Dornier Do 17: Rozdiel medzi revíziami

'''Dornier Do 17''', občas nazývaný aj ''Fliegender Bleistift'' („lietajúca ceruzka“), bol ľahký nemecký [[Bombardovacie lietadlo|bombardér]], používaný počas [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], vyrábaný spoločnosťou [[Dornier Flugzeugwerke]]. Bol navrhnutý podľa konceptu [[RLM]] na „[[Schnellbomber]]“ (rýchly bombardér), ktorý mal byť teoreticky dostatočne rýchly na to, aby mohol predstihnúť útočiace stíhačky.

Bol navrhnutý začiatkom 30. rokov a na začiatku vojny tvoril jeden z troch hlavných typov bombardérov, používaných [[Luftwaffe]]. Svoju bojovú premiéru začali Do 17 v roku [[1937]], v [[Španielska občianska vojna (1936)|španielskej občianskej vojne]], kde bol používaný v [[Légia Kondor|Légii Kondor]]. Spolu s [[Heinkel He 111|Heinkelom He 111]] bol hlavným bombardérom Luftwaffe v rokoch 1939–19401939 – 1940.

Dornier bol používaný počas celej vojny a zúčastnil sa každej väčšej kampane v prvej línii, až do roku 1941, keď jeho efektivita a užitočnosť bola zredukovaná kvôli malej nosnosti a doletu. Výroba Dornierov Do 17 skončila v lete 1940 v prospech novších a silnejších strojov [[Junkers Ju 88]]. Napriek tomu zostal Do 17 v službách Luftwaffe až do konca vojny ako vlečné, experimentálne a cvičné lietadlo. Značná časť produkcie bola odoslaná štátom pod nemeckou sférou vplyvu. Niekoľko sa ich zachovalo do konca vojny, posledný kus bol zošrotovaný vo [[Fínsko|Fínsku]] v roku [[1952]].

Pôvodný návrh z roku 1932 (Do 17 V1), počítal s použitím len jedného smerového kormidla a Dornier pokračoval v tomto vývoji. Po prvýkrát bol Do 17 predstavený ako maketa v apríli 1933. „Špeciálne vybavenie“ malo byť inštalované neskôr, aby sa zakrylo jeho skutočné určenie. V apríli 1934 začala továreň Dornieru vo [[Friedrichshafen]]e prácu na projekte s názvom „zadanie“. V priebehu tohto mesiaca bola navrhnutá obranná výzbroj a boli dokončené konštrukčné detaily bombového mechanizmu. Výroba týchto prototypov začala 20. mája 1934 a [[23. november|23. novembra]] [[1934]] uskutočnil '''Do 17 V1''', s jedným smerovým kormidlom a pohonom dvoch motorov [[BMW VI|BMW VI 7.3]], svoj prvý let.

Testovanie bolo oneskorené kvôli sérii nehôd, pričom stroj V1 bol poškodený pri pristávaní vo februári a v apríli 1935. Stroj '''V2''', s dvojitými chvostovými plochami a pohonom dvoch motorov BMW VI 6.3, sa po prvýkrát vzniesol 18. mája 1935 a bol testovaný [[RLM]] spolu so strojom V1 na letisku [[Letisko Rechlin-Lärz|Rechlin]] v júni. Počas testov sa ukázalo, že stroj V1 s jedným smerovým kormidlom má len čiastočnú stabilitu, preto bol upravený pridaním dvojitého smerového kormidla. Stroj bol zničený pri zlyhaní motoru 21. decembra 1935. Stroj '''V3''', tiež s dvojitými chvostovými plochami, mal byť pôvodne osadený motormi [[Hispano-Suiza 12Y]]brs, no tieto neboli dostupné, preto bol osadený motormi BMW VI 7.3, rovnako ako V1 a po prvýkrát vzlietol 19. septembra 1935.

Je potvrdené, že na rozdiel od [[Heinkel He 111|Heinkelu He 111]], ktorý bol od začiatku plánovaný na vojenské účely, bol Do 17 V1 navrhnutý ako rýchle, 6 miestne poštovné lietadlo, ktoré malo súťažiť s menším jednoplošníkom [[Heinkel He 70]]. Hovorí sa, že [[Lufthansa]] ho odmietla kvôli stiesnenej kabíne, ktorá bola príliš nepohodlná pre pasažierov a prevádzkové náklady príliš vysoké na poštovné lietadlo. Podľa príbehu zostali 3 prototypy nevyužité v továrni Dornieru v [[Lowental]]e takmer šesť mesiacov, kým ich kapitán Untucht z Lufthansy neobjavil. Po obdržaní povolenia na let s jedným so strojov, začal s ním vykonávať takmer kaskadérske kúsky. Po pristátí konštatoval, že stroj je obratný ako stíhačka ak mu dodajú viac pozdĺžnej stability, bude z neho rýchly bombardér. Zanedlho nato Dornier prepracoval chvostové plochy a obnovil záujem o tento stroj.

Kokpit a predná časť trupu mali tradičný stupňovitý kokpit a nos bol plne presklený. Prvé verzie boli prezývané „lietajúca ceruzka“, kvôli štíhlemu a dlhému trupu. V dôsledku skúseností zo [[Španielska občianska vojna (1936)|španielskej občianskej vojny]] bola zvýšená strecha kokpitu a spodná polovica priestoru posádky bola rozšírená smerom von, aby tak mohlo byť vytvorené miesto pre člena posádky obsluhujúceho ďalší obranný guľomet.

Priestor kabíny bol rozšírený smerom k nábežným hranám krídel, kde bolo miesto dolného zadného a horného zadného strelca na jednej rovine. Kabína pozostávala z pilotovho sedadla a predného strelca v prednej časti kokpitu. Pilot sedel na ľavej strane, blízko čelného okna z [[Plexisklo|plexiskla]]. Jeden z guľometčíkov sedel na pravom sedadle, mierne posunutom dozadu, aby poskytoval miesto pre guľomet [[MG 15]] kalibru {{mm|7.92|m}}.

Posádka Do 17 najčastejšie pozostávala zo 4 ľudí. Bombometčík, ktorý obsluhoval aj guľomet MG 15 v presklenom nose a zadný v nižšej polohe; dvaja guľometčíci obsluhovali dopredu strieľajúci guľomet MG 15 v čelnom skle a 2 guľomety MG v bočných okienkach na každej strane a tiež dozadu strieľajúce zbrane. Kabína poskytovala jasný a panoramatický výhľad vo veľkých výškach. Štandardná výzbroj bola 3 300 nábojov kalibru {{mm|7.92|m}} v 44 dvojitých bubnových zásobníkoch.

Krídla mali plochu {{m2|55}} a rozpätie {{m|18|m}} s nábežnou hranou, ktorá tvorila s odtokovou hranou takmer dokonalý polkruh. Korene nábežnej hrany splývali s hornou časťou trupu a kabínou. Ako sa krídlo rozširovalo dozadu, bolo zahnuté pod ostrým uhlom, takže odtoková hrana končila v takmer v polovici boku trupu, čím bol zvýšený uhol útoku. Táto konštrukčná črta bola použitá pri všetkých budúcich konštrukčných návrhoch Dornierových bombardérov, konkrétne [[Dornier Do 217|Do 217]].

Trup bol dlhý {{m|15.8|m}}. Bol tenký a úzky, čím predstavoval pre nepriateľa ťažký cieľ na zasiahnutie. Trup mal dvojité smerové kormidlá, čo malo zvýšiť jeho smerovú stabilitu. Pohonnú jednotku verzie Z-1, tvorili motory [[Daimler-Benz DB 601]], no kvôli ich nedostatku boli použité motory [[Bramo 323|Bramo 323 A-1]]. Tieto motory však mohli dosiahnuť maximálnu rýchlosť iba {{km|352|m}}/h (vo výške {{m|1070|m}}), dôsledku čoho nedosahoval Do 17 rýchlosť vyššiu než {{km|416|m}}/h v priamom lete a plným nákladom.

Dornier Do 17 bol vybavený dôležitým obranným mechanizmom, ktorým boli samosvorné obaly palivových nádrží, ktoré chránili nádrže v krídlach a trupe. To znižovalo stratu paliva a nebezpečenstvo ohňa, pri zasiahnutí v boji a často umožnili posádke spiatočnú cestu. Kyslík bol zabezpečený formou 20 fliaš pre použitie posádkou, pri lete nad {{m|3660|m}}.

Komunikačné vybavenie pozostávalo z rádiostanice [[FuG X]] a neskôr [[FuG 10]], smerový navádzač [[PeilG V]] a zariadením pre pristávanie na slepo [[FuG 25 IFF]] a [[FuBI 1]]. Posádka komunikovala pomocou palubného interkomu EiV. Bol taktiež použitý jednoduchý autopilot [[Siemens K4 Ü]].

Počiatočnú výrobu tvorili bombardovacia verzia '''Do 17E-1''', skúšaná s dvoma motormi [[Daimler-Benz DB 600]], a prieskumná verzia '''Do 17F-1''', poháňaná rovnako ako prvé prototypy motormi BMW VI, ktoré boli zavedené do výroby v roku 1936. Prvé jednotky [[Luftwaffe]] boli prezbrojené na Do 17 začiatkom roku [[1937]]. Medzitým Dornier plánoval pokročilejšiu verziu Do 17, s modernejšími a silnejšími motormi. Jeden z prototypov bol osadený motormi [[Hispano-Suiza 12Y]]brs, zatiaľ čo ostatné mali motory [[BMW 132]] alebo [[Bramo 323]]. Do 17E-1 bol osadený dvoma radovými motormi [[BMW VI|BMW VI 7.3D]], každý s výkonom 750 PS.

Posádku tvorili traja ľudia. Rádiooperátor obsluhoval 2 guľomety [[MG 15]] kalibru {{mm|7.92|m}} v zadnej časti kabíny. Zásobník mal 750 nábojov. Bombovnica bola rozdelená do dvoch častí. Každá obsahovala 5 bombových závesov s individuálnou nosnosťou {{kg|50}}. Pod lietadlom mohol byť taktiež nainštalovaný jeden podves ETC 500/IX, na bombu s hmotnosťou {{kg|500}}. Dornier Do 17E-1 s označením '''D-AJUN''', bol skúšaný v nezvyčajnej konfigurácii dvoch bômb SC 500, nesených vedľa seba pod trupom. To však zapríčinilo značný nárast hmotnosti a odporu, preto táto konfigurácia nebola operačne použitá. Verzia E-1 pokračovala v nesení malých nákladov bômb až do [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. Výkon verzie E-1 jej umožňoval dosiahnuť rýchlosť {{km|330|m}}/h vo výške {{m|3000|m}}. Počas strmhlavého bombardovania mohol trup Do 17 dosiahnuť rýchlosť {{km|500|m}}/h. Jeho maximálny dostup bol {{m|5500|m}}.

Viacero Do 17E-1 bolo prestavených na verzie '''E-2''' alebo '''E-3''' a prinajmenšom tri E-2 a jeden E-3 boli používané spoločnosťou [[DVL]] a [[Hansa-Luftbild GmbH]], na tajný vojenský prieskum tesne pred vojnou.

Prestavba dvoch '''Do 17E-2''' na použitie hviezdicových motorov [[BMW 132|BMW 132F]], viedla k vzniku '''Do 17J-1''' a '''J-2'''.

Dornierove lietadlá mali už dlhšie vynikajúcu povesť medzi [[Juhoslávia|juhoslovanskými]] pilotmi, vďaka ich kvalite, spoľahlivosti, odolnosti a službe. Dornierove stroje obdržalodostalo juhoslovanské námorné letectvo (Pomorsko Vazduhoplovstvo) v roku [[1926]], konkrétne išlo o ťažké bombardéry [[Dornier Komet]] a [[Dornier Y]]. Juhoslovania už s Dornierovými lietadlami boli oboznámení tak, že [[19. november|19. novembra]] [[1935]] juhoslovanskí piloti vyskúšali prototyp '''Do 17V-3''', s označením '''D-ABIH''' (výrobné číslo 258). Rozhodli sa zaradiť Do 17 do služby napriek tomu, že bol drahší než hociktoré iné lietadlo, kvôli nemeckej ochote dodať stroje rýchlo a bez obmedzenia množstva.

Potom, čo videli '''Do 17M V-1''' na leteckých pretekoch v [[Zürich]]u, [[Juhoslovanské kráľovské letectvo]] zakúpilo licenciu na výrobu týchto strojov v továrni patriacej firme [[Državna Fabrika Aviona]] v roku [[1938]]. Zabudovali do neho silnejší hviezdicový motor [[Gnome-Rhône 14N]] a nahradili aj pôvodnú výzbroj zabudovaním {{mm|20}} kanónov [[Hispano-Suiza HS.404]] a tromi guľometmi [[Browning]] kalibru {{mm|7.92|m}}. V Juhoslávii boli postavené 3 verzie. Prvou bol bombardér '''Do 17Kb-1''' a druhou prieskumný '''Do 17 Ka-2'''. Poslednou verziou bol prieskumný '''Do 17Ka-3'''. Medzi Ka-1 a Ka-2 bolo len málo rozdielov, okrem zväčšenej zadnej streleckej veže, ktorá bola posunutá viac dozadu na verzii Ka-2. Verzia Ka-3 bola trochu pokročilejšia. Jej základ tvorila verzia M-1, spodné plochy boli pokryté duralminiom a mala zväčšené motorové osi a dlhšie motorové gondoly.

Verzie '''Do 17 L-0''' a '''Do 17 M-0''' boli vyvinuté paralelne, ako náhrada za staršie Do 17 E a F, pričom verzia L bola prieskumnou modifikáciou. Obe boli navrhnuté s použitím silnejších motorov [[Daimler-Benz DB 600|DB 600A]] s výkonom 746 kW (1 000 hp). Dva kusy verzie L a jeden kus verzie M boli postavené ako prototypy novovzniknutej verzie, obe s pridaním ďalšieho guľometu [[Maschinengewehr MG 15|MG 15]] v nose lietadla. Prvý prototyp upravenej verzie, Do 17M V-1 (D-ABVD) bol poháňaný dvoma motormi DB 600 a predviedol pozoruhodné výkony, vrátane maximálnej rýchlosti {{km|425|m}}/h.

Prototypy sériových Do 17M boli stroje MV-1 (Wrk Nr 691) a MV-2 (Wrk Nr 692), ktoré boli testované s bombovým nákladom, zodpovedajúcim strednému bombardéra. Tretí prototyp, MV-3 bol skúšaný ako rýchly bombardér. Stroj MV-1 bol osadený dvoma radovými motormi Daimler-Benz DB 601, zatiaľ čo MV-2 a MV-3 mali motory Bramo 323A a D. [[RLM]] preferovalo široké uplatnenie motora DB 601, no kvôli požiadavkám na jeho použitie v stíhačkách a nedostatočná úroveň výroby donútili konštruktérov k použitiu motorov Bramo.

Kvôli použitiu motorov DB 600 v [[Messerschmitt Bf 109|Bf 109]], by sa nebola dostala do výroby verzia '''L''' s ich použitím. Motory Bramo mali príliš vysokú spotrebu paliva, a tak mali stroje verzie M obmedzený dolet, nedostatočný pre prieskumné lietadlo. Namiesto neho boli použité hviezdicové motory [[BMW 132|BMW 132N]] s výkonom 645 kW, ktoré mali nižšiu spotrebu, a tak aj väčší dolet. Ďalšie dva prototypy s motormi DB 600 boli vyrobené pod označením '''Do 17R-0''', no do výroby sa nedostali. Počas prieskumných akcií boli verzie P-1 ozbrojené štyrmi guľometmi [[MG 15]].

Verzia '''P-1 Trop''' mala inštalované filtre a ochranu pre fotoaparáty. Kamery boli ovládané diaľkovo z kokpitu. Kvôli nedostatku nočných stíhačiek bol najmenej jeden '''Do 17P-1''' pridelený na túto úlohu. Na mieste preskleného nosa bol inštalovaný plech a umiestnené tri {{mm|20|m}} kanóny [[MG 151|MG 151/20]]. Tento stroj patril pod [[Luftflotte 1]].

Boli navrhnuté dva varianty, prvý mal mať fotografické vybavenie pozostávajúce z jednej kamery Rb 50/30 a dvoch Rb 20/30, zatiaľ čo druhý variant mal tretiu palivovú nádrž v mieste kamery Rb 50/30. Jeho celková hmotnosť bola {{kg|7300}}, no v prípade potreby mohol byť preťažený na {{kg|7500}}. Posádku tvorili väčšinou traja ľudia, no v závislosti od misie sa k nim mohol pridať štvrtý člen. Aby vo väčších výškach dosiahol lepší výkon, mali byť použité motory [[Daimler-Benz DB 600G|DB 600G]].

Ako riešenie bol navrhnutý úplne nový gondolovitý kokpit, ktorý poskytoval posádke viac miesta a viditeľnosti. Horná časť kabíny bola nadstavená nad úroveň trupu a zvažovala sa dole, kde sa napájala na trup v mieste nábežnej hrany krídla. Zadný guľomet bol presunutý do zadnej časti gondoly, kde mal strelec oveľa lepší výhľad a palebné pole. Podobne aj spodná časť kabíny bola ešte viac znížená. Zmeny v podlahe a streche vyústili do celkového zväčšenia prednej časti lietadla, pričom zvyšok trupu zostal rovnaký. Nový kokpit bol prezývaný ''Kampfkopf'', čo v preklade znamená „bojová hlava“.

Verzie Dornieru '''Do 17Z''' boli najznámejšie a najvyrábanejšie modely a zúčastnili sa viac operácií než verzie E a U. Táto verzia bola upravená v dôsledku skúseností zo [[Španielska občianska vojna (1936)|španielskej občianskej vojny]]. Predná časť trupu bola prepracovaná, so zníženým a rozšíreným kokpitom, kvôli inštalácii miesta pre zadného spodného strelca. Kabína bola upravená rovnako ako u verzie '''U''' a '''S'''.

Prvá dodávka '''Do 17Z-0''' bola vyrobená s motormi [[Bramo 323|Bramo 323 Fafnir]] na skúšky, pričom motory '''DB 600''' bolo stále ťažké obstarať. Táto verzia bola rýchlo nahradená modelom '''Z-1''', ktorá mala pridaný guľomet pre bombometčíka. Zvýšená záťaž v nose stroja a pridané zbrane zapríčinili, že bombový náklad bol znížený na {{kg|500}}. Nespokojnosť [[Luftwaffe]] s výsledkom skúšok verzií série Z, znamenala okamžité konštrukčné zmeny na dosiahnutie celkovej vyššej výkonnosti bombardéra.

Štvorčlenná posádka spotrebovala približne 20 fliaš kyslíku, počas dlhých letov vo výške nad {{m|3700|m}}. Dornier Do 17Z-1 mal rýchlosť {{km|352|m}}/h vo výške {{m|1066|m}}. Motory Bramo však neumožňovali Do 17 dosiahnuť rýchlosť {{km|416|m}}/h vo výške {{m|3900|m}} a v priamom lete, pri plnom zaťažení. Dolet verzie Z-1 na úrovni mora bol {{km|1021|m}}, pričom vo výške {{m|4724|m}} sa dolet zvýšil na {{km|1367|m}}.

Verzia '''Z-4''' bola navrhnutá ako cvičné lietadlo. Napriek takmer identickému vzhľadu so Z-2 a Z-3, mala zabudované rozšírené vybavenie pre cvičné lety naslepo. Štvormiestny stroj mal jeden riadiaci knipel s dvojitým riadením, čo bolo dosiahnuté ramenom vyčnievajúcim doprava. Pedály smerového kormidla boli pred oboma sedadlami. Obranná a bombová výzbroj bola zredukovaná, kvôli zníženiu váhy.

Neskôr boli vyvinuté ďalšie modely verzie Z. Verzia '''Z-6''' mala byť prieskumným lietadlom, no napriek tomu zostala len v prototype. V priebehu vojny však na tento štandard bolo upravených niekoľko existujúcich bojových verzií. Tento typ bol určený na kontrolné lety zisťujúce stav počasia. Bol zhodný s verziami Z-1 a Z-2, no obranná výzbroj bola odstránená a boli pridané dodatočné palivové nádrže.

Verzia '''Z-8 Geier''' nebola sériovo vyrábaná. Bola zamýšľaná ako lietadlo proti pozemným cieľom, dosiahla prvú vývojovú fázu, no nebola vyrábaná kvôli nedostatočnému výkonu a pancierovaniu proti protileteckým zbraniam. Zvýšenie pancierovania by znamenalo zníženie rýchlosti, čo by stroj vystavilo ešte viac nepriateľskej paľbe.

Neskôr bol dizajn ďalej upravený na verziu '''Do 17Z-10 Kauz II''', pričom pevný nos mal zabudovaný infračervený vyhľadávací reflektor, pre infračervený detekčný systém [[Spanner Anlage]]. Verzia '''Z-10''' bola vyzbrojená štyrmi {{mm|7.92|m}} guľometmi MG 17 nad infračerveným reflektorom a dvomi {{mm|20|m}} kanónmi MG FF v spodnej časti nosu. Posádka mala možosť nabíjať kanón MG FF zvnútra. Jeden stroj Kauz II bol vybavený a skúšaný s radarom [[FuG 220 Lichtenstein|Lichtenstein]]. Bolo prerobených iba 10 strojov z existujúcich modelov verzie Z. Vyhľadávací systém Spanner Anlage sa ukázal byť zbytočným a mnoho strojov verzie Z-10 ním nebolo vybavené. Najmenej jeden stroj Z-10 s označením '''CD+PV''' bol použitý ako testovacie lietadlo pre zavedenie radaru Lichtenstein na konci roku 1941–19421941 – 1942. Zbavený všetkých súčastí vybavenia nočnej stíhačky Do 17Z-10 vážil {{kg|7300}}. Výzbroj bola podobná verzii Z-7, s pridaním guľometu MG 17 a doplnením streliva o ďalších 1 000 nábojov v nose lietadla. Ďalšie zbrane zahŕňali guľomety MG 15.

Do 19. septembra 1938 obdržaladostala Luftwaffe 579 Dornierov Do 17. Boli to hlavne stroje verzie '''Do 17E, F, M''' a '''P'''. V období rokov 1939  –  1940 bolo postavených 475 bombardérov Dornier Do 17Z, 16 prieskumných strojov a 9 nočných stíhačiek. V tom istom čase bolo taktiež postavených 100 kusov Dornieru Do 215, upravenej verzie Dornieru Do 17.

Zahraničné vlády boli tiež zaujaté Dornierom Do 17. V júni [[1936]] si od [[Tretia ríša|Nemecka]] objednala juhoslovanská vláda 36 kusov Dornieru Do 17E. Rokovania o licencii boli dokončené 27. júna [[1938]] a zahŕňali právo na výrobu 36 kusov '''Dornieru Do 17Ka''', s cenou 1 829 825 ríšskych mariek. Dňa 18. marca 1938 si [[Juhoslávia]] objednala 16 hotových '''Do 17Ka-2''' a '''Ka-3''', za cenu 3 316 788 ríšskych mariek. Posledné z týchto strojov obdržalidostali 21. apríla '''1939'''. Stroje boli dokončené zo 72–9672 – 96%.

Na konci roku 1936 sa začal masovo vyrábať Do 17E-1. Prvou jednotkou [[Luftwaffe]], ktorá obdržaladostala tento bombardér bola [[Kampfgeschwader 153|KG 153]] a [[Kampfgeschwader 155|KG 155]]. Prieskumná jednotka Aufklärungsgruppe (F)/122 začala s prezbrojením na '''Do 17F-1'''. Začiatkom roku 1937 sa sformovala KG 255 a bola vybavená strojmi Do 17E-1. Takmer 100 kusov bolo odoslaných do [[Španielsko|Španielska]] alebo stratených pri haváriách. Dňa 12. marca 1938 zhadzovali Do 17E, jednotky KG 155, pronacistické letáky nad [[Viedeň|Viedňou]], ako prípravu na okupáciu mesta. KG 153 obdržaladostala svoj prvý '''Do 17E-1''' dňa 20. septembra 1938, ako časť masového programu na prezbrojenie. Jednotka bola 1. mája 1939 premenovaná na KG 3. KG 155 sa prezbrojila na tento typ začiatkom roku 1938. KG 252 bola taktiež vybavená Do 17M, tentokráttentoraz aby bola pripravená čeliť [[Sudetská kríza|Sudetskej kríze]]. Do decembra 1938 mala na stave 26 Do 17 a 17 posádok. Dňa 1. mája 1939 bola preznačená na Kampfgeschwader 2.

Svoj krst ohňom prežil Do 17 počas španielskej občianskej vojny (1936  –  1939), kde prevyšoval väčšinu nepriateľských stíhačiek a darilo sa mu dobre. Španieli mu dali prezývku „treska“. Začiatkom roku [[1937]] sa rozbehla masová výroba verzií '''Do 17E''' a '''Do 17F'''. '''Do 17F-1''' mal nahradiť Heinkel He 70 v úlohe vysokoletiaceho prieskumného lietadla a Do 17E-1 mal nahradiť starnúce bombardéry, [[Heinkel He 111|Heinkel He 111B]], [[Légia Kondor|Légie Kondor]]. Ale ukázalo sa, že moderné sovietske stíhačky republikánskeho letectva sú schopné zachytiť Do 17E a F, čo prinútilo Dorniera k urýchlenému doplneniu obrannej výzbroje.

Popri jednotkách nasadených na pomoc [[Franko]]vi bola aj 4.K/88 kapitána [[Rudolf Freiherr Von Moreau|Rudolfa Freiherra Von Moreau]]. [[Erhard Milch]], [[Ernst Udet]] a [[Albert Kesselring]] 6. januára 1937 rozhodli, že Légia Kondor by mala byť vybavená modernejšímí lietadlami. Krátko nato boli do Španielska odoslané Heinkely He 111B-1, [[Junkers Ju 86|Junkersy Ju 86D-1]] a 12 kusov Dornierov '''Do 17E-1'''. Jednotka bola nazvaná VB/88 (Versuchsbomben Staffel, čiže experimentálna bombardovacia jednotka). Dorniery jednotky VB/88 boli súčasťou útoku na dedinu [[Guernica]], pričom ich cieľom bol most. VB/88 zhodila 8 ton bômb, zatiaľ čo K/88 zhodila 37 ton, priamo nad mestom, spôsobiac tak smrť približne 1 500 ľudí. Bombardovanie VB/88 dosiahlo poškodenie mostu.

Séria nových strojov '''Do 17Z''', znamenala zavedenie zväčšeného nosu a zvýšenie defenzívnej výzbroje, pričom v roku 1939 už bola široko dostupná v jednotkách. Počas prvej fázy [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] tvoril Dornier Do 17 spolu s Heinkelom He 111 chrbticu bombardovacích jednotiek [[Luftwaffe]].

Prvým nemeckým lietadlom zostreleným nad [[Francúzsko]]m počas vojny bol Dornier Do 17P, jednotky 2 (F) 123. Pripísal si ho pilot Mould, v stroji [[Hawker Hurricane]] z prvej squadrony [[Royal Air Force|RAF]], 30. októbra 1939. Dornier s výrobným číslom Wrk Nr. 4414 skonštruovaný v továrni [[Blohm & Voss]], sa zrútil blízko mesta [[Vassincourt]], pričom zahynula celá trojčlenná posádka.

Pretože motor [[Bramo 323 Fafnir]] bol určený na použitie v malých výškach, [[Luftwaffe]] reagovala nasadením jednotiek Do 17 vo viacerých hromadných misiách, kde leteli tesne nad zemou, v snahe vyhnúť sa tak nepriateľským stíhačkám. V porovnaní s [[Heinkel He 111|Heinkelom He 111]] bol Do 17 obratnejší a robustnejšie hviezdicové motory boli ideálne na útoky z malých výšok, pričom niektoré stroje boli osadené {{mm|20|m}} kanónom. V tom čase sa začal hromadne dostávať do služby nový [[Junkers Ju 88]], nahrádzajúc Do 17 vo väčších výškach. Naopak, Dornier vynikal v prízemných útokoch, ale to bolo čoraz ďalej nebezpečnejšie.

Významná udalosť sa odohrala 15. septembra 1940, dnes známym ako „deň Bitky o Britániu“. Medzi zostrelenými nemeckými strojmi bol aj Dornier Do 17 '''F1+FS''', nájdený v poli blízko [[Shoreham]]u. Ukázalo sa, že Dornier bol vybavený plameňometom, inštalovaným v chvoste stroja. V trupe boli valce s dusíkom, vodíkom a olejom a výstupná tryska bola osadená turbínou. Najprv sa usúdilo, že to bolo zariadenie na produkciu dymu, imitujúceho poškodenie. No neskôr sa zistilo, že zariadenie bolo spúšťané jedným z zadných strelcov, zas cieľom účelom zničeniazničiť prenasledujúcej stíhačky zo zadnej sféry. Ale nedostatok kyslíku znamenal, že zariadenie zlyhalo a vyšiel z neho len nepretržitý prúd oleja.

Straty Do 17 v auguste a septembri boli značné. V auguste 1940 bolo stratených 54 Dornierov a ďalších 20 odpísaných, v dôsledku technických problémov a nehôd. V septembri bolo stratených ďalších 50 strojov, spolu s 31 ks Do 17 a ich posádkami nezvestnými. V októbri Luftwaffe stratila 35 strojov. Dodatočná výzbroj ôsmich guľometov nainštalovaných na zlepšenie obrany sa ukázala ako neschopná odraziť útoky stíhačiek.

Boje pokračovali do októbra, kedy sa Luftwaffe koncentrovala na nočné útoky, ktoré vykonávali jednotky vybavené Heinkelmi He 111 a Junkersmi Ju 88, ktoré mali väčšiu nosnosť a vyššiu rýchlosť. Straty Do 17 v Bitke o Britániu boli stanovené medzi 132 a 171, čo je najnižšie percento zo všetkých troch typov nemeckých bombardérov.

Najprv pronemecká [[Juhoslávia]] vyzerala byť pripravená pripojiť sa k štátom Osi, no vojenský puč zvrhol vládu a vyhlásil neutralitu. Rozhnevaný [[Hitler]] prikázal dobyť Juhosláviu útokom. Juhoslovania si na konci roka 1940 objednali dvadsať '''Do 17 Ka-2'''. Tieto stroje sa líšili od nemeckých Dornierov osaedenými motormi, ktorými boli francúzske [[Gnome-Rhône Mistral Major]] a ďalšie odlišnosti zahŕňali zahraničné prístroje a zbrane. V roku 1940 postavili Juhoslovania 50 ks týchto strojov v licencii, no väčšina bola stratená počas ťaženia.

Na inváziu do Juhoslávie, [[Luftwaffe]] nasadila ''Luftflotte 4''. Tá zahŕňala jednotky ''KG 2'' a ''KG 3'', ktoré boli jedinými zo 7 skupín, vyzbrojenými Do 17. V rámci týchto jednotiek bolo nasadených okolo 110 ks Dornieru Do 17. Prvé útoky na [[Belehrad]] sa začali o 6:51 ráno, 6. apríla 1941. Medzi nemeckými bombardérmi bolo aj 102 Dornierov Do 17, ktoré niesli 18 ks {{kg|50}} trieštivých bômb. Po prvom dni zostalo v prevádzke okolo 82 ks Do 17, pričom jednotky utrpeli len jedinú stratu: stroj jednotky KG 3, s výrobným číslom ''WNr 2563'' '''5K+DS'''. Luftwaffe a jej Dorniery sa nad Juhosláviou ocitli v rovnakej situácii ako nad [[Grécko]]m, s malým odporom vo vzduchu. Jednotka KG 2 sa zúčastnila aj bojov o Krétu. Medzi 6. aprílom a 31. májom stratila jednotka ''I./KG 2'' šesť Do 17 a sedem bolo poškodených. V tom istom čase hlásila jednotka ''III./KG 3'' šesť strát a päť poškodených strojov. Táto jednotka sa taktiež zúčastnila na útokoch na Krétu a Grécko.

Po úspešnom zakončení Balkánskeho ťaženia sa začala Luftwaffe pripravovať na [[Operácia Barbarossa|operáciu Barbarossa]], inváziu do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. V tom čase sa bojové skupiny už väčšinou prezbrojili na [[Junkers Ju 88]] a Do 17 hral len malú úlohu. Boli nasadené len 2 prieskumné letky vybavené Dorniermi. Jednotka KG 2, ostala jedinou plne operačnou zložkou Luftwaffe, vybavenou Dorniermi. Najvýznamnejšia akcia Do 17 na Východnom fronte sa udiala 23. – 24. júna pri [[Grodno|Grodne]]. Veliteľ sovietskeho západného frontu, armádny generál [[Dimitrij Pavlov]], sa pokúsil o protiútok proti skupine ''Panzergruppe 3'', ktorej velil [[Hermann Hoth]]. Nadvláda vo vzduchu a takmer žiaden vzdušný odpor, umožnili Dornierom Do 17 jednotky III./KG 2, zničiť kolóny sovietskej pechoty. S pomocou iných jednotiek, Luftwaffe hlásila zničenie 105 sovietskych tankov. Sovietsky 6. a 11. mechanizovaný zbor, spolu s 6. zborom kavalérie bolo zničených. Za mimoriadnu úspešnosť, obdržaldostal veliteľ 9./KG 2, [[Walter Bradel]] rytiersky kríž k železnému krížu.

Celkové straty KG 2 na východnom fronte v roku 1941 zahŕňali 3 zostrelené Do 17 v júni, 9 v júli a 9 v auguste, jeden Do 17 zničený na zemi v septembri a 3 v októbri. Koncom októbra bola jednotka prevelená na preškolenie sa na [[Junkers Ju 88]]. Napriek tomu sa Do 17 zúčastnil bojov s vzdušnými silami iných národov, po prechode Luftwaffe na Junkers Ju 88. Najmenej 5 ks prežilo koniec vojny vo Fínskych vzdušných silách z celkového počtu 15 ks, ktoré obdržalidostali Fíni od Nemcov; tieto potom slúžili aj po vojne, až kým neboli v roku 1952 zošrotované.

Celkové juhoslovanské straty boli 4 ks Do 17 zničených vo vzdušnom boji a 45 zničených na zemi. Medzi 14. a 15. aprílom preletelo sedem Do 17 na letisko [[Nikšić]] a zúčastnilo sa evakuácie kráľa Petra II. a členov juhoslovanskej vlády do [[Grécko|Grécka]]. Počas týchto operácií boli taktiež premiestnené juhoslovanské zlaté rezervy do Grécka, ktoré tam previezlo sedem Do 17. Po splnení úlohy bolo 5 ks Do 17 zničených pri talianskom útoku na leteckú základňu [[Paramithia]] v Grécku. Len dvom Do 17Kb-1 sa podarilo prežiť a neskôr sa pripojili k [[Royal Air Force|RAF]] v [[Egypt]]e, kde im boli pridelené čísla '''AX707''' a '''AX706'''. Ale oba stroje boli zničené pri leteckom útoku 27. augusta 1941. V tom čase bolo zaznamenané, že 2 Dorniery ušli do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. Podľa iných zdrojov prežilo aprílové útoky 23 juhoslovanských Dornierov a RAF obdržaladostala tretí stroj.

Bulharské letectvo obdržalodostalo 11 ks '''Do 17M-1''' a '''P-1''' v roku [[1940]]. Po ich nasadení v [[Balkánske ťaženie|Balkánskom ťažení]] proti [[Juhoslávia|Juhoslávii]] a Grécku obdržalidostali Bulhari 15 koristných juhoslovanských '''Do 17Kb-1'''. Táto dodávka zahŕňala náhradné diely, motory a podvozky. Dorniery boli začlenené do prvej letky 5. bombardovacieho regimentu. V Bulharskej okupačnej zóne Juhoslávie vykonávali Do 17 misie proti juhoslovanským [[Četnici|Četnikom]] a [[Partizáni|partizánom]] medzi rokmi 1941{{--}}1944. Taktiež podporovali chorvátske sily v tej istej úlohe. V roku 1943 obdržalidostali ďalších šesť '''Do 17M'''.

Po nemeckej invázii Juhoslávie bol v apríli 1941 sformovaný nezávislý Chorvátsky štát. Chorváti vytvorili 27. júna 1941 jednotku, nazývanú ''Hrvatska zrakoplovna legija'', ktorej úlohou bol boj proti Sovietskemu zväzu. Jednotka mala 160 letcov, ktorí boli vycvičení v nemeckých leteckých školách, ako napríklad v ''Kampffliegerschule 3'' na [[Balt]]e, kde cvičili na Do 17Z. Dňa 31. októbra 1941 bola jednotka priradená k [[Kampfgeschwader 3]], ako jednotka ''10.(kroatisch)/KG 3'', a obdržaladostala 15 ks '''Do 17Z''', pričom pôsobila na [[Východný front|východnom fronte]]. Jednotka neutrpela až do 1. decembra 1941, počas [[Bitka o Moskvu|Bitky o Moskvu]], žiadne straty. Do svojho stiahnutia späť do Chorvátska, vo februári 1942, si jednotka pripísala 366 bojových vzletov, 71 útokov z nízkych výšok, 4 dediny, 173 budov, 276 vozidiel zničených a 11 zostrelených lietadiel. V júli 1942 bola na Východný front odoslaná ďalšia jednotka, ktorá používala Nemcami vlastnené Do 17Z a bola označená ako ''15.(kroat.)/KG 53''. V novembri 1942 bola stiahnutá do Chorvátska.

Počet Do 17, ktoré sa zúčastnilo bojov v chorvátskych jednotkách je ťažko určiť. Chorvátske letky tvorili súčasť nemeckých bojových jednotiek, rovnako ako ich vlastné nezávislé jednotky a taktiež je nejasné, koľko strojov sa vrátilo späť do Chorvátska, ak vôbec nejaké. V januári 1942 bolo Chorvátsku podarovaných 11 '''Do 17Ka'''. Bolo taktiež prisľúbených 6 ks Do 17 z Luftwaffe, no podľa jedného zdroja neboli nikdy dodané a podľa iného zdroja bolo 6 '''Do 17E''' dodaných v roku 1942. Dňa 23. septembra 1942 alebo v marci 1943 bolo Chorvátskom zakúpených ďalších 30 ks Do 17E a 30 bolo sľúbených, no nikdy nedodaných. V novembri 1943 bol schválený nákup 79 ks '''Do 17Z''', no stroje opäť nikdy neboli dodané. V decembri 1943 tvorili 1. a 2. bombardovacia squadrona časť Chorvátskej leteckej légie a mali dosiahnuť veľkosť skupiny vo februári 1944. Či sa to podarilo, ostáva nejasné.

* Bulharské letectvo obdržalodostalo jedenásť '''Do 17M''' a '''P''' v roku 1940 a najmenej jedenásť ex- juhoslovanských strojov v roku 1941. Ďalších šesť strojov bolo dodaných v roku 1943. Zostali v službe až do roku 1945.

* ''Zrakoplovstvo Nezavisne Države Hrvatske'' obdržalodostalo najmenej 15 '''Do 17Z''' v roku 1941, jedenásť ex- juhoslovanských '''Do 17Ka''' a ďalších 30 alebo 36 ks '''Do 17E''' v roku 1942.

46 Squadrona obdržaladostala 15 strojov v januári 1942.

* Kráľovské maďarské letectvo obdržalodostalo jeden ex-juhoslovanský '''Do 17Ka-3'''.

* Rumunské kráľovské letectvo obdržalodostalo 10 použitých '''Do 17M''' v novembri 1942.[93]

* Španielske letectvo obdržalodostalo stroje vyradené z [[Légia Kondor|Légie Kondor]] – '''Do 17E''', '''F''' a '''P''' a 13 zostalo v službe po konci Španielskej občianskej vojny.

* [[Royal Air Force]] zaradila do služby 2 juhoslovanské Do 17K, ktoré utiekli z Juhoslávie, vezúc Kráľa Petra a zlato. Stroje obdržalidostali sériové čísla AX707 a 707. Obe lietadlá boli zničené pri leteckom útoku na letisko Ismaïlia dňa 27. augusta 1941.

Až doteraz sa verilo, že sa nezachoval žiaden z dvojmotorových bombardovacích Dornierov. V septembri 2007 sa našiel takmer celý '''Do 215 B-5''' (verzia Dornieru Do 17Z), v plytkých vodách [[Waddenzee]] v [[Holandsko|Holandsku]]. Rôzne veľké kusy strojov Do 17, boli taktiež uchované v rôznych múzeách a súkromných zbierkach po celom svete.

Dňa 3. septembra 2010 bolo oznámené, že bol objavený Do 17, ležiaci v hĺbke {{m|15|m}}, pri pobreží Anglicka. Lietadlo bolo objavené v [[Goodwin Sands]] v [[Kent]]e v septembri 2008, no ostalo dôkladne stráženým tajomstvom. '''Dornier Do 17Z-2''', výrobného čísla ''WrkNr 1160'', bol používaný ''7. Staffel, III. Gruppe'' jednotky [[Kampfgeschwader 3]]. Bol súčasťou náletu [[Kampfgeschwader 2|KG 2]] a KG 3, pri bombardovaní letiska [[Royal Air Force|RAF]] [[Debden]] a RAF [[Hornchurch]], dňa 26. augusta 1940. Núdzovo pristál počas náletu. V júni 2010 boli uskutočnené potápacie aktivity v okolí stroja. Bolo zistené, že lietadlo je takmer v celku, chýba len časť smerového kormidla, stabilizátor, predná zasklená časť nosu, dvierka podvozku a kryt motora. Royal Air Force Museum plánuje vyzdvihhnúť vrak na jar 2011. Prebiehajú práce na zabránenie ďalšieho poškodenia Dornieru. Po vytiahnutí bude zrekonštruovaný na základni RAF v [[Cosford]]e a vystavený v múzeu v [[Hendon]]e.