Kaštieľ v Rusovciach: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Externé odkazy: kategórie |
d Disambig: 2x: Červený Kameň → Červený Kameň (hrad), Čunovo → Bratislava - mestská časť Čunovo; wl. okres norm.: 1x; typog.; drob. |
||
Riadok 30:
}}
'''Kaštieľ v Rusovciach''' je neogotická stavba nachádzajúca sa v [[Bratislava|bratislavskej]] mestskej časti [[Bratislava - mestská časť Rusovce|Rusovce]] v okrese [[
Súčasný vzhľad kaštieľa priniesla prestavba, ktorú realizoval gróf Emanuel Zichy-Ferraris v polovici [[19. storočie|19. storočia]]. Kaštieľu, ktorý bol od roku [[1646]] rodovým sídlom rusovskej vetvy [[Zičiovci|Zichyovcov]], tak po viacerých predchádzajúcich stavebných úpravách dal konečnú podobu.
== Dejiny ==
Podľa historických prameňov už v [[13. storočie|13. storočí]] stál v Rusovciach [[hrad]], v listinách označovaný ako „Uruzwar“. Prvá zmienka o hrade v Rusovciach je z roku [[1266]] v súvislosti s darovaním Rusoviec uhorským kráľom [[Belo IV.|Belom IV.]] Herrandovi Hédervárimu, kráľovskému koniarnikovi, županovi Trenčianskeho a Mošonského [[komitát]]u. V priebehu [[14. storočie|14. storočia]] boli Rusovce kráľovským majetkom (pravdepodobne ako súčasť panstva Magyaróvár) a boli dávané do zálohu. V roku [[1410]] sa ako záložný majiteľ uvádza rod Tompekovcov (tiež aj ako Tanpek), v rokoch [[1439]]
[[Obrázok:Rusovce kastiel03.jpg|left|thumb|Zadný trakt kaštieľa]]
V ďalšom období prechádzal hrad do vlastníctva na základe novovznikajúcich manželských zväzkov. V roku [[1502]] dostala Uršula Tompeková, vydatá za Josu de Vassa, donáciu od kráľa [[Vladislav II. (Uhorsko)|Vladislava II.]] na mestečko Rusovce spolu s hradom a časťou [[Bratislava - mestská časť Čunovo|Čunova]]. Pre ďalší vývoj Rusoviec malo najväčší význam manželstvo Uršulinej pravnučky Heleny, rodenej Josa. Jej manželom bol [[Juraj Ziči|Juraj Zichy]], podžupan Mošonskej stolice. Ich potomkovia podiel na dedičstve rozmnožili.
S príchodom rodu [[Zičiovci|Zichyovcov]] nastáva najväčší rozmach rusovského panstva. S panstvom Jurajovho syna [[Štefan Ziči|Štefana]] sa spája prestavba pôvodného hradu na neskororenesančný kaštieľ v roku [[1656]]. Je pravdepodobné, že stavebne nadviazal na už existujúcu, staršiu budovu. Stavba bola situovaná približne v strede dnešného severného krídla.
Ďalší z významnejších majiteľov panstva i kaštieľa bol [[František VIII. Ziči-Ferraris|František VIII. Zichy-Ferraris]], ktorý k svojmu pôvodnému rodovému menu začal používať prídomok Ferraris (po rode, ktorý vymrel po meči Františkovým svokrom). Jeho syn [[Emanuel Ziči-Ferraris|Emanuel]] dal na počesť svojej anglickej manželky Šarloty prestavať pôvodný kaštieľ v rokoch [[1843]]
Emanuelovo manželstvo ostalo bezdetné a tak rodové dedičstvo prešlo na jeho brata Félixa, ktorý sa stal posledným zichyovským majiteľom panstva. Félix so svojou manželkou, grófkou rodenou Reichenbach, panstvo i kaštieľ v roku [[1872]], trinásť rokov pred svojou smrťou, predal. Kaštieľ pre svoju druhú manželku Lauru kúpil 62-ročný Hugo I., gróf Henckel z Donnersmarktu.
Riadok 47:
Jeho vlastníctvom začalo obdobie ďalšieho veľkého rozkvetu panstva. Gróf Henckel, rodený hospodár, sa pustil do zveľaďovania svojho majetku. Na svojom panstve založil niekoľko majerov a fariem. Najväčšiu slávu mu priniesol jeho žrebčín, ktorý sa svojho času stal jedným z najúspešnejších chovateľských zariadení v strednej Európe. Chovali sa tu žrebce, ktoré na dostihových dráhach po celej Európe dosahovali skvelé úspechy. Po grófovej smrti boli kone premiestnené do rakúskeho [[Wolfsberg]]u, kde ich mal v prenájme od nového majiteľa barón Alfonz Rotschild. V roku [[1881]] bola nanovo založená aj časť parku za rusovským ramenom. Táto plocha nadväzovala na park pri kaštieli, od ktorého ju oddeľovalo niekoľko nových prechodov určených pre jazdu na koni. Grófova manželka Laura prežila manžela o pätnásť rokov. Rok po jej smrti (v roku [[1906]]) dedičia kaštieľ predali posledným majiteľom.
[[Obrázok:Rusovce kastiel05.jpg|thumb|Plastika leva pred kaštieľom, kópia]]
Stali sa nimi manželia [[Elemér Lónay|Elemér]] a [[Štefánia Belgická|Štefánia]] Lónyayovci. Tí pokračovali v úpravách kaštieľa v duchu svojej doby. Tie sa dotkli najmä vnútorného vybavenia
Do rozvoja panstva negatívne zasiahli obe svetové vojny. Počas [[prvá svetová vojna|prvej]] z nich bol pri kaštieli zriadený lazaret, v ktorom ako ošetrovateľka pracovala i Štefánia. [[Druhá svetová vojna]] znamenala zánik prosperujúceho panstva. V roku [[1944]] väčšiu časť kaštieľa obsadilo [[tretia ríša|nemecké]] komando a o rok nato [[červená armáda|sovietske vojská]], ktoré ho v priebehu jedného týždňa vydrancovali. Ešte v roku 1944 manželia odkázali kaštieľ i s majetkom benediktínskemu opátstvu v maďarskej [[Pannonhalma|Pannonhalme]]. Sem dal gróf previesť väčšiu časť rodového majetku a obaja manželia sa tu na sklonku života uchýlili. Štefánia v kláštore v auguste [[1945]] zomrela. Manžel ju prežil o jeden rok (zomrel v Budapešti).
== Opis ==
Vo vývoji dnešného objektu je rozhodujúca etapa z rokov 1841
Kaštieľ tvorí dvojposchodová dvojkrídlová budova postavená do tvaru písmena U s čestným nádvorím. Fasáda je členená množstvom okien a balkónov. Priečelie je otočené na juh do predzámockej záhrady. Areál zo strany ulice ohraničuje nízky tehlový múr, pozemok za kaštieľom prechádza do voľnej prírody. Po typologickej stránke predstavuje rusovský kaštieľ typ vidieckeho sídla vyššej šľachty.
Riadok 67:
== Od druhej svetovej vojny dodnes ==
Po druhej svetovej vojne došlo v dôsledku opustenia kaštieľa k jeho rozkrádaniu a devastácii. Časť rodovej galérie Zichyovcov sa v roku [[1952]] dostala na hrad [[Červený Kameň (hrad)|Červený Kameň]]. Novým majiteľom objektu sa v roku [[1950]] stal [[Slovenský ľudový umelecký kolektív]], ktorý tu zriadil svoje domovské sídlo. Chátranie kaštieľa však napriek tomu neustalo, pretože nový vlastník sa o údržbu majetku nestaral. V roku [[1976]] bola naplánovaná generálna rekonštrukcia kaštieľa i priľahlého parku, ktorej realizácia sa mala uskutočniť v niekoľkých etapách. K začiatku samotnej rekonštrukcie, rozvrhnutej na sedem rokov, prišlo však až v roku [[1982]]. Vplyvom okolností, napr. neustále sa meniaceho projektu a z toho vyplývajúceho časového sklzu, sa však práce postupne zastavovali. K ich úplnému zastaveniu prišlo na konci roku [[1989]].
V roku [[1991]] kaštieľ prevzala [[Slovenská národná galéria]], ktorá si predsavzala urobiť z neho reprezentatívnu obrazáreň. Opäť sa obnovili rekonštrukčné práce. SNG však kaštieľ vlastnila iba tri roky, kedy sa jeho majiteľom stala [[Národná banka Slovenska]]. No táto inštitúcia ho mala v majetku iba jediný rok. V roku [[1995]] prevzala kaštieľ Správa zariadení Úradu vlády SR, ktorá ho má v správe dodnes. Jej zámerom je pretvorenie kaštieľa na reprezentatívne miesto pre prijímanie a ubytovávanie zahraničných návštev. Rekonštrukčné práce sú však zastavené a ich pokračovanie je v nedohľadne. Objekt kaštieľa spolu s priľahlým parkom, už aj tak v zlom stave, naďalej chátra. Úrad vlády do kaštieľa každoročne investuje financie iba na jeho udržiavanie.
| |||