Filipp Ivanovič Golikov
Filipp Ivanovič Golikov (rus. Филипп Иванович Голиков; * 30. júl 1900, Borisova, okres Kamyšlov, Permská gubernia, Rusko[1] – † 29. júl 1980 Moskva, ZSSR) bol sovietsky politický pracovník a dôstojník červenej armády ruského pôvodu, maršal Sovietskeho zväzu (1961).
| Filipp Ivanovič Golikov | |
 sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu | |
| Narodenie | 30. júl 1900 dedina Borisova, okres Kamyšlov, Permská gubernia, Rusko |
|---|---|
| Úmrtie | 29. júl 1980 (79 rokov) Moskva, ZSSR |
| Národnosť | ruská |
| Profesia | dôstojník sovietskej armády |
| Odkazy | |
| Commons |  Filipp Ivanovič Golikov |
Život upraviť
Narodil sa v dedine Borisova v Kamyšlovskom okrese Permskej gubernie v Rusku (dnešná Kurganská oblasť, Katajskij rajon). Pochádzal z ruskej roľníckej rodiny. V roku 1918 dokončil štúdium na gymnáziu v meste Kamyšlov. Vstúpil do boľševickej strany a červenej armády. Bojoval v občianskej vojne, slúžil ako politruk v streleckom pluku. Po skončení občianskej vojny naďalej pôsobil v armáde ako politický komisár na rôznych miestach. Po absolvovaní veliteľských kurzov bol v roku 1931 na vlastné želanie preradený na veliteľský post. Od novembra 1931 veliteľ streleckého pluku 61. streleckej divízie. V roku 1933 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. Následne sa stal veliteľom 61. streleckej divízie v Povolžskom vojenskom okruhu. Od septembra 1936 velil 8. samostatnej mechanizovanej brigáde. V priebehu roka poverený velením 45. mechanizovaného zboru Kyjevského vojenského okruhu. V januári 1938 menovaný do funkcie člena vojenského sovietu Bieloruského vojenského okruhu.
V septembri velil jednotkám vinnickej skupiny Kyjevského vojenského okruhu, ktorá sa podieľala na sovietskom útoku na Poľsko. Od júla 1940 pôsobil ako zástupca náčelníka Generálneho štábu červenej armády a veliteľa rozviedky (GRU) červenej armády. V tejto funkcii, v súlade s mienkou Stalina, bagatelizoval informácie o sústredení nepriateľských vojsk na západných hraniciach Sovietskeho zväzu. Nebol schopný interpretovať informácie rozviedky o miestach sústredenia nemeckých síl a výrazne tým podryl obranyschopnosť krajiny v prvých dňoch sovietsko-nemeckej vojny.
Po prepuknutí vojny bol pozbavený funkcie veliteľa rozviedky a presunutý so sovietskou vojenskou misiou do Spojeného kráľovstva a neskôr do USA. V októbri 1941 stiahnutý späť do vlasti. Poverený formovaním a velením 10. armády, ktorá bola nasadená v bojoch proti 2. tankovej skupine generála Guderiana pri Tule. Od februára 1942 velil 4. údernej armáde kalininského frontu. Už v apríli bol však poverený velením brianského frontu a v júli voronežského frontu. Jeho vojská boli v júni a júli 1942 neúspešné pri rozvíjaní voronežsko-vorošilovgradskej operácie a utrpeli silné straty. Následne bol v auguste zbavený velenia a poverený velením 1. gardovej armády na juhozápadnom a stalingradskom fronte. Od septembra 1942 bol zástupcom veliteľa stalingradského frontu. V októbri prevelený k Leningradu, ako veliteľ severozápadného frontu.
Po krátkej dobe bol opäť poverený velením rozviedky červenej armády, ale toto rozhodnutie bolo po niekoľkých dňoch zmenené a Golikov bol vyslaný späť na južnú časť frontu ako veliteľ voronežského frontu. Jeho jednotky sa výraznou mierou podieľali na ostrogožsko-rossošanskej operácii v priebehu ktorej prelomili obranu 2. maďarskej armády a okrem nej zlikvidovali aj taliansky horský zbor a spôsobili ťažké straty nemeckému XXIV. tankovému zboru, pričom podľa sovietskych zdrojov zajali viac než 80 000 mužov. Následne počas voronežsko-kastornenskej operácie v januári a februári 1943 udrel na zvyšky maďarských vojsk a 2. nemeckú armádu. Jeho jednotky následne postupovali smerom na západ a oslobodili Charkov (charkovská útočná operácia). V tomto období Golikov precenil silu svojich jednotiek a po nemeckej protiofenzíve začiatkom marca 1943 stratil kontrolu nad svojimi jednotkami. Na veliteľstvo voronežského frontu bol preto rýchlo vyslaný maršal Žukov. Golikov bol pozbavený velenia a na front sa už v priebehu vojny nikdy nedostal. Bol poverený funkciou zástupcu veliteľa NKVD a neskôr zodpovedal za repatriáciu osôb z nepriateľského zajatia.
Po vojne od septembra 1950 velil mechanizovanej armáde. Neskôr od apríla 1956 pôsobil ako riaditeľ Vojenskej akadémie tankových vojsk a od januára 1958 ako veliteľ politického oddelenia armády, čo bola významná funkcia lebo toto oddelenie sa zodpovedalo veleniu armády iba formálne, a fakticky bolo riadené priamo sovietskou vládou. V 60. rokoch pôsobil vo viacerých politických funkciách. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v máji 1961.[2] V máji 1962 odišiel na dôchodok, oficiálne však pôsobil ako inšpektor Ministerstva obrany.
Žil v Moskve, so svojou ženou mal 6 detí. Zomrel 29. júla 1980 v Moskve. Je pochovaný na Novodevičom cintoríne.
Referencie upraviť
- ↑ Катайский район [online]. [Cit. 2016-06-15]. Dostupné online. Archivované 2016-08-08 z originálu.
- ↑ FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (česky)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filipp Ivanovič Golikov
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Голиков, Филипп Иванович na ruskej Wikipédii.