Akustická gitara: Rozdiel medzi revíziami

Moderná '''akustická gitara''' má 6 strún dĺžky zhruba okolo 65 cm ladených na E – A – d – g – h – e´ (f = 82 – 110 – 147 – 196 – 247 – 330). Notuje sa v husľovom kľúči o oktávu vyššie než znie a má chromatický rozsah E – e´´´, kmitočtový rozsah základných tónov je teda 82 – 1318 Hz. Dĺžka hrajúcej struny, čiže menzúra, na štandartnej akustickej gitare zvykne byť v rozsahu od 635 mm do 665 mm, u basových gitár je väčšia – okolo 840 mm.

 

V priebehu 19. storočia sa gitara začala vyvíjať do nástroja, ktorý je dnes nazývaný ”klasická” gitara. Nástrojárom, ktorý sa o tento vývoj najviac zaslúžil, bol Antónia de Torres. Okolo roku 1800 nahradilo na európskej gitare šesť strún pôvodných päť. Prvé šesťstrunné nástroje mali často pomerne malé telá s priečnym rebrovaním na vnútornej strane vrchnej dosky. Torres zaviedol väčší, napriek tomu rovnako ťažký korpus s vyššími lubami a vejárovité rebrovanie na spodnej časti vrchnej dosky, ktoré sa na španielskej gitare osvedčilo ako najúčinnejšie. Torresove postupy viedli k vzniku nástroja s širším tónovým rozsahom (zvlášť v basoch) a jeho poňatie gitary ako nedeliteľného celku bolo široko preberané v Španielsku a ďaleko za jeho hranicami. Torres ovplyvnil celé Španielsko aj ostatné európske štáty. Madrid sa stal centrum umenia stavby gitár. Po nejakú dobu na počiatku 20. storočia bola flamencova gitara najpopulárnejší typ španielskej gitary. Pojem klasickej gitary sa začal užívať po sérii koncertov Andrese Segovii v 20. a 30. rokoch. Od tej doby sa klasická gitara stala dominantným typom španielskej gitary. Významní nástrojári pôsobili i mimo Španielska, napr. v Nemecku a vo Francúzku.

 

== Konštrukcia akustickej gitary ==

Zo stavebnej stránky možno gitaru rozdeliť na niekoľko dielov. Trojdielna rezonančná skrinka, nazývaná tiež korpus, sa skladá z plochej spodnej a vrchnej dosky, ktoré spájajú luby. Tvar korpusu pripomína arabskú číslicu 8. Vo vrchnej doske sa nachádza kruhový zvukový otvor, ktorý akusticky spája vnútorný priestor korpusu s vonkajším. Ďalšiu časť gitary tvorí krk, zakončený plochou, smerom dozadu mierne nahnutou hlavicou so skrutkovým ladiacim zariadením. Hmatník je plochý a podobne ako na ostatných brnkacích nástrojoch rozdelený sedlami na poltónové polohy. Ladiace kolíky zachytávajú struny na jednom konci. Odtiaľ struny prechádzajú cez mostík ponad hmatník až ku strunníku, ktorý súčasne tvorí kobylku. Niektoré typy gitár majú strunník a kobylku upevnené samostatne. Počet strún sa koncom 18. storočia ustálil na šesť s kvartovoterciovým ladením e/a/d1/g1/h1/e1. Najnižšia struna e sa do tých čias nepoužívala.

Stretávame sa s akustickými gitarami :

# z masívu – bez použitia preglejky, prevažne vysoko kvalitné nástroje

# z polomasívu – niektoré časti sú z preglejky, nástroje sú nižšej – strednej kvality.

 

[[Kategória:Strunové nástroje]]