Eocén (z gr. éós – úsvit, zore, kainos – nový) je stredné oddelenie paleogénu, ktoré r. 1833 definoval Ch. Lyell.

Eocén
Zaradenie
Epocha paleogénu
← paleocén oligocén →
Časové rozpätie eocénu
(v miliónoch rokov)
Začiatok 55,8 (± 0,2)
Koniec 33,9 (± 0,1)
Trvanie 21,9

Začalo sa pred 55,8 mil. rokmi a skončilo pred 33,9 mil. rokov.

Delenie upraviť

Dnes sa delí na (od najnovšieho po najstaršie):[1]

Príklad staršieho delenia:

  • vrchný eocén (priabón)
  • stredný eocén (lutét)
  • spodný eocén (kuis)

Príklad iného staršieho delenia:

  • lud
  • léd
  • lutét
  • yprés

Charakteristika upraviť

Hlavné skameneliny sú numulity. Do eocénu možno zaradiť väčšinu paleogénnych sedimentov na území Slovenska.

Klíma upraviť

Epocha eocénu obsahovala širokú škálu rôznych klimatických podmienok, ktoré zahŕňajú najteplejšie podnebie v ére kenozoika a pravdepodobne najteplejší časový interval od permsko-triasového masového vymierania a skorého triasu, a končí ľadovým podnebím. Vývoj eocénneho podnebia sa začal otepľovaním po skončení paleocénno-eocénneho tepelného maxima (PETM) v období 56 mil. rokov až po maximum počas eocénneho optima v období približne 49 mil. rokov. Počas tohto obdobia bolo na Zemi málo ľadu alebo žiadny ľad s menším rozdielom teplôt od rovníka k pólom. Z tohto dôvodu bola maximálna hladina morí o 150 metrov vyššia ako súčasná. Po tomto maxime nasledoval ústup do ľadovej klímy od eocénneho optima až po prechod eocénu do oligocénu v období pred 34 mil. rokov. Počas tohto poklesu sa na póloch začal opäť objavovať ľad a prechod eocén-oligocén je obdobím, keď sa antarktický ľadový príkrov začal rýchlo rozširovať.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eocén

Referencie upraviť

  1. Aubrecht, R., 2014: Terénne cvičenia zo stratigrafie. Stratigraphic field exercises. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava, s. 96