Racionalizmus (filozofia): Rozdiel medzi revíziami

druhy rozumu (ratio), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v [[17. storočie|17. storočí]] a v [[18. storočie|18. storočí]], a to najmä v dielach [[Descartes|Descarta]], [[Baruch Spinoza|Spinozu]], [[Gottfried Wilhelm Leibniz|Leibniza]]a a [[Christian Wolff|Ch. Wolffa]]. [[Pascal]], ako aj empiristi [[John Locke]], [[David Hume|Hume]], [[Etienne Bonnot de Condillac|Condillac]] proti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil [[Immanuel Kant|Kant]]. [[Johann Gottlieb Fichte|Fichte]], [[Schelling]], [[Hegel]] sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu.

Podľa M. Lemckeovej je racionalizmus [[stanoviskonázor|stanoviskom]]m v [[teória poznania|teórii poznania]], ktoré vychádza z [[názor]]u, že ''ratio'', [[rozum]], [[myslenie]] ako protiklad zmyslového vnímania je jediným vychodiskom a zárukou platného poznania. Iba určenia, ktoré pochádzajú z myslenia, sú zárukou spoľahlivého a istého vedenia o súcne, ktoré nepodlieha zmenám, ani náhodnému vzniku a zániku - na rozdiel od rozmanitych možností zmyslových klamov.