Alexander Duchnovič: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d robot Zmenil: eo:Aleksander Duĥnoviĉ |
doplnenie udajov o Alexandrovi Duchnovičovi |
||
Riadok 2:
'''Alexander Duchnovič''' ([[24. apríl|24. apríla]] [[1803]], [[Topoľa]] – [[30. marec|30. marca]] [[1865]], [[Prešov]]) bol [[Rusíni|rusínsky]] národný buditeľ, [[spisovateľ]], [[gréckokatolícka cirkev|gréckokatolícky]] [[farár]] v [[Beloveža|Beloveži]] a [[Chmeľová|Chmeľovej]]. Od roku [[1990]] je po ňom pomenované [[Rusíni|rusínske]] [[Divadlo Alexandra Duchnoviča]] v [[Prešov|Prešove]].
VÝZNAMNÁ OSOBNOSŤ
Vedúca osobnosť národného hnutia na východnom Slovensku a Podkarpatsku, Alexander Duchnovič, sa narodil v obci Topoľa, okr. Humenné. Po skončení gymnázia študoval v r. 1821-1823 filozofiu v Košiciach, v r. 1823-1827 teológiu v Užhorode. Pôsobil na biskupskom úrade v Prešove, ako vychovávateľ v Užhorode, gréckokatolícky kňaz v Chmeľovej a Beloveži, od r. 1838 ako notár biskupského poradného zboru v Užhorode, od r. 1843 kanonik biskupstva v Prešove.
BOJOVNÍK ZA ROZVOJ NÁRODNÉHO ŽIVOTA UKRAJINCOV
Do politického života vstúpil v roku 1847, keď sa ako zástupca prešovskej kapituly zúčastnil na poslednom uhorskom stavovskom sneme. Po vypuknutí buržoáznej revolúcie sa začal sústavnejšie zaujímať o politické, spoločenské a národné pomery Ukrajincov v Uhorsku, nadviazal kontakty s predstaviteľmi ukrajinského politického života.V roku 1848 sa stal členom skupiny A. Dobrianského v Prešove, ktorá viedla ukrajinské národné a politické úsilie v revolučnom Uhorsku a vypracovala prvý národný politický program Ukrajincov v Uhorsku v duchu ich zjednotenia s Ukrajincami v Haliči. Koncom apríla 1849 bol uhorskými úradmi zatknutý, pre nedostatok dôkazov o protištátnej činnosti bol zakrátko prepustený a zvolený za člena župného výboru Šarišskej župy. Po revolúcii výrazne prispel k organizačnému a kultúrnemu rozvoju národného života Ukrajincov v Uhorsku, spolupôsobil pri tvorbe základov ich národného obrodenia. Kritizoval maďarizáciu a vlažné národnostné cítenie ukrajinskej inteligencie, najmä duchovných. Hoci uznával príslušnosť ukrajinského obyvateľstva Uhorska a Halíče k východným Slovanom, neuznával ich ukrajinskú národnú príslušnosť, odmietal úzku orientáciu časti ukrajinskej inteligencie Halíče na ukrajinský národný život v Rusku.
ZÁSTANCA VZDELÁVANIA, AUTOR PEDAGOGICKYCH DIEL
Považuje sa za jedného z hlavných tvorcov koncepcie samostatného rusínského národa na východnom Slovensku, Zakarpatskej Ukrajine a Halíči. Nechápal ani potrebu ukrajinského jazyka, odmietal povýšiť niektoré nárečia na spisovný jazyk, ale presadzoval používanie liturgického jazyka doplneného nárečovými výrazmi. Jeho zásluhou sa začiatkom 50. rokov Prešov stal strediskom národného života Ukrajincov v Uhorsku. V roku 1850 tu založil a do roku 1853 viedol literárny spolok s významným vzdelávacím poslaním. V rámci jeho pôsobenia založil prvú požičovňu kníh, vydal tri ročníky almanachu Pozdravlenje Uhorskich Rusinov, a prvý ukrajinský kalendár. Veľkú pozornosť venoval vzdelávaniu obyvateľstva, najmä mladej generácie. Jeho učebnice spolu s učebnicami J. Rakovského dlhé roky používali ako jediné príručky v ukrajinských školách. Napísal prvý šlabikár, pedagogické dielo Narodnaja pedagogija v poľzu učiľišči i učitelej seľskich.
ORGANIZÁTOR, VODCA
Po páde absolutizmu opäť organizoval národný život Ukrajincov na východnom Slovensku.
* V roku 1861 sa stal členom volebného výboru Šarišskej župy.
* V roku 1862 založil v Prešove Spoločnosť sv. Jána Krstiteľa, ktorá získavala pre národný život mladých ľudí a všestranne ich podporovala.
* V roku 1863 si začal uvedomovať neudržateľnosť orientácie na Viedeň a ako prvý medzi ukrajinskou inteligenciou poukazoval na spoluprácu s maďarskými vládnúcimi triedami.
BÁSNIK, ČLEN LITERÁRNEHO SPOLKU
Ako prívrženec slovenského národného hnutia v kultúrnej a organizačnej práci, čerpal z neho skúsenosti a podnety. Udržiaval styky s jeho predstaviteľmi, najmä na východnom Slovensku. Členmi jeho literárneho spolku boli aj J. Záborský, P. Kellner, B. Nosák. Prispieval do slovenskej tlače. Na znak priateľstva k Slovákom napísal po slovensky báseň Toast. O jeho buditeľskej činnosti písali J. M. Hurban, J. Botto, Sasinek a i. B. Nosák mu venoval v r. 1854 báseň.
{{Biografický výhonok}}
| |||