Jozef Miloslav Hurban: Rozdiel medzi revíziami

V roku [[1847]] v novele ''[[Od Silvestra do Troch kráľov]]'' sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli“. Svojim nekompromisným konaním bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, [[panslávpanslavizmus|panslavistického]] [[vezír]]a, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne. Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ [[Tatrín]]a, spolutvorca [[Slovenské divadlo nitrianske|Slovenského divadla nitrianskeho]] a prvého úverového [[družstvo (ekonómia)|družstva]] v [[Európa|Európe]], založeného jeho svokrom [[Samuel Jurkovič|Samuelom Jurkovičom]]. Hurban sa stal známy aj ako básnik, vydavateľ literárnych almanachov, ako vydavateľ a redaktor cirkevných časopisov, ktoré mali národnoobranný charakter. Jeho činnosť bola mnohostranná: národnoobranná, ľudovýchovná, literárnohistorická, kritická, osvetová i novinárska.

V rokoch [[1848]] – [[1849]] bol jednou z hlavných postáv [[Slovenské povstanie|Slovenského povstania]]. [[18. marec|18. marca]] [[1848]] sa uskutočnila na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. [[28. apríl]]a [[1848]] sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. ''Nitrianske žiadosti''. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]] prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, tzv. ''[[Žiadosti slovenského národa]]'', ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň ''Bije zvon slobody! '' a ako ohlas na revolučný program báseň ''Bratia Slováci''), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu ''Nitrianske žiadosti'' a tiež celonárodného programu ''Žiadosti slovenského národa''). V rokoch [[1848]] – [[1849]] sa tiež stal predsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]] a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.

Štátne úrady a [[Pešť|peštianska]] vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na [[Slovanský zjazd (1848, Praha)|Slovanskom zjazde]] v [[Praha|Prahe]] sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie. Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] presunul do [[Chorvátsko|Chorvátska]] a neskôr do [[Srbsko|Srbska]], odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch [[1848]] a [[1849]] bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou [[Česko|Čechov]] na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v [[Rakúsko|Rakúsku]] bol v čase [[Bachovský absolutizmus|neoabsolutizmu]] pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo [[40. roky 19. storočia|40. rokov]] a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom [[50. roky 19. storočia|50. rokov]] sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku [[1861]] bol spolutvorcom [[Memorandum národa slovenského|Memoranda národa slovenského]], dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo [[Viedeň|Viedni]]. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom [[Štefan Marko Daxner|Daxnerovej]] koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]].

Zarážajúce je, že práve roku [[1863]], keď sa zakladá [[Matica slovenská]] a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. [[Pešťbudínske vedomosti]] mali vtedy 404, [[Černokňažník (časopis)|Černokňažník]] 290, [[Sokol]] 211 predplatiteľov. Roku [[1865]] oznámil [[Viliam Pauliny-Tóth]], že jeho [[''Sokol]]'' má už len 171 predplatiteľov a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] za rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.

*[[SlovenskéSlovenskje národnénárodňje novinynovini]] ([[1845]] – [[1848]])

*[[Bachove Slovenské noviny|Slovenské noviny]] a ich príloha [[Světozor]] – periodikum vydávané vo [[Viedeň|Viedni]] ([[1857]])

*[[Černokňažník (časopis)|Černokňažník]] ([[1861]] – [[1862]])

Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením ''Slovenského prestolného prosbopisu'' z roku [[1842]] viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch [[1841]] – [[1845]] na ťažkom zápase o povolenie vydávania [[Slovenské národné noviny|Slovenských národných novín]] a [[Orol tatranský|Orla tatranského]]. Ako sme spomínali aj po roku [[1845]] veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal [[Ľudovít Štúr|Štúra]]a kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, Ktorý [[25. december|25. decembra]] [[1845]] poslal do redakcie [[Štúr]]ovýchŠtúrových novín. [[Štúr]] však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových [[SlovenskéSlovenskje pohľadypohladi na vedi, umeňja a literatúru|Slovenských pohľadoch]]. Hurban [[Štúr]]aŠtúra ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] nebránila ho zastávať proti útokom [[Ján Kollár|Jána Kollára]], proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“.

Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám [[Juraj Palkovič (1769{{--}}1850)|Juraja Palkoviča]], ako vydavateľa [[Tatranka|Tatranky]]. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v [[Juraj Palkovič (1769{{--}}1850)|Palkovičovom]] časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie. Po roku [[1838]] sa stal Hurban popri [[Bohuslav Nosák|Bohuslavovi Nosákovi]] a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských [[Květy|Květov]]. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu podľa zásady: “V záležitostiach kmeňových svojich rozhodovať musí kmeň sám, rokovať o nich náleží všetkým Slovanom". Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“. Za veľmi významné a v slovenskej [[Žurnalistika|žurnalistike]], priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so [[Slovenské pohľady|Slovenskými pohľadmi]] "na vedi umeňja a literatúru" na Veľkú noc roku [[1846]] – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.

V roku [[1948]] bolo malé mestečko [[Stará Ďala]] premenované na [[Hurbanovo]]. Hurbanove meno sa objavilo aj ako názov ulíc a námestí v mnohých [[Slovensko|slovenských]], ale i [[Česko|českých]] mestách a dedinách. V [[Hlboké|Hlbokom]] sa nachádza jeho náhrobný pomník a pamätník na cintoríne (autor [[Dušan Jurkovič]], [[1848]]), pamätný dom (evanjelická fara) a socha. Jeho pomník sa nachádza i v [[Nové Mesto nad Váhom|Novom Meste nad Váhom]] (autor J. Pospíšil, [[1928]]) a pamätné tabule sa nachádzajú i v [[Beckov (obec)|Beckove]]e a [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]]. Monumentálny pamätník s jazdeckou sochou bol postavený v Žiline (autor L. Berák, 2006). Jeho literárna pozostalosť sa stala súčasťou [[Literárny archív Matice slovenskej|Literárneho archívu Matice slovenskej]]. Jeho osobnosť sa stala námetom pre mnohé historické literárne diela a divadelné či televízne hry.