Srbochorvátčina: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Oprava referencie. |
Oprava referencie. |
||
Riadok 60:
Južnoslovanské jazyky historicky tvorili jazykové kontinuum. Vinou turbulentnej histórie tejto oblasti, predovšetkým následkom rozpínania [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]], sa vytvorila rôznorodá zmes nárečových a náboženských rozdielov. Sťahovanie obyvateľstva spôsobilo, že [[Štokavské nárečie]] sa najväčšmi rozšírilo na západnom Balkáne, kde predtým dominoval čajkavský a kajkavský dialekt (posledne menovaný splynul na severozápade zo [[Slovinčina|Slovinčinou]]). [[Bosniaci (moslimovia) |Bosniaci]], [[Chorváti]] a [[Srbi]] sa síce odlišujú vierovyznaním a historicky boli mnohokrát ovplyvnení rôznymi kultúrami, avšak väčšina obyvateľstva žila bok po boku pod vládou rôznych mocipánov. V tomto období sa tento jazyk označoval rôznymi názvami, napríklad „Slovanský“ „Ilýrsky“, miestne tiež „Bosniansky“, „Srbský“ a „Chorvátsky“; chorvátsky obyčajne v spojení s prímenom „Slavónsky“ či „Dalmátsky“.
[[Spisovný jazyk|Spisovná]] srbochorvátčina bola kodifikovaná v polovici 19. storočia, čo bolo výsledkom spoločného úsilia chorvátskych a srbských spisovateľov a lingvistov, niekoľko desaťročí pred vznikom štátu Juhoslávia.<ref>[[#refBlum2002|Blum 2002]], str. 130–132.</ref> Už od úplného začiatku existovali drobné rozdiely medzi spisovným srbským a chorvátskym variantom, aj keď boli založené na tom istom štokavskom subdialekte, východohercegovinskom nárečí. V 20. storočí srbochorvátčina slúžila ako oficiálny jazyk [[Juhoslovanské kráľovstvo|Juhoslovanského kráľovstva]] (vtedy nazývaná „Srbo-chorváto-slovinčina“),<ref name="Busch2004">{{Citácia knihy|priezvisko=Busch|meno=Birgitta|priezvisko=Kelly-Holmes|meno=Helen|titul=Language, Discourse and Borders in the Yugoslav Successor States|url=http://books.google.com/books?id=MlXQ5zKb_VQC&pg=PA26|year=2004|vydavateľ=Multilingual Matters|isbn=978-1-85359-732-9|strany=26}}</ref> a neskoršie patrila medzi jeden z oficiálnych jazykov [[Juhoslávia (1943 – 1992)|Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky]]. Po rozpade Juhoslávie sa k tomuto jazyku začalo pristupovať na základe etnických a politických hraníc, koncepcia spoločného jazyka nebola ďalej akceptovaná. Po zániku spoločného štátu bol taktiež v Bosne a Hercegovine ustanovený nový spisovný štandard, Bosniančina, a takisto pokračujú pokusy kodifikovať samostatný čiernohorský variant. Srbochorvátčina je teda obvykle známa pod etnickými názvami [[srbčina]], [[chorvátčina]], [[bosniančina]], a občas tiež [[čiernohorčina]].<ref>"The same language [Croatian] is referred to by different names, Serbian (srpski), Serbo-Croat (in Croatia: hrvatsko-srpski), Bosnian (bosanski), based on political and ethnic grounds. [...] the names Serbian, Croatian, and Bosnian are politically determined and refer to the same language with possible slight variations." ([[#refBrown2006|Brown & Anderson 2006]], str. 294.)</ref>
Podobne ako ostatné južnoslovanské jazyky aj srbochorvátčina má jednoduchú fonológiu, s piatimi samohláskami a dvadsiatimi piatimi spoluhláskami. Gramatika sa vyvinula z [[Praslovančina|praslovanského jazyka]], je charakteristická ohýbaním podstatných mien, prídavných mien a zámen. Slovesá majú buď dokonavý alebo nedokonavý vid. Má sedem pádov a flexibilný slovosled. Píše sa buď cyrilikou a latinkou.
| |||