Centrálnokarpatský paleogén
| Geológia Západných Karpát |
|---|
|
| Morfotektonické členenie |
| Čelná karpatská priehlbina |
| Flyšové pásmo |
| Bradlové pásmo |
| Pásmo jadrových pohorí |
| Veporské pásmo |
| Gemerské pásmo |
| Meliatske pásmo |
| Bükkské pásmo |
| Bakonské pásmo |
| Zemplínske pásmo |
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Oravikum • Váhikum • Tatrikum • Subtatranské príkrovy • Čertovická línia • Fatrikum • Veporikum • Lubenícko-margecianska línia • Gemerikum • Hronikum • Rožňavská línia • Silicikum • Meliatikum • Turnaikum • Bükkikum • Transdanubikum • Zemplinikum |
| Paleogeografické termíny |
| Valaiský oceán |
| Čorštynská elevácia |
| Váhický oceán |
| Alcapa |
| Meliatsko-halstattský oceán |
| Pozri aj Geovedný portál |
Centrálnokarpatský paleogén (iné názvy: centrálnokarpatská paleogénna panva, vnútrokarpatský paleogén alebo podtatranská skupina, v Poľsku označované ako podhalský paleogén alebo poľ. Flisz podhalański - podhalský flyš) sú súvrstvia paleogénnych (paleocén až oligocén, miestami i spodný miocén[1]) hornín morského vývoja nasadajúce na staršie tektonické jednotky Západných Karpát. Centrálnokarpatský paleogén na severe hraničí s bradlovým a flyšovým pásmom, z ostatných strán ho obklopuje tatrikum a veporikum. Tvorí najmä Liptovskú, Žilinskú, Rajeckú, Turčiansku, Oravskú, Hornonitriansku a Hornádsku kotlinu, tiež Horehronské podolie a niektoré menšie pohoria ako Levočské vrchy, Spišská Magura, Šarišská vrchovina, Bachureň, Skorušinské vrchy a Súľovské vrchy. V Poľsku buduje oblasť Podhalia.
Sedimenty centrálnokarpatského paleogénu tvoria od spodu mladoeocénne karbonátové zlepence, numulitové vápence a nad nimi hrubé eocénno-oligocénne flyšové turbidity[2]. Najväčšiu hrúbku akumulovaných sedimentov, až okolo 2 000 - 4 000 m, dosahuje v pásme od Žiliny cez Oravu, Podhalie, Levočské vrchy až po Šarišskú vrchovinu[3]. Centrálnokarpatská paleogénna panva je považovaná za predoblúkovú panvu.[4]
Hrúbka uloženín centrálnokarpatského paleogénu sa smerom na juh postupne zmenšuje.[5]
Členenie upraviť
Z litostratigrafického hľadiska sa vyčleňujú tieto základné súvrstvia[6]:
- borovské súvrstvie, predtým tiež súľovské súvrstvie, s bazálnymi zlepencami, brekciami a pieskovcami, obsahuje numulitové vápence
- hutianske súvrstvie, tiež zakopianske súvrstvie, obsahuje najmä ílovce, často čierne - anoxické.
- zuberecké súvrstvie, tiež chocholovské súvrstvie, obsahuje horniny flyšovej povahy - striedanie ílovcov a pieskovcov.
- bielopotocké súvrstvie obsahuje najmä pieskovce, postupne prechádza do molasy.
- pucovské zlepence, tiež pucovské vrstvy, jednotka nižšieho rádu, tvorená intraformačnými telesami zlepencov v rôznych častiach všetkých súvrství. Vyskytujú sa hlavne na Považí. Niekedy sú priraďované k pribradlovému paleogénu.
Vývoj upraviť
Vznik tejto sedimentačnej panvy, bol spojený so subdukciou podložia flyšového pásma (Magurský oceán). Transgresia do tejto oblasti prenikla z flyšového pásma (severozápadu) v lutéte[5]. Sedimenty najstaršieho borovského súvrstvia vznikali v novo zaplavovanej plytkej, epikontinentálnej oblasti. Samotnú bázu súvrstvia tvoria zlepence, tvorené pôvodnými podložnými horninami, na ne sa usadzovali numulitové vápence. V lutéte až priabone[3] sa začal priestor zo severu zapĺňať distálnym flyšom hutianskeho súvrstvia, v ktorom prevládali hlbokovodné anoxické ílovce. Podľa niektorých názorov bolo náhle prehĺbenie spôsobené javom označovaným ako subkrustálna erózia, kedy subdukovaný blok odhobľoval veľký objem hornín z bloku, pod ktorý sa nasúval. Centrálnokarpatský blok v oblasti následne začal poklesávať a vytvárať panvu. Postupné hromadenie sedimentov nakoniec spôsobilo priblíženie zdrojovej oblasti a usádzanie piesčito-ílovitého zubereckého súvrstvia. V poslednej etape prevládal prínos piesčitých sedimentov bielopotockého súvrstvia natoľko veľký, že sa panva zaplnila. V priebehu oligocénu bola panva rozdrobená výzdvihom jadrových pohorí[3] (hlavne Tatier, ktoré vystúpili prakticky v jej strede). Došlo hlavne k zlomovej tektonike, takže na väčšine územia sú horniny uložené stále v pôvodnej pozícii. K zvrásneniu došlo iba na niekoľkých málo miestach, hlavne na styku s bradlovým a flyšovým pásmom.
Referencie upraviť
- ↑ Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001. Geológia Slovenska. Archivované 2011-07-19 na Wayback Machine Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
- ↑ Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997, Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. in Grecula, P., Hovorka, D., Putiš, M. (Eds.) Geological evolution of the Western Carpathians. Mineralia Slovaca - Monograph, Košice, s. 1 – 24
- ↑ a b c Veľký, J. a koletív, 1977; Encyklopédia Slovenska I. zväzok A - D. Veda, Bratislava, s. 310-311
- ↑ Kováč, M. & Plašianka, D. (eds), 2003: Geologická stavba oblasti na Styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzia Komenského, Bratislava, 88 s.
- ↑ a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
- ↑ Gross, P., Kohler, E., Samuel, O., 1984, Nové litostratigrafické členenie vnútrokarpatského paleogénu. Geologické práce, Správy, 81, s. 103 – 117
