|
'''Užhorodská únia''' bola formálnym aktom obnovenia plného cirkevného spoločenstva medzi cirkvou byzantského obradu v [[Mukačevská gréckokatolícka eparchia|Mukačevskej eparchii]] a [[rímskokatolícka cirkev|rímskokatolíckou cirkvou]]. Stalo sa tak [[24. apríla]] [[1646]] na zámku [[Drugetovci|Drugetovcov]] v [[Užhorod|Užhorode]], kde bolo prítomných 63 gréckokatolíckych kňazov (z celkového počtu asi 600 kňazov celej Mukačevskej eparchie) a jágerský rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič.
Priamo na tomto stretnutí pravdepodobne nebol vyhotovený žiaden zápis, dokument o uzavretí únie máme až z roku[[15. januára]] [[1652]]. V ňom sa ako podmienky uzavretia jednoty uvádzajú nasledovné body:
* Po prvé: Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi.
* Po druhé: Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici.
* Po tretie: Aby nám boli priznané výsady [katolíckeho] duchovenstva.<ref>[http://www.grkat.nfo.sk/Texty/uzhorodska-unia-dokument.html Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646]</ref>
Vzorom pre uzavretie únie v Užhorode bola najmä [[Brestská únia]] ([[1595]]) na území [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovského štátu]]. Uzavretiu Užhorodskej únie predchádzal pokus o uzavretie únie v [[Monastier Zoslania Svätého Ducha|Krásnom Brode]] ([[1614]]).
== Historické pozadie a okolnosti ==
== Dejiny Užhorodskej únie na území Slovenska==
Ideu zjednotenia pravoslávnych s katolíckou cirkvou presadzoval zemepán [[Juraj III. Druget]] na [[Zemplíne]] a v Užskej stolici. Druget jebol odchovancom pražských [[jezuitov|jezuiti]], po rekatolizácii protestantských dedín sústredil pozornosť na svojich pravoslávnych poddaných. Podľa tzv. [[brestskej únie]] z roku 1596, kedy došlo k zjednoteniu pravoslávnych Ukrajincov a Bielorusov s katolíckou cirkvou. Tieto územia boli pod správou vtedajšieho poľského štátu. Na prípravu zjednotenia pozval z poľského Peremyšľa gréckokatolíckeho biskupa AtanasaAtanáza Krupeckého (1610-1652). Tomu sa podarilo získať pre úniu 50 pravoslávnych farárovkňazov z humenského panstva, ktorí boli ochotní prestúpiťprijať nazjednotenie katolíctvopod za podmienkypodmienkou, že sa imv celistvosti ponechajúzachová gréckoslovanskébyzantsko-slovanský obradyobrad a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi. Súčasne im mal zemepán J. Druget na svojich majetkoch priznať také postavenie, aké mali katolícki farárikňazi. Dovtedy boli pravoslávni farári poddanského pôvodu, ktorí aj po vysviacke bolikňazi v poddanskej závislosti, plnili feudálneplatili poplatky feudálovi a chodili na roboty. Na pravoslávnych farárovNevzťahovali sa nevzťahovalina zákonnénich opatreniazákony, ktoré katolíckemu duchovenstvu zabezpečovali primerané materiálne zabezpečenie a spoločenské postavenie. Dátum zjednotenia bol stanovený na [[TuriceZostúpenie Svätého Ducha]], roku [[1614]] a malo sa uskutočniť v kostole[[Monastier Zostúpenia Svätého Ducha|monastieri v Krásnom Brode]] pri Medzilaboriec. ZjednoteniePodľa opisu očitého svedka sa neuskutočnilovšak premedzi vzburupútnikov vyvolanúzamiešali protivníkmiodporcovia zjednoteniaúnie, ktorý v predvečer sviatku začali podnecovať nepokoje a napokon vyvolali nepokoje, pri ktorých bol biskup A. Krupecký napadnutý a pred smrťou ho zachránil iba zásah drugetovského vojska. Po tomto zásahu provokatéri a časť pútnikov z Krásneho Brodu odišli a hoci Atanáz Krupecký na druhý deň chrám posvätil,<ref>[http://www.baziliani.net/node/104 História monastyra Sošestvija sv. Ducha] na stránke www.baziliani.net.</ref> k uzavretiu únie nakoniec nedošlo.
S biskupom AtanasomAtanázom Krupeckým na rokovanie prišli aj mnísi, [[baziliáni]], ktorí ostali na drugetovských majetkoch aj po neúspešnom zjednotení. Začali však pôsobiť nielen medzi farármikňazmi, ale aj medzi podanými pravoslávneho vyznaniaveriacimi. Vyvíjali misijnú a pastoračnú činnosť aj na majetkoch iných katolíckych zemepánov.
Pravoslávny [[biskup]] nemal zástancov. Medzi vyznavačmiveriacimi pravoslávnej cirkvi neboli magnáti a slabomálo početná bola zastúpená aj maladrobná šľachta a meštianstvo. [[Mukačevská gréckokatolícka eparchia|Mukačevskí]] biskupi si uvedomovali, že zjednotením s katolíckou cirkvou, teda prijatím únie, by získali aj výsady, ktoré patrili katolíckym biskupom.
Pravoslávny biskup [[Bazil Tarasovič]], v prvom roku svojho biskupstva (1641), rokoval s gréckokatolíckym biskupom Krupeckým, ktoréhoo vprijatí minulosti,jednoty inzultovalis vkatolíckou Krásnom Brodecirkvou. ChcelKeď prestúpiťsa nao katolíctvo.tom dozvedel [[Juraj Rakóci]], keďuväznil sa o tom dozvedel, biskupa uväznilho, zbavil biskupského stolca a prinútil k odchodu z [[Mukačevo|Mukačeva]]. Po troch rokoch sa Bazil Tarasovič znovuvzdal zasadoljednoty nas biskupskýkatolíckou stoleccirkvou va [[Mukačeve]],mohol aleznovu ažzasadnúť potom,na keďbiskupský sastolec vrátilv k pravosláviuMukačeve.
Syn Juraja Drugeta, Ján, začal pripravovať novú úniu na zjednotenie s katolíckou cirkvou. TútoÚnia úlohunakoniec nedokončil.bola Pouzavretá až po jeho smrti, úlohu realizovalavďaka jeho manželkamanželke Anne, vdovarodenej AnnaJakušičovej, rodená Jakušičová a jej bratbratovi, jágerskýjágerskému katolíckyrímskokatolíckemu biskupbiskupovi [[JurajJurajovi Jakušič]]Jakušičovi, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Užhorode. Biskup Jakušič stanovil termín slávnostného aktu, na deň sv. Juraja, t.j. na [[24. apríla]] [[1646]]. Akt zjednotenia pravoslávnych a katolíkov nebol pompézny. Nezúčastnili sa ho svetskí a cirkevní hodnostári, chýbala mu vonkajšia okázalosť a masy veriacich. Po slávnostnej bohoslužbe v hradnej kaplnke konvertujúci63 pravoslávni farárikňazi zložili prísahu do rúk biskupa Jakušiča., Verejneverejne predniesli [[niceokonstantinopolskéNicejsko-carihradské vyznanie viery|nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery]], a vyhlásili, že veria všetkémuvšetko, v čo katolícka cirkev veriť požaduje, a že pápeža [[pápežaInocent X.|Inocenta X.]] považujúuznávajú za hlavuhlavného cirkvi,pastiera žesvojho hoi budúcelej vocirkvi všetkoma poslúchaťjednotu auzatvárajú žepod hopodmienkou rešpektovaťdodržania budútroch ajvyššiespomenutých ich nasledovnícibodov. PoVeľkú zloženízásluhu tejtona prísahyuzavretí staliúnie samali zbaziliáni nichPeter katolíci.Partenius Tým, že ponechali si gréckoslovanské obradyPetrovič a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi – nazvali saGabriel gréckokatolíkmiKosovický.
Akt zjednotenia bol potvrdený najprv uhorským prímasom Jurajom Lipajom ([[14. mája]] [[1648]]) a neskôr aj celouhorskou [[Synoda|synodou]] biskupov v Trnave (v septembri 1648).
Jágerský biskup Juraj Jakušič farárom sľúbil, že zostáva im právo voľby biskupa, ktorého pápež bude iba potvrdzovať, budú mať rovnaké postavenie ako katolícki farári a zostane im právo ženiť sa.
O tomto dôležitom akte sa nevyhotovil žiaden písomný záznam. Záznam o uzavretí užhorodskej únie bol urobený až roku 1652 dodatočne, šesť rokov po jej vzniku. O vzniku únie nebol informovaný ostrihomský arcibiskup [[Juraj Lipai]]. V tomto čase užhorodská únia bola považovaná iba za záležitosť zemepána a jeho poddaných.
Gréckokatolícka cirkev a jej farnosti sa po uzavretí užhorodskej únie dostali pod správu rímskokatolíckeho jágerského biskupa. Tomu podliehal aj mukačevský biskup po tom, čo sa únia rozšírila aj na územie Podkarpatska. Roku 1771 mukačevské biskupstvo sa kanonizovalo a reorganizovalo. Vtedy sa z časti gréckokatolíckych farnosti na Slovensku vytvoril osobitný vikariát v Košiciach, ktorý sa roku 1818 po prenesení sídla do Prešova premenil na osobitné biskupstvo.
Na východnom Slovensku gréckokatolícka cirkev nerušene pôsobila až do roku 1950, i keď už v rokoch pred prvou svetovou vojnou bolo možno zaznamenať návrat niektorých rusínskych farnosti k pravosláviu. Pričinili sa o to vysťahovalci, ktorí sa v USA dostali pod vplyv tamojšej ruskej pravoslávnej cirkvi a po návrate domov získali pre návrat k pravosláviu aj veriacich svojej obce.
Zlom a prerušenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi na východnom Slovensku priniesol tzv. Sobor gréckokatolíckych duchovných a veriacich 28. apríla 1950 v Prešove, ktorý rušil ustanovenia užhorodskej únie roku 1646, vyhlásil návrat do „svätej pravoslávnej cirkvi“ a zjednotenie pravoslávnych východného Slovenska s ruskou pravoslávnou cirkvou.
Uznesenie vlády ČSSR č. 205/1968 v roku 1968 povolilo gréckokatolíckej cirkvi obnoviť svoju činnosť.
* Ivan Pop: Dějiny Podkarpatské Rusi v datech; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str. 114, 118, ▼
* Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30-31. ▼
* VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie) ; Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393, 405-407, 417. ▼
Definitívne upevnenie Užhorodskej únie priniesla voľba nového mukačevského biskupa po smrti Bazila Tarasoviča v roku 1651, keď bol za mukačevského biskupa veľkou väčšinou duchovenstva zvolený bazilián Peter Partenius Petrovič (†1665), veľký zástanca únie. De facto sa tým k zjednoteniu prihlásila väčšina kňazov Mukačevskej eparchie. Zaujímavé pritom je, že Peter Partenius Petrovič bol na biskupa vysvätený pravoslávnym biskupom Štefanom Simonovičom z [[Alba Iulia|Alby Julie]], ktorý ho vysvätil napriek tomu, že vedel, že Petrovič je katolíkom a zástancom únie.
== Referencie ==
== Zdroje ==
* Michael LACKO: Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia catholica. (Orientalia Christiana Analecta 143.) Roma: Pontificium Institutum Orientalium Studiorum, 1955.
* Michal LACKO: Užhorodská únia. (Slovak studies 1.) Most publications, 1959.
* Peter ŽEŇUCH – Cyril VASIĽ: Cyrillic Manuscripts from East Slovakia. Slovak Greek Catholics: Defining Factors and Historical Milieau. Cyrilské rukopisy z východného Slovenska. Slovenskí gréckokatolíci, vzťahy a súvislosti. Monumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae I. Roma – Bratislava – Košice: Pontificio Istituto Orientale – Slavistický kabinet SAV – Centrum spirituality Východ-Západ Michala Lacka, 2003.
* [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/uzhorodska-unia-dokument.html Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646]
▲* Ivan Pop: Dějiny Podkarpatské Rusi v datech; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str. 114, 118,
▲* Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30-31.
▲* VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie) ; Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393, 405-407, 417.
[[Kategória:Gréckokatolícka cirkev]]
| 