Christian Hohenlohe
Knieža Christian Kraft Hohenlohe (Christian Kraft, princ Hohenlohe - Öhringen, vojvoda von Ujest; * 21. marec 1848, Öhringen – † 14. máj 1926, Somogyszob) bol nemecký princ, generál, politik a priemyselník.
| Christian Kraft Hohenlohe - Öhringen | |
 nemecký šľachtic | |
| Narodenie | 21. marec 1848 Öhringen, Württemberské kráľovstvo |
|---|---|
| Úmrtie | 14. máj 1926 (78 rokov) Somogyszob, Maďarské kráľovstvo |
| Odkazy | |
| Commons |  Christian Hohenlohe |
Pochádzal z hlavnej rodovej línie rodu Hohenlohe. Jeho otcom bol Hugo Hohenlohe - Öhringen a matkou Paulinou von Furstenberg. Nemal potomkov. Vlastnil rozsiahle pozemky v Dolnom a Hornom Sliezsku, Maďarsku a vo Vysokých Tatrách. S ročným príjmom sedem miliónov mariek a imaním 151 miliónov mariek bol jeden z najbohatších nemeckých šľachticov. Oženil sa s Otýliou, vojvodkyňou Lubraniec - Dąmbski.
Životopis upraviť
Absolvent rytierskej školy v Legnici (vtedy Liegnitz) neďaleko Vroclavu (vtedy Breslau) v Sliezsku, absolvent právnickej fakulty univerzity v Bonne, generál major pruskej armády a najlepší podnikateľ svojho rodu, odkúpil 22. decembra 1879 od Salomona de Alap panstvá Javorina a Lendak za kúpnu cenu 500 tisíc zlatých rakúskej meny s Bielovodskou a Javorovou dolinou i časť Belianskych Tatier. Salamon de Alap sa tomuto vlastníctvu dostal po vymretí línie predchádzajúcich majiteľov - barónov Horvát de Paločaj, ktorí panstvá zakúpili od od Rádu bratov svätého hrobu jeruzalemského za 11 tisíc poľských - 2025 uhorských zlatých.[1] V roku 1895 - 1898 k tomu prikúpil od Mariássyovcov Vyšné Hágy s priľahlou Batizovskou, Štôlskou a Mengusovskou dolinou. Jeho majetok tu dosiahol 15 tis. ha prevažne lesnej pôdy, na ktorej choval poľovnú zver. V roku 1889 až 1902 sa snažil o odkúpenie a obhájenie nároku na Dolinu Rybieho potoka s Rybím plesom, dnes Morským okom, avšak neuspel. Okrem iných mal majetky i v Nemecku (Hohenlohe Werke A.G.), v Sliezsku v baniach a hutách okolo 10 000 pracovníkov, v Uhorsku vinice v Bodrogkeresztre, lesy a polia v Somogyszobe , vinice v Zemplíne, lesy v Malých Karpatoch, polia a liehovar v Krížovej Vsi a odkúpené majetky Salomonovské. Hlavný sídlom správy jeho rozsiahleho majetku sa stala Tatranská Javorina. V Javorine zriadil pekáreň, v ktorej sa piekol "chlieb" pre zver z rôznych dovážaných komponentov.
Podľa dochovanej kroniky z rokov 1880 – 1902 v čase prevzatia majetku od bývalých vlastníkov bolo v chotároch "niekoľko medveďov, asi 200 kamzíkov, tri kusy jelenej zveri, niekoľko hlucháňov a asi 150 kusov srnčej zveri". V záznamoch, ktoré sa zachovali sa uvádza, že dovážal predovšetkým jeleniu zver, kozorožce a zubry. Kamzíky nedovážal. Jelenia zver po dovozoch z rôznych častí sveta bola mimoriadne chránená. Zriadil tu oboru s chovom cudzokrajnej zveri. Po desiatich rokoch chovu a hájenia zveri začal poľovať. Prvého trofejového jeleňa neulovilo knieža, ale jeho správca Eduard Kegel. V roku 1912 bolo v jeho zvernici v chotároch Lendaku, Javoriny, Vyšných Hágov a Štrbského Plesa 1200 kusov jelenej zveri, 1500 kusov kamzíkov, 24 zubrov, 30 medveďov. Povesti o bezbrehom strieľaní zveri a najmä kamzíkov sú nepravdivé. Išlo predovšetkým o prestarnuté jedince. Dovoz jednotlivých druhov zveri zo zahraničia síce poznačil genetiku vtedajšej zdecimovanej populácie, ale prirodzená i riadená selekcia napríklad jelenej zveri až na malé výnimky vylúčila z prírody pôvodne privezené druhy. [2] V Tatranskej Javorine 20.júla 1885 dostaval a otvoril svoj javorinský, poľovnícky zámoček.
Na svojom území najprv v roku 1887 celkom zakázal vstup turistom a neskôr, po spore s Uhorským karpatským spolkom, do ktorého sa angažovala aj uhorská vláda, stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti. Vylúčil však možnosť budovať chaty. Zato na okrajoch jeho revírov vyrástla turistická útulňa Pod Spádami a 30-lôžkový hotelík na Nižných Hágoch. V roku 1898 dal postaviť chatu pri Popradskom plese a poľovnícky kaštieľ vo Vyšných Hágoch. Knieža bol tiež podporovateľom Uhorského karpatského spolku a v roku 1902 sa stal jeho čestným členom.
V roku 1891 na radu svojho správcu, lesného inžiniera Eduarda Kegela, ktorý bol správcom majetku už u Salomonovcov a na vlastné náklady sprevádzkoval v Javorine dve lepenkárne na výrobu preglejky v nerentabilnej hornej železiarni, rozšíril výrobu preglejky i v dolnej železiarni, ktorú ako takú zrušil. Zamestnával v nich 60 pracovníkov. Na čele prevádzok stáli dielovedúci. Traja boli čističi dreva, pracovalo tam osem brusičov, šesť odberačov, dvadsať sušičov, štyria sušiči na vzduchu, päť hladičov, dve vážkarky, dvaja baliči, sedem kuričov a jeden pomocník. Najstarší pracovník mal v roku 1899 51 rokov a bol nim dielovedúci Konštantín Babits. Vo fabrikách pracovalo 39 detí vo veku od 9 do 12 rokov.
Okrem továrenských robotníkov a príležitostne najímaných drevorubačov, lesných robotníkov, povozníkov, zamestnával knieža Hohenlohe, podľa výplatnej listiny z roku 1899, 45 úradníkov a sluhov. Vedenie predstavoval riaditeľ Eduard Kegel so synom Arpádom, šafár Ján Mende, správca lendackej časti majetku Arnošt Schregel a za poľovníctvo hlavný lovec Ján Vogl. Ročný plat riaditeľa jeho majetkov v Tatrách bol 3600 zlatých, prináležalo mu voľné použitie záprahov, palivového dreva a osvetlenia v osemizbovom služobnom byte. Kniežaťu slúžil jeden administratívny pracovník, dvaja dielovedúci, jeden gazda, tri kľučiarky v poľovníckych zámkoch v Javorine, v Tatranskej Kotline a v Lendaku, jeden polesný, trinásť hájnikov, sedem lovcov, jeden záhradník, jeden poštový posol a nočný strážca. [3]
Dňa 24. 08. l903 dal knieža, síce evanjelik ale patrón, vysvätiť novopostavený katolícky drevený kostol sv. Anny v Javorine, patriacej cirkevne k Dunajeckému (Nedeckému) dištriktu, kapitulským vikárom Spišskej kapituly Ferdinandom Ferčekom. Evanjelik Kristián Kraft bol rovnako patrónom i ždiarskeho katolíckeho kostola.
Pamätníci ho vykresľovali síce ako človeka vedomého si svojho postavenia, ale v podstate prístupného a spravodlivého. Veľmi negatívne sa posudzovala i jeho snaha o presídlenie obyvateľov Ždiaru do klimaticky i bonitne príhodnejších oblastí Slovenska na jeho náklady v záujme premeny oblasti Ždiaru na vyľudnený, poľovný revír. Nedokázal presvedčiť všetkých Ždiaranov a tento zámer sa mu celkom nepodaril. Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, územie ním a jeho personálom spravované pri vzniku TANAPu predstavovalo a dodnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti parku. Navyše, mnohé "jeho" prírodoochranné opatrenia plynule prešli i do prírodoochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z národných parkov v celom svete.
O osobných vlastnostiach kniežaťa svedčí i jeho rodinný život. Ako o mnoho rokov starší šľachtic a evanjelik dokázal bez potomstva prežiť celý život so svojou mladou družkou, neurodzenou katolíčkou, poľskou umelkyňou Otýliou Lubraniec-Dambskou. Ako bolo v tých dobách obvyklé, najprv ju vydal za grófa Dambského a vzápätí zobral k sebe do Javoriny. Od tej doby žila s ním, v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Bola dobrodinkou pre miestnych ľudí a veľa pre nich u svojho manžela dokázala vybaviť. Keď v roku 1922 zomrela, dal ju pochovať na javorinskom cintoríne.
Ďalšie štyri roky prežil väčšinou v klimaticky príhodnejšom Szomogyszobe a jeho posledné želanie bolo, aby ho pochovali spolu s Otýliou. Keď v Szomogyszobe dňa 14. 05. 1926 vo veku 78 rokov zomrel, previezli jeho telo do Javoriny a pochovali vedľa Otílie. Na pohrebe sa zúčastnilo viac ako desať európskych kniežat a ďalších aristokratov, zástupcov Československej štátnej moci a rôznych spolkov, krojované delegácie miestnych obyvateľov z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Rakús, Batizoviec, Mengusoviec a Štôly.
Dedičom jeho majetku sa stal Kristiánov bratranec, knieža August Kraft von Hohenlohe. Ten však bez patričného vzťahu k tomuto majetku, navyše trvalo žijúci v Maďarsku, nestaral sa o jeho riadenie, čoraz viac ho zadlžoval najmä neplatením daní, až ho nakoniec predal Československému štátu. V roku 1928 najprv majetok so sídlom vo Vyšných Hágoch a v roku 1935 aj javorinsko- lendackú časť za 25 miliónov korún.[4][5]