Eocén
Eocén (z gr. éós – úsvit, zore, kainos – nový) je stredné oddelenie paleogénu, ktoré r. 1833 definoval Ch. Lyell.
Eocén | |
---|---|
Zaradenie | |
Epocha paleogénu | |
Časové rozpätie eocénu (v miliónoch rokov) | |
Začiatok | 55,8 (± 0,2) |
Koniec | 33,9 (± 0,1) |
Trvanie | 21,9 |
Začalo sa pred 55,8 mil. rokmi a skončilo pred 33,9 mil. rokov.
Delenie upraviť
Dnes sa delí na (od najnovšieho po najstaršie):[1]
Príklad staršieho delenia:
- vrchný eocén (priabón)
- stredný eocén (lutét)
- spodný eocén (kuis)
Príklad iného staršieho delenia:
- lud
- léd
- bartón
- auvers
- lutét
- yprés
Charakteristika upraviť
Hlavné skameneliny sú numulity. Do eocénu možno zaradiť väčšinu paleogénnych sedimentov na území Slovenska.
Klíma upraviť
Epocha eocénu obsahovala širokú škálu rôznych klimatických podmienok, ktoré zahŕňajú najteplejšie podnebie v ére kenozoika a pravdepodobne najteplejší časový interval od permsko-triasového masového vymierania a skorého triasu, a končí ľadovým podnebím. Vývoj eocénneho podnebia sa začal otepľovaním po skončení paleocénno-eocénneho tepelného maxima (PETM) v období 56 mil. rokov až po maximum počas eocénneho optima v období približne 49 mil. rokov. Počas tohto obdobia bolo na Zemi málo ľadu alebo žiadny ľad s menším rozdielom teplôt od rovníka k pólom. Z tohto dôvodu bola maximálna hladina morí o 150 metrov vyššia ako súčasná. Po tomto maxime nasledoval ústup do ľadovej klímy od eocénneho optima až po prechod eocénu do oligocénu v období pred 34 mil. rokov. Počas tohto poklesu sa na póloch začal opäť objavovať ľad a prechod eocén-oligocén je obdobím, keď sa antarktický ľadový príkrov začal rýchlo rozširovať.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eocén
Referencie upraviť
- ↑ Aubrecht, R., 2014: Terénne cvičenia zo stratigrafie. Stratigraphic field exercises. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava, s. 96