Boeing F/A-18E/F Super Hornet
Boeing F/A-18E a F/A-18F Super Hornet sú dvojmotorové nadzvukové stíhacie lietadlá, schopné prevádzky z lietadlových lodí, na ktorých nahradili stroje F-14 Tomcat. Sú určené na vybojovanie vzdušnej nadvlády, ale aj na ničenie pozemných cieľov (F/A znamená Fighter/Attack). Super Hornet vychádza konštrukčne zo svojho predchodcu F/A-18 Hornet.
| F/A-18E/F Super Hornet | |
_11,_makes_a_sharp_turn_above_the_flight_deck_aboard_the_Nimitz-class_nuclear-powered_aircraft_carrier_USS_Harry_S._Truman.jpg){kind=spacer} F/A-18F Super Hornet v službách U.S. Navy | |
| Typ | viacúčelové stíhacie lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | McDonnell Douglas Boeing |
| Prvý let | 29. novembra 1995 |
| Zavedený | 1999 |
| Charakter | v prevádzke |
| Hlavný používateľ | United States Navy Royal Australian Air Force |
| Výroba | 1995 – súčasnosť |
| Vyrobených | 518 |
| Cena za kus | 67.2 miliónov USD (2016) |
V rámci US Navy operujú F/A-18E/F z lietadlových lodí triedy Nimitz, pričom typická peruť takejto lode pozostáva z letky 12 F/A-18E a letky 12 F/A-18F.[1]
Vznik a vývoj upraviť
Hoci Hornety úspešne nahradili stroje ako A-7 Corsair II, F-4 Phantom II a A-6 Intruder, nedokázali v určitých ohľadoch dosiahnuť kvalít F-14 Tomcat. Najviac boli kritizované pre ich krátky dolet, ale aj pre nízku schopnosť uniesť dostatočné množstvo výzbroje. Preto začal McDonnell Douglas vyvíjať vylepšené lietadlo na základe draku F/A-18 Hornet. Vývoj začal ešte v 80. rokoch ako iniciatíva McDonnell Douglas a k podpisu zmluvy medzi firmou a americkým námorníctvom došlo v roku 1992. Prvý let nového prototypu sa uskutočnil 29. novembra 1995 a v tom istom roku bola spustená aj výroba počiatočnej várky lietadiel. Testovanie prebiehalo následne až do marca 1997,[2] kedy bola podpísaná zmluva na produkciu prvých 62 strojov z plánovaných 1000 lietadiel. Firma McDonnell Douglas však už nedokázala ustáť finančné problémy, ktorým čelila od roku 1991 v dôsledku zrušenia projektu A-12 Avenger II. Zrušenie programu v hodnote 6 mld. USD viedlo najskôr k prepusteniu 5600 zamestnancov a v auguste 1997 k zlúčeniu s firmou Boeing.[3] Sériová výroba tak už prebiehala pod hlavičkou spoločnosti Boeing, pričom prvých 12 Super Hornetov bolo US Navy dodaných v roku 1999, kedy boli aj zaradené do sužby.[4]
Konštrukcia upraviť
.jpg)
Drak upraviť
Z hľadiska konštrukcie sa Super Hornet líši od svojho predchodcu hlavne veľkosťou. Trup lietadla je postavený okolo vnútorných palivových nádrží s kapacitou 6 668 kg, čo je o 36% viac ako dokázal poňať Hornet. S cieľom zachovať, pri náraste hmotnosti paliva o viac ako tretinu, obratnosť Hornetu, bolo potrebné zvýšiť nosnú plochu krídel z 38 m² na 46,5 m². Krídla majú rozpätie 13,62 m a pod každým z nich sú 3 závesníky na prídavné palivové nádrže a výzbroj. Na špičky krídel je možné ešte umiestniť po jednej rakete AIM-9 Sidewinder. Prívody vzduchu boli navrhnuté tak, aby sa znížil radarový odraz lietadla z prednej polosféry. Veľká pozornosť bola venovaná zarovnaniu mnohých hrán a odstráneniu zbytočných medzier z povrchu lietadla, aby došlo k čo najväčšiemu rozptýleniu radarového žiarenia.
Avionika upraviť
Spočiatku mali lietadlá pulzný dopplerovský rádiolokátor AN/APG-73, ktorý bol neskôr nahradený radarom s elektronickým vychyľovaním lúča AN/APG-79.[5]
Super Hornety sú vybavené zameriavacím kontajnerom AN/ASQ-228 (ATFLIR – Advanced Targeting Forward Looking InfraRed) od spoločnosti Raytheon, ktorý v sebe integruje pokročilé elektro-optické a infračervené senzory spolu s laserovým značkovačom. ATFLIR môže lokalizovať a určiť ciele vo dne aj v noci, na vzdialenosť presahujúcu 74 km z nadmorskej výšky viac ako 15 km. Informácie o cieľoch dokáže okamžite odovzdávať ďalším prostriedkom, začleneným v rámci digitálneho bojiska.[6]
O ochranu lietadiel pred prilietajúcimi raketami sa stará radarový výstražný systém AN/ALR-67 (V) 3 a vlečná návnada AN/ALE-50.
F/A-18E/F sú vybavené prieskumným kontajnerom SHARP (SHAred Reconnaissance Pod), ktorý pozostáva z elektro-optického a infračerveného senzoru. Ten je schopný zo stredných výšok vytvárať snímky vo vysokom rozlíšení.
Komunikáciu zabezpečuje systém AN/ARC-210 od firmy Rockwell Collins, ktorý pracuje v pásme VHF a UHF.
V januári 2015 podpísali US Navy a firma Lockheed Martin zmluvu na počiatočnú produkciu pasívneho infračerveného senzora IRST21. Tento senzor dokáže vyhľadávať a sledovať vzdušné hrozby na základe tepelnej stopy, ktorú emitujú. IRST21 by mal byť dodávaný pre stíhačky F/A-18E/F od roku 2017 a bude namontovaný v prednej časti centrálnej palivovej nádrže.[7]
Kokpit upraviť
Taktické informácie sa pilotovi zobrazujú na head-up displeji (HUD) a 2 viacúčelových displejoch. Ďalej je kokpit vybavený dotykovým ovládacím panelom a farebným displejom, zobrazujúcim mapu. Piloti majú prilbu s integrovaným displejom, ktorá im tiež zobrazuje najdôležitejšie avionické a taktické informácie.
Najdôležitejšie ovládacie prvky sú umiestnené na plynovej a riadiacej páke, presne podľa konceptu HOTAS (Hands-On-Throttle-And-Stick). Pilot tak môže prepínať medzi zbraňovými systémami a priebežne voliť najvhodnejší režim radaru bez toho, aby musel dať ruky preč z plynovej alebo riadiacej páky.
Motor upraviť
Pohon Super Hornetu zabezpečujú dva dvojprúdové motory General Electric F414-GE-400 s prídavným spaľovaním. Každý z motorov dokáže pri forsáži vyvinúť ťah 97.9 kN a umožňujú lietadlu letieť maximálnou rýchlosťou Mach 1.8. Bojový dolet F/A-18E/F je 722 km, ale lietadlá môžu niesť 3 prídavné palivové nádrže, čím sa dolet predĺži až na 3 330 km. Stúpavosť Super Hornetu je 228 m/s a maximálny dostup 15 000 m.
Výzbroj upraviť
F/A-18E/F môže ničiť ciele na krátke vzdialenosti pomocou 6-hlavňového kanónu M61A2 Vulcan kalibru 20 mm. Ďalšia výzbroj alebo prídavné palivové nádrže môžu byť zavesené na 11 pylónoch – 2 sú na koncoch krídel, 6 pod krídlami a 3 sa nachádzajú pod trupom. Super Hornet môže niesť 4 protilietadlové rakety krátkeho dosahu Sidewinder vo verzii AIM-9M a AIM-9X. Pre vzdušný súboj mimo vizuálny kontakt je vybavený strelami AMRAAM. Tie sú zastúpené okrem starších verzií aj tou najmodernejšou AIM-120D, ktorá má dolet viac ako 180 km.
Na zničenie nepriateľských radarov a potlačenie protivzdušnej obrany slúžia strely AGM-88 HARM s dosahom 150 km. Proti opancierovaným pohybujúcim sa cieľom sú stíhačky vybavené raketami AGM-65 Maverick, ktoré sa vyznačujú 90% presnosťou zásahu a spôsobujú minimálne vedľajšie škody. Bojové lode môžu Super Hornety ničiť strelami AGM-84 Harpoon s aktívnym radarovým navádzaním. Najnebezpečnejšou raketou z arzenálu F/A-18E/F je strela s plochou dráhou letu AGM-158A. Vďaka svojmu doletu, ktorý presahuje 370 km, dokáže ničiť ťažko opevnené pozemné ciele zo vzdialenosti mimo pôsobnosti protivníkovej PVO.
Okrem rakiet môže Super Hornet ničiť pozemné ciele aj klasickými voľne padajúcimi bombami série Mk 80, kazetovými bombami alebo modernejšími riadenými bombami. Tie sú zastúpené buď laserom navádzanými bombami z rodiny Paveway alebo bombami s GPS navádzaním z rodiny JDAM. Špecifickým druhom z tejto munície je kĺzavá bomba JSOW, ktorú je možné odhadzovať z väčšej vzdialenosti. Od júla 2016 sú americké F/A-18E/F vyzbrojené verziou JSOW-C1, vybavenou dátovou linkou. Toto zariadenie umožňuje vytvoriť dátové spojenie medzi stíhačkou a bombou, vďaka čomu môže pilot zasielať bombe aktualizované údaje o polohe cieľa.[8]
Modernizácia upraviť
Block II upraviť
Hlavným vylepšením je nový palubný radar s aktívnym elektronickým skenovaním APG-79, ktorý má väčší dosah, dokáže sledovať viac cieľov a je odolnejší voči rušeniu. Dňa 28. júna 2005 objednalo americké námorníctvo 190 radarov APG-79 v hodnote 580 miliónov dolárov. Radary sú určené pre lietadlá F/A-18E/F a EA-18G. Všetky by mali byť dodané do marca 2022.[9]
Block II prináša tiež výkonnejšie misijné počítače a väčšie displeje s lepším rozlíšením.[10]
Block III upraviť
Super Hornety Block III sú vybavené novým externým infračerveným senzorom. V prípade použitia týchto senzorov dvomi lietadlami súčasne je možné získať súradnice cieľa, na ktorý možno následne naviesť raketu vzduch-vzduch. Boeing odmietol zverejniť dosah tohto senzoru, ale tvrdí, že je väčší ako dosah palubných radarov stíhačiek protivníkov.
Super Hornet Block III predstavuje silne vyzbrojený uzol v počítačovej sieti amerického námorníctva. Lietadlo je vybavené pokrokovým procesorom DTP-N (Distributed Targeting Processor-Networked) a odolným komunikačným datalinkom TTNT (Tactical Targeting Network Technology). Práve tieto vylepšenia mu umožňujú aj zdielať súradnice vzdušného cieľa, ktoré získal prostredníctvom infračerveného senzoru.
Lietadlo dostalo výkonný počítačový hardvér, ktorý je schopný prevádzkovať senzory a softvér novej generácie. Počítačové systémy sú zároveň schopné ovládať bezpilotné lietadlá. V kokpite sa nachádza veľký 21-palcový dotykový displej. Nové stroje majú tiež konformné palivové nádrže s objemom približne 1 588 kg, čím sa predlžuje ich dolet o 222 km.
Operačné nasadenie upraviť
Operácia Iracká sloboda (Operation Iraqi Freedom) upraviť
Spolu s Hornetmi a Tomcatmi sa do útokov na pozemné ciele v Iraku zapojili aj americké stroje F/A-18E a počas tejto kampane zhodili takmer 160 ton protizemnej munície. Typická bojová konfigurácia Super Hornetov pozostávala z 3 600 kg bômb alebo striel vzduch-zem a 3 protilietadlových rakiet pre vlastnú ochranu (AIM-9 a AIM-120).[11]
Vojna v Afganistane upraviť
Dňa 8. septembra 2006 zaútočili americké Super Hornety v blízkosti Kandaháru na opevnenia Tálibánu. Stroje F/A-18F použili bomby s GPS navádzaním GBU-38 a laserom navádzané bomby GBU-12.[12]
Intervencia v Iraku proti Islamskému štátu upraviť
Dňa 8. augusta 2014 vzlietli americké Super Hornety z lietadlovej lode USS George H.W. Bush (CVN-77) a spustili nálety proti teroristom z ISIL. Stroje F/A-18E/F zhodili v blízkosti mesta Irbil na delostreleckú batériu laserom navádzané bomby.[13] V októbri toho istého roku sa k americkej kampani pripojili aj austrálske stíhačky F/A18F. V priebehu mesiaca uskutočnili Super Hornety RAAF 89 letov, počas ktorých zhodili 27 laserom alebo satelitom (GPS) navádzaných bômb. Podarilo sa im tak zničiť 11 pozemných cieľov a 3 poškodiť.[14]
Americká intervencia v Sýrii upraviť
Dňa 18. júna 2017 zostrelil americký Super Hornet sýrske armádne lietadlo Su-22M4. K incidentu došlo potom, ako Su-22 zhodilo bomby na sýrskych povstalcov podporovaných Spojenými štátmi. Pilot Super Hornetu vystrelil najskôr zo vzdialenosti necelého kilometru tepelne navádzanú raketu AIM-9X Sidewinder. Su-22 však vypustil klamné ciele a strela minula svoj cieľ. Následne vystrelil americký pilot rádiolokačne navádzanú raketu AIM-120 AMRAAM, ktorá sýrsku stíhačku zasiahla. Super Hornet si tak pripísal historicky prvý zostrel vzdušného cieľa.[15]
Kríza v Červenom mori upraviť
Koncom roku 2023 začali jemenskí rebeli (Húsiovia) podporovaní Iránom útočiť na obchodné lode plávajúce cez Červené more. Trasa cez Červené more a Suezský prieplav predstavuje najkratšiu trasu na dodávku tovarov z Ázie a Blízkeho východu do Európy. Preto túto trasu využívala pred útokmi Húsiov približne tretina kontajnerových plavidiel. V dôsledku jemenských útokov muselo byť približne 12 % svetového obchodu presmerovaného na trasu okolo Afriky, čo viedlo k vyšším nákladom a oneskoreniu dodávok.[16]
Militantné aktivity Húsíov vyvolali vojenskú reakciu mnohých krajín vrátane Spojených štátov. USA a Spojené kráľovstvo spustili 12. januára 2024 operáciu Prosperity Guardian, ktorej cieľom bola ochrana prepravnej trasy v Červenom mori. V rámci tejto operácie zaútočili na plavidlá Húsiov a zbombardovali niektoré oblasti Jemenu kontrolované Húsijmi.
Do útokov na pozície Húsiov sa zapojili lietadlá amerického námorníctva, ktoré štartovali z paluby lietadlovej lode USS Dwight D. Eisenhower (trieda Nimitz). Tejto misie sa údajne zúčastnilo najmenej 15 lietadiel F/A-18E/F Super Hornet a EA-18G Growler. Podporu im zabezpečovalo najmenej jedno lietadlo včasnej výstrahy E-2C Hawkeye, námorné hliadkovacie lietadlo P-8A Poseidon, vzdušný tanker KC-135R Stratotanker a britské prieskumné lietadlo RC-135V/W. Bombardovanie sa začalo 12. januára o 02:30 miestneho času a súbežne s ním vykonávali nálety na iné pozície Húsiov aj štyri britské stíhačky Typhoon, ktoré vzlietli z cyperskej základne Akrotiri.[17]
Varianty upraviť
- F/A-18E – jednomiestna verzia.
- F/A-18F – dvojmiestna verzia.
- EA-18G Growler – verzia pre elektronický boj, ktorá nahradzuje Northrop Grumman EA-6B Prowler. Na koncoch krídel má širokopásmové prijímače AN/ALQ-218 a na závesníkoch môže niesť až tri rušiče ALQ-99. Táto súprava elektronického boja dokáže detegovať a rušiť raketové systémy typu zem-vzduch. Na zvyšných závesníkoch môže mať Growler dve prídavné palivové nádrže, dvojicu protiradarových striel AGM-88 HARM a dve protilietadlové strely AIM-120 AMRAAM pre vlastnú ochranu. Hlavným palubným senzorom lietadla je radar s aktívnym elektronickým skenovaním APG-79.[18]
Používatelia upraviť
- Royal Australian Air Force: k decembru 2015 disponovali 24 strojmi F/A-18F.
- United States Navy: k decembru 2018 malo 502 lietadiel F/A-18E/F a 153 lietadiel EF/A-18G Growler. V roku 2018 objednalo americké námorníctvo 24 a v roku 2019 ďalších 78 stíhačiek F/A-18E/F Block III.[19]
Špecifikácie (F/A-18E/F) upraviť
Technické údaje upraviť
- Posádka: F/A-18E: 1, F/A-18F: 2
- Dĺžka: 18,31 m
- Rozpätie: 13,62 m
- Výška: 4,88 m
- Nosná plocha : 46,5 m²
- Hmotnosť (prázdny): 14 552 kg
- Vzletová hmotnosť: 21 320 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 29 937 kg
- Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor General Electric F414-GE-400 s prídavným spaľovaním
- Suchý ťah: 62,3 kN
- Ťah s forsážou: 97,9 kN
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: Mach 1,8 1 915 km/h vo výške 12 190 m[20]
- Bojový dolet: 722 km
- Preletový dolet: 3 330 km s 3 prídavnými palivovými nádržami
- Dostup: 15 000 m
- Stúpavosť: 228 m/s
- Plošné zaťaženie: 459 kg/m²
- Ťah/Hmotnosť: 0,93
- Preťaženie: 7,6 g
Výzbroj upraviť
- 1 kanón M61A2 Vulcan kalibru 20 mm so zásobou munície 412 ks
- 11 externých závesov – s nosnosťou do 8 050 kg
- Strely vzduch-vzduch:
- 4× AIM-9 Sidewinder
- 2× AIM-7 Sparrow
- 4× AIM-120 AMRAAM
- Strely vzduch-zem:
- Protilodné strely:
- AGM-84 Harpoon
- AGM-158C LRASM (integrácia plánovaná na rok 2019)[21]
- Bomby:
- JDAM
- Paveway
- Mk 80 series
- CBU-78 Gator
- CBU-87 Combined Effects Munition
- CBU-97 Sensor Fuzed Weapon
- Mk 20 Rockeye II
- Strely vzduch-vzduch:
Referencie upraviť
- ↑ F/A-18E/F Super Hornet [online]. [Cit. 2016-09-12]. Dostupné online. Archivované 2016-09-28 z originálu.
- ↑ Boeing F/A-18 Super Hornet Carrier-based Strike Fighter (1999)
- ↑ McDonnell Air Gets President
- ↑ F/A-18E/F Super Hornet Approved For Low-Rate Production
- ↑ Flying the F/A-18F Super Hornet
- ↑ Advanced Targeting Forward Looking Infrared (ATFLIR) [online]. [Cit. 2016-09-12]. Dostupné online. Archivované 2016-11-08 z originálu.
- ↑ U.S. Navy Approves F/A-18 Super Hornet IRST System for Production
- ↑ USN takes delivery of JSOW C-1s, its first network-enabled air-to-surface weapon
- ↑ F/A-18E/F Block II upgrades add to Super Hornet's potent arsenal
- ↑ Raytheon’s APG-79 AESA Radars
- ↑ LAMBETH, Benjamin S.. American Carrier Air Power at the Dawn of a New Century. [s.l.] : Rand Corporation, 2006. ISBN 0-8330-4096-0, 978-0-8330-4096-1. S. 50. (Anglický)
- ↑ Strikes Continue; ISAF Air Component Commander Visits Big E
- ↑ USN carries out air strike on Iraqi militants
- ↑ Australian Super Hornets have bombed 14 Isis targets in Iraq
- ↑ How did a 30 year-old Su-22 defeat a modern AIM-9X?
- ↑ BDigital Web Solutions. US and UK launch joint operations against Houthis in response to Red Sea ship attacks [online]. knews.kathimerini.com.cy, 2024-01-12, [cit. 2024-02-12]. Dostupné online.
- ↑ US, UK strike Houthi targets in Yemen in retaliation to Red Sea shipping attacks [online]. key.aero, [cit. 2024-02-12]. Dostupné online.
- ↑ EA-18G Growler
- ↑ Super Hornets find place in stealth fighter generation
- ↑ Super Hornet Technical Specifications
- ↑ Arming New Platforms Will Push Up Value Of Missiles Market
