Wikipédia

Druhá križiacka výprava

Druhá križiacka výprava (1147 - 1150) bola druhou veľkou križiacou výpravou, ktorá sa začala v Európe. Začala sa v reakcii na pád Edesského grófstva v roku 1144 do rúk Zengího vojsk. Grófstvo bolo založené počas prvej križiackej výpravy (1096 - 1099) jeruzalemským kráľom Balduinom I. v roku 1098. Hoci to bol prvý založený križiacky štát, bol aj prvým, ktorý padol.

Druhá križiacka výprava
Súčasť križiackých výprav a reconquisty

Ilustrácia z kópie knihy Passages d'outremer od Jeana Colomba a Sébastiena Mamerota zobrazujúca bitku pri Inabe
Dátum 1147 – 1150
Miesto Pyrenejský polostrov, Blízky východ (Malá Ázia, Levanta), Egypt
Výsledok Malá Ázia:

Levanta:

Pyrenejský polostrov:

  • Víťazstvo križiakov
Zmeny územia Lisabon obsadili Portugalci, Tarragonu a Tortosu Katalánci.
Križiacke výpravy
Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy · Križiacke výpravy proti husitom

Druhú križiacku výpravu vyhlásil pápež Eugen III. a bola prvou z križiackych výprav, ktorú viedli európski králi, konkrétne francúzsky kráľ Ľudovít VII. a nemecký kráľ Konrád III. s pomocou mnohých ďalších európskych šľachticov. Vojská týchto dvoch kráľov pochodovali Európou samostatne. Po prechode cez byzantské územie do Malej Ázie boli obe armády nezávisle od seba porazené seldžuckými Turkami. Hlavný západokresťanský prameň Odo Deuil a sýrske kresťanské pramene tvrdia, že byzantský cisár Manuel I. Komnénos tajne bránil postupu križiakov, najmä v Malej Ázii, kde údajne úmyselne nariadil Turkom, aby na nich zaútočili. Túto údajnú sabotáž križiackej výpravy zo strany Byzantíncov si však pravdepodobne vymyslel Odo, ktorý v Byzantskej ríši videl prekážku, a navyše cisár Manuel na to nemal politický dôvod.[1] Ľudovít a Konrád so zvyškami svojich vojsk dorazili do Jeruzalema a v roku 1148 sa zúčastnili na nerozumnom útoku na Damask, ktorý sa skončil ich ústupom. Križiacka výprava na východe bola nakoniec pre križiakov neúspechom a pre moslimov víťazstvom. V konečnom dôsledku mala kľúčový vplyv na pád Jeruzalema a dala vzniknúť tretej križiackej výprave na konci 12. storočia.

Hoci druhá križiacka výprava nedosiahla svoje ciele vo Svätej zemi, križiaci dosiahli víťazstvá inde. Najvýznamnejšie z nich dosiahli spojené sily 13 000 flámskych, frízskych, normanských, anglických, škótskych a nemeckých križiakov v roku 1147. Pri ceste z Anglicka na lodi do Svätej zeme sa armáda zastavila a pomohla menšej (7 000) portugalskej armáde pri dobytí Lisabonu a vyhnaní jeho maurských okupantov.

Prvá odozva na novú križiacku bulu bola slabá a v skutočnosti musela byť znovu vydaná, keď bolo jasné, že sa na výprave zúčastní aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. Ľudovít VII. uvažoval o novej výprave aj nezávisle od pápeža, čo oznámil na svojom vianočnom dvore v Bourges v roku 1145. Je otázne, či Ľudovít plánoval vlastnú križiacku výpravu, alebo v skutočnosti púť, keďže chcel splniť sľub, ktorý dal jeho mŕtvemu bratovi Filipovi, že pôjde do Svätej zeme. Je pravdepodobné, že Ľudovít toto rozhodnutie urobil nezávisle od toho, že sa dozvedel o Quantum Praedecessores. V každom prípade opát Suger a ďalší šľachtici neboli Ľudovítovým plánom naklonení, pretože by bol na niekoľko rokov preč z kráľovstva. Ľudovít sa poradil s Bernardom z Clairvaux, ktorý ho odkázal späť na Eugena. Ľudovít sa už určite dozvedel o pápežskej bule a Eugen nadšene podporil Ľudovítovu križiacku výpravu. Bula bola opätovne vydaná 1. marca 1146 a Eugen poveril Bernarda, aby hlásal túto novinu po celom Francúzsku.[2]

Pozadie: pád Edessy, prípravy upraviť

Pád Edessy upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Edessy

Po prvej križiackej výprave a menšej križiackej výprave v roku 1101 vznikli na východe tri križiacke štáty: Jeruzalemské kráľovstvo, Antiochijské kniežatstvo a Edesské grófstvo. Štvrtý, Tripoliské grófstvo, bol založený v roku 1109. Edessa bola najsevernejším z týchto štátov a zároveň najslabším a najmenej osídleným; ako taká bola vystavená častým útokom okolitých moslimských štátov, v ktorých vládli Ortokídi, Danišmendovci a Seldžuckí Turci.[3] Balduin II., vtedajší edesský gróf, a budúci gróf Joscelin z Courtenay boli po porážke v bitke pri Harrane v roku 1104 zajatí. Balduin aj Joscelin boli druhýkrát zajatí v roku 1122, a hoci sa Edessa po bitke pri Azaze v roku 1125 trochu zotavila, Joscelin bol v roku 1131 v bitke zabitý. Jeho nástupca Joscelin II. bol nútený uzavrieť spojenectvo s Byzantskou ríšou, ale v roku 1143 zomrel byzantský cisár Ján II. Komnénos aj jeruzalemský kráľ Fulk z Anjou. Joscelin sa tiež pohádal s tripolským grófom a antiochijským kniežaťom, takže Edessa nemala žiadnych mocných spojencov.[4]

Medzitým Zengí, mosulský atabeg, pripojil v roku 1128 k svojej vláde Aleppo, kľúč k moci v Sýrii, o ktorý sa súperilo medzi Mosulom a Damaskom. Zengí aj Balduin II. z Jeruzalema obrátili svoju pozornosť na Damask; Balduin bol porazený pred veľkým mestom v roku 1129.[4] Damask, ktorému vládla dynastia Búríjovcov, sa neskôr spojil s kráľom Fulkom, keď Zengí obliehal mesto v rokoch 1139 a 1140;[5] o spojenectve rokoval kronikár Usáma Ibn Munkiz.[6]

Koncom roku 1144 sa Joscelin II. spojil s Ortokidmi a takmer s celou armádou vytiahol z Edessy, aby podporil ortokidskú armádu proti Aleppu. Zengí, ktorý sa už v roku 1143 snažil využiť Fulkovu smrť, sa ponáhľal na sever, aby obliehal Edessu, ktorá mu po mesiaci 24. decembra 1144 padla. Manasses z Hiergesu, Filip z Milly a ďalší boli vyslaní z Jeruzalema na pomoc, ale prišli neskoro. Joscelin II. naďalej vládol zvyškom kraja z Turbeselu, ale zvyšok územia postupne obsadili moslimovia alebo ho predali Byzantíncom. Samotný Zengí bol v celom islame oslavovaný ako "obranca viery" a al-Malik al-Mansúr ako "víťazný kráľ". Nepokračoval v útoku na zvyšné územie Edessy ani na Antiochijské kniežatstvo, ako sa pôvodne obávali. Udalosti v Mósule ho prinútili vrátiť sa domov a opäť sa zameral na Damask. V roku 1146 ho však zavraždil otrok a v Aleppe ho vystriedal jeho syn Núr ad-Dín.[7]

Pápežská bula a francúzske plány upraviť

Správu o páde Edessy priniesli do Európy najprv pútnici začiatkom roka 1145 a potom vyslanci z Antiochie, Jeruzalema a Arménska. Biskup Hugo z Jabaly túto správu oznámil pápežovi Eugenovi III., ktorý 1. decembra toho istého roku vydal bulu Quantum praedecessores, v ktorej vyzval na druhú križiacku výpravu.[8] Hugh pápežovi povedal aj o východnom kresťanskom kráľovi, ktorý, ako sa dúfalo, prinesie úľavu križiackym štátom: toto je prvá doložená zmienka o prestierovi Jánovi.[9] Eugen neovládal Rím a namiesto toho žil vo Viterbe,[10] ale napriek tomu mala byť druhá križiacka výprava organizovanejšia a centrálne kontrolovanejšia ako prvá: vojská mali viesť najsilnejší králi Európy a vopred sa mala naplánovať trasa.[11]

Svätý Bernard z Clairvaux upraviť

 
Svätý Bernard vo vitráži, z Horného Rýna, okolo roku 1450

Pápež poveril francúzskeho opáta Bernarda z Clairvaux, aby hlásal druhú križiacku výpravu, a udelil na ňu rovnaké odpustky, aké pápež Urban II. udelil na prvú križiacku výpravu.[12] Vo Vézelay v Burgundsku bol v roku 1146 zvolaný snem a Bernard pred ním 31. marca kázal. Francúzsky kráľ Ľudovít VII., jeho manželka Eleonóra Akvitánska a prítomné kniežatá a lordi sa poklonili Bernardovi k nohám, aby prijali pútnický kríž. Bernard potom prešiel do Nemecka a k úspechu jeho misie nepochybne prispeli aj hlásené zázraky, ktoré sa množili takmer na každom jeho kroku. V Speyeri prijali z Bernardových rúk kríž nemecký kráľ Konrád III. a jeho synovec, neskorší cisár Svätej ríše rímskej Fridrich Barbarossa. Pápež Eugen prišiel osobne do Francúzska, aby podporil tento počin.[2]

Napriek všetkej svojej obrovskej horlivosti nebol Bernard od prírody ani fanatik, ani prenasledovateľ. Podobne ako počas prvej križiackej výpravy kázanie nechtiac viedlo k útokom na Židov; fanatický francúzsky mních menom Rudolf zrejme inšpiroval masakry Židov v Porýní, Kolíne nad Rýnom, Mohuči, Wormse a Speyeri, pričom Rudolf tvrdil, že Židia neprispievajú finančne na záchranu Svätej zeme. Bernard, Arnold I., kolínsky arcibiskup, a Henrich I., mohučský arcibiskup, sa ostro postavili proti týmto útokom, a tak Bernard odcestoval z Flámska do Nemecka, aby problém vyriešil a upokojil davy. Bernard potom našiel Rudolfa v Mohuči a podarilo sa mu ho umlčať a vrátiť do jeho kláštora.[13]

Reconquista a krížové výpravy do Lisabonu, Almerie a Tortosy upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Lisabonu
 
Obliehanie Lisabonu D. Alfonzom Henriquesom od Joaquima Rodriguesa Bragu (1840)

Na jar roku 1147 pápež povolil rozšírenie križiackej výpravy na Pyrenejský polostrov v rámci reconquisty. Taktiež povolil kráľovi Leónu a Kastílie Alfonzovi VII., aby svoje výpravy proti Maurom zrovnoprávnil so zvyškom druhej križiackej výpravy. V máji 1147 odišli z anglického Dartmouthu do Svätej zeme prvé kontingenty križiakov. Zlé počasie prinútilo lode zastaviť na portugalskom pobreží, v severnom meste Porto 16. júna 1147. Tam sa presvedčili, že sa stretnú s portugalským kráľom Alfonzom I.[14]

Križiaci súhlasili, že pomôžu kráľovi zaútočiť na Lisabon, pričom slávnostná dohoda im ponúkala plienenie mestského tovaru a výkupné za očakávaných zajatcov. Niektoré križiacke oddiely však s pomocou váhali, pretože si pamätali predchádzajúci neúspešný pokus o útok na mesto, ktorý uskutočnili spojené sily portugalských a severných križiakov počas obliehania Lisabonu (1142). Obliehanie Lisabonu v roku 1147 trvalo od 1. júla do 25. októbra, keď po štyroch mesiacoch maurskí vládcovia súhlasili s kapituláciou, najmä kvôli hladu v meste. Väčšina križiakov sa usadila v čerstvo dobytom meste, ale niektorí z nich sa vydali na plavbu a pokračovali do Svätej zeme.[14] Niektorí z nich, ktorí odišli skôr, pomohli ešte v tom istom roku dobyť Santarém. Neskôr pomohli dobyť aj Sintru, Almadu, Palmelu a Setúbal a bolo im dovolené zostať v dobytých krajinách, kde sa usadili a mali potomstvo.

Na inom mieste Pyrenejského polostrova takmer v rovnakom čase viedli leónsky kráľ Alfonz VII., barcelonský gróf Ramon Berenguer IV. a ďalší zmiešanú armádu katalánskych, leónskych, kastílskych a francúzskych križiakov proti bohatému prístavnému mestu Almería. S podporou janovsko-pizsánskeho námorníctva bolo mesto v októbri 1147 obsadené.

Ramon Berenguer potom vtrhol na územie almoravidského tajfského kráľovstva vo Valencii a Murcii. Zlomok križiackych vojsk, ktorý pomáhal Portugalcom pri dobývaní Lisabonu, povzbudil barcelonský gróf a anglický pápežský vyslanec Nicholas Breakspear, aby sa zúčastnili na navrhovanom obliehaní Tortosy (1148). V decembri 1148 po päťmesačnom obliehaní opäť dobyl Tortosu s pomocou francúzskych, rýnskych, flámskych, anglo-normanských a janovských križiakov. Veľký počet križiackych vojsk bol odmenený pozemkami vo vnútri a v okolí novo dobytého mesta. Nasledujúci rok padli do rúk jeho vojska Fraga, Lleida a Mequinenza na sútoku riek Segre a Ebro.

Sily upraviť

Moslimovia upraviť

Profesionálni vojaci moslimských štátov, ktorí boli zvyčajne etnickými Turkami, boli zvyčajne veľmi dobre vycvičení a vybavení. Základom vojenského systému na islamskom Blízkom východe bol systém lén iqta', ktorý podporoval určitý počet vojakov v každom okrese. V prípade vojny boli na zvýšenie počtu vojakov povolané milície ahdath, ktoré sídlili v mestách pod velením ra'is (náčelníka) a ktoré boli zvyčajne etnickými Arabmi. Hoci boli ahdathské milície menej vycvičené ako turecké profesionálne jednotky, často boli veľmi silne motivované náboženstvom, najmä konceptom džihádu. Ďalšiu podporu poskytovali turkménske a kurdské pomocné jednotky, ktoré mohli byť povolané v čase vojny, hoci tieto oddiely boli náchylné na nedisciplinovanosť.[15]

Hlavným islamským veliteľom bol Mu'in al-Din Anúr, damaský atabeg v rokoch 1138 až 1149. Damasku údajne vládli búríjskí amiri Damasku, ale Anúr, ktorý velil vojsku, bol skutočným vládcom mesta. Historik David Nicolle opísal Anúra ako schopného generála a diplomata, ktorý bol známy aj ako mecenáš umenia. Keďže dynastiu Búríjovcov v roku 1154 vystriedala dynastia Zangidovcov, Anúrova úloha pri odrazení druhej križiackej výpravy bola z veľkej časti zahladená, pričom historici a kronikári verní Zangídovcom pripisujú zásluhy Anúrovmu rivalovi Núrovi ad-Dín Zangímu, aleppskému amirovi.[16]

Križiaci upraviť

Nemecký kontingent tvorilo asi 20 000 rytierov, francúzsky kontingent mal asi 700 rytierov z kráľovských krajín, zatiaľ čo šľachta postavila menší počet rytierov, a Jeruzalemské kráľovstvo malo asi 950 rytierov a 6 000 pešiakov.[17]

Francúzski rytieri uprednostňovali boj na koňoch, zatiaľ čo nemeckí rytieri bojovali pešo. Byzantský grécky kronikár Ján Kinnamos napísal, že "Francúzi sú obzvlášť schopní jazdiť na koni v dobrom stave a útočiť kopijou a ich jazda prevyšuje Nemcov v rýchlosti. Nemci však dokážu bojovať pešo lepšie ako Francúzi a vynikajú v používaní veľkého meča".[18]

Konrád III. bol považovaný za statočného rytiera, hoci ho často opisovali ako nerozhodného v krízových momentoch.[19] Ľudovít VII. bol zbožný kresťan s citlivou stránkou, na ktorého súčasníci ako Bernard z Clairvaux často útočili, že viac miluje svoju manželku Eleonóru Akvitánsku, ako sa zaujíma o vojnu alebo politiku.[20]

Anglický kráľ Štefan sa na druhej križiackej výprave nezúčastnil kvôli vnútorným konfliktom v jeho kráľovstve. Škótskeho kráľa Dávida I. medzitým jeho poddaní odradili od toho, aby sa sám pripojil ku križiackej výprave.

Križiacka výprava na Východe upraviť

Joscelin II. po Zengího vražde znovu dobyl mesto Edessa a obliehal citadelu, ale Nur ad-Dín ho v novembri 1146 porazil. Dňa 16. februára 1147 sa francúzski križiaci stretli v Étampes, aby prediskutovali svoju cestu. Nemci sa už rozhodli cestovať po súši cez Uhorsko; námornú cestu považovali za politicky nepraktickú, pretože Roger II. zo Sicílie bol Konrádovým nepriateľom. Mnohí francúzski šľachtici nedôverovali pozemnej trase, ktorá by ich viedla cez Byzantskú ríšu, ktorej povesť stále trpela z účtov prvých križiakov. Napriek tomu sa Francúzi rozhodli nasledovať Konráda a 15. júna sa vydať na cestu. Roger II. sa urazil a odmietol sa ďalej zúčastňovať. Vo Francúzsku bol na veľkom koncile v Étampes zvolený (a pápežom vymenovaný) opát Suger, aby počas kráľovej neprítomnosti na križiackej výprave pôsobil ako jeden z regentov. V Nemecku ďalej kázal Adam z Ebrachu a kríž prijal aj Otto z Freisingu. Nemci plánovali vyraziť na Veľkú noc, ale odišli až v máji.[21]

Nemecká trasa upraviť

Nemeckí križiaci v sprievode pápežského legáta a kardinála Teodvína sa chceli stretnúť s Francúzmi v Konštantínopole. Ottokar III. zo Štajerska sa ku Konrádovi pripojil pri Viedni a Konrádov nepriateľ uhorský kráľ Gejza II. im umožnil prejsť bez ujmy. Keď nemecká armáda s 20 000 mužmi dorazila na byzantské územie, cisár Manuel I. Komnénos sa obával, že sa ho chystajú napadnúť, a nechal vyslať byzantské vojsko, aby zabránilo problémom. Ku krátkej potýčke s niektorými nedisciplinovanejšími Nemcami došlo pri Filipopolise a v Adrianopole, kde byzantský generál Prosouch bojoval s Konrádovým synovcom, budúcim cisárom Fridrichom I. Barbarossom. Aby toho nebolo málo, časť nemeckých vojakov zahynula pri povodni začiatkom septembra. Dňa 10. septembra však dorazili do Konštantínopolu, kde boli vzťahy s Manuelom zlé, čo vyústilo do bitky pri Konštantínopole, po ktorej Nemci nadobudli presvedčenie, že by mali čo najrýchlejšie prejsť do Malej Ázie.[22] Manuel chcel, aby Konrád ponechal časť svojich vojsk, aby mu pomohli pri obrane pred útokmi Rogera II., ktorý využil príležitosť a vyplienil grécke mestá, ale Konrád s tým nesúhlasil napriek tomu, že bol Rogerovým nepriateľom.[23]

V Malej Ázii sa Konrád rozhodol nečakať na Francúzov, ale vyrazil smerom na Ikonium, hlavné mesto seldžuckého Rumského sultanátu. Konrád rozdelil svoju armádu na dve divízie. Veľká časť moci Byzantskej ríše v západných provinciách Malej Ázie bola skôr nominálna ako reálna, keďže väčšina provincií bola územím nikoho, ktoré ovládali tureckí nomádi.[24] Konrád podcenil dĺžku pochodu cez Malú Áziu a aj tak sa domnieval, že autorita cisára Manuela je v Malej Áziii väčšia, ako tomu bolo v skutočnosti.[25] Konrád si vzal so sebou rytierov a najlepšie vojsko na pochod po súši, zatiaľ čo stúpencov tábora poslal s Ottom z Freisingu, aby sledovali pobrežnú cestu.[25] Seldžukovia 25. októbra 1147 v druhej bitke pri Dorylaeume takmer úplne zničili výpravu kráľa Konráda.

V bitke Turci použili svoju typickú taktiku - predstierali ústup a potom sa vrátili, aby zaútočili na malé jednotky nemeckej jazdy, ktoré sa oddelili od hlavnej armády a prenasledovali ich. Konrád začal pomaly ustupovať späť do Konštantínopolu a jeho armáda bola denne prenasledovaná Turkami, ktorí útočili na opozdilcov a porazili zadný voj.[26] Sám Konrád bol v potýčke s nimi zranený. Druhá časť nemeckých síl, ktorú viedol kráľov nevlastný brat, biskup Otto z Freisingu, tiahla na juh k pobrežiu Stredozemného mora a začiatkom roku 1148 bola podobne porazená.[27] Vojsku vedenému Ottom došli pri prechode nehostinnou krajinou potraviny a 16. novembra 1147 ho pri Laodicei prepadli seldžuckí Turci. Väčšina Ottových síl bola buď zabitá v boji, alebo zajatá a predaná do otroctva.[25]

Francúzska trasa upraviť

 
Ľudovít VII.

Francúzski križiaci vyrazili z Metz v júni 1147 pod vedením Ľudovíta, Thierryho z Alsaska, Renauta I. z Baru, Amadea III. Savojského a jeho nevlastného brata Viliama V. z Montferratu, Viliama VII. z Auvergne a ďalších, spolu s vojskami z Lotrinska, Bretónska, Burgundska a Akvitánie. Vojská z Provensálska pod vedením Alfonza z Toulouse sa rozhodli počkať do augusta a prejsť po mori. Pri Wormse sa Ľudovít spojil s križiakmi z Normandie a Anglicka. Konrádovu trasu sledovali pomerne pokojne, hoci Ľudovít sa dostal do konfliktu s uhorským kráľom Gejzom, keď Gejza zistil, že Ľudovít dovolil neúspešnému uhorskému uzurpátorovi Borisovi Kolomanovičovi vstúpiť do jeho vojska. Vzťahy na byzantskom území boli tiež pochmúrne a Lotrinčania, ktorí pochodovali pred ostatnými Francúzmi, sa tiež dostali do konfliktu s pomalšími Nemcami, ktorých stretli na ceste.[28]

Od pôvodných rokovaní medzi Ľudovítom a Manuelom I. Manuel prerušil vojenskú kampaň proti Rúmu a podpísal prímerie so svojím nepriateľom sultánom Mesudom I. Manuel to urobil preto, aby mal voľné ruky a mohol sa sústrediť na obranu svojej ríše pred križiakmi, ktorí si od prvej križiackej výpravy získali povesť zlodejov a zradcov a boli všeobecne podozrievaní, že majú zlovestné úmysly s Konštantínopolom. Napriek tomu boli Manuelove vzťahy s francúzskou armádou o niečo lepšie ako s Nemcami a Ľudovít sa v Konštantínopole bohato zabával. Niektorí Francúzi boli pobúrení Manuelovým prímerím so Seldžukmi a žiadali spojenectvo s Rogerom II. a útok na Konštantínopol, ale Ľudovít ich zadržal.[29]

 
Cisár Manuel I.

Keď sa armády zo Savojska, Auvergne a Montferratu pripojili k Ľudovítovi v Konštantínopole, po tom, čo sa vydali pozemnou cestou cez Taliansko a prešli z Brindisi do Durazza, celá armáda sa preplavila cez Bospor do Malej Ázie. Grékov povzbudili zvesti, že Nemci dobyli Ikonium (Konya), ale Manuel odmietol vydať Ľudovítovi akékoľvek byzantské vojsko. Roger II. Sicílisky práve napadol byzantské územie a Manuel potreboval celú svoju armádu na Peloponéze. Nemci aj Francúzi preto vstúpili do Ázie bez akejkoľvek byzantskej pomoci, na rozdiel od vojsk prvej križiackej výpravy. Podľa príkladu svojho starého otca Alexia I. si Manuel nechal od Francúzov prisľúbiť, že ríši vrátia každé územie, ktorého sa zmocnia.[30]

Francúzi sa stretli so zvyškami Konrádovej armády pri Lopadione a Konrád sa pripojil k Ľudovítovým jednotkám. Nasledovali trasu Ota z Freisingu, približovali sa k pobrežiu Stredozemného mora a v decembri dorazili do Efezu, kde sa dozvedeli, že Turci sa na nich pripravujú zaútočiť. Manuel vyslal aj vyslancov, ktorí sa sťažovali na plienenie a rabovanie, ktoré Ľudovít po ceste vykonal, a neexistovala žiadna záruka, že im Byzantínci proti Turkom pomôžu. Medzitým Konrád ochorel a vrátil sa do Konštantínopolu, kde ho Manuel osobne ošetril, a Ľudovít, nedbajúc na varovania pred tureckým útokom, vyrazil z Efezu s preživšími Francúzmi a Nemcami. Turci skutočne čakali na útok, ale v bitke pri Efeze 24. decembra 1147 Francúzi zvíťazili.[31] V tom istom mesiaci Francúzi odrazili ďalšie turecké prepadnutie v bitke pri Meandri.

Do Laodicey na rieke Lykus dorazili začiatkom januára 1148, hneď po tom, ako bolo v tej istej oblasti zničené vojsko Ota z Freisingu. Po obnovení pochodu sa predvoj pod vedením Amadea Savojského oddelil od zvyšku armády v bitke pri hore Kadm, kde Ľudovítove vojská utrpeli ťažké straty od Turkov (6. januára 1148). Samotný Ľudovít podľa Oda Deuila vyliezol na skalu a Turci si ho nevšímali, pretože ho nespoznali. Turci sa neobťažovali ďalej útočiť a Francúzi pochodovali ďalej do Adalie, neustále z diaľky prenasledovaní Turkami, ktorí tiež vypálili krajinu, aby zabránili Francúzom doplniť si potraviny pre seba aj pre svoje kone. Ľudovít už nechcel pokračovať po súši a rozhodlo sa zhromaždiť flotilu v Adalii a vyplávať do Antiochie. Po mesačnom meškaní spôsobenom búrkami väčšina sľúbených lodí vôbec nedorazila. Ľudovít a jeho spoločníci si lode nárokovali pre seba, zatiaľ čo zvyšok vojska musel pokračovať v dlhom pochode do Antiochie. Armáda bola takmer celá zničená, buď Turkami, alebo chorobami.[32]

Cesta do Jeruzalema upraviť

 
Raymond z Poitiers vítajúci v Antiochii Ľudovíta VII.

Hoci ho zdržali búrky, Ľudovít nakoniec 19. marca dorazil do Antiochie; Amadeus Savojský zomrel na Cypre počas cesty. Ľudovíta privítal Eleonórin strýko Raymond z Poitiers.

Raymond od neho očakával, že mu pomôže pri obrane proti Turkom a bude ho sprevádzať na výprave proti Aleppu, moslimskému mestu, ktoré fungovalo ako vstupná brána do Edessy, ale Ľudovít odmietol a radšej dokončil svoju púť do Jeruzalema, než aby sa sústredil na vojenský aspekt križiackej výpravy.

Eleonóra sa tešila z pobytu, ale jej strýko ju prosil, aby zostala a rozšírila rodinné pozemky a rozviedla sa s Ľudovítom, ak kráľ odmietne pomôcť tomu, čo bolo určite vojenským cieľom križiackej výpravy.[33] V tomto období sa objavili chýry o afére medzi Raymondom a Eleonórou, čo spôsobilo napätie v manželstve medzi Ľudovítom a Eleonórou.[34]

Ľudovít rýchlo odišiel z Antiochie do Tripolisu a Eleonóra bola zatknutá. Medzitým Otto z Freisingu a zvyšok jeho vojska dorazili do Jeruzalema začiatkom apríla a Konrád krátko nato. Fulk, latinský patriarcha Jeruzalema, bol vyslaný, aby pozval Ľudovíta k nim. Približne v tomto čase dorazila flotila, ktorá sa zastavila v Lisabone, ako aj provensálske vojsko, ktoré opustilo Európu pod velením Alfonza Jordána, grófa z Toulouse.

Samotný Alfonz sa do Jeruzalema nedostal; zomrel v Cézarei, údajne otrávený Raymondom II. z Tripolisu, synovcom, ktorý sa obával jeho politických ambícií v kraji. Tvrdenie, že Raymond Alfonza otrávil, spôsobilo, že veľká časť provensálskych síl sa obrátila späť a vrátila sa domov.[33] Pôvodným cieľom križiackej výpravy bola Edessa, ale preferovaným cieľom kráľa Balduina III. a templárov bol Damask.

V reakcii na príchod križiakov začal regent Damasku Mu'in ad-Din Anúr horúčkovito pripravovať vojnu, posilňoval opevnenia Damasku, nariadil príchod vojsk do svojho mesta a dal zničiť alebo odkloniť vodné zdroje pozdĺž cesty do Damasku. Anúr hľadal pomoc u zangidských vládcov Aleppa a Mosulu (ktorí boli zvyčajne jeho rivalmi), hoci vojská z týchto štátov nedorazili včas, aby sa mohli zúčastniť bojov mimo Damasku. Je takmer isté, že zangidskí vládcovia odkladali vyslanie vojsk do Damasku v nádeji, že ich rival Anúr by mohol prísť o svoje mesto v prospech križiakov.[35]

Rada mesta Palmarea pri Akre upraviť

Jeruzalemská šľachta privítala príchod vojsk z Európy. Rada, ktorá mala rozhodnúť o najlepšom cieli pre križiakov, sa konala 24. júna 1148, keď sa jeruzalemský Haute Cour stretol s nedávno príchodiacimi križiakmi z Európy v Palmarei neďaleko Akkry, hlavného mesta križiackeho Jeruzalemského kráľovstva. Išlo o najveľkolepejšie stretnutie dvora počas jeho existencie.

Nakoniec padlo rozhodnutie zaútočiť na mesto Damask, bývalého spojenca Jeruzalemského kráľovstva, ktorý prešiel na stranu Zengídom, a v roku 1147 napadol spojenecké mesto Bosra.[36] Historici dlho považovali rozhodnutie obliehať Damask namiesto Edessy za "akt nevysvetliteľnej hlúposti". S ohľadom na napätie medzi Anúrom, atabegom Damasku, a rastúcou mocou Zengídov mnohí historici tvrdili, že pre križiakov by bolo lepšie sústrediť svoju energiu proti Zengídom. Nedávno historici, ako napríklad David Nicolle, obhajovali rozhodnutie zaútočiť na Damask tvrdením, že Damask bol najsilnejším moslimským štátom v južnej Sýrii a že ak by kresťania Damask udržali, boli by v lepšej pozícii odolávať rastúcej moci Núra ad-Dína. Keďže Anúr bol jednoznačne slabší z dvoch moslimských vládcov, verilo sa, že je nevyhnutné, aby Nur ad-Dín niekedy v blízkej budúcnosti dobyl Damask, a preto sa zdalo, že pre križiakov je lepšie udržať toto mesto než Zangídov.[37] V júli sa ich vojská zhromaždili v Tverja a pochodovali do Damasku okolo Galilejského jazera cez Banias. Celkovo ich bolo možno 50 000 vojakov.[38]

Obliehanie Damasku upraviť

 
Obliehanie Damasku

Križiaci sa rozhodli zaútočiť na Damask zo západu, kde im ovocné sady poskytovali stály prísun potravín. Do Daráje dorazili 23. júla. Nasledujúci deň boli moslimovia pripravení na útok a neustále útočili na vojsko postupujúce cez sady pred Damaskom. Obrancovia požiadali o pomoc Sajfa ad-Dína Gházího I. z Mosulu a Núra ad-Dína z Aleppa, ktorý osobne viedol útok na križiacky tábor. Križiaci boli zatlačení od hradieb do sadov, čím boli vystavení prepadom a partizánskym útokom.

Podľa Viliama z Týru sa 27. júla križiaci rozhodli presunúť na rovinu na východnej strane mesta, ktorá bola menej opevnená, ale bolo tam oveľa menej potravín a vody. Podľa niektorých záznamov Anúr podplatil veliteľov, aby sa presunuli na menej obranyschopné pozície, a sľúbil, že ak sa križiaci vrátia domov, preruší spojenectvo s Núrom ad-Dínom. Medzitým dorazili Nur ad-Dín a Sajf ad-Dín. S Núrom ad-Dínom v poli bolo pre križiakov nemožné vrátiť sa do lepšej pozície. Miestni križiacki páni odmietli pokračovať v obliehaní a trom kráľom nezostávalo nič iné, len mesto opustiť. Najprv Konrád, potom zvyšok vojska sa 28. júla rozhodli ustúpiť do Jeruzalema, hoci počas celého ústupu ich sledovali tureckí lukostrelci, ktorí ich neustále prenasledovali.

Následky upraviť

 
Stredozemný svet po druhej križiackej výprave v roku 1173

Každá z kresťanských strán sa cítila zradená tou druhou. Bol vypracovaný nový plán útoku na Askalon a Konrád tam odvelil svoje vojská, ale kvôli nedostatku dôvery, ktorý vyplynul z neúspešného obliehania, neprišla žiadna ďalšia pomoc. Táto vzájomná nedôvera pretrvala celú generáciu, čo viedlo k porážke a zániku kresťanských kráľovstiev vo Svätej zemi. Po odchode z Askalonu sa Konrád vrátil do Konštantínopolu, aby pokračoval v spojenectve s Manuelom. Ľudovít zostal v Jeruzaleme až do roku 1149. Nezhody sa rozšírili aj na manželstvo Ľudovíta a Eleonóry, ktoré sa počas križiackej výpravy rozpadalo. V apríli 1149 sa Ľudovít a Eleonóra, ktorí si dovtedy sotva rozumeli, ostro nalodili na samostatné lode, ktoré ich mali odviesť späť do Francúzska.[39]

V Európe bol Bernard z Clairvaux ponížený porážkou. Bernard považoval za svoju povinnosť poslať pápežovi ospravedlnenie, ktoré je zahrnuté v druhej časti jeho Knihy úvah. Vysvetľuje v nej, ako boli hriechy križiakov príčinou ich nešťastia a neúspechov. Keď jeho pokus o zvolanie novej križiackej výpravy zlyhal, snažil sa od fiaska druhej križiackej výpravy úplne dištancovať.[40] Zomrel v roku 1153.[40]

Kultúrny vplyv druhej križiackej výpravy bol vo Francúzsku ešte väčší, pretože mnohí trubadúri boli fascinovaní údajnou aférou medzi Eleonórou a Raymondom, ktorá pomohla rozvinúť tému dvorskej lásky. Na rozdiel od Konráda sa obraz Ľudovíta vďaka križiackej výprave zlepšil, pričom mnohí Francúzi ho vnímali ako trpiaceho pútnického kráľa, ktorý pokojne znášal Božie tresty.[41]

Vzťahy medzi Východorímskou ríšou a Franskou ríšou boli krížovou výpravou vážne poškodené. Ľudovít a ďalší franskí vodcovia otvorene obvinili cisára Manuela I., že sa počas pochodu cez Malú Áziu spolčil s Turkami, ktorí na nich útočili. Spomienka na druhú križiacku výpravu poznačila francúzsky pohľad na Byzantíncov na zvyšok 12. a 13. storočia. V samotnej ríši sa na križiacku výpravu spomínalo ako na triumf diplomacie.[42] V chválospeve na cisára Manuela, ktorý napísal solúnsky arcibiskup Eustathius, sa uvádza:

So svojimi nepriateľmi sa dokázal vysporiadať so závideniahodnou obratnosťou, keď sa postavil jeden proti druhému s cieľom priniesť mier a pokoj.[42]

Na Východe bola situácia pre kresťanov oveľa temnejšia. Vo Svätej zemi mala druhá križiacka výprava pre Jeruzalem katastrofálne dlhodobé následky. V roku 1149 zomrel atabeg Anúr a vtedy konečne začal vládnuť amir Abú Sa'id Mudžir al-Dín Abaq Ibn Muhammad. Damaský ra'is a vojenský veliteľ ahdatu Mu'ájad al-Dawhal Ibn al-Sufi mal pocit, že keďže jeho ahdat zohral významnú úlohu pri porážke druhej križiackej výpravy, zaslúži si väčší podiel na moci, a do dvoch mesiacov po Anúrovej smrti viedol povstanie proti Abakovi.[43] Vnútorné boje v Damasku viedli do piatich rokov k zániku búríjského štátu.[44] Damask už nedôveroval križiackemu kráľovstvu a po krátkom obliehaní ho v roku 1154 dobyl Nur ad-Dín.[43]

Balduin III. sa nakoniec v roku 1153 zmocnil Askalonu, čím sa Egypt dostal do sféry konfliktu. Jeruzalem mohol ďalej postupovať do Egypta a v roku 1160 nakrátko obsadil Káhiru. Vzťahy s Byzantskou ríšou však boli zmiešané a posily z Európy boli po katastrofe druhej križiackej výpravy zriedkavé. Jeruzalemský kráľ Amalrik I. sa spojil s Byzantíncami a zúčastnil sa na spoločnej invázii do Egypta v roku 1169, ale výprava nakoniec stroskotala. V roku 1171 bol Saladin, synovec jedného z Núr ad-Dínových generálov, vyhlásený za egyptského sultána, ktorý zjednotil Egypt a Sýriu a úplne obklopil križiacke kráľovstvo. Medzitým sa byzantské spojenectvo skončilo smrťou cisára Manuela I. v roku 1180 a v roku 1187 Jeruzalem kapituloval pred Saladinom. Jeho vojská sa potom rozšírili na sever a obsadili všetky križiacke štáty okrem ich hlavných miest, čím urýchlili tretiu križiacku výpravu.

Referencie upraviť

  1. ↑ MAGDALINO, Paul. The Empire of Manuel I Komnenos, 1143-1180. [s.l.] : Cambridge University Press, 2002-07-18. Google-Books-ID: 0cWZvqp7q18C. Dostupné online. ISBN 978-0-521-52653-1. S. 52. (po anglicky)
  2. ↑ a b TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. [s.l.] : Harvard University Press, 2006. Google-Books-ID: ULDUopVCVPoC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-02387-1. S. 275 - 281. (po anglicky)
  3. ↑ RILEY-SMITH, Jonathan Simon Christopher. The crusades : a history. [s.l.] : New Haven : Yale University Press, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-300-10128-7. S. 50 - 53.
  4. ↑ a b TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. [s.l.] : Harvard University Press, 2006. Google-Books-ID: ULDUopVCVPoC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-02387-1. S. 185 - 189. (po anglicky)
  5. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 227 - 228. (po anglicky)
  6. ↑ IBN MUNQIḎ, Usāmaẗ (1095-1188) Auteur du texte. Ousâma ibn Mounkidh, un émir syrien au premier siècle des croisades (1095-1188) / par Hartwig Derenbourg,.... [s.l.] : [s.n.], 1886-1893. Dostupné online. (FR)
  7. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 225 - 244. (po anglicky)
  8. ↑ TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. [s.l.] : Harvard University Press, 2006. Google-Books-ID: ULDUopVCVPoC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-02387-1. S. 273 - 275. (po anglicky)
  9. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 247. (po anglicky)
  10. ↑ TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. [s.l.] : Harvard University Press, 2006. Google-Books-ID: ULDUopVCVPoC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-02387-1. S. 289. (po anglicky)
  11. ↑ TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. [s.l.] : Harvard University Press, 2006. Google-Books-ID: ULDUopVCVPoC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-02387-1. S. 298. (po anglicky)
  12. ↑ St. Bernard of Clairvaux. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  13. ↑ TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. [s.l.] : Harvard University Press, 2006. Google-Books-ID: ULDUopVCVPoC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-02387-1. S. 281 - 288. (po anglicky)
  14. ↑ a b RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 258. (po anglicky)
  15. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 28 - 30. (po anglicky)
  16. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 19 - 21. (po anglicky)
  17. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 24. (po anglicky)
  18. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 26 - 27. (po anglicky)
  19. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 17. (po anglicky)
  20. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 18. (po anglicky)
  21. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 257, 259. (po anglicky)
  22. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 42. (po anglicky)
  23. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 259 - 267. (po anglicky)
  24. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 43. (po anglicky)
  25. ↑ a b c NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 46. (po anglicky)
  26. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 47. (po anglicky)
  27. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 267 - 270. (po anglicky)
  28. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 259 - 263. (po anglicky)
  29. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 268 - 269. (po anglicky)
  30. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 269. (po anglicky)
  31. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 270 - 271. (po anglicky)
  32. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 272 - 273. (po anglicky)
  33. ↑ a b NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 54. (po anglicky)
  34. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 18, 54. (po anglicky)
  35. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 55. (po anglicky)
  36. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 54 - 55. (po anglicky)
  37. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 37 - 38. (po anglicky)
  38. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 228 - 229. (po anglicky)
  39. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 77. (po anglicky)
  40. ↑ a b RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. [s.l.] : CUP Archive, 1987-12-03. Google-Books-ID: QL88AAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-521-34771-6. S. 232 - 234, 277. (po anglicky)
  41. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 81 - 84. (po anglicky)
  42. ↑ a b NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 84. (po anglicky)
  43. ↑ a b NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 78. (po anglicky)
  44. ↑ NICOLLE, David. The Second Crusade 1148: Disaster outside Damascus. [s.l.] : Bloomsbury USA, 2009-01-20. Google-Books-ID: xKo7vgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84603-354-4. S. 81. (po anglicky)

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Second Crusade na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Druhá_križiacka_výprava&oldid=7784528“