Július Andráši (1860)
Gróf Július Andráši mladší, celým menom Július Andráši zo Sâncrăieni a Krásnej Hôrky (starší pravopis: Július Andrássy; maď. Andrássy Gyula; latinsko-maďarský prídomok: de Csíkszentkirály et Krasznahorka; * 30. jún 1860, Trebišov, Uhorsko – † 11. jún 1929, Budapešť, Maďarsko) bol uhorsko-maďarský politik a veľkostatkár, v období od 24. októbra do 2. novembra 1918 bol posledným rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí.
| Július Andráši | |
| uhorský a neskôr maďarský politik, publicista, veľkostatkár | |
 | |
| Narodenie | 30. jún 1860 Trebišov, Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 11. jún 1929 (68 rokov) Budapešť, Maďarsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Július Andráši |
Životopis upraviť
Jeho otcom bol Július Andráši starší (1823 – 1890) a matkou Katarína Kendefiyová (1830 – 1896). Jeho manželkou bola Eleonóra, rodená Zičiová (historicky Zichi), vdova po jeho bratovi Teodorovi.
Študoval na viacerých univerzitách v Uhorsku i v zahraničí. V rokoch 1881 – 1885 bol dôstojníkom uhorskej armády, následne pôsobil ako atašé rakúsko-uhorského vyslanectva v Istanbule a v Berlíne. Po návrate do Uhorska vstúpil do politiky, od roku 1885 bol s kratšími prestávkami poslancom uhorského snemu. V rokoch 1893 – 1894 bol tajomníkom na ministerstve vnútra. Spočiatku bol členom vládnucej Liberálnej strany, ale v roku 1904 z nej vystúpil a založil vlastnú „Krajinskú ústavnú stranu“ (Országos Alkotmánypárt). Po voľbách v roku 1906 bola jeho strana súčasťou vládnej koalície a Andráši získal post ministra vnútra. Po páde vlády v roku 1910 stranu rozpustil a stratil aj ministerský post (Národnú ústavnú stranu opäť obnovil v roku 1913). Ako minister sa tvrdo postavil proti sociálno-demokratickým spolkom, potláčal robotnícke demonštrácie i boj pokrokových liberálno-demokratických síl za všeobecné volebné právo. Negatívne sa staval aj k národno-emancipačnému hnutiu nemaďarských národov v monarchii. V rokoch 1907 a 1908 dal zatknúť 306 predstaviteľov slovenského národného hnutia, v roku 1908 ďalších 73.
V období pred prvou svetovou vojnou bol zástancom úzkej spolupráce s Nemeckom a podporoval vojenské angažovanie sa monarchie v prípade vojnového konfliktu (s cieľom získať pre Uhorsko niektoré susedné územia). V poslednej fáze vojny sa pokúšal tajnými rokovaniami s predstaviteľmi dohodových mocností zabrániť rozpadu Uhorska, v tejto politike neúspešne pokračoval aj ako posledný rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí.
V roku 1919 bol jeden z hlavných predstaviteľov tzv. Antiboľševického komitétu, ktorý organizoval boj proti Maďarskej republike rád. V Maďarsku za vlády Miklósa Horthyho bol stúpencom myšlienky návratu Habsburgovcov na trón. V roku 1921 bol jedným z hlavných organizátorov pokusu Karola I. Habsburského o návrat na uhorský trón (po potlačení puču bol nakrátko uväznený).
Od roku 1920 bol členom maďarského snemu. Od roku 1921 bol predstaviteľom Strany kresťanskej národnej jednoty (Keresztény Nemzeti Egyesülés Pártja), neskôr Kresťanskej vojenskej a občianskej strany (Keresztény Földmíves és Polgári Párt).
Bol tiež členom Uhorskej akadémie vied, v roku 1911 získal veľkú cenu UAV.
Literatúra upraviť
- Slovenský biografický slovník, I. zv. (A – D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 59 – 60.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Július Andráši (1860)
Externé odkazy upraviť
- Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 41 – farnosť Trebišov; pokrstený ako Julius Gabriel Emanuel Adamus Andrássy