Dornier Do 17: Rozdiel medzi revíziami

Bombovnica obsahovala 4 bombové závesy, piaty pre bomby SC 50 a dva závesy ETC 500, určené pre ťažší náklad, každý s nosnosťou 500 {{kg|500}}. Bombový zameriavač Lofte A alebo B bol zabudovaný spolu s priezorom BZA-2. Bombovnica lietadla ponúkala dve možnosti. Prvou bolo nesenie 4 bômb s hmotnosťou 250 {{kg|250}}, pričom by sa znížil dolet. No ak by sa posádka rozhodla niesť iba polovicu nákladu, mohli byť do prednej bombovnice umiestnené palivové nádrže na predĺženie doletu. Bombometčík vypúšťal bomby pomocou zameriavača Lofte A/B, ktorý bol umiestnený na ľavej strane nosu lietadla a nasmerovaný priamo dolu. Plne naložený mal Do 17Z-1 váhu 7 740 {{kg|7740}}.

Posádku tvorili traja ľudia. Rádiooperátor obsluhoval 2 guľomety [[MG 15]] kalibru {{mm|7.92|m}} v zadnej časti kabíny. Zásobník mal 750 nábojov. Bombovnica bola rozdelená do dvoch častí. Každá obsahovala 5 bombových závesov s individuálnou nosnosťou 50 {{kg|50}}. Pod lietadlom mohol byť taktiež nainštalovaný jeden podves ETC 500/IX, na bombu s hmotnosťou 500 {{kg|500}}. Dornier Do 17E-1 s označením '''D-AJUN''', bol skúšaný v nezvyčajnej konfigurácii dvoch bômb SC 500, nesených vedľa seba pod trupom. To však zapríčinilo značný nárast hmotnosti a odporu, preto táto konfigurácia nebola operačne použitá. Verzia E-1 pokračovala v nesení malých nákladov bômb až do [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. Výkon verzie E-1 jej umožňoval dosiahnuť rýchlosť {{km|330|m}}/h vo výške {{m|3000|m}}. Počas strmhlavého bombardovania mohol trup Do 17 dosiahnuť rýchlosť {{km|500|m}}/h. Jeho maximálny dostup bol {{m|5500|m}}.

Potom, čo videli '''Do 17M V-1''' na leteckých pretekoch v [[Zürich|Zürichu]]u, [[Juhoslovanské kráľovské letectvo]] zakúpilo licenciu na výrobu týchto strojov v továrni patriacej firme [[Državna Fabrika Aviona]] v roku [[1938]]. Zabudovali do neho silnejší hviezdicový motor [[Gnome-Rhône 14N]] a nahradili aj pôvodnú výzbroj zabudovaním 20 {{mm|20}} kanónov [[Hispano-Suiza HS.404]] a tromi guľometmi [[Browning]] kalibru {{mm|7,.92 mm|m}}. V Juhoslávii boli postavené 3 verzie. Prvou bol bombardér '''Do 17Kb-1''' a druhou prieskumný '''Do 17 Ka-2'''. Poslednou verziou bol prieskumný '''Do 17Ka-3'''. Medzi Ka-1 a Ka-2 bolo len málo rozdielov, okrem zväčšenej zadnej streleckej veže, ktorá bola posunutá viac dozadu na verzii Ka-2. Verzia Ka-3 bola trochu pokročilejšia. Jej základ tvorila verzia M-1, spodné plochy boli pokryté duralminiom a mala zväčšené motorové osi a dlhšie motorové gondoly.

Verzie '''Do 17 L-0''' a '''Do 17 M-0''' boli vyvinuté paralelne, ako náhrada za staršie Do 17 E a F, pričom verzia L bola prieskumnou modifikáciou. Obe boli navrhnuté s použitím silnejších motorov [[Daimler-Benz DB 600|DB 600A]] s výkonom 746  kW (1 000  hp). Dva kusy verzie L a jeden kus verzie M boli postavené ako prototypy novovzniknutej verzie, obe s pridaním ďalšieho guľometu [[Maschinengewehr MG 15|MG 15]] v nose lietadla. Prvý prototyp upravenej verzie, Do 17M V-1 (D-ABVD) bol poháňaný dvoma motormi DB 600 a predviedol pozoruhodné výkony, vrátane maximálnej rýchlosti 425 {{km|425|m}}/h.

Dodávky motorov DB 600 naďalej zostali obmedzené, pretože výroba prešla na motory DB 601 so vstrekovaním paliva, ktoré boli vyhradené pre stíhačky Messerschmitt Bf 109 a [[Messerschmitt Bf 110|Bf 110]]. Preto boli sériové modely základnej verzie Do 17M osadené motormi [[Bramo 323|Bramo 323A-1 Fafnir]] s výkonom 670  kW (900  hp), ktorý mal primeraný výkon a dovolil zvýšiť náklad bômb na 1 000 {{kg|1000}}. Takto vzniknutý Do 17 M-1 bol vyrábaný v malom množstve a slúžil do roku 1941.

Verzia Do 17M-1 začala svoju kariéru ako stredný bombardér, pričom bol schopný niesť 1 000 {{kg|1000}} bômb. Bol osadený vzduchom chladenými motormi Bramo 323 A-1 a A-2. Obranná výzbroj pozostávala z dvoch a neskôr troch guľometov MG 15. Prvý z nich bol v prednom skle, obsluhovaný navigátorom a mal zásobu 370 nábojov. Zadný strelec v dolnej časti obsluhoval guľomet so zásobou 375 nábojov. Zadný strelec v hornej časti obsluhoval guľomet so zásobou 750 nábojov. Mohol niesť bombový náklad pozostávajúci z 20 kusov bômb '''SC 50''' alebo dvoch '''SC 250''' ({{kg|500 kg}}), alebo 10 bômb SC 50 a jednej SC 250. Rýchlosť verzie M bola vyššia než verzie E. Dornier Do 17M mohol dosiahnuť rýchlosť 420 {{km|420|m}}/h vo výškach 3 500 {{m|3500|m}} a maximálny dostup mal 5 790 {{m|5790|m}} a dolet 1 570 {{km|1570|m}}.

Verzia '''P''' mala podobné vybavenie ako '''Do 17M-1''', s pridaním zariadenia na let naslepo a fotografickým vybavením na prieskumnú činnosť. Poháňali ju hviezdicové motory [[Bramo 132|Bramo 132N]] s maximálnym výkonom 645  kW. Stroj bol osadený rôznorodým rádiovybavením, ako napríklad rádiom [[FuG III]] a U (Funkgerät), smerovým vyhľadávačom PeilG V (PeilG – Peilgerät) a rádiovým zariadením pre pristátia na slepo FuBI 1 (FuBI – Funkblindlandegerät). Trojčlenná posádka spolu komunikovala pomocou interkomu EiV (EiV – Eigenverständigungsanlage). Verzia P-1 mala fotografické vybavenie pozostávajúce z kamier Rb 20/30, Rb 50/30 alebo Rb 20/18 a Rb 50/18.

Boli navrhnuté dva varianty, prvý mal mať fotografické vybavenie pozostávajúce z jednej kamery Rb 50/30 a dvoch Rb 20/30, zatiaľ čo druhý variant mal tretiu palivovú nádrž v mieste kamery Rb 50/30. Jeho celková hmotnosť bola 7 300 {{kg|7300}}, no v prípade potreby mohol byť preťažený na 7 500 {{kg|7500}}. Posádku tvorili väčšinou traja ľudia, no v závislosti od misie sa k nim mohol pridať štvrtý člen. Aby vo väčších výškach dosiahol lepší výkon, mali byť použité motory [[Daimler-Benz DB 600G|DB 600G]].

Na skúšku dizajnu boli postavené Do 17S a Do 17U, ktoré poháňal motor DB 600. No následkom požiadavky tohto motora zo strany [[Stíhacie lietadlo|stíhačiek]], boli stroje osadené hviezdicovými motormi Bramo 323A. Náklad bômb bol zvýšený na 1 000 {{kg|1000}} a posádku doplnil štvrtý člen. Ukázalo sa však, že výkon motorov bol nedostatočný, preto boli použité motory Bramo 323P. Boli postavené iba tri Do 17S a 15 Dornierov Do 17U. Po úpravách mal Do 17 s plným zaťažením bojový dolet len {{km|322|m}}. Neskoršie verzie '''Do 17Z-3''', '''Do 17Z-4''' a '''Z-5''', ktoré boli osadené fotoaparátmi a dvojitým riadením, tiež nemohli vyriešiť problém s doletom a bombovým nákladom.

Prvá dodávka '''Do 17Z-0''' bola vyrobená s motormi [[Bramo 323|Bramo 323 Fafnir]] na skúšky, pričom motory '''DB 600''' bolo stále ťažké obstarať. Táto verzia bola rýchlo nahradená modelom '''Z-1''', ktorá mala pridaný guľomet pre bombometčíka. Zvýšená záťaž v nose stroja a pridané zbrane zapríčinili, že bombový náklad bol znížený na 500 {{kg|500}}. Nespokojnosť [[Luftwaffe]] s výsledkom skúšok verzií série Z, znamenala okamžité konštrukčné zmeny na dosiahnutie celkovej vyššej výkonnosti bombardéra.

To vyústilo do celkového zlepšenia rýchlosti a dostupu všetkých modelov verzie Z, špeciálne potom verzie '''Z-5'''. Odhadované výkony boli: dostup {{m|7620|m}} a najvyššia rýchlosť {{km|418|m}}/h, pričom hmotnosť stroja bola 8 100 {{kg|8100}}. Nanešťastie sériové stroje nikdy nedosiahli tieto optimistické výkony počas neskoršej služby. Pri hmotnosti 7 740 {{kg|7740}} používal ťažký '''Do 17Z-1''' motory Bramo 323A-1, so samosvornými palivovými nádržami v trupe a v krídlach.

To sa týkalo najmä hlavného sériového modelu, '''Do 17Z-2'''. Tento model mal zabudovanú novú verziu motora '''Bramo 323P-1''' s výkonom 746 kW (1 000 hp), ktorý bol vyladený špeciálne pre potreby Do 17. Nárast výkonu umožnil zvýšenie nákladu bômb z 500 na 1 000 {{kg|1000}}. Plne naložený mal Do 17 dolet len {{km|330|m}}. Výzbroj bola ďalej doplnená dodatočným párom guľometov, ktoré strieľali bočnými časťami gondoly; tieto zbrane však obsluhoval jeden človek, preto nemohli byť použité simultánne.

Od mája 1940 bolo zaradených do služby 422 Dornierov Do 17Z-2, v jednotkách [[Kampfgeschwader 2]], [[Kampfgeschwader 3]], [[Kampfgeschwader 76]] a [[Kampfgeschwader 77]]. Zlepšovanie výkonov Z-2 spôsobilo nárast hmotnosti z 7 983 {{kg|7983}} na 8 128 {{kg|8128}}. Následkom ťažkých strát v [[Bitka o Britániu|Bitke o Britániu]] bolo rozhodnuté nahradiť kanón [[Maschinengewehr MG FF|MG FF]] silnejším [[Maschinengewehr MG 151/15|MG 151/15]]. No straty sa zvyšovali napriek tomu, že niektoré stroje niesli až 8 guľometov. Pôvodné guľomety MG 15 boli ponechané, čo bolo prítomné aj v nasledujúcej verzii '''Z-3'''.

Verzia '''Z-5''' bola podobná Z-3, s hmotnosťou 8 600 {{kg|8600}}. Bola navrhnutá ako protilodné lietadlo a v trupe mala zabudované nadnášacie nádrže, v prípade že by bola nútená núdzovo pristáť na vodu. Väčšinou mali tieto nadnášacie zariadenia podobu nesfúknuteľných vankúšov, uložených v zadnej časti motorovej gondoly a vo výstupkoch na stranách nosa lietadla priamo za presklením.

Verzia '''Z-9''' bola osadená špeciálnym bombovým mechanizmom, s oneskoreným zhadzovaním, pre nálety v malých výškach. Jej úlohou bolo potlačenie nepriateľskej protilietadlovej obrany, pričom zhadzovala malé bomby, prvé verzie trieštivých bômb. To však bolo možné len pri leteckej prevahe vo vzduchu, pretože Z-9 nemala pancierovanie. Trup a vybavenie bol zhodný so Z-1 a Z-2. Upravená bola iba bombovnica na nesenie 16 závesov na odhadzovanie bômb. Maximálna hmotnosť Z-9 bola 7 800 {{kg|7800}}. Táto verzia sa však nedostala do sériovej výroby.

Neskôr bol dizajn ďalej upravený na verziu '''Do 17Z-10 Kauz II''', pričom pevný nos mal zabudovaný infračervený vyhľadávací reflektor, pre infračervený detekčný systém [[Spanner Anlage]]. Verzia '''Z-10''' bola vyzbrojená štyrmi {{mm|7.92|m}} guľometmi MG 17 nad infračerveným reflektorom a dvomi {{mm|20|m}} kanónmi MG FF v spodnej časti nosu. Posádka mala možosť nabíjať kanón MG FF zvnútra. Jeden stroj Kauz II bol vybavený a skúšaný s radarom [[FuG 220 Lichtenstein|Lichtenstein]]. Bolo prerobených iba 10 strojov z existujúcich modelov verzie Z. Vyhľadávací systém Spanner Anlage sa ukázal byť zbytočným a mnoho strojov verzie Z-10 ním nebolo vybavené. Najmenej jeden stroj Z-10 s označením '''CD+PV''' bol použitý ako testovacie lietadlo pre zavedenie radaru Lichtenstein na konci roku 1941–1942. Zbavený všetkých súčastí vybavenia nočnej stíhačky Do 17Z-10 vážil 7 300 {{kg|7300}}. Výzbroj bola podobná verzii Z-7, s pridaním guľometu MG 17 a doplnením streliva o ďalších 1 000 nábojov v nose lietadla. Ďalšie zbrane zahŕňali guľomety MG 15.

Oficiálne štatistiky vykazujú 2 139 Dornierov Do 17, ktoré zišli z nemeckých výrobných liniek. V Dornierovej továrni v [[Oberpfaffenhofen]]e bolo postavených 328 Dornierov '''Do 17E''' spolu s ďalšími 77 strojmi '''Do 17F''' a 200 kusov '''Do 17M'''. Počet vyrobených '''Do 17Z''' v tejto továrni predstavuje 420 kusov. Vo [[Friedrichshafen]]e bolo vyrobených 84 kusov '''Do 17K''', pričom niektoré z nich boli predané do Juhoslávie. Výroba '''Do 17P''' bola rozdelená medzi viaceré továrne. V továrni [[Siebel]]u v [[Halle (Saale)|Halle]] bolo vyrobených 8 kusov. V továrni [[Henschel Flugzeugwerke|Henschelu]] v [[Letisko Berlín-Schönefeld|Berlíne-Schönefelde]] postavili 73 kusov. V továrni HFB v [[Hamburg|Hamburgu]]u postavili 149 kusov. Henschel taktiež vyrobil okolo 320 kusov Do 17Z, podielom 74 kusov prispela továreň HFB v Hamburgu a ďalších 73 kusov vyrobil Siebel. Neskôr bolo postavených 105 strojov verzie Dornier Do 215 v továrni v Oberpfaffenhofene.

Svoj krst ohňom prežil Do 17 počas španielskej občianskej vojny (1936 – 1939), kde prevyšoval väčšinu nepriateľských stíhačiek a darilo sa mu dobre. Španieli mu dali prezývku „treska“. Začiatkom roku [[1937]] sa rozbehla masová výroba verzií '''Do 17E''' a '''Do 17F'''. '''Do 17F-1''' mal nahradiť Heinkel He 70 v úlohe vysokoletiaceho prieskumného lietadla a Do 17E-1 mal nahradiť starnúce bombardéry, [[Heinkel He 111|Heinkel He 111B]], [[Légia Kondor|Légie Kondor]]. AvšakAle ukázalo sa, že moderné sovietske stíhačky republikánskeho letectva sú schopné zachytiť Do 17E a F, čo prinútilo Dorniera k urýchlenému doplneniu obrannej výzbroje.

Iba 2 týždne pred začatím ťaženia trpeli KG 2 a 3 nedostatočným zásobovaním paliva, a tak boli Dorniery nečinné a niektoré útoky zrušené. Začiatkom júna sa jednotky Dornierov stretávali s čoraz menšou opozíciou a straty prudko klesli, keď prestala [[Armée de l'Air]] hrozbu. AvšakAle nad [[Dunkerque]]om spôsobili stíhačky RAF nemeckým jednotkám ťažké straty. Dňa 2. júna nemci prišli o 30 strojov, vrátane 16 kusov Do 17. Jednotky Dornierov zhodili spolu 320 ton bômb.

Pretože motor [[Bramo 323 Fafnir]] bol určený na použitie v malých výškach, [[Luftwaffe]] reagovala nasadením jednotiek Do 17 vo viacerých hromadných misiách, kde leteli tesne nad zemou, v snahe vyhnúť sa tak nepriateľským stíhačkám. V porovnaní s [[Heinkel He 111|Heinkelom He 111]] bol Do 17 obratnejší a robustnejšie hviezdicové motory boli ideálne na útoky z malých výšok, pričom niektoré stroje boli osadené {{mm|20|m}} kanónom. V tom čase sa začal hromadne dostávať do služby nový [[Junkers Ju 88]], nahrádzajúc Do 17 vo väčších výškach. Naopak, Dornier vynikal v prízemných útokoch, avšakale to bolo čoraz ďalej nebezpečnejšie.

Významná udalosť sa odohrala 15. septembra 1940, dnes známym ako „deň Bitky o Britániu“. Medzi zostrelenými nemeckými strojmi bol aj Dornier Do 17 '''F1+FS''', nájdený v poli blízko [[Shoreham]]u. Ukázalo sa, že Dornier bol vybavený plameňometom, inštalovaným v chvoste stroja. V trupe boli valce s dusíkom, vodíkom a olejom a výstupná tryska bola osadená turbínou. Najprv sa usúdilo, že to bolo zariadenie na produkciu dymu, imitujúceho poškodenie. No neskôr sa zistilo, že zariadenie bolo spúšťané jedným z zadných strelcov, za účelom zničenia prenasledujúcej stíhačky zo zadnej sféry. AvšakAle nedostatok kyslíku znamenal, že zariadenie zlyhalo a vyšiel z neho len nepretržitý prúd oleja.

Na inváziu do Juhoslávie, [[Luftwaffe]] nasadila ''Luftflotte 4''. Tá zahŕňala jednotky ''KG 2'' a ''KG 3'', ktoré boli jedinými zo 7 skupín, vyzbrojenými Do 17. V rámci týchto jednotiek bolo nasadených okolo 110 ks Dornieru Do 17. Prvé útoky na [[Belehrad]] sa začali o 6:51 ráno, 6. apríla 1941. Medzi nemeckými bombardérmi bolo aj 102 Dornierov Do 17, ktoré niesli 18 ks 50 {{kg|50}} trieštivých bômb. Po prvom dni zostalo v prevádzke okolo 82 ks Do 17, pričom jednotky utrpeli len jedinú stratu: stroj jednotky KG 3, s výrobným číslom ''WNr 2563'' '''5K+DS'''. Luftwaffe a jej Dorniery sa nad Juhosláviou ocitli v rovnakej situácii ako nad [[Grécko]]m, s malým odporom vo vzduchu. Jednotka KG 2 sa zúčastnila aj bojov o Krétu. Medzi 6. aprílom a 31. májom stratila jednotka ''I./KG 2'' šesť Do 17 a sedem bolo poškodených. V tom istom čase hlásila jednotka ''III./KG 3'' šesť strát a päť poškodených strojov. Táto jednotka sa taktiež zúčastnila na útokoch na Krétu a Grécko.

Celkové juhoslovanské straty boli 4 ks Do 17 zničených vo vzdušnom boji a 45 zničených na zemi. Medzi 14. a 15. aprílom preletelo sedem Do 17 na letisko [[Nikšić]] a zúčastnilo sa evakuácie kráľa Petra II. a členov juhoslovanskej vlády do [[Grécko|Grécka]]. Počas týchto operácií boli taktiež premiestnené juhoslovanské zlaté rezervy do Grécka, ktoré tam previezlo sedem Do 17. Po splnení úlohy bolo 5 ks Do 17 zničených pri talianskom útoku na leteckú základňu [[Paramithia]] v Grécku. Len dvom Do 17Kb-1 sa podarilo prežiť a neskôr sa pripojili k [[Royal Air Force|RAF]] v [[Egypt]]e, kde im boli pridelené čísla '''AX707''' a '''AX706'''. AvšakAle oba stroje boli zničené pri leteckom útoku 27. augusta 1941. V tom čase bolo zaznamenané, že 2 Dorniery ušli do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. Podľa iných zdrojov prežilo aprílové útoky 23 juhoslovanských Dornierov a RAF obdržala tretí stroj.

*Bulharské letectvo obdržalo jedenásť '''Do 17M''' a '''P''' v roku 1940 a najmenej jedenásť ex- juhoslovanských strojov v roku 1941. Ďalších šesť strojov bolo dodaných v roku 1943. Zostali v službe až do roku 1945.

* '''Hmotnosť prázdneho lietadla:''' 4 499 {{kg|4499}}

* '''Vzletová hmotnosť:''' 6 799 {{kg|6799}}

* '''Maximálna vzletová hmotnosť:''' 7 039 {{kg|7039}}

* 997 {{kg|997}} bômb

* '''Hmotnosť prázdneho lietadla:''' 5 209 {{kg|5209}}

* '''Vzletová hmotnosť:''' 8 578 {{kg|8578}}

* '''Maximálna vzletová hmotnosť:''' 8 850 {{kg|8850}}

* '''Plošné zaťaženie:''' 156 {{kg|156}}/m²

* do 1 000 {{kg|1000}} bômb