Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

|straty1= Obranná fáza bitky:<br />(17. júl -  – 18. november)<br />323&nbsp;856 mŕtvych alebo zajatých<br />319&nbsp;986 ranených<br />najmenej 40&nbsp;500 mŕtvych civilistov<br />Útočná fáza bitky:<br />(19. november - 2. február)<br />154&nbsp;885 mŕtvych a nezvestných<br />330&nbsp;892 ranených<ref name="www.soldat.ru">{{Citácia elektronického dokumentu

Hlavný stan proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá na začiatku útoku disponovala asi 250 tankamitankmi, vyslal ako najväčšiu posilu [[2. gardová armáda|2. gardovú armádu]] pod velením generálplukovníka [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovského]]. Táto jednotka bola pôvodne určená ako dôležitá sila pre likvidáciu kotla, Rokossovského Donský front bez nej nemohol pokračovať v sústredených útokoch na Paulusovu 6. armádu. 2. gardová armáda pozostávajúca z 1. a 13. gardového streleckého zboru a neskôr i 7. tankového zboru, sa však nemohla rozvinúť skôr ako 17. decembra. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z chodu a prvých 5 dní sa spolu s vyčerpanými jednotkami, ktorým prišla na pomoc, bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235. tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi [[19. december|19.]] a [[23. december|23. decembrom]] boli pre sovietske jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. Nemcom nepomohlo ani to, že nasadili svoje nové tanky typu [[PzkpfwVI Tiger|Tiger]]. O intenzite bojov svedčí aj to, že 1378. pluk 87. streleckej divízie pri obci Verchne-Kumskij, pod vedením podplukovníka [[Michail Stepanovič Diasamidze|M. S. Diasamidzeho]], v priebehu bojov odrazil 30 nemeckých útokov, vrátane viacerých útokov ťažkých tankov.

Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40{{--}}{{km|48|m}} juhozápadne od [[Stalingrad]]u. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal [[Erich von Manstein|Manstein]] na vlastnú zodpovednosť [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného [[Adolf Hitler|Hitlera]] však [[Friedrich Paulus|Paulus]] nebol ochotný konať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády [[Arthur Schmidt]] považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20{{--}}{{km|30|m}}, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]]|titul=Ztracená vítezství svazek II|isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006}}</ref>. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilievskij|A. M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|K. K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|G. K. Žukov]], N. N. Voronov. A. I. Rodimcev, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V. I. Čujkov]], V. G. Zajcev, I.I. Ľudnikov, A. I. Jeriomenko, A. Werth, W. Adam, [[Friedrich Paulus|F. Paulus]], L. Steidle, J. Weider|titul=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=432-433}}</ref>. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky [[Myškova]], boli nakoniec z oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]], kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa [[Skupina armád A]] začala sťahovať z [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]] na [[Tamanský polostrov]] a [[Krym]]. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh [[ZSSR]].

=== Likvidácia obkľúčenia -  – operácia Koľco ===

Prvý januárový týždeň sa vojská Donského frontu pod Rokossovského a Voronovovým velením pripravovali na stepiach medzi [[Don]]om a [[Volga|Volgou]] na definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 1. januára 1943 bol Donský front posilenenýposilnený 62., 64. a 57. armádou Stalingradského frontu, takže pod Rokossovského velenie boli sústredené prakticky všetky jednotky, ktoré tvorili vnútornú stranu slučky obkľúčenia. Keďže Sovieti vedeli, že Nemci majú v stalingradskej obruči ešte veľa výzbroje, ktorá im spôsobí nemalé straty, rozhodli sa pokúsiť vyjednávať. [[8. január]]a [[1943]] generálporučík [[Konstantin Rokossovskij]] pokúsil prostredníctvom parlamentárov odovzdať [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] ultimátum. Sovieti pri tom ponúkli 6. armáde solídne podmienky, ako stravu, okamžité lekárske ošetrenie, či bezpečný návrat po vojne domov… (Čo nebolo ani zďaleka nereálne splniť.) Parlamentárov však nemecké jednotky odohnali streľbou. O deň neskôr sa pokus zopakoval na inom úseku frontu. Nemeckí dôstojníci prijali parlamentárov, ale Paulus odmietol prevziať podmienky kapitulácie, ktoré poznal z rozhlasového vysielania a nesúhlasil s nimi. Hitlerova odpoveď na Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by sa predišlo zbytočným stratám na životoch, bola nemilosrdná: „''Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža…''“<ref name="John Macdonald"/>.