Verzia z 13:27, 13. marec 2010 upraviť MondalorBot (diskusia \| príspevky) Boti 2 244 editací d Robot Pridal: hr:Otto Lilienthal; kozmetické zmeny ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 08:03, 21. september 2010 upraviť vrátiť Vegetator (diskusia \| príspevky) 57 605 editací Bez shrnutí editace Ďalšia úprava →
Riadok 12: == Životopis == Otto Lilienthal sa narodil v roku 1848 v Anklame ([[~~Mecklenbursko~~Meklenbursko-Predpomoransko]]) synovi tkáča Gustáva Lilienthala. Otec však vo veku 36 rokov zomrel a rodina ostala bez prostriedkov. Matka však vďaka krásnemu hlasu rodinu uživila. Zhodou náhod sa dostala do drážďanskej a neskôr aj do berlínskej opery. Po finančnom zabezpečení sa rodina vrátila do Anklamu, kde si matka otvorila módny salón. === Mladosť a prvé modely === Otto spolu s bratom Gustavom žili v dobe plnej technických noviniek, a obaja sa rozhodli pre štúdium na technických školách. Otto po ukončení priemyslovej školy v [[~~Postumim~~Postupim]]e nastúpil v roku 1867 na priemyslovú akadémiu. Počas prvých prázdnin spolu s Gustávom postavili druhý model stroja ťakšieho ako vzduch (prvý vznikol už pred nástupom na akadémiu). :''Tento druhý model bol už podstatne zložitejší. Bol skonštruovaný z 3-metrových palisandrových latiek, ktoré sme zaguľatili a zašpicatili. K pružným latkám sme pripevnili množstvo dlhých husích pier prišitých na pruhu látky. Vtedy sme na to zohnali všetko perie, čo v meste bolo. ... Lietadlo, aj keď sa vôbec nevzlietlo prinieslo množstvo poznatkov pre pokračovanie v stavbe ďalších prístrojov.'' Krátko po tom ako bratia získali štipendium a teda prostriedkov na stavbu nových modelov sa v roku [[1870]] začala vojna s Francúzskom. Otto ešte stihol dostať inžiniersky diplom a stal sa vojakom. Jeden list z obdobia vojny hovorí, že nesplnil rozkaz dôstojníka zostreliť francúzsky pozorovací balón, ale namiesto toho unesene pozoroval jeho let. Riadok 31: Klzáky uskladnili v neďalekom sklade ktorý patril miestnemu mlynárovi. Keď sa Otto vybral lietať, spolu s mlynárom vytiahli aparát na kopec a jeden technik pomohol letcovi do postroja. Otto sa postavil na okraj zrázu a skočil oproti vetru. Prvé lety mali dĺžku približne 7 metrov a klzák si následne vyskúšali technik Eulitz a po ňom mlynár Schwach. Po úspechu sa začalo pri pokusoch na Spitzbergu objavovať obecenstvo vrátane nadšeného fotografa prof. Carla Kassnera, ktorý vyhotovil aj prvé fotografie Otta Lilienthala vo vzduchu. Nie všetky pokusy boli plne úspešné, klzák nebol doposiaľ úplne stabilný a Otto ~~zväčsil~~zväčšil stabilizačnú plochu a ~~vzpätie~~vzopätie. Takisto staval ~~mové~~nové modely klzákov. V jednu nedeľu sa Otto vybral uskutočniť ďalšiu sériu letov. Fúkal silný vietor, ale napriek protestom mlynára Swacha klzák Nr.3 niesli na kopec. Vietor im cestou aparát vytrhol a vrhol ho do poľa. Poškodenie nebolo veľké a Otto ho opravil na mieste odrezaním výstužného prútu. Na kopci, akurát vo chvíli keď bol Otto pripravený k letu sa do klzáku oprel nárazový vietor a vyniesol aparát do výšky 6 metrov. Otto klzák zvládol, ale let bol zrejme dosť divoký, lebo pri pristátí si vymkol nohu. Napriek mlynárovmu odporu klzák opäť vyniesli na vrch. Pri druhom lete si vymkol rameno a tak sa v ten deň už lietať nedalo. V tomto období mu už brat Gustav veľmi nepomáhal pre veľkú zamestnanosť architektúrou. V lete [[1892]] dokončil Otto Lilienthal nové lietadlo Nr.4, ktoré malo okrem iných vylepšení ovládateľnú výškovku. Klzák mal rozpätie 9,5 m, nosnú plochu 15 m<sup>2</sup> a hmotnosť 24 kg. Čoskoro nasledoval o niečo väčší klzák Nr.5. Keďže výkony na doposiaľ používanom vrchu sa už zvyšovať nedali, začal hľadať nové miesto. Vyskúšal pahorok pri Sandgrubene, ktorý čoskoro zamenil za kopec ~~nazvný~~nazvaný Steglitzer Mainhöhe. Aj s novými klzákmi zažíval dramatické situácie pred stále početnejším publikom pri ktorých nebolo pristátie na bruchu výnimkou. V lete [[1893]] Otto Lilienthal opäť zmenil pôsobisko, keď objavil miesto Rhinower Berge, ktoré pozostávalo v reťaze prakticky kužeľovitých pahorkov. Miesto vyhovovalo pre všetky smery vetru. Tu dosahoval Otto Lilienthal veľmi dobré výsledky, ale dobre sa vycvičil aj v ovládaní klzáka, keďže na kopci prevládal nárazový vietor. Letec riadil klzák zmenou ťažiska - presúval, či vykopával nohy podľa chovania klzáku. Pokusy Otto Lilienthal uskutočňoval často pri rýchlosti vetra 7 až 8 m/s, pri ktorých klzák takmer úplne visel vo vzduchu. V rokoch [[1893]] a [[1894]] stihol postaviť lietadlá Nr.6, Nr.7, Nr.8, Nr.9, Nr.10, Nr.11 a Nr.12. Lietadlo Nr.6 malo mávacie krídla a ešte v roku [[1893]] bolo patentované. Klzák Nr.12 mal meniteľný uhol zakrivenia profilu pomocou nastaviteľnej nábežnej hrany krídla. Počas roku [[1894]] začal Lilienthal pri skúškach používať umelo navŕšenú haldu nazývanú ''Fliegeberg''.

Otto Lilienthal: Rozdiel medzi revíziami