Edmund Pascha

Edmund Pascha (Páska) – (* 1714, Kroměříž, Česko – † 6. máj 1772, Žilina) bol kazateľ, organista, hudobný skladateľ. Používal pseudonym Claudianus Ostern.

Edmund Pascha
kazateľ, organista, hudobný skladateľ
Narodenie	1714 Kroměříž, Česko
Úmrtie	6. máj 1772 Žilina, Slovensko
Biografický portál

Život

Nepoznáme deň jeho narodenia ani jeho krstné meno. V roku 1731 bol v Hlohovci prijatý za františkánskeho klerika novica. Vtedy dostal i rehoľné meno Edmund. Filozofiu študoval v Beckove, teológiu v Uhorskom Hradišti (tamojší kláštor patril do Salvatoriánskej provincie). Po kňazskej vysviacke účinkoval vo viacerých kláštoroch Salvatoriánskej provincie ako kazateľ a organista. S určitosťou vieme, že takto pôsobil v Prešove a v Žiline.

Počas viacerých rokov trpel na lámku nôh i rúk. K tomu pribudla aj rakovina vnútorností. Chodil o barlách a nakoľko mohol, svoje povinnosti v chóre si vykonával. Niekde sa udáva deň smrti 4. mája 1772. No autentické záznamy zo žilinského kláštora dosvedčujú, že to bolo 6. mája 1772.

Tvorba

Edmund Pascha bol nielen organista a direktor chóru, ale aj hudobný skladateľ. Komponovaním slovenských pašionálov, pastorálnych omší a kolied sa zaslúžil nielen o barokovú hudbu na Slovensku, ale aj o slovenskú literatúru. Vo svojich hudobných zborníkoch zachoval najmä vianočný folklór a osobitú slovenskú ľudovú poéziu s vianočnými a veľkonočnými námetmi. Z jeho hudobného diela sa zachovalo v rukopise niekoľko zborníkov. Takzvaný Žilinský kancionál (okolo roku 1770) obsahuje dva rukopisné zborníky. V prvom – Harmonia pastoralis (Pastierska harmónia) – sú dve latinsko-slovenské vianočné omše so slovenskými, výsostne ľudovými pastorelami a koledami aj latinská antifóna Tota pulchra (Celá krásna). V druhom – Prosae pastorales (Pastierske spevy) – sa zasa nachádza dvadsaťpäť vianočných, novoročných a trojkráľových kolied a pastorel. Medzi nimi nájdeme i známu koledu Do hory, do lesa, valasi. Najznámejším Paschovým dielom je Vianočná omša F- dur z uvedeného zborníka Harmonia pastoralis. Je to jedinečné dielo slovenského baroka. Hudobní historici konštatujú, že Paschova Vianočná omša pre svoje čaro, neopakovateľnú originalitu a zemitú silu nemá obdoby ani v jednej zo známych vianočných omší (dr. Terrayová). Hudobná kritika hneď v roku 1969 sa vyjadrovala, že ide o klenot hudobnej minulosti, o dielo nevšednej krásy, ktoré sa určite v krátkom čase stane prinajmenšom európskou senzáciou, doslova hudobným bestsellerom (Vajda). Jej opätovné vydanie to dosvedčuje. V Paschovej Vianočnej omši treba obdivovať nielen hudobnú skladbu, ale najmä slovenské vložky, vsunuté medzi latinské (skrátené) omšové texty. Odrážajú sa v nej prvky slovenskej ľudovej hudby a pastierskych spevov, ako ich Pascha odpočúval medzi vidieckym a pastierskym ľudom. Zapísaná je ako organový particel. Prepracované sú tu aj koncertantné organové medzihry, sólové duetá i vokálny trojhlas, ktoré sa striedajú so zborovými unisonovými časťami. Sú v nej aj vstupy iných nástrojov – klarín, fláut a pastierskych trúb (tuba pastoralis). Táto skladba sa zachovala celá a ešte aj dnes ju interpretujú. Okrem toho sa zachovali jeho tri pašionály — prešovský (1770), prušiansky a žilinský (oba 1771). V nich sú slovenské responzoriálne chorálové pašie so štvorhlasnými spevmi. Tieto rukopisy autor sám bohato ilustroval. Textovú časť tvoria jednoduché rozjímania. Je to výsostne baroková poézia. Ľudový barok sa v koledách a v pastorelách spája s prvkami ľudového hudobného prejavu a pastierskych spevov, ktoré autor poznal z vlastnej skúsenosti. Ľudové prvky uplatňoval v melodickej, rytmickej i v harmonickej štruktúre i vo faktúre organového sprievodu. Sóla a duetá však majú korene v barokovej, takmer bachovskej hudbe. Možno v nich nájsť prvky staršej i ranoklasicistickej hudby. Vyskytli sa aj neopodstatnené dohady, že Pascha nebol autorom spomínaných diel. Išlo vraj iba o jeho prepisy skladieb, ktorých autorom bol iný františkánsky organista, hudobný skladateľ a kopista – Jozef Juraj Zrunek (1736 – 1789). Paschove hudobné zborníky svojho času vyhľadával v kláštorných knižniciach a aj o nich písal Celestin Alojz Lepáček.

Bibliografia

• Harmónia Pastoralis — Prosae pastorales. Notovaný latinsko-slovenský rukopis v dvoch častiach, vyhotovený okolo roku 1770 v Žiline, fóliový formát;
• Prešovský pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1770, fóliový formát;
• Prušiansky pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1771, fóliový formát;
• Žilinský pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1771 v Žiline.

Uvedené hudobniny, okrem Prušianskeho pašionálu sú v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Prušiansky je v Štátnom archíve v Bytči.