Wikipédia

Priehrada Desná

pretrhnutá priehrada v Česku

Priehrada Desná (známa tiež pod označením Pretrhnutá priehrada) bolo vodné dielo vybudované na Bielej Desnej v Jizerských horách. Impulzom pre jej výstavbu sa stali záplavy, ktoré postihovali oblasť podhorí týchto hôr v druhej polovici 19. storočia. Projekt na výstavbu priehrady spracoval pražský inžinier Wilhelm Plenkner, ktorý navrhol sústavu priehrad na Bielej a Čiernej Desnej, ktoré by spájala štôlňa umožňujúca presun vody z jednej priehrady do druhej. Obe spomínané priehrady boli navrhnuté ako zemné sypané. Ich výstavba prebiehala v rokoch 1912 až 1915 súčasne. Počas stavby však oblasť postihli intenzívne dažde, ktoré budované dielo poškodili, a navyše začala prvá svetová vojna, ktorá si vynútila úsporné opatrenia, ktoré sa premietli do kvality stavby.

Priehrada na Bielej Desnej, vrátane spojovacej štôlne, bola dokončená počas septembra 1915 a v novembri prebehla jej kolaudácia. O zhruba desať mesiacov neskôr zbadali dvaja lesní robotníci popoludní 18. septembra 1916 pramienok vytekajúci z telesa hrádze. O svojom náleze informovali hrádzneho a ten o situácii informoval správcu stavby, od ktorého dostal príkaz na okamžité otvorenie uzáverov v telese priehrady. Prameň vytekajúci z hrádze ale naberal na intenzite a robotníci otvárajúci uzávery sa báli o svoje životy. Miesto preto radšej opustili, kvôli čomu zostali uzávery otvorené len z časti. Sedemdesiat minút po spozorovaní pramienku sa celá hrádza priehrady pretrhla a z nádrže sa vyvalila nazhromaždená voda. Tá svojou intenzitou ničila domy stojace v údolí pod priehradou a vyžiadala si aj obete na ľudských životoch. Navyše, valiacej sa vode pomáhali ako baranidlo polená, ktoré pôvodne ležali uskladnené pri píle nad Desnou. Katastrofa si vyžiadala 65 ľudských životov, 33 zničených a 69 poškodených domov; 307 osôb zostalo bez prístrešia.

Za príčinu nešťastia sa považoval nevhodne zvolený materiál telesa hrádze spolu s jeho nedostatočným hutnením. Štúdia spracovaná roku 1996 avšak tieto príčiny vylúčila a ako príčinu pretrhnutia hrádze identifikovala priesak vody telesom priehrady, lebo jeho tesnenie nebolo projektantom navrhnuté dostatočne. Súdny proces vedený kvôli pretrhnutiu priehrady trval 17 rokov a skončil oslobodením obžalovaných s odôvodnením, že za príčinou katastrofy stála geologická porucha nachádzajúce sa v takej hĺbke, kde vtedy už nebolo vyžadované vykonávanie skúšobných sond.

Z pretrhnutej priehrady sa dochovala šupátkova veža spolu so štôlňou k Soušskej priehrade. V štôlni našli svoje zimovisko netopiere. Evidovaných ich tu bolo celkom jedenásť druhov. Vstup do štôlne je zakázaný a od roku 2005 je zimovisko vyhlásené za územie európskeho významu. Turistom je v okolí priehrady k dispozícii náučný chodník so šiestimi zastaveniami.

Lokalita upraviť

Priehrada sa nachádzala v juhovýchodnej časti Jizerských hôr, severozápadne od miest Desná a Tanvald, v katastrálnom území Albrechtice v Jizerských horách.[1] Juhozápadne od priehrady sa nachádza samota Mariánskohorské búdy, v ktorej bývali ubytovaní robotníci pracujúci v okolitých lesoch.[2] Lokalita je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Jizerské hory, pričom štôlňa spájajúca priehradu na Bielej Desnej so Soušskou nádržou je od roku 2005 z dôvodu tamojšieho zimovania netopierov zaradená medzi územia európskeho významu.[3]

Oblasť je súčasťou Českého masívu, čím sa radí k najstarším častiam európskej pevniny. Tvorí ju žula a granodiority karbónového veku.[4] Geomorfologicky patrí do Českej vysočiny, do jej Krkonošsko-jesenickej subprovincie, v ktorej je jedným z prvkov Krkonošskej oblasti. V jej rámci sa radí do Jizerskej hornatiny, jej podcelku Soušská hornatina, v ktorom je súčasťou Milířskej vrchoviny. Údolie, v ktorom sa priehrada nachádzala, vymedzuje zo severnej strany vrch Jizera (1122 m n. m.), na východe Zelený vrch (966 m n. m.) a zo západu vrchol Milíř (999 m  n. m. ).[1]

 
Koryto Bielej Desnej nad pretrhnutou priehradou

Lokalita priehrady sa radí k úmoriu Severného mora a preteká tadiaľ Biela Desná, ktorá sa vlieva do Čiernej Desnej a tá do Kamenice, ktorá sa u Spálova vlieva do Jizery. Táto rieka je u Kúpeľov Toušeň pravostranným prítokom Labe. Z klimatického hľadiska je územie bývalej priehrady podľa Quittovej stupnice radené do chladnej oblasti označovanej kódom CH7 vyznačujúcej sa 120 až 140 dňami s teplotou aspoň 10° C. Priemerná januárová teplota sa v tejto oblasti pohybuje medzi -3 a -4° C, v apríli býva medzi 4 a 6° C, počas júla sa najčastejšie vyskytuje v rozmedzí od 15 do 16° C a v októbri je priemerná teplota udávaná medzi 6 a 7° C. Zvyčajne v 120 až 130 dňoch sa vyskytujú zrážky s celkovým úhrnom aspoň 1 mm na meter štvorcový. Počas 100 až 120 dní sa v oblasti vyskytuje snehová pokrývka.[5]

História upraviť

Dôvody výstavby upraviť

V Jizerských horách dochádzalo počas druhej polovice 19. storočia k intenzívnym prívalovým dažďom, ktorých následkom na tunajších potokoch vznikali povodne.[p 1][7] Najhoršia z nich sa udiala v júli 1897. Sedemnásteho toho mesiaca začalo výdatne pršať a o 12 dní neskôr - 29. júla 1897[8] - zaznamenala meteorologická stanica na Nové Lúke najvyšší denný úhrn zrážok, kedy za 24 hodín napadlo na plochu 1 m² celkom 345,1 litrov vody.[9] Následkom týchto výdatných zrážok sa rozvodnili rieky a pod vodou sa ocitla aj časť Liberca. Na povodí Jizery a Nisy došlo k škodám vyčísleným na českej strane na 9,5 milióna rakúskych korún a v Sasku na 1,2 milióna. Povodeň si navyše len na českej strane vzala 120 ľudských životov.

 
Nemecký odborník na výstavbu priehrad dr. Otto Intze

Tieto udalosti si vyžiadali nutnosť výstavby protipovodňových opatrení. Roku 1899 sa v Liberci uskutočnila prednáška univerzitného profesora Dr. Ing. Otta Intzeho z nemeckého Aachenu na tému "Výstavba údolných priehrad a ich národohospodársky význam". Následne 25. septembra toho roku vzniklo "Vodné družstvo pre reguláciu tokov a výstavbu údolných priehrad v povodí Zhořeleckej Nisy pre mesto Liberec a zemské okresy Jablonec nad Nisou, Chrastava a Frýdlant ", ktorého členmi sa stali popri miestnych priemyselníkoch aj zástupcovia tunajších obcí a okresov. V polovici januára 1901 predniesol profesor Intze v libereckom múzeu ďalšiu prednášku, tentokrát o projekte priehrad v povodí Lužické Nisy a aj na základe tejto prednášky vzniklo nasledujúci rok "Vodné družstvo pre stavbu priehrady na Čiernej Desnej", ktorého predsedom bol zvolený priemyselník Wilhelm Riedel.[7]

Družstvo spracovalo projekt priehrady, ale po jeho dokončení Zemská komisia pre reguláciu vodných tokov rozhodla, že je ho potrebné celý prepracovať alebo aspoň nechať posúdiť profesorom Intzom. To sa uskutočnilo na prelome septembra a októbra 1904, kedy profesor do Rakúska-Uhorska prišiel a zoznámil sa vtedy nielen s projektom, ale súčasne si tiež prezrel lokality na Souši a v povodí Bielej Desnej. Naviac ešte v hoteli Sklár[10] v Dolnom Polubnon predniesol prednášku za účasti podnikateľov z okolia. Prítomní poslucháči začali následne do družstva vstupovať, a to potom zmenilo svoj názov na "Vodné družstvo pre reguláciu tokov a stavbu priehrad na Čiernej Desnej, Bielej Desnej a Kamenici v Dolnom Polubnom". Pri prehliadke Kamenice profesora v Hornom Tanvaldu postihla cievna mozgová príhoda a bol prevezený do miestnej nemocnice. Jeho zdravotný stav sa však už potom nezlepšil a po návrate späť do Nemeckej ríše 28. decembra 1904 vo veku 61 rokov v Aachene zomrel.[7]

 
Priehrada Souš, s ktorou bola priehrada na Bielej Desnej spojená štôlňou

Ďalšie práce na priehrade družstvo zverilo Ing. Wilhelmovi Plenknerovi z Prahy. Ten v roku 1906 navrhol celú sústavu priehrad v povodí rieky Kamenice. Jedna mala vyrásť na Bielej Desnej, druhá na Čiernej Desnej a tieto dve priehrady mali byť prepojené štôlňou, ktorá by počas povodní zaisťovala prevod vody z jednej do druhej. Podobnú dvojicu vodných diel naplánoval tiež na Blatnom potoku a na Kamenici a aj tu ich mala spájať štôlňa. Počas rokovaní o technickom riešení a žiadostiach o subvencie sa nakoniec podarilo presadiť iba jednu dvojicu priehrad, a síce tú v povodí Desnej.[7] Obe priehrady boli navrhnuté ako zemné sypané,[8] pretože skalný masív, do ktorého by sa umiestnili základy gravitačnej hrádze, sa nachádzal príliš hlboko pod vrstvou sedimentov. Koruna hrádze na Bielej Desnej dosahovala dĺžku 172,8 metrov a šírku 5,5 (iné zdroje uvádzajú len 5,2)[8] metrov.[11] U päty dosahovala hrádza šírku 54 metrov.[12] Výška koruny hrádze nad terénom činila 17,5 metra a rovnaká bola aj maximálna hĺbka vody. Objem nádrže predstavoval 400 000 kubických metrov vody a priehrada zatopila plochu o rozlohe 8,4 hektára.[8]

Výstavba upraviť

Vodné diela - ako na Bielej, tak na Čiernej Desnej - sa stavali súbežne.[7] To na Bielej Desnej spolu s prepojovacou štôlňou budovala pražská firma Franz Schön a synovia,[p 2] ktorá svoje práce začala 17. októbra 1912.[7] Riadil ich Ing. Emil Gebauer a dozor vykonávali Ing. August Klammt spolu s Ing. Karlom Podhajským.[11] V dne údolia bola vybudovaná betónová štôlňa, ktorá ležala na dvoch pozdĺžnych betónových pásoch založených na zarazených drevených pilótach. Ňou sa počas výstavby prevádzala cez stavenisko voda Bielej Desnej. Základy priehrady boli uložené v hĺbke až 5 metrov. Na výstavbu vlastnej sypanej hrádze sa používala zemina získaná zo zemníkov[p 3] v plánovanom zatopenom území. Do miesta hrádze sa zemina nasypávala po štyridsaťcentimetrových vrstvách a následne sa zhutňovala trojtonovým valcom. Pri návodnom svahu,[p 4] ktorý mal sklon 1:2, bol vybudovaný tesniaci plášť s kamennou dlažbou na povrchu. Korunu hrádze a vzdušný líc (majúce sklon 1:1,5) spevňovalo zatrávnenie. K prevádzaniu veľkých vôd počas povodní bol na pravom brehu priehrady postavený bezpečnostný prepad, na ktorý do údolia nadväzoval odtokový kanál s kaskádou stupňov. Hrana tohto bezpečnostného prelivu sa nachádzala o 40 centimetrov vyššie, než u druhého bezpečnostného prelivu, ktorý bol vybudovaný na ľavom úbočí. Jeho spadisko ústilo do spojovacej štôlne vedúcej k Čiernej Desnej.[7]

 
Bezpečnostný prepad spolu s ústím štôlne k Soušskej priehrade

Razenie tejto výpustnej štôlne, ktorá dosahuje dĺžku 1150 metrov a je vedená v nadmorskej výške 810 metrov,[19] prebiehalo súbežne so stavbou priehrady. Štôlňa o priereze 3×3 metre je vyrazená v skale a iba v krátkych úsekoch je opatrená obmurovkou.[7][19] Kanál je úplne priamy a mierne klesá v smere od západu na východ.[19] Výpustná štôlňa spolu so šúpatkovou vežou bola uložená na betónovom rošte.[11]

Výstavbu priehrady sprevádzali ťažkosti. V dňoch 18. až 20. augusta 1913 zasiahli oblasť intenzívne dažde, ich následkom došlo k poškodeniu rozostavaného diela. Približne v polovici letných prázdnin roka 1914 (26. júla) vypukla prvá svetová vojna, v rakúsko-uhorskej monarchii došlo k inflácii, ktorá si počas stavby vynútila úsporné opatrenia, ktoré sa následne premietli do kvality budovanej priehrady.[11]

Stavba priehrady aj spojovacej štôlne bola dokončená počas septembra 1915, avšak už 1. júna toho roku došlo k jej prvému skúšobnému napusteniu,[12] kedy zadržala vody z letných prívalových dažďov.[20] Náklady na stavbu dosiahli 484 tisíc rakúskych korún.[7] Dňa 18. novembra 1915 prebehla za nepriaznivého počasia kolaudácia priehrady komisiou vedenou Ing. Karlom Podhajským.[11] V rovnaký deň prebehla aj kolaudácia priehrady na Čiernej Desnej.[7]

Pretrhnutie upraviť

 
Pohľad do šupátkovej veže

Svojmu účelu slúžila skolaudovaná priehrada približne desať mesiacov, až do pondelka 18. septembra 1916. Vtedy bola nádrž asi z dvoch tretín naplnená vodou (nachádzalo sa v nej 260 000 m³ vody). Popoludní, v 15.30 hodín, si dvaja náhodne okoloidúci lesní robotníci všimli pramienok vody o hrúbke približne 2 centimetre, ktorý prýštil z telesa hrádze. Na svoj nález ihneď upozornili hrádzneho, ktorý, hoci stav priehrady pred chvíľu kontroloval, si ničoho neobvyklého nevšimol.[12] Okamžite preto volal telefónom do kancelárie Vodného družstva v Dolnom Polubnom, aby ich informoval o situácii. Správca stavby Ing. Emil Gebauer nariadil na priehrade otvoriť oba uzávery. Tento príkaz sa pokúšal hrádzny splniť spolu s robotníkmi. Lenže už v 15.55 tryskala voda tak intenzívne, a zo stále sa zväčšujúceho otvoru metal tlak vody piesok a kamene,[12] že robotníci v strachu o svoje životy miesto opustili, a uzáver tak zostal otvorený len z troch štvrtín.

O 16. hodine dostali poštové úrady obcí nachádzajúcich sa na toku potoka pod priehradou informáciu, aby odovzdali majiteľom hatí a náhonov upozornenie, že teraz "nejaký čas potečie korytom viac vody". Za ďalších 15 minút sa už začala prepadať dlažba na návodnej strane hrádze a do obcí pod priehradou prišlo hlásenie: "Alarmujte hasičov, hrádza sa pretrhla!" Za sedemdesiat minút po spozorovaní pryštiaceho pramienku robotníkmi, teda v čase 16.40 hodín, sa hrádza pretrhla a z priehrady sa otvorom o šírke 18 metrov začala naplno valiť voda. Krátko pred 17. hodinou sa už z lesa začalo ozývať temné dunenie, vrcholky stromov sa chveli a nad nimi sa vznášali oblaky prachu.

 
Pohľadnica zachytávajúca priehradu na rieke Desnej krátko po jej pretrhnutí 18. septembra 1916

Prvým objektom, na ktorý masa vody narazila, bola panská píla s horárňou, pri ktorej sa nachádzali zložené zásoby spracovaného dreva. Objekt voda zmietla tak dokonale, že nebolo možné rozpoznať, kde domy stáli. Tu navyše živlu padol za obeť aj prvý človek, a síce dvanásťročná dcéra majiteľa, ktorá ako jediná zostala doma. Drevo zložené pri píle (o objeme 5 tisíc plnometrov ), ktoré vzala voda so sebou, následne pôsobilo ako baranidlo a spolu s balvanmi, ktoré voda unášala, likvidovalo všetko, čo im stálo v ceste.[12] Ľudia zo svojich domov utekali na okolité stráne a v ohromení sledovali katastrofu. Tí, ktorí z domov neutiekli alebo sa ešte snažili zachrániť niečo zo svojho majetku, za svoju snahu zaplatili životom. Domy aj s ľuďmi sa totiž nárazom povodňovej vlny rúcali ako domčeky z kariet.

Železničná trať[p 5] a viadukt v dolnej časti Desnej zachytávali časť pevného obsahu, ktorý voda priniesla, a miernili tak jej intenzitu. V Tanvalde (vzdialenom od priehrady približne 8,5 kilometra) už voda zaplavovala "iba" pivnice, odnášala kôlne a ničila vybavenie tunajších tovární. Pozemky blízko rieky zaplavovala voda ešte v Železnom Brode (vzdialenom asi 25 kilometrov) a v Mladej Boleslavi, ktorá je od priehrady vzdialená cca 80 kilometrov, stúpla hladina vody v Jizere o 20 centimetrov.

 
Pretrhnutá priehrada s tokom Bielej Desnej (stav v zime 2013)

Po asi pol hodine, počas ktorej každú sekundou z priehrady do údolia vytekalo 150 kubických metrov vody,[12] bola priehrada prázdna. Údolie Jizerských hôr, ktorým riečka pretekala, lemovali trosky budov, lúky i záhrady pokryli nánosmi piesku alebo kamenia a po stromoch viseli telá obetí či uhynutých zvierat. Okolo toho zmätene pobehovali ľudia, ktorí sa zháňali po svojich blízkych. Aj počas nasledujúcej noci sa medzi troskami pohybovali svetla sviečok a lampášov, ako ľudia stále pátrali po svojich známych. Nasledujúci deň (19. september) zdravotný oddiel prehľadával oblasť a hľadal obete, ktoré následne premiestňoval do márnice. Do postihnutého územia bol povolený vstup len držiteľom špeciálnych povoleniek. Ďalšieho dňa prišiel do Desnej oddiel 200 ženistov zo 44. maďarského pešieho regimentu, ktorí začali s budovaním nových ciest a mostov.[21] Trosky zas odstraňovali ruskí vojnoví zajatci. Dvadsiateho prvého septembra o 14. hodine sa na miesto nešťastia prišiel pozrieť zemský miestodržiteľ gróf Max Julius Coudenhove, vyjadril postihnutým súcit a prisľúbil im finančnú pomoc. V sobotu 23. septembra 1916 sa od 15.30 konal na cintoríne v Desnej pohreb obetí katastrofy, ktorých bolo celkom 62 (podľa výskumov uskutočnených v 21. storočí kronikárkou z Desnej a uverejnených roku 2015 si však nešťastie vyžiadalo 65 obetí),[22] a o deň neskôr, v nedeľu, sa v meste za účasti tisícov ľudí slúžili smútočné omše.

Následky upraviť

 
Obec Desná potom, čo ňou 18. septembra 1916 prešla veľká voda z pretrhnutej priehrady

Katastrofa popri 65 obetiach na ľudských životoch pripravila o všetok majetok 370 obyvateľov. Celkom 95 rodín zostalo bez prístrešia a 1020 osôb stratilo zamestnanie. Voda totiž úplne zničila 29 obytných domov a 11 brusiarní skla. Popri tom navyše ešte ďalších 69 domov vážne poškodila.[7] Ľudia v celom štáte boli prekvapení mierou katastrofy, ktorá ešte zmnožila dovtedajšie vojnové útrapy obyvateľov, a postihnutým zasielali finančnú pomoc. Ďalšie príspevky prichádzali aj z tovární, od vlády i zo zahraničia.[12] Keď sa o katastrofe dozvedel c. k. dvorný radca Ing. Karel Podhajský, prednosta technického oddelenia c. k. miestodržiteľstva, ktorý na stavbe priehrady vykonával vrchný štátny dozor, spáchal samovraždu zastrelením.[7]

Po konci prvej svetovej vojny došlo kvôli obavám z opakovania katastrofy k vypusteniu Soušskej priehrady, ktorej stavba prebiehala rovnakým spôsobom.[23] Zhodnotil sa stav vypusteného vodného diela a skúmalo sa aj jeho podložie. Technické oddelenie Zemského úradu v Prahe spracovalo projekt a podľa neho sa v rokoch 1924 až 1927 vykonala rekonštrukcia priehrady, počas ktorej sa zvýšila tesnosť zemného telesa aj podložia a zväčšil sa aj objem nádrže pre účinnejšie zachytávanie povodní.[7]

Súdny proces trval 17 rokov[12] a ukončil ho až oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu v Tanvalde z 29. septembra 1932.[7] Za príčinu katastrofy súdni znalci označili geologickú poruchu nachádzajúcu sa v takej hĺbke, kde vtedajšie normy už nevyžadovali vykonávať skúšobné sondy.[12]

 
Pamätný kameň v Desnej

Dňa 10. októbra 1937 bol za hojnej účasti občanov v Desnej odhalený pamätník katastrofy. Má podobu pamätnej dosky osadenej do balvanu, ktorý sem doplavila voda po pretrhnutí priehrady. Na doske je nápis:

„ Poutníče – Postůj! Dne 18. září 1916 protrhla se hráz údolní přehrady. Rozpoutané živly proměnily naše chudé, ale krásné údolí v sutiny.
62 obětí na životech, 33 zničených a 69 poškozených domů, 307 osob bez přístřeší. Tento balvan, vlnami připlavený, jest svědkem onoho soudného dne. 		“
– Text na doske na pamätníku katastrofy[6]

Priehrada nebola po katastrofe nikdy obnovená,[8] hoci existovalo celkom päť návrhov riešiacich jej znovupostavenie.[7] Z priehrady doteraz stoja pozostatky pretrhnutej hrádze spolu so šupátkovou vežou, ktorá sa nezrútila. Vody Bielej Desnej, ktoré pôvodne tiekli vpravo od tejto veže, si po katastrofe upravili svoje koryto a teraz vežu obtekajú zľava.[12] Dňa 24. mája 1996 došlo k vyhlásenie lokality za kultúrnu pamiatku Českej republiky.[24]

Nešťastie, ku ktorému na priehrade došlo, je považované za najväčšie nešťastie v histórii českého vodohospodárstva[11] a viedlo k spomaleniu vývoja a stavby sypaných zemných hrádzí po celom svete.[12]

Dôvody pretrhnutia upraviť

Za príčinu pretrhnutia býva uvádzaných niekoľko faktorov. Vina sa dávala nevhodne zvolenému materiálu využitému pri sypaní hrádze a spochybňovala sa tiež dostatočnosť hutnenia tohto materiálu, pretože výška hutnených vrstiev (40 centimetrov)[p 6] sa zdala s ohľadom na hmotnosť používaného hutniaceho valca (3 tony) príliš značná. Súdni znalci tiež vinili vodu, ktorá mala do telesa hrádze vnikať nedostatočne účinným tesnením na návodnom líci priehrady. Ďalší experti prisudzovali príčinu pretrhnutia hrádze podzemným vodám, o čom mali svedčiť nálezy dutín a kanálov vymletých týmito vodami.

 
Zvyšky priehrady v roku 2009

Roku 1917 spracoval Ing. Antonín Smrčka analýzu príčin pretrhnutia priehrady, v ktorej identifikoval nedostatky ako v samotnom projekte vodného diela, tak aj počas jeho výstavby. Vedľa nedostatočného zhutňovania ukladaných vrstiev zeminy videl príčiny tiež v malej šírke hrádze v jej základni, ktorá tak umožňovala neprijateľnú rýchlosť presakovania vody v podloží. Problémom mal byť aj chybne zvolený materiál telesa hrádze, ktorý nemal vhodné tesniace parametre. Pochybenie videl tiež v umiestnení výpustného objektu, ktorý pretínal tesnenie hrádze pod vodnou hladinou na návodnej strane. Výpustnej štôlni vytýkal jej založenie na pilotovom rošte, ktorý podľa Smrčka umožňoval nerovnaké sadanie hrádze a výpustnej štôlne, čo zapríčinilo vznik priečnych trhlín v telese hrádze. Navyše, tesniaca štetová stena v návodnej päte hrádze podľa tejto analýzy nemohla byť vodotesná, pretože bola budovaná do kamenistého materiálu, ktorý sa v týchto miestach nachádzal. Za problematické označil tiež hĺbenie ryhy pre výpustnú štôlňu a baranenie pilot pri jej zakladaní, pri ktorom mohlo dôjsť k zvýšeniu priepustnosti zeminy v okolí.

Pri príležitosti 80 rokov od pretrhnutia (roku 1996) spracovala pražská spoločnosť "Stavební geologie – Geotechnika" štúdiu, v ktorej stanovila príčinu havárie priehrady. Vylúčila v nej ako príčinu pretrhnutia predtým uvádzané nedostatočné zhutňovanie nevhodného (príliš priepustného) materiálu použitého pri budovaní telesa hrádze. Naopak, za príčinu označila eróziu v podloží hrádze či na kontakte hrádze s podložím, a tiež eróziu vlastnej hrádze a výpustnej štôlne. Hutnenie materiálu síce nebolo úplne dokonalé, ale sadanie hrádze o 40 až 80 milimetrov nebolo pre hrádzu kritické. Aj priepustnosť (udávaná koeficientom filtrácie hodnotou 10-6 metrov za sekundu) nepredstavovala problém.[p 7]

Zo štúdie vyplýva, že skalný podklad sa nachádzal v pomerne veľkej hĺbke pod základmi hrádze (minimálne 25 metrov). Priestor medzi hrádzou a touto skalou vyplňovali aluviálne náplavy a eluvia, ktoré sa prejavovali veľkou stlačiteľnosťou. V pozdĺžnej osi údolia ešte navyše prebieha tektonický zlom tvorený horninou majúcou horšie vlastnosti ako okolitý masív. To mohlo zapríčiniť rozdielne sadanie oboch častí hrádze oddelených týmto zlomom. Výpočty ukázali, že sadanie koruny hrádze (o zhruba 300 milimetrov) bolo zapríčinené z takmer 80% stlačením jej podložia. Najväčšie sadanie prebehlo pod šupátkovou vežou (veža s ventilmi) stojacou na výpustnej štôlni a štôlňa následkom toho popraskala. Táto skutočnosť by nemala na pretrhnutie priehrady významnejší vplyv, ak by telesom hrádze pozdĺž štôlne nepresakovala voda. S ohľadom na mocnosť stlačujúceho sa podložia hrádze preukázali výpočty neúčinnosť pilótového roštu, na ktorom bola štôlňa založená, pretože vinou priťaženia od hrádze sadal spolu s hrádzou aj tento rošt. Nemohlo teda dôjsť k odlišnému sadaniu častí hrádze a tým k vzniku trhlín v jej telese, ktoré by umožnili presakovaniu vody, ako sa do tej doby tvrdilo. Problematickým sa teda ukázalo presakovanie vody priepustným štrkovým podložím hrádze, ktoré bolo navyše veľmi úzke, takže sa voda rýchlo dostala z návodnej strany hrádze na vzdušný líc. Vplyvom tohto presakovanie sa už pri nízkych hladinách vody v nádrži začala trhlinami v betóne dostávať do štôlne voda. To viedlo k ešte výraznejšiemu skráteniu priesakovej dráhy vody.[p 8] Projektantom navrhnuté tesnenie sa tak ukázalo ako nedostatočné a dlhodobo by pravdepodobne aj tak tlak presakujúcej vody nevydržalo.

Štúdia tiež odmieta tézu, že k pretrhnutiu hrádze došlo postupným presakovaním vody telesom hrádze vplyvom jeho nedostatočného zhutňovania počas výstavby. Ak by to tak skutočne bolo, potom by malo dochádzať k postupnému plošnému zamokreniu vzdušného lícu predovšetkým v jeho horných častiach, čo malo spôsobovať postupné zosúvanie podmáčanej zeminy vzdušného svahu, k čomu však v skutočnosti nedochádzalo. Príčinu havárie tak štúdia vidí v absencii dostatočného geotechnického prieskumu, čo malo za následok základné chyby v projekte neuvažujúcom mocnosť stláčanej vrstvy pod základom hrádze spolu s jej nevhodnou priepustnosťou.

Súčasnosť upraviť

Zimovisko netopierov upraviť

 
Jedinec Brandtovho netopiera prezimoval v lokalite medzi rokmi 1980 a 2009

Prepúšťacia štôlňa medzi Soušskou a Pretrhnutou priehradou na Bielej Desnej je zimoviskom netopierov. V stenách štôlne sa vyskytujú vedľa hlbokých štrbín či dutín tiež otvory po vŕtacích tyčiach dosahujúcich rôzne dĺžky a priemeru 3 až 4 centimetrov, ktoré jedincom zaisťujú bezpečný a vhodný úkryt. Po katastrofe nebol kanál v prevádzke a prúdila ním iba priesaková voda. Medzi rokmi 1971 a 1973 prebiehali v štôlni opravy, ktoré do nej zaústili prívod vody zo vzdúvacej hate, ktorá sa vystavala nad zvyškami telesa hrádze pôvodnej priehrady. Voda, ktorá v prípade potreby štôlňou prúdi, tak nadlepšuje stav vody v Soušskej priehrade.[19]

V lokalite bolo zistených celkovo jedenásť druhov týchto cicavcov. Najhojnejší z nich je netopier vodný (Myotis daubentonii), ďalej netopier veľký (Myotis myotis), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier svetlý (Plecotus auritus), netopier severný (Eptesicus nilssonii) a netopier nariasený (Myotis nattereri). Vzácnejšie možno pozorovať netopiera Brandtovho (Myotis brandtii), netopiera čierneho (Barbastella barbastellus), netopiera pestrého (Vespertilio murinus), netopiera velkouchého (Myotis bechsteinii) či netopiera pobrežného (Myotis dasycneme). Jedinci tu zimujú aj niekoľko rokov.[27] Najdlhší pobyt bol zaznamenaný u jedinca netopiera Brandtova, ktorý na tejto lokalite strávil viac ako 29 rokov. Vzhľadom na tomu, že netopiere sú zákonom chránené, nie je do štôlne povolený prístup.[19]

Turistika upraviť

Priehrada bola po svojom pretrhnutí vyhľadávanou atrakciou, ku ktorej chodili na výlety turisti. U jej päty preto roka 1917 vznikla Krömerova búda,[23] ktorá však bola po roku 1945 vypálená.[12]

Miestom prechádza žltá turistická značka, na ktorej je rozcestník turistických trás pomenovaný "Protržená přehrada". Je tadiaľ tiež vedený náučný chodník vybudovaný pri osemdesiatom výročí pretrhnutia, v roku 1996. Je dlhý 1 kilometer a je na ňom zriadených celkom šesť zastavení osadených informačnými panelmi obsahujúcimi základné informácie o katastrofe doplnenými dobovými fotografiami.[28] Pre záujemcov je dostupná aj turistická známka (číslo 1694) s motívom pretrhnutia priehrady.[29] V marci 2005 došlo v blízkosti hrádze k umiestneniu geocachky označenej GCQE9B a pomenovanej "Protržená přehrada".[30]

Pri príležitosti stého výročia katastrofy (v roku 2016) bolo v pláne miesto zvelebiť a urobiť z neho dôstojnú pripomienku nešťastia. Skupina miestnych nadšencov v spolupráci so starostami okolitých obcí a spoločnosťami Lesy Českej republiky a Povodie Labe chceli vyrúbať stromy rastúce na torze hrádze, opraviť informačné tabule, náučný chodník i chodníky zo smrekových guľatín. Uvažovali aj o vybudovaní mostíku cez Bielu Desnú a o postavení objektu s občerstvením. Finančné náklady na úpravu lokality sa mali podľa odhadov z roku 2013 pohybovať medzi tromi a piatimi miliónmi korún.[31] S plánovanými úpravami sa započalo počas jari roku 2014, kedy drevorubači vyrúbali približne tristo smrekov, ktoré rástli v okolí pôvodnej priehrady a zakrývali tak pohľad na jej dochované torzo. Spolu s tým došlo k výstavbe nového mostíku cez Bielu Desnú a k vybudovaniu päťkilometrového náučného chodníka[p 9] z Desnej až k priehrade,[33] ktorý začína takmer štvormetrovou zvonicou vytvorenou z kmeňa stromu rezbárom Lukášom Rókom zo Smržovky, do ktorej je vsadený zvon od umeleckého kováča Jaroslava Zívala.[34] Súčasne s tým sa plánovala obnova schátralých informačných tabúľ na náučnom chodníku okolo priehrady.[33] Dňa 22. júna 2015 bola otvorená útulňa v miestach, kde predtým stávala Krömerova búda.[22] Vybudovaný bol aj pamätník všetkým obetiam nešťastia, ktorého podobu navrhli študenti spolu so svojimi učiteľmi zo Strednej umeleckopriemyselnej školy v Jablonci nad Nisou. Tí tiež k výročiu pripravili pamätnú medailu, ktorej bolo vyrobených 200 kusov. V roku 2015 Jaroslav Zeman, starosta Albrechtíc v Jizerských horách, do ktorých katastra torzo priehrady patrí, odhadoval jej návštevnosť na tridsať až päťdesiat tisíc turistov ročne.

Z obcí Albrechtice a Desná vedú k Pretrhnutej priehrade dve zhodne dlhé cesty. Od roku 2016 ich dopĺňa dvanásť drevených sôch z niekoľkých ročníkov Dřevosochání v Desnej. Cestám ich venovalo sedem darcov, ktorí sochy pri akcii vydražili. Výťažok bol použitý na úpravy okolia niekdajšej priehrady. Prvú cestu, ktorá stúpa z Albrechtíc severným smerom k Mariánskohorským búdam, lemujú sochy nazvané Smírčí kříž, Kapr z Protržené přehrady, Skřítek od Protržené přehrady, Páv z Krömerovy boudy alebo Zjevení z Protržené přehrady. Druhú cestu vedúcu z Desnej lemujú sochy pomenované Židle hrázného, Ryba na suchu, Ruka tonoucího či Úprk. K prístupovým cestám boli sochy umiestnené pri úpravách okolia priehrady pri príležitosti stého výročia jej pretrhnutia (2016).[35] V tom istom roku zároveň pracovníci Výskumného ústavu vodohospodárskeho T. G. Masaryka spracovali stokrát zmenšený model priehrady na Bielej Desnej ešte pred jej pretrhnutím.[36]

O rok neskôr, pri 101. výročí udalosti, sa uskutočnil Pochod proti prúdu, ktorý na miesto katastrofy priviedol pútnikov z rôznych miest Jizerských hôr a ich podhorí.[37] Mal tri trasy, a síce z Albrechtíc v Jizerských horách, z Desnej a od turistickej chaty Smědava.[38] Na záver pochodu potom u torza nádrže viedol vojenský kaplán Petr Šabaka spomienkovú bohoslužbu. Autori turistickej akcie, starostovia Albrechtíc Jaroslav Zeman a Frýdlante Dan Ramzer, takto chceli nadviazať a postupne utužovať priateľstvo medzi inak ťažko dostupnými miestami z rôznych strán hôr.[39]

Odraz v kultúre upraviť

Roku 2018 vydal Zdeněk Svěrák knihu Strážce nádrže. Pri jej písaní sa nechal inšpirovať osudom dvoch jizerskohorských priehrad, Priehrady Desná a Souš, ktoré ale vo svojom diele pomenoval Magda a Hedviga. Knihu Svěrák koncipoval ako listy správcu nepretrhnutej priehrady Jiřího Smrčka, ktorý stráži existujúce vodné dielo, aby ho nestretol osud druhej priehrady. Jednotlivé listy Smrčka adresuje svojmu nadriadenému, riaditeľovi povodia.[40]

Poznámky upraviť

  1. ↑ V období mezi roky 1845 a 1899 došlo k devíti povodním.[6]
  2. ↑ Firma Franz Schön a synové mala v dobe budovania priehrady na Bielej Desnej za sebou už skúsenosti napríklad z výstavby priehrady Mšeno.[13]
  3. ↑ Zemník je miesto nacházející se mimo vlastní stavbu, z něhož se těží zemina pro stavbu zemního tělesa.[14]
  4. ↑ Návodný svah (niekedy tiež návodný líc) je tá časť hrádze, ktorá je privrátená do priehradnej nádrže a je tak omývaná napustenou vodou.[15][16] Jejím opakem je vzdušní líc či svah.[17][18]
  5. ↑ Dnes trať číslo 036 spájajúca Liberec s Tanvaldom a Harrachovom.
  6. ↑ V dobe výstavby priehrady sa doporučovaná výška hutnenej vrstvy uvádzala 15 centimetrov.[25]
  7. ↑ Horniny sa delia na priepustné (u ktorých sa koeficient filtrácie pohybuje od 10−2 do 10−7) a nepriepustné, ktoré majú tento ukazovateľ nižší než 10−8.[26]
  8. ↑ Priesaková dráha sa znížila približne o polovicu.[25]
  9. ↑ Informácie na tabuliach pozdĺž cesty sú uvedené ako v češtině, tak aj v angličtine, nemčine a poľštine.[32]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b Mapy.cz [online]. . Dostupné online.
  2. ↑ Mariánskohorské boudy – svědek budního hospodaření v Jizerských horách. [s.l.] : [s.n.], 2005. Dostupné online. S. 2.
  3. ↑ CZ0513657 – Bílá Desná – kanál protržené přehrady [online]. . Dostupné online.
  4. ↑ Zjednodušená geologická mapa 1:50 000 [online]. . Dostupné online.
  5. ↑ Klimatické regiony ČR (dle Quitt, 1971) [online]. [Cit. 2019-05-22]. Dostupné online. Archivované 2020-06-02 z originálu.
  6. ↑ a b RŮŽIČKA, Jiří; JORDÁKOVÁ, Jana; POZLOVSKÁ, Zuzana. Jizerské hory do kapsy. 1. vyd. Praha : KMa, 2006. 232 s. ISBN 80-7309-326-X. Kapitola Protržená přehrada, s. 159–164.
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o Přehrady Čech, Moravy a Slezska. [s.l.] : [s.n.], 2005. ISBN 80-86660-11-7. Kapitola Protržená přehrada, s. 52–55.
  8. ↑ a b c d e Jizerské hory turistický průvodce ČSSR. [s.l.] : [s.n.], 1983. Kapitola Přehrady, s. 20–21.
  9. ↑ ŠVEHLA, Jaroslav. Na nejdeštivějších místech Česka naprší až metr a půl vody za rok. Novinky.cz, 2010-10-05. Dostupné online [cit. 2013-07-30].
  10. ↑ Protržená přehrada Dessendorf v Jizerských horách [online]. . Dostupné online.
  11. ↑ a b c d e f Technické památky České republiky. [s.l.] : [s.n.], 2012. ISBN 978-80-7346-141-6. Kapitola Protržená přehrada na Bílé Desné, s. 121.
  12. ↑ a b c d e f g h i j k l Kniha o Jizerských horách. [s.l.] : [s.n.], 1981. Kapitola O jizerskohorských jezerech a jejích obyvatelích, s. 273–275.
  13. ↑ Přehrada Mšeno nad Nisou, Jablonec nad Nisou 1906 [online]. Jelení Hora: Krkonošská agentura pro regionální rozvoj, [cit. 2013-08-01]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu.
  14. ↑ Zemník [online]. Brno: Optimus, 2000-03-14, rev. 2006-08-04, [cit. 2013-07-31]. Dostupné online.
  15. ↑ Líc návodní [online]. Brno: Optimus, 2000-03-14, rev. 2006-09-06, [cit. 2013-07-31]. Dostupné online.
  16. ↑ BROŽA, Vojtěch. Přehrady Čech, Moravy a Slezska. Liberec : Knihy 555, 2005. 251 s. Heslo „Návodní strana“. ISBN 80-86660-11-7. Kapitola Výkladový slovníček, s. 250–251.
  17. ↑ Líc vzdušní [online]. Praha: Netpoint, [cit. 2013-07-31]. Dostupné online.
  18. ↑ BROŽA, Vojtěch. Přehrady Čech, Moravy a Slezska. Liberec : Knihy 555, 2005. 251 s. Heslo „Vzdušní líc“. ISBN 80-86660-11-7. Kapitola Výkladový slovníček, s. 250–251.
  19. ↑ a b c d e VONIČKA, Pavel. Půlstoletí sledování zimoviště netopýrů na Bílé Desné. Krkonoše – Jizerské hory, 2011, roč. 2011. Nedostupné; archivovaná verzia z 2016-03-05. Dostupné online [cit. 2013-08-19]. ISSN 1214-9381. Archivované 2016-03-05 z originálu.
  20. ↑ Jizerskohorské přehrady a katastrofa na Bílé Desné – protržená přehrada. [s.l.] : [s.n.], 2006. [Dále jen Jizerskohorské přehrady]. ISBN 80-86660-16-8. Kapitola Katastrofa na Bílé Desné, 18. září 1916, s. 81.
  21. ↑ Jizerskohorské přehrady, s. 98
  22. ↑ a b Na místě někdejší Krömerovy boudy u Protržené přehrady v Jizerkách stojí útulna. iHNed.cz, 2015-06-22. Dostupné online [cit. 2015-06-28]. ISSN 1213-7693.
  23. ↑ a b Velká turistická encyklopedie – Liberecký kraj. [s.l.] : [s.n.], 2008. ISBN 978-80-242-2326-1. Kapitola Protržená přehrada, s. 215–216.
  24. ↑ Ústřední seznam kulturních památek České republiky [online]. Praha: Národný pamiatkový ústav, [cit. 2013-08-01]. Identifikátor záznamu 120999 : Přehrada, zřícenina. Dostupné online. Hľadať dokumenty v Metainformačnom systéme NPÚ: [1]. (po česky)
  25. ↑ a b ROZSYPAL, Alexandr. Proč se před 90 lety protrhla přehrada na Bílé Desné?. Krkonoše – Jizerské hory, 2006, roč. 2006, čís. září. Nedostupné; archivovaná verzia z 2014-12-16. Dostupné online [cit. 2013-08-18]. ISSN 1214-9381. Archivované 2014-12-16 z originálu.
  26. ↑ GRMELA, Arnošt. Základy hydrogeologie [online]. Ostrava: Vysoká škola báňská – Technická univerzita Ostrava, 2004, [cit. 2013-10-20]. Dostupné online.
  27. ↑ Jizerské hory turistický průvodce ČSSR. [s.l.] : [s.n.], 1983. Kapitola Živočišstvo, s. 42.
  28. ↑ Naučná stezka Protržená přehrada v Jizerských horách [online]. . Dostupné online.
  29. ↑ No. 1694 – Protržená přehrada na Bílé Desné [online]. . Dostupné online.
  30. ↑ Protrzena prehrada [online]. . Dostupné online.
  31. ↑ ŠEBELKA, Jan. Protržená přehrada zabila 62 lidí, po sto letech má přitahovat turisty. iDNES.cz, 2013-04-04. Dostupné online [cit. 2013-08-19].
  32. ↑ LUBAS, Miloslav. Liják nebo vichr nevadí. U Protržené přehrady vyrostl úkryt pro turisty. iDNES.cz, 2015-06-25. Dostupné online [cit. 2015-06-28].
  33. ↑ a b LUBAS, Miloslav. Protržená přehrada je konečně vidět. Padly kvůli tomu stovky stromů. iDNES.cz, 2014-05-09. Dostupné online [cit. 2014-05-10].
  34. ↑ KLIMENTOVÁ, Lenka. U zvoničky v Desné začíná naučná stezka. Deník, 2014-06-21. Dostupné online [cit. 2014-06-23].
  35. ↑ LUBAS, Miloslav. Protržená přehrada v Jizerkách má „Křížovou cestu“ z tuctu dřevěných soch. iDNES.cz, 2016-09-07. Dostupné online [cit. 2019-02-12].
  36. ↑ LUBAS, Miloslav. Protržená přehrada je opět k vidění. Jen je stokrát menší. iDNES.cz, 2016-09-12. Dostupné online [cit. 2016-09-17].
  37. ↑ LUBAS, Miloslav. Pochod Jizerskými horami chce udělat sousedy z lidí, kteří se neznají. iDNES.cz, 2017-09-15. Dostupné online [cit. 2016-09-17].
  38. ↑ PAVLÍČKOVÁ, Jana. Pochod proti proudu jako vzpomínka na protržení přehrady na Bílé Desné. Deník, 2017-09-12. Dostupné online [cit. 2019-02-12].
  39. ↑ KLIMENTOVÁ, Lenka. Túrou vzpomněli tragédii na Bílé Desné přes 101 lety. Deník, 2017-09-17. Dostupné online [cit. 2019-02-12].
  40. ↑ HORÁK, Jan. Nová kniha Zdeňka Svěráka. Zabrousil jsem do minulosti, kolik v ní bylo z mé strany odvahy, říká. Lidovky.cz, 2018-09-30. Dostupné online [cit. 2019-02-23]. ISSN 1213-1385.

Pozri aj upraviť

Literatúra upraviť

  • Protržená přehrada na Bílé Desné 1916–2016. [s.l.] : [s.n.], 2016.
  • Pohádka o Protržené přehradě. [s.l.] : [s.n.], 2016. ISBN 978-80-86660-39-4.
  • ROZSYPAL, Alexandr. Proč se protrhla přehrada na Bílé Desné?: téma. Krkonoše – Jizerské hory. 2006, roč. 39, čís. 9, s. 30-31. ISSN 1214-9381. 
  • Jizerskohorské přehrady a katastrofa na Bílé Desné – protržená přehrada. [s.l.] : [s.n.], 2006. ISBN 80-86660-16-8. Kapitola Katastrofa na Bílé Desné, 18. září 1916, s. 78–139.
  • Historie přehradního stavitelství v povodí horní Jizery. [s.l.] : [s.n.], 2016. Dostupné online. Kapitola Přehrada na Bílé Desné, s. 12–23.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Přehrada Desná na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Priehrada_Desná&oldid=7661584“