) pokračovala jeho jednotka v zúrivých ústupových bojoch na trase Juntusranta-Linna-Palovara. 2. decembra sa zachytila tesne pred Linnou a na niekoľko hodín celkom zastavila sovietsky postup, ale nepriateľ využil svoju početnú prevahu a keď neuspel s priamym útokom, začal ju obkľučovať zo severu. Elo teda ustúpil priamo do osady Linna, Sovieti ho však nasledovali natoľko tesne, že už nestihol evakuovať jej obyvateľov. 3. decembra o osadu vypukol zúrivý boj.
Priame údery boli odrazené, ale rozsiahle obchvatné manévre, ktorým Elo nemohol pre nedostatok mužov zabrániť, určili osud stretnutia. 3. decembra večer, po 4 dňoch nepretržitých bojov bez výraznejších posíl, už sčasti obkľúčený a s takmer 2/3 mužov mŕtvych alebo ťažko ranených, Elo neuniesol situáciu a zastrelil sa. Jeho nástupca, poručík Arainne, prikázal okamžite opustiť Linnu bez ohľadu na obyvateľov, ktorých sa nepodarí evakuovať, a pokračoval v ústupových bojoch. Juhozápadne od Palovary bola jeho rota konečne posilnená o dve čaty odlúčené roty Kontula, ale aj napriek tomu nemohla táto skupina zastaviť nástup 163. divízie, ktorá na lepšej ceste a voľnejšom priestore nabrala rýchlosť.
V rovnakej dobe major Kari dokonale pochopil, že nie je schopný splniť pôvodné rozkazy o vpáde na sovietske územie (jeho prápor pri pokuse o ich splnenie narazil na odpor minimálne pluku podporovaného tankmi a po ťažkých stratách musel ustúpiť), a začal sa presúvať smerom k Suomussalmi. Jeho rozkazy boli vzápätí potvrdené fínskym velením, ktoré už celkom prehodnotilo svoj názor na „panikárenie“ a začalo k Suomussalmi odosielať všetky dostupné a uvoľniteľné jednotky z okolia. Ale už bolo neskoro, kľúčový bod Palovara padol 4. decembra a bolo zjavné, že na relatívne voľnom a prehľadnom priestore medzi Palovara a Suomussalmi sa so svojimi silami nemôže podariť nepriateľa zadržať. Fínske velenie preto rozhodlo o vyprázdnení Suomussalmi a zaujatí obranných pozícií západne a juhozápadne od jazier Niskanselka a Haukipera. Toto rozhodnutie bolo potvrdené 5. decembra. Ten istý deň začalo fínske velenie do oblasti urýchlene sťahovať jednotky z ďalších oblastí, ktoré neboli vystavené nepriateľskému útoku, najmä potom išlo o 16. samostatný prápor rozmiestnený skôr okolo cesty na Kuusamo. Ten sa stretol s prieskumnými jednotkami 163. divízie, ktoré Zelencev vyslal po dobytí Palovary severným smerom, a zahnal ich späť. Hlavná časť práporu sa rozložila okolo jazera Piispa, aby znemožnila rozvíjať postup Červenej armády týmto smerom a pripravila vlastné akcie proti tylovým pozíciám nepriateľa. Začala tiež vysielať hliadky monitorujúce presuny nepriateľských kolón, tieto patroly sa však zatiaľ boju pokiaľ možno vyhýbali.
Major Kari vyslal časť jednotiek, aby dohliadli na evakuáciu a zničenie Suomussalmi a so zvyškom pokračoval v zdržiavacom a ústupovom boji so sovietskymi jednotkami postupujúcimi k Suomussalmi po Raatskej ceste. V priebehu 5. decembra dosiahol obrovský úspech, keď jeho muži napadli a zničili nepriateľskú predsunutú jednotku podporovanú dvomi tankmi a zmocnili sa kompletnej sady sovietskych šifier. Vďaka tomuto úspechu potom Fíni po celý zvyšok bitky zachytávali a dešifrovali sovietsku rádiokomunikáciu v reálnom čase, čo zmarilo veľa sovietskych plánov. Karimu sa podarilo celkom zastaviť postup nepriateľských síl na šiji medzi jazerami Kuomas a Kuivas, ale vzhľadom k nezadržateľnému postupu nepriateľa na Suomussalmi zo severu mu bolo jasné, že bude nutné túto pozíciu opustiť.
Stalo sa tak 7. decembra. Ten istý deň bolo opustené aj Suomussalmi. Jeho zničenie nebolo tak úplné, ako by si Fíni predstavovali, niekoľko málo domov zostalo stáť, hoci všetci obyvatelia boli evakuovaní a v meste nezostal prakticky žiadny použiteľný materiál alebo potraviny. 163. strelecká divízia obsadila Suomussalmi ten istý deň. V danej chvíli celkom ovládala celú oblasť od tohoto mesta až k sovietskym hraniciam, vrátane všetkých životne dôležitých komunikácii a Zelencev sa domnieval, že má všetko pod kontrolou. Celkovo sa teraz zaoberal najmä plánmi na ďalší postup na západ. Zhruba v tejto dobe sa však zmenil postoj fínskeho velenia k oblasti a maršal Mannerheim prikázal plukovníkovi Siilasvuovi, aby sa aj s torzom 9. pešej divízie presunul do oblasti Suomussalmi, prevzal tu velenie a zničil ruské invázne sily.
Karta sa obracia upraviť
8. decembra sa Zelencev pokúsil rozšíriť kontrolu nad oblasťou, ale neúspešne. 662. pluk nedokázal na severe vstúpiť do Puolanky cez tvrdý odpor 16. samostatného práporu a bol s ťažkými stratami odrazený späť. V priebehu bojov bol ťažko zranený veliteľ 16. práporu major Pallari. Na juhozápade bol zasa po ťažkých bojoch odrazený pokus dvoch plukov o prekročenie Haukipery. Už tak zlé počasie sa začalo zhoršovať. V oblasti sa začali objavovať až dvojmetrové snehové záveje a teplota v noci klesala hlboko pod −20 °C. Keď ani opakovanie útokov o deň neskôr neprinieslo efekt, rozhodol sa Zelencev obmedziť svoju útočnú aktivitu a vyčkať na pomoc 44. divízie. Zdá sa, že sa stále domnieval, že všetko je pod kontrolou, pretože aj keď pripustil nedostatočnosť svojej údernej sily, stále neveril, že by mohla byť jeho pevná pozícia ohrozená a zrejme ani nemal patričný prehľad o stave a plánoch ohľadom zásobovania.
Ale 9. decembra sa začali v oblasti rozmiestňovať dva pluky 9. pešej divízie a Fíni sa chopili iniciatívy. Teraz, keď už bolo na fínskej strane dostatok mužov, aby bolo možné uvoľniť jednotky aj pre iné úlohy, ako boli zdržiavacie boje okolo ciest, mohol Siilasvuo názorne demonštrovať kvalitatívnu prevahu fínskych jednotiek. Fíni vybavení lyžami a sobími záprahmi mali väčšiu voľnosť manévrovania a rýchlosť presunov, ako ruskí pešiaci bez lyží, o tankoch a autách nehovoriac. Zatiaľ čo Rusi boli pútaní na sprevádzkované cesty, fínske jednotky sa prirodzene pohybovali neprestupnými bažinami a lesmi a po zamrznutých hladinách jazier a cesty ich zaujímali iba potiaľ, pokiaľ ich mohli zablokovať pre presuny nepriateľa. Počasie sa zhoršovalo a začali sa prejavovať ďalšie neduhy Červenej armády.
Sovietske uniformy síce neboli pre mrazivé počasie ideálne, ale stačili by, pokiaľ by ich nositelia vedeli, ako sa za extrémnych mrazov chovať. Takto to bol problém. Čo však bolo vyložene zlé, bola olivová farba týchto uniforiem, ktorá robila zo sovietskych vojakov na bielom snehu ideálne terče. Objavovali sa problémy so zbraňami, ktoré neboli odskúšané pre subpolárne podmienky a ťažké mrazy. Tento fakt ešte zhoršovala úplná nepripravenosť sovietskych vojakov, ktorí nemali tušenie, ako zbrane v takomto mrazivom počasí udržiavať.
Ďalšou ranou pre sovietske akcie bol fakt, že s príchodom Siilasvuových jednotiek sa objavil fenomén, ktorého boli červenoarmejci dosiaľ ušetrení – samostatne pôsobiaci ostrelovač. Fínski ostreľovači (civilným povolaním väčšinou lovci) predstavovali elitu v celosvetovom rozsahu (dodnes sa držia v prvej desiatke rebríčka najúspešnejších ostreľovačov histórie dvaja Fíni bojujúci za Zimnej vojny). Pohybovali sa pustatinou a zabíjali prednostne veliteľov či červených komisárov. Za tejto situácie sa začala prejavovať stádovosť sovietskych vojakov, ktorí nedokázali samostatne konať. Nebola to iba ich vina – plány akcií zväčša poznali iba veliteľ jednotky, jeho zástupca (možno) a komisár. Pokiaľ všetci padli, vojaci zväčša neboli schopní pokračovať a buď sa zastavili a čakali na rozkazy, alebo sa vrátili späť. U Fínov naopak bola aspoň s hrubým plánom zoznámená celá jednotka (u špeciálnych prepadových kománd boli podrobne inštruovaní všetci muži) a ich oddiely väčšinou pokračovali v akcií aj za situácie, kedy všetci dôstojníci i poddôstojníci padli. Ďalšou slabinou Sovietov bola nulová voľnosť konania – vždy sa riadili podľa podrobných rozkazov a plánov, bez ohľadu na to, ako nezmyselné sa ukázali.
11. decembra tesne na poludnie začal Siilasvuo mohutný úder cez jazero Haukipera južne od mesta. Jeho ťažisko smerovalo nie proti Suomussalmi, ale východne od neho, smerom na šiju medzi jazerami Kuomas a Kuivas a k jazeru Kianta. Účelom tohto úderu bolo zničiť sovietske jednotky rozmiestnené v priestore medzi jazerami Kuivas, Kuomas a Kianta, pretnúť južnú zásobovaciu trasu 163. divízie vedúcu po Raatskej ceste a súčasne znemožniť 44. divízii spojiť sa 163. divíziou. Súčasne boli vedené rušivé akcie proti severným pozíciám červenoarmejcov okolo jazera Niskanselka.
Zelencev bol zdesený, až dosiaľ netušil, že nepriateľ bol podstatne posilnený. Jeho kŕčovitá snaha posilniť jednotky v kľúčovom ohrozenom priestore však zlyhala pre zlé načasovanie a malú mobilitu ruských jednotiek. Prehradenie šije medzi jazerami Kuomas a Kuivas bolo obnovené ešte ten istý deň a Fíni začali likvidáciu sovietskych jednotiek v už zmienenom jazernom trojuholníku. Bol najvyšší čas, 44. divízia bola dva dni cesty od Suomussalmi. Fíni jej vyslali naproti niekoľko prieskumných jednotiek, aby mali prehľad a prípadne ju trochu pribrzdili. 13. decembra ráno boli zlikvidované posledné významné obranné posty Sovietov medzi jazerami východne od Suomussalmi (okrem samotného mestečka) a oblasť bola vyčistená napriek prudkým protiútokom peších a tankových formácií nepriateľa. Súčasne začali fínske hliadky a prepadové komandá útoky proti druhej zásobovacej trase 163. divízie vedúcej po zamrznutej hladine jazera Kianta. Fíni teraz tiež pristúpili na svoju obľúbenú taktiku, pri ktorej boli primárnym cieľom útokov a mínometných prepadov poľné kuchyne nepriateľa. Za situácie, kedy teplota začala v noci klesať k −30 °C, bola veľmi účinná.
Oslobodenie Suomussalmi a zničenie 163. streleckej divízie upraviť
Od 14. do 16. decembra vykonali Fíni niekoľko pokusov o útok proti kľúčovým pozíciám 163. divízie v Suomussalmi a severne od neho, ale boli odrazení so značnými stratami. Siilasvuo preto rozhodol počkať na príchod delostrelectva a väčšieho počtu mínometov. Pokračoval však v narúšaní sovietskych logistických trás a niektorých čiastkových útokoch proti odlúčenejším postom. 16. prápor zatiaľ postúpil smerom k juhu a zvyšoval tlak proti 163. divízii zo severu. Výsledkom boli prudké boje o šiju medzi jazerami Ala a Kova, ktoré trvali sa striedavými úspechmi až do 20. decembra. Na šiji pri jazere Kuivas sa zatiaľ zmenila situácia a skôr skúšobné a rušivé útoky z 14. a 15. decembra boli 16. a 17. vystriedané vážnymi pokusmi o prielom, v druhom prípade podporovaný tankmi. Tie ale zlyhali (čiastočne preto, že Siilasvuo prednostne pridelil tu umiestneným jednotkám svoje prvé delo, ktoré dostal 16. decembra). Situácia sa potom stabilizovala až do noci z 19. na 20. decembra, kedy fínske prepadové jednotky začali preventívne a rušivé údery proti roztiahnutej formácii 44. divízie.
20. decembra začal Siilasvuo konečne disponujúci delostreleckou podporou akcie na definitívne obkľúčenie Suomussalmi a 24. decembra ho takmer dokončil. Zelencev zareagoval zbesilými údermi všetkých voľných jednotiek v smere na juhovýchod, aby sa spojil so 44. divíziou, pričom sa mu po prvýkrát dostalo výraznej vzdušnej podpory. Už mu bolo jasné, že je v pasci, a hodlal otvoriť jej čeľuste násilím, dokiaľ to ide. Navyše mu došlo, aký veľký je problém so zásobovaním, a že sľuby jeho nadriadených sú nerealistické. Jednu chvíľu to vyzeralo, že fínske pozície oddeľujúce sovietske divízie padnú, ale nakoniec sa ich podarilo udržať, okrem iného vďaka úplnej neschopnosti „elitnej“ 44. divízie účinne podporiť snaženie svojich súdruhov vlastnými akciami. 25. decembra Zelencev zopakoval svoj úder, ale cez noc posilnené Fínske pozície odolali. Zároveň mu začali narastať problémy v súvislosti s fínskymi útokmi zo severu a proti zásobovacím trasám. 25. a 26. decembra síce ešte severnou cestou dorazili dve zásobovacie kolóny, respektíve to, čo z nich napriek extrémne silnej ochrane zostalo, boli však posledné. Na Raatskej ceste zatiaľ pokračovali boje na šiji Kuivas-Kuomas. Fíni neuspeli vo svojich pokusoch o posunutie svojich pozícií na východ, ale ich prepadové komandá zničili nepriateľovi poľnú kuchyňu, jeden tank a niekoľko áut. Vyčerpaná 44. pešia divízia už jasne celkom stratila schopnosť a vôľu bojovať a obmedzila sa len na obranu svojej kolóny.
Zúfalý Zelencev, ktorý teraz už celkom jasne chápal svoju situáciu, sa obrátil na svojich nadriadených s prosbou o povolenie prebiť sa z obkľúčenia. Argumentoval, že jeho mužom hrozí smrť hladom a že pokiaľ by vyrazil okamžite severovýchodným smerom, Fíni ho nedokážu zastaviť. Upozorňoval, že Suomussalmi je momentálne bezcenným zhoreniskom a že akákoľvek snaha a postup na západ je odsúdená k nezdaru. Dašitsev aj Čujkov však jeho žiadosť zamietli a prikázali mu opevniť sa v Suomussalmi, ktoré malo byť bránené ako predmostie pre neskoršie akcie proti fínskemu vnútrozemiu. Bol to samozrejme nezmysel, ale Zelencev sa podriadil. Bolo prisľúbené zásobovanie vzdušnou cestou a skorá pomoc od 44. divízie. Opatrná sondáž Vinogradova, ktorý sa pokúšal naznačiť, že jeho jednotky sú na tom zle a nemusia byť schopné daný úlohu splniť, bola natoľko razantne odmietnutá, že s plánom navonok súhlasil. Je však zrejmé, že si jeho nezmyselnosť dobre uvedomoval. Fíni sa zatiaľ pripravovali na záverečnú fázu bitky o Suomussalmi a počasie sa prudko zhoršilo. Teploty v noci bežne klesali k −30 °C. Stále viac Sovietov v Suomussalmi trpelo omrzlinami a hladom. Zelencevovi muži začali slabnúť a zomierať.
27. decembra začal Siilasvuo generálny útok na Zelencevove pozície. Ťažiskom útoku bolo Hulkoniemi na západnej časti perimetra. Sovieti kládli zúfalý odpor, ale ich kŕčovité a nekoordinované akcie nemali proti systematickým úderom koncentrovaných fínskych síl šancu. Obranný perimeter bol vo svojej strednej časti rozbitý, jednotky v jeho severnej časti boli zničené, zatiaľ čo južná časť bola natlačená priamo do Suomussalmi. Súčasne sa časť fínskych jednotiek presunula na severozápad, aby zablokovala poslednú zmysluplnú ústupovú trasu. Ďalej na severe zatiaľ rozbila bojová skupina Kari systém hliadok a opevnených bodov strážiacich komunikácie a preťala hlavné cesty na toľkých miestach, že sa akékoľvek ich využitie stalo celkom utopickým. Zelencev pochopil, že toto je koniec, a keď zúfalosť jeho situácie podčiarklo prvé kolo vzdušného zásobovania (pre celú divíziu sa podarilo dodať dve vrecia dokonale zmrazených suchárov), rozhodol sa, že svojich mužov v Suomussalmi zomrieť nenechá a 28. decembra pred poludním prikázal na vlastnú zodpovednosť svojim jednotkám v Suomussalmi prebiť sa severovýchodným smerom. V mestečku zostalo iba malé množstvo mužov, ktorým pripadla nezávideniahodná úloha zbrzdiť nástup Fínov, nevydržali však ani hodinu. Ich súdruhom sa prielom síce podaril, ale bojová formácia sa pod útokmi fínskych ostreľovačov a prepadových kománd čoskoro rozpadla na dav pološialených mužov, ktorí odhadzovali zbrane a naslepo sa predierali snehom a závejmi tam, kde tušili východ.
Po zvyšok dňa aj deň nasledujúci Fíni čistili blízke okolie Suomussalmi, likvidovali ruské opevnené body na komunikáciách na sever a severovýchod od mesta a napadali ustupujúce kolóny. 29. – 30. decembra začal Siilasvuo systematickú likvidáciu sovietskych jednotiek rozmiestnených na trase Palovara – Juntusranta, zatiaľ čo skupina Kari likvidovala odlúčené sovietske jednotky na sever od Palovary. Odpor nepriateľa bol chaotický a končil zväčša jeho útekom. Zelencev zmizol, buď spáchal samovraždu, alebo sa pridal k tisícom ďalších utečencov, ktorých uchvátila „belaja smerť“.
31. decembra bola väčšina akcií proti rozprášenej 163. divízii ukončená. Fínske jednotky sa presunuli na juh a chystali sa napadnúť 44. divíziu, ktorá už od 28. decembra trpela pod prudkými nájazdmi 1. práporu Sissi, ktorý do oblasti práve dorazil. Po generálovi Zelencevovi bol na rade generál Vinogradov.
Zničenie 44. pešej divízie upraviť
Sily generála Vinogradova skladajúce sa z elitnej 44. „Stalinovej“, respektíve „Modrej“ divízie, pluku FOA a časti 21. tankovej brigády boli roztiahnuté v 50 kilometrov dlhej kolóne medzi dedinou Raat a šijou pri jazere Kuivas a každým dňom bolo jasnejšie, že už nedokážu naplno zaistiť ani obranu seba samých, nieto robiť akékoľvek ďalšie akcie. Po rozprášení 163. divízie bolo zrejmé, že 44. je na rade a nemá šancu fínsky útok prežiť. Vinogradov sa pokúšal upozorniť velenie na svoju situáciu a zúfalo ich prosil o rozkaz ustúpiť, ktorý nedostal. Čujkov a Dašitsev si jeho žiadosti prehadzovali medzi sebou a ich (skôr neformálne) inštrukcie sa pohybovali od požiadaviek vydržať a pripraviť útok na Suomussalmi po celkom súkromné náznaky, že pokiaľ vydá rozkaz k ústupu, oni ho asi popraviť nenechajú. Vinogradov, ktorému sa nechcelo vziať na seba zodpovednosť a skončiť pred vojenským súdom, sa rozhodol vytrvať, dokiaľ nedostane rozkaz k ústupu alebo posily.
1. januára 1940 popoludní začali fínske jednotky presun na východiskové pozície generálneho útoku proti 44. divízii. Využili ku svojim presunom zamrznuté hladiny jazier nachádzajúce sa južne od Raatskej cesty a sústredili sa do štyroch úderných skupín, z ktorých najzápadnejšia sa nachádzala v tyle čelného zoskupenia 44. divízie pri jazere Kuomas a najvýchodnejšia pri dedine Raat neďaleko rusko-fínskych hraníc. Úder bol zahájený nad ránom 2. januára a napriek tomu, že to niekde nebolo jednoduché, rozťal ruskú kolónu na 5 častí. Zúfalé pokusy ruských jednotiek o jej znovuspojenie zlyhali. Zdesený Vinogradov zúfalo prosil o pomoc alebo výslovné povolenie prebiť sa späť, ale Čujkov aj Dašitsev boli k jeho prosbám hluchí a vôbec sa neobťažovali na jeho žiadosti reagovať. Dôstojníci 44. divízie prosili svojho veliteľa, nech vydá rozkaz k ústupu sám, alebo nech im aspoň povolí prebiť sa na vlastnú päsť, ale Vinogradov to odmietal a bol rozhodnutý počkať na rozhodnutie zhora. Zatiaľ fínske jednotky systematicky osekávali jednotlivé enklávy jeho divízie, rozbíjali ich a pobíjali ich obrancov. Násilne zverbovaní príslušníci FOA začali masovo dezertovať a likvidovať svojich komisárov. Potom sa pokúšali buď utiecť domov, alebo vyhľadávali Fínov, vzdávali sa im a poskytovali im spravodajské informácie výmenou za nádej, že dostanú vo Fínsku azyl. Teploty sa v noci naďalej držali pri −30 °C a sovietski vojaci, ktorí prišli počas bojov 2. januára o posledné poľné kuchyne, zomierali hladom a na podchladenie. Niektorým začali dochádzať náboje. Napriek tomu možno všeobecne povedať, že ešte 5. januára kládli jednotky 44. divízie zúrivý odpor na väčšine významných opevnených postov. Až tento deň večer bola 44. divízia obkľúčená natoľko pevne, že bolo možné povedať, že pasca je celkom uzatvorená.
6. januára už bola situácia natoľko zúfalá, že sa Vinogradov rozhodol konať a krátko po poludní začal zúrivý pokus o prielom aspoň z enkláv východnej časti, bol však odrazený. Na večer preto vydal rozkaz „každý sám za seba“. Zachránilo sa iba niečo medzi 3 000 – 5 000 mužmi. Väčšina z tých, čo prešli späť na územie ZSSR, tak urobila bez zbraní a iba z milosti Fínov, ktorí buď zo súcitu, či kvôli šetreniu nábojmi nestrieľali na „hladom a zimou šialené bytosti, v ktorých už nezostalo pranič ľudského“, ako neskôr popisovali utekajúceho nepriateľa.
8. januára boli zlikvidované posledné ohniská odporu. 44. divízia prestala existovať. Generál Vinogradov, ktorý sa zachránil na jednom z mála tankov uniknutých z obkľúčenia, bol postavený krátko na to pred vojenský súd, bol odsúdený pre zradu a zbabelosť a popravený. Rovnako dobre by ale mal nárok na popravu ktorýkoľvek ďalší zo skupiny Dašitsev, Čujkov, Mereckov, Vorošilov alebo Stalin, tí všetci mali na katastrofe minimálne rovnaký podiel.
Zhodnotenie bitky upraviť
Drvivé víťazstvo Fínov pri Suomussalmi malo ďalekosiahly dopad. Bolo tu zničené silné zoskupenie nepriateľa a korisť tu získaná bola väčšia, ako celková zahraničná materiálna pomoc (pokiaľ sa neberie ohľad na letecké sily). V oblasti mesta Suomussalmi Červená armáda po zvyšok vojny nebola schopná zorganizovať žiadnu väčšiu akciu, čo umožnilo presunúť podstatnú časť jednotiek na juh do oblasti Kuhma, Kollaa a na Karelskú šiju. A v neposlednom rade bitka úplne zosmiešnila Červenú armádu a celkom rozbila jej plány na rýchle obsadenie Fínska. Sen o červenom blitzkriegu sa rozplynul.
Literatúra upraviť
- Engle, Eloise; Paananen, Lauri: Zimná vojna: Útok ZSSR proti Fínsku
- Czarnotta, Zygmunt; Moszumanski, Zbigniev: Wojna zimova
