Penicilín: Rozdiel medzi revíziami

Prvý pacient bol tridsaťtriročný policajt Albert Alexander, ktorý po škrabnutí o ružový ker dostal infekciu baktériami. Do začiatku liečby prišiel o oko a na tvári a na ruke mal niekoľko abscesov. Jeho stav sa výrazne zlepšil, keď dostal niekoľko dávok penicilínu, už mal teplotu normálnu, mal chuť do jedla a infekcia zjavne ustupovala. Zásoby penicilínu však boli veľmi obmedzené, lekári sa dokonca snažili získať penicilín, ktorý pacient vylúčil močom. Liečba musela byť zastavená, aby sa mohol penicilín podať inému ťažko chorému pacientovi. Keď však lekári pre ďalšieho pacienta spotrebovali všetky zásoby, došlo u Alexandra po 10. dňoch k recidíve a 15.2. zomrel na stafylokokovú septikémiu. Liečba ďalšieho pacienta, 15 ročného chlapca, ktorý dostal streptokokovú septikémiu po operácii bedrového kĺbu, však smrťou neskončila. V priebehu roku 1942 liečila oxfordská skupina 187 pacientov, z nich iba hŕstka na liečbu nereagovala. Do projektu sa zapojil dokonca aj Fleming, keď jeho rodinný priateľ dostal zápal mozgových blán. Penicilín získal Florey a Fleming ho v injekciách podával najprv do žily, keď však zistil, že látka do mozgu nepreniká, začal ju podávať aj priamo do priestoru v mozgu. Napriek tomu, že týmto spôsobom sa liek doteraz nepoužíval, pacient sa rýchlo zotavil a to Fleminga nakoniec presvedčilo o význame tohto nového antibiotika. Florey klinickými skúškami penicilínu zistil, že penicilínom sa dá do 1213 hodín po aplikácii úplne vyliečiť kvapavka.