Vincenzo Bellini: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Magy357 (diskusia | príspevky)
d wikilinky
Marián 2 (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 4:
|Popis = taliansky hudobný skladateľ
|Dátum narodenia = [[3. november]] [[1801]]
|Miesto narodenia = [[CataniaKatánia (mesto)|CataniaKatánia]], [[Taliansko]]
|Dátum úmrtia = {{dúv|1835|9|23|1801|11|3}}
|Miesto úmrtia = [[Puteaux]], [[Francúzsko]]
}}
 
'''Vincenzo Salvatore Carmelo Francesco Bellini''' (* [[3. november]] [[1801]], [[CataniaKatánia (mesto)|CataniaKatánia]], [[Taliansko]] – † [[23. september]] [[1835]], [[Puteaux]], [[Francúzsko]]) bol taliansky hudobný skladateľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov štýlu [[bel canto]].
 
== Život ==
Vincenzo Belini sa narodil na [[Sicília|Sicílii]] v [[CataniaKatánia (mesto)|CataniiKatánii]] v hudobne založenej rodine a bol takzvané zázračné dieťa. Traduje sa, že ako 18-mesačný spieval áriu Valentina Fioravanti, hudobnú teóriu sa začal učiť ako dvojročný, na klavíri hral v troch rokoch a päťročný už hral aj náročné klavírne skladby. Jeho prvá kompozícia pochádza z čias, keď mal šesť rokov. Či už sú tieto svedectvá pravdivé alebo nie, od detstva bolo jasné, že ho v jeho ďalšom živote čaká hudobná kariéra.
Prvotné hudobné vzdelanie mu poskytol dedo. V roku [[1819]] opustil CataniuKatániu a začal študovať na konzervatóriu v [[Neapol]]e s finančnou podporou mesta CataniaKatánia. Do roku [[1822]] bol žiakom [[Niccolò Antonio Zingarelli|Nicolò Zingarelliho]] a študoval diela majstrov [[Neapolská operná škola|neapolskej školy]], ale aj [[Joseph Haydn|Josepha Haydna]] a [[Wolfgang Amadeus Mozart|Wofganga Amadea Mozarta]]. Tu prežil aj veľký ľúbostný román s Maddalenou Fumaroli, keď obaja milenci bojovali s nepriazňou Maddaleninho otca, úradníka magistrátu, ktorý obyčajného čembalistu nepovažoval za vhodného ženícha.
 
Jeho prvá opera, ''Adelson e Salvini'', bola realizovaná na školskom predstavení v divadle konzervatória. Ďalšia opera, ''Bianca e Gernando'' sa hrala s veľkým úspechom už v divadle Teatro San Carlo. Titulnú rolu spieval tenor Giovanni Battista Rubini, ktorému zveroval úlohy aj v ďalších rokoch. Úspech bol tak veľký, že aj kráľ porušil dvornú etiketu a tlieskal postojačky. Vincenzo získal vzápätí objednávku na novú operu pre [[La Scala|Teatro alla Scala]] v [[Milán]]e. Výsledkom bola opera ''[[Il Pirato]]'' (Pirát), ktorá sa stala trvalou súčasťou svetového repertáru. Pri práci na tejto opere si získal aj priateľstvo básnika a operného libretistu Felice Romani.
 
Nasledujúce roky strávil Bellini v Miláne, kde dostával stále ďalšie objednávky. Zoznámil sa tu s hudobným vydavateľom Giovannim Ricordim, ktorý ho uviedol do salónov vysokej šľachty. Okamžite prišla výzva, aby skomponoval operu k otvoreniu divadla Teatro Carlo Felice v [[Janov (Taliansko)|Janove]]. Bellini však nenapísal novú operu, ale na túto príležitosť prepracoval svoju staršiu prácu ''Bianca e Gernando'' a uviedol ju pod ľahko pozmeneným názvom ''Bianca e Fernando'' ([[1828]]). V divadelnej lóži tohto divadla stretol Giudittu Turinu, s ktorou potom udržiaval dlhodobý vzťah vďaka ústretovej tolerancii jej manžela.
[[Súbor:Catania BW 2012-10-06 11-55-16.jpg|thumb|left|Hrobka Vincenza Belliniho v CataniiKatánii. Foto G. Dall´Orto.]]
Ďalšia opera ''La straniera'' ([[1828]]) mala u obecenstva ešte väčší úspech než ''Il Pirato'', ale vyvolala polemiku v tlači pre svoj nezvyčajný štýl a [[harmónia|harmónii]]. Ustavičné modulácie do vzdialených tónin sa nepáčili konzervatívnejšie zameraným kritikom a ani sociálny podtext libriet nebol prijímaný jednoznačne. Opera ''Zaira'', ktorú komponoval k otvoreniu divadla Tetro Ducale v [[Parma (Emilia-Romagna)|Parme]], nemala príliš veľký úspech, zato publikum v [[Benátky (mesto)|Benátkach]] bolo nadšené dielom ''I Capuleti e i Montecchi'' (Kapuletovci a Montekovci), ktoré napísal podľa [[William Shakespeare|Shakesparovho]] [[Romeo a Júlia|''Romea a Júlie'']].
 
Roky [[1831]] až [[1835]] boli plné mimoriadnych úspechov. V tom čase skomponoval svoje vrcholné diela: ''[[La sonnambula]]'' (Námesačná) a ''[[Norma (opera)|Normu]]'', ktoré zahájili víťazné ťaženie všetkými európskymi scénami. Opera ''Beatrice di Tenda'' v roku [[1833]] v Benátkach prepadla a skladateľ, navyše sklamaný rozchodom s Giudittou, odišiel do [[Londýn]]a. Po úspechu opier ''La sonnambula'' a ''Norma'' v divadle Drury Lane prišli ďalšie úspechy v [[Paríž]]i. Udelili mu titul Rytiera čestnej légie. Pre divadlo Théâtre Italien skomponoval operu ''[[I Puritani]]'' (Puritáni). Netušil však, že bude jeho posledná.
 
Zomrel predčasne [[23. september|23. septembra]] [[1835]] v Puteaux pri [[Paríž]]i vo veku 33 rokov. Príčinou smrti bol, podľa lekárskej správy, akútny zápal slepého čreva komplikovaný abscesom na pečeni. V parížskej Invalidovni sa s ním rozlúčil päťdesiatčlenný zbor. Pochovali ho najprv v Paríži na [[Cimetière du Père-Lachaise|cintoríne Père Lachaise]], neskôr jeho pozostatky previezli na Sicíliu a uložili v katedrále v [[CataniaKatánia (mesto)|CataniiKatánii]]. Partitúry a memorabilie sú uložené v Museu Belliniano.
 
== Dielo ==