Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

|sila1= [[Stalingradský front]]<br />[[Juhozápadný front]]<br />[[Donský front]]<br />'''Na začiatku:'''<br />187&nbsp; 000 mužov<br />2&nbsp; 200 diel<br />400 tankov<br />300 lietadiel<br />'''Počas sovietskej ofenzívy:'''<br />1&nbsp; 103&nbsp; 000 mužov<br />15&nbsp; 501 diel<br />1&nbsp; 463 tankov<br />1&nbsp; 115 lietadiel

|sila2= [[Skupina armád B]]<br />neskôr<br />[[Skupina armád Don]]:<br />'''Na začiatku:'''<br />270&nbsp; 000 mužov<br />3&nbsp; 000 diel<br />500 tankov<br />600 lietadiel<br />'''Počas sovietskej ofenzívy:'''<br />1&nbsp; 011&nbsp; 000 mužov<br />10&nbsp; 250 diel<br />675 tankov<br />732 lietadiel

|straty1= Obranná fáza bitky:<br />(17. júl – 18. november)<br />323&nbsp; 856 mŕtvych alebo zajatých<br />319&nbsp; 986 ranených<br />najmenej 40&nbsp; 500 mŕtvych civilistov<br />Útočná fáza bitky:<br />(19. november -  – 2. február)<br />154&nbsp; 885 mŕtvych a nezvestných<br />330&nbsp; 892 ranených<ref name="www.soldat.ru">{{Citácia elektronického dokumentu

|straty2= 1 050&nbsp; 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých

| titul = Stalingradskaja bitva 1942- – 43. Boľšaja sovetskaja enciklopedia.

=== Protiútok -  – operácia Uran ===

[[3. december|3. decembra]] [[1942]] schválil sovietsky hlavný stan ambiciózny [[operácia Saturn|Plán Saturn]], ktorý mal za cieľ najskôr zlikvidovať nemecké sily v stalingradskej pasci, potom dobyť oblasť vnútri donského ohybu vrátane Rostova a odrezať nemeckú skupinu armád A na [[Kaukaz]]e. V dôsledku silnej nemeckej obrany, ktorá sa čiastočne opierala o staršie sovietske opevnenia z leta, však nepostupovali podľa plánov. Sovieti sa snažili udrieť na stred kotla a rozdeliť nemecké vojská napoly. Najviac sa pritom obávali toho, že by mohli obkľúčené stalingradské sily vyraziť do protiútoku. Hitler najprv uvažoval o tom že nemecké vojská z mesta stiahne, čo by nebol tesne po ich obkľúčení [[20. november|20. novembra]] veľký problém. AvšakAle po príhovore [[Hermann Göring|Göringa]], ktorý tvrdil, že jeho [[Luftwaffe]] môže dodávať obkľúčeným vojskám denne 500 ton zásob, čo by malo postačovať na udržanie obkľúčených vojsk, Hitler prikázal Paulusovi držať doterajšie pozície. Zodpovednosť za toto kritické rozhodnutie okrem Hitlera a Göringa padá aj na náčelníka štábu Luftwaffe generála [[Hans Jeschonnek|Hansa Jeschonneka]]<ref name="Tucker"/>. Plán znel pomerne reálne, Nemci v niekoľkých predchádzajúcich bojoch na východnom fronte boli schopní takto zásobovať svoje obkľúčené jednotky. AvšakAle tentoraz museli počítať s väčším objemom zásob i zlým [[počasie|počasím]]. Vedením [[Luftflotte 4|4. vzdušnej armády]], ktorá mala zabezpečovať zásobovanie, bol poverený [[Wolfram von Richthofen]]. Skutočnosť však bola taká, že v priemere sa denne podarilo dopraviť iba asi iba 50 -  – 100 ton zásob. Nemci v tomto období rýchlo strácali leteckú prevahu. Jednak pre to, že Sovieti do oblasti prisunuli veľké letecké sily (13501 350 až 14141 414 lietadiel), ale svoju úlohu zohral aj zlý technický stav strojov Luftflotte 4 (z 732 bolo bojaschopných len 402)<ref name="Tucker"/>. Z pohľadu obliehaných vojsk bolo poburujúce, že nemalá časť zásob bol celkom nepotrebný alebo nepoužiteľný materiál ako vianočné stromčeky, či množstvá topánok na pravú nohu. Čoskoro však do popredia vystúpili aj ďalšie problémy. Nemci začali prichádzať o veľké množstvá dopravných strojov [[Junkers Ju 52|Ju – 53/3m]], ktoré, keďže boli pomalé a neobratné, sa stávali ľahkou korisťou protilietadlovej obrany a sovietskych stíhačov. Nemenším problémom bolo, že Červená armáda začala obsadzovať vhodné letiská, či už vo vnútri kotla, ale aj na západ od neho.

22. januára padla aj posledná nemecká zásobovacia základňa a provizórne letisko v [[Gumrak]]u. Nemci ju na Paulusov rozkaz odovzdali sovietom s ťažko chorými a ranenými, ktorých nedokázali presunúť. Okolo letiska ležali naukladané kopy mŕtvych tiel, ktoré personál nemocnice nedokázal v dôsledku veľkých mrazov a chýbajúcemu náradiu, či výbušninám pochovať do zmrznutej zeme. Posledná možnosť provizórneho letiska bola priamo pri Stalingrade, táto dráha však nevyhovovala väčším lietadlám. Letectvo bolo nútené zhadzovať zásoby v kontajneroch. Strata letísk spôsobila, že nebolo možné pravidelne evakuovať ranených. Najmenej 18&nbsp; 000 ich ležalo v improvizovaných, často nevykurovaných lazaretoch pri vonkajšej teplote -30&nbsp;−30 °C. Necelé dva týždne po začiatku sovietskych útokov odmietol Paulus ďalšie ultimátum s požiadavkou kapitulácie, v tej dobe však bol odpor 6. armády už celkom márny a iba zvyšoval utrpenie tých, ktorí zostali v obkľúčení. Množstvo nemeckých vojakov, napriek úplnej demoralizácii kládlo odpor v strachu pred zajatím.

Paulus v zúfalej situácii 23. januára usporiadal poradu najvyšších dôstojníkov. Generáli von Seydlitz a Pfeffer žiadali zastaviť boj, Heitz, Strecker a Schlömer naďalej trvali na vedení boja. Tento deň na Stalingradskom letisku, blízko krytov štábu 6. armády pristáli a odleteli z obkľúčenia posledné nemecké lietadlá. 24. januára odoslali obkľúčené vojská zo Stalingradu depešu vrchnému veleniu, v ktorej bola vylíčená situácia takto: „''Jednotky sú bez streliva a potravín, spojenie s časťou šiestich divízií. Na južnom, severnom a západnom fronte sa vyskytujú prejavy rozkladu. Jednotné velenie už nemožné. Osemnásťtisíc ranených nemá ani minimálnu pomoc a chýbajú im obväzy a lieky. 44., 76., 100., 305. a 389. pechotná divízia sú zničené. V dôsledku silných prielomov je front na mnohých miestach otvorený. Oporné body a úkryty iba v mestskej časti. Ďalšia obrana nezmyselná. Krach nevyhnutný. Armáda žiada povoliť prijatie kapitulačných podmienok, aby sme ešte mohli zachrániť aspoň žijúcich.''“<ref name="adam,281-282">Adam, W., Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 281-282</ref> Nemecké najvyššie velenie odpovedalo, že kapitulácia vôbec neprichádza do úvahy. Bojom do posledného náboja spĺňa 6. armáda svoju historickú povinnosť pri stabilizácii južného frontu<ref name="adam,281-282"/>. Velenie ďalej vydalo rozkaz, podľa ktorého boli vymenovaní velitelia jednotlivých úsekov obrany obkľúčenia. Severnému úseku velil [[Karl Strecker]], strednému [[Walter Heitz]] a južnému [[Friedrich Paulus]]. 24. januára sa štáb armády presunul z krytov pri traktorovom závode do pivničných priestorov nemocnice v južnej časti mesta. 26. januára sa odtiaľto presunul do pivničných priestorov obchodného domu. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. Veliteľ IV. armádneho zboru v rozkaze svojim podriadeným skonštatoval, že z momentálne držaných pozícií nemožno pre množstvo ranených v tyle nikam ustúpiť a v prípade nemožnosti klásť ďalší odpor môžu jednotky rokovať s nepriateľom o kapitulácii. Ako prvá zložila zbrane [[297. pechotná divízia]], v tej dobe pozostávajúca zo sotva 300 mužov. Jej veliteľ generál [[Moritz von Drebber|M. von Drebber]], bol prvým vysokým dôstojníkom z obliehaného kotla, ktorý padol do zajatia<ref>Piekalkiewicz, J., ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 433</ref>. Iní nemeckí dôstojníci spáchali samovraždu. [[26. január]]a [[1943]] sa sovietske vojská 21. armády prebojovali zo západu do samotného [[Stalingrad]]u a pri úpätí Mamjovej mohyly sa stretli s jednotkami 62. armády -  – 13. gardovou streleckou divíziou. V ruinách mesta sa snažili zachrániť zvyšky 6. armády, ktoré však sovieti týmto útokom rozdelili na dve enklávy. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo bránili. 28. januára zostal v severnej priemyselnej časti mesta XI. zbor. V strednej, južne od Mamajovej mohyly, zostali VIII. a LI. zbor. Štáb armády, XIV. tankový a IV. armádny zbor, ktoré už boli prakticky bez jednotiek držali najjužnejšiu oblasť v centre mesta medzi Červeným námestím a železničnou stanicou. Armáda sa pokúšala vybudovať nové obranné postavenia na západnom okraji mesta. Podľa odhadov velenia bolo možné udržiavať odpor maximálne do 1. februára.<ref name="Adam,296">Adam, W., Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 296</ref> Zvyšky 76. pechotnej divízie utrpeli 27. januára ťažké straty, 44., 271., 305., 376. pechotná divízia boli prakticky zničené. 3. motorizovaná divízia disponovala už iba minimom bojaschopných mužov a s 29. divíziou nebolo spojenie<ref name="Adam,296"/>. Podľa niektorých odhadov sa v kotle nachádzalo asi 40- – 50 000 ranených. Rozšírila sa [[Dyzentéria|úplavica]]. Velenie armády oznámilo skupine armád Don, že pre nedostatok potravín pre bojujúce jednotky nebude vydávaná pre ranených žiadna strava<ref>Piekalkiewicz, J., Stalingrad, anatomie bitvy. Naše vojsko, Praha, 2007, s. 435</ref>. Viacerí velitelia požadovali od Paulusa aby vydal rozkaz na kapituláciu, konštatovali, že ich divízie sú úplne rozbité a bojové skupiny sa už sami kontaktujú s nepriateľom a kapitulujú. 29. januára kapitulovali sily XIV. tankového zboru gen. Schlömera.

Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská Osi v južnej časti [[ZSSR]] o približne 850&nbsp; 000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91&nbsp; 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom<ref name="Operace Barbarossa"/>. Veľa z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom fyzickom aj psychickom stave. V obkľúčení sa medzi nimi rozšírila epidémia dyzentérie a neskôr [[škvrnitý týfus|škvrnitého týfu]]. V zajateckých táboroch v Beketovke, Krasnoarmejsku a Frolove viac než polovica z nich podľahla epidémii<ref>Piekalkiewicz, J., ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 469</ref>. Ďalší zahynuli pri niekoľko týždňov trvajúcich transportoch. Následný dlhoročný pobyt v zajatí trvajúci do roku [[1953]] znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 6&nbsp; 000 z nich. Nemci dokladajú, že zo Stalingradského kotla sa podarilo po zemi uniknúť iba jedinému vojakovi<ref name="Operace Barbarossa"/>.

Obidve bojujúce strany počas bojov vybičovali svojich vojakov k nadľudským výkonom. Vojaci Červenej armády, ktorí boli odrezaní v zničenom Stalingrade, bojovali proti silnému a početnému nepriateľovi s nevídaným odhodlaním. Ich straty boli veľmi ťažké, väčšina z čerstvých jednotiek nasadených do bojov od septembra do novembra 1942 stratila v priebehu prvých 3 dní bojov v meste 75- – 90 % svojho početného stavu, napriek tomu zostala väčšina týchto vojakov disciplinovaná a bojovala ďalej navzdory možnosti ustúpiť alebo sa vzdať. Už 22. decembra 1942 vydalo sovietske velenie výnos o zriadení [[Medaila Za obranu Stalingradu|medaily Za obranu Stalingradu]].

Červená armáda utrpela približne rovnaké straty ako jej protivník. V dôsledku ťažkých bojov mala okolo 650&nbsp; 000 ranených a 478&nbsp; 000 mŕtvych a nezvestných<ref name="www.soldat.ru"/>. Jej vojská však v tomto období prešli kvalitatívnym prelomom. Červená armáda sa stala rovnocenným súperom nemeckého [[Wehrmacht]]u. Skúsenosti nadobudol hlavne dôstojnícky zbor, takisto mnohí nadaní velitelia, ktorí sa vyznamenali v bojoch a boli povýšení. Obyčajných vojakov však do [[Berlín]]a čakala ešte dlhá cesta, tú prežilo iba málo z nich. Vpred ich však hnala nová nádej, že porazia a vyženú nacistov zo svojej ťažko skúšanej krajiny. Nemci sa od bitky pri Stalingrade stretali menej často s tým, že by sovietske jednotky strácali hlavu a bezradne ustupovali.

Mesto [[Stalingrad]] bolo z veľkej časti zrovnané so zemou a po skončení bojov muselo byť prakticky postavené odznovu. Po skončení bitky zostalo v meste len {{m2|398000}} obytnej plochy, čo bolo asi len 11 % stavu spred [[23. august]]a 1942. Väčšina, až {{m2|278000}} tejto plochy sa nachádzala v Kirovskom obvode, ktorého sa boje dotkli relatívne najmenej. Spálených alebo zničených bolo 41&nbsp; 985 domov, 244 škôl a škôlok, 15 nemocníc a 14 divadiel či kinosál. Bolo zničených 309 väčších aj menších priemyselných podnikov. Len v železiarskom [[závod Červený október|závode Červený október]] bola zničená výrobná plocha o výmere {{m2|170000}}, na ktorej sa nachádzalo množstvo zariadení vrátane 15 [[vysoká pec|vysokých pecí]] a 14 výrobných liniek. V [[Stalingradský traktorový závod|Stalingradskom traktorovom závode]], ktorý pred vojnou produkoval tisíce traktorov a tankov ročne, bolo zničených {{m2|850000}} výrobnej plochy. Výroba [[tank]]ov sa však rozbehla už niekoľko mesiacov po oslobodení ruín prevádzkových budov [[31. máj]]a 1943. Veľmi ťažko poškodený bol energetický systém a inžinierske a rozvodné siete. Ťažké škody zaznamenala aj cestná a železničná doprava, bolo zničených 152 [[Parná lokomotíva|parných lokomotív]] a okolo 600 000 vagónov. Celkové materiálne straty boli odhadované na 9 miliárd [[Sovietsky rubeľ|rubľov]]. Prakticky všetky stromy v okolí {{km|100|m}} od mesta boli vyrúbané alebo zničené.

* [[1943]] -  – ''[[Stalingrad (film z roku 1943)|Stalingrad]]'', dokumentárny film, réžia [[Leonid Varlamov]]

* 1943 -  – ''The City That Stopped Hitler: Heroic Stalingrad '', dokumentárny film, réžia [[John Wexley]]

* [[1949]] -  – ''Stalingradskaja bitva I'', réžia [[Vladimir Petrov]]

* [[1950]] -  – ''Stalingradskaja bitva II'', réžia Vladimir Petrov

* [[1956]] -  – ''Soldaty'', réžia [[Alexandr Ivanov]]

* [[1963]] -  – ''[[Stalingrad (film z roku 1963)|Stalingrad]]'', televízny film, réžia [[Gustav Burmester]]

* [[1989]] -  – ''[[Stalingrad (film z roku 1989)|Stalingrad]]'', réžia [[Jurij Ozerov]]

* [[1993]] -  – ''[[Stalingrad (film z roku 1993)|Stalingrad]]'', réžia [[Joseph Vilsmaier]]

* [[2001]] -  – ''[[Nepriateľ pred bránami]]'', réžia [[Jean-Jacques Annaud]]

* [[2003]] -  – ''[[Stalingrad (film z roku 2003)|Stalingrad]]'', trojdielny dokumentárny film, réžia Sebastian Dehnhardt, Christian Deick, Jörg Müllner

* [[2013]] -  – ''[[Stalingrad (film z roku 2013)|Stalingrad]]'', réžia [[Fiodor Sergejevič Bondarčuk|Fiodor Bondarčuk]]

* [[Antony Beevor]] -  – ''Stalingrad: Osudové střetnutí 1942-1943'', Beta-Dobrovský, 2003 ISBN 80-7306-064-7 (jedno z klasických diel o bitke)