Stará neoklasická syntéza

Stará neoklasická syntéza (iné názvy: neoklasická syntéza (v užšom zmysle), veľká neoklasická syntéza, neoklasicko-keynesovská/neoklasicko-keynesiánska syntéza, neokeynesovská/neokeynesiánska syntéza; s dôrazom na keynesovskú stránku: keynesovstvo , staré keynesovstvo, neokeynesovstvo (resp. varianty), ortodoxné keynesovstvo, keynesovská/keynesiánska pravica; z pohľadu odporcov bastardné keynesovstvo; slovo keynesovstvo sa dá vždy nahradiť týmito jazykovými variantmi) je ekonomický smer spájajúci Keynesovu teóriu s neoklasickou mikroekonómiou. Predstaviteľmi sú napríklad Paul Anthony Samuelson a Franco Modigliani.

V 50. - 70. rokoch 20. storočia to bol absolútne dominantný smer ekonomického myslenia v západných krajinách. Postupne sa vyvíjal (mierne menil) v 40. až 70. rokoch. Typické pre starú neoklasickú syntézu je použitie Hicksovej schémy IS-LM.

Samuelson a stará neoklasická syntéza upraviť

Pojem neoklasická syntéza (neoclassical synthesis) zaviedol P. A. Samuelson vo svojej učebnici Ekonómia vo vydaní z roku 1955 a v tomto a ďalších vydaniach učebnice výrazne prispel k rozšíreniu tohto smeru myslenia ako takého. Vo vydaní z roku 1961 teóriu nazval "veľká neoklasická syntéza" (grand neoclassical synthesis). Začiatkom 70. rokov sa stal Samuelson prívržencom neoklasickej syntézy doplnenej o výsledky sociologicko-inštitucionálnych koncepcii galbraithovského typu (neoinštitucionalisti). Túto novú koncepciu obsahovali ďalšie vydania Ekonómie až do 10. vydania. V 11. vydaní z roku 1980 sa však neoklasická syntéza vytratila a od 12. vydania z roku 1985 bola učebnica prepracovaná pod silným vplyvom - vtedy dominantného- monetarizmu II.

Vývoj po strate vplyvu starej neoklasickej syntézy upraviť

Od konca 70. rokov (teda po ropných krízach) neoklasickú syntézu ako dominantnú ekonomickú školu nahradila:

Od polovice 90. rokov existuje aj tzv. nová neoklasická syntéza, ktorá spája prvky teórie reálneho hospodárskeho cyklu a nového keynesovstva.

Externé odkazy upraviť