134340 Pluto: Rozdiel medzi revíziami

Pluto obklopuje veľmi riedka [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféra]], ktorá sa skladá najmenej z 98 % [[dusík]]a (N<SUB>2</SUB>),<ref name="Kozmos2015" /> so stopami [[metán]]u (CH<SUB>4</SUB>, max. 0,5 %) a [[oxid uhoľnatý|oxidu uhoľnatého]] (CO)<!-- V úvode sa spomína oxid uhličitý -->. Atmosféra bola objavená pri zákrytoch hviezd Plutom.<ref name="Kleczek" /> [[zdanlivá hviezdna veľkosť|Jasnosť hviezdy]] počas zákrytu klesala len pozvoľna, čo sa deje iba u telies s atmosférou. Z týchto pozorovaní však nebolo možné určiť ani [[atmosférický tlak|tlak]], ani teplotu atmosféry pri povrchu. Hustota, a teda aj [[atmosférický tlak|tlak]] jeho atmosféry sa silne mení v závislosti na okamžitej vzdialenosti od Slnka. Keď je teleso bližšie k Slnku, dochádza k [[vyparovanie|vyparovaniu]] a [[Sublimácia (pevná látka)|sublimácii]] prchavých látok pokrývajúcich jeho povrch a tým sa atmosféra zahusťuje. Keďže naposledy bola trpasličia planéta najbližšie k Slnku v roku [[1989]], teraz sa od neho vzďaľuje a jej atmosféra pozvoľna zamŕza. Podľa predpokladov okolo roku 2020 atmosféra zmrzne úplne a teleso zostane bez atmosféry až do ďalšieho priblíženia k Slnku.<ref name="Grygar" /> Preto bolo dôležité vyslať sondu čo najskôr, aby preskúmala atmosféru Pluta pred jej úplným zmrznutím a stratou<ref name="astro.cz" /><ref name="Kozmos1995" /> (a tiež, aby vzdialenosť prekonaná sondou bola podľa možností čo najmenšia). Paradoxne, merania zo Zeme však ukazovali, že v posledných rokoch tlak na Plute neklesá, ale rastie, hoci teleso sa od Slnka vzďaľuje.<ref name="kosmonautix" /><ref name="astro.cz">{{Citácia elektronického dokumentu

Povrch Pluta bol do roku 2015, kedy ho preskúmala prvá kozmická sonda, len veľmi málo známy. Jediné pozorovania, ktoré sme mali, boli pozemské, a z [[Hubblov vesmírny ďalekohľad|Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu]] (HST). Fotografie, ktoré boli do leta 2015 k dispozícii, sú veľmi neostré. Na základe snímok HST bola zostavená aj veľmi hrubá mapa povrchu planéty. Na mape sú rozlíšiteľné svetlejšie a tmavšie oblasti, pričom sa predpokladalo, že svetlejšie miesta by mohli byť dusíkové ľady s malým množstvom metánu a oxidu uhličitého. Tmavé oblasti môžu byť pokryté buď [[organická látka|organickým]] materiálom, alebo mohli vzniknúť ako dôsledok [[fotochemická reakcia|fotochemických reakcií]] vyvolaných [[kozmické žiarenie|kozmickým žiarením]].<ref name="Kleczek" /> Povrch Pluta je vďaka prítomnosti tuhého metánu červenkastýružovkastý.<ref name="Grygar" /> Na rozdiel od Neptúnovho mesiaca Triton, ktorý je tiež ružovkastý a ku ktorému sa Pluto občas pripodobňovalo, však vedci predpokladali, že na Plute bude veľa impaktných kráterov a málo prejavov geologickej aktivity.<ref name="Kozmos1995" /> Sonda new Horizons však tieto predpoklady nepotvrdila.

V roku [[1915]] Lowell zverejnil [[parametre dráhy]] neznámej planéty, ktoré odvodil rozborom odchýlok v pohyboch Uránu a Neptúna. Vyšlo mu, že hľadaná planéta by mala byť v [[Váhy (súhvezdie)|súhvezdí Váh]], kde ju začal hľadať [[zrkadlový ďalekohľad|zrkadlovým ďalekohľadom]] s priemerom objektívu 100 cm. Teleso však neobjavil ani vtedy, ani pri tretej sérii pokusov, pri ktorých zhotovil cez 23-centimetrový šošovkový ďalekohľad vyše tisíc snímok. Neskôr sa ukázalo, že Pluto sa na snímkach síce nachádzalo, ale Lowell, predpokladajúc oveľa väčšiu jasnosť hľadanej planéty, ho prehliadol. Lowell predpokladal, že nová planéta bude väčšia<ref name="Grygar" /> a 6,5-krát ťažšia ako Zem,<ref name="Kozmos1990" /> a jej jasnosť dosiahne 12.- 13. magnitúdu.<ref name="Grygar">http://www.astro.cz/clanky/slunecni-soustava/podivna-posledni-planeta-pluto-jeji-pad-a-nova-slava.html</ref>

Prvé pochybnosti o tom, či ide naozaj o hľadanú deviatu planétu, priniesla jej veľmi nízka jasnosť. V čase objavu bolo Pluto slabšie než 15. magnitúda. neskorší výpočet dráhy Pluta ukázal, že je veľmi výstredná a sklonená. Tombaught preto pre istotu prehliadal oblohu v blízkosti roviny ekliptiky ďalej a urobil veľa ďalších objavov. Žiadne väčšie teleso zodpovedajúce hľadanej planéte však neobjavil.<ref name="Grygar" />

Malý nameraný uhlový priemer planéty, 0,2", viedol pri jeho vzdialenosti k priemeru okolo 3 000 km, čo je len štvrtina priemeru Zeme. Aby toto teleso bolo schopné gravitačne ovplyvňovať Neptún, muselo by mať veľmi vysokú hustotu. Predpokladanú vysokú hustotu vyvrátila infračervená [[fotometria]] Pluta z r. [[1977]]. Tá ukázala, že hmotnosť Pluta dosahuje len tisíciny hmotnosti Zeme a nie je teda s hmotnosťou Zeme porovnateľná, ako sa dovtedy predpokladalo.<ref name="Grygar" /> Teoretik W. Brown dokázal, že hmotnosť telesa je primalá na to, aby mohla ovplyvňovať obežné dráhy Urána a Neptúna.<ref name="Kozmos1990" >{{Citácia periodika

Ďalší prínos do poznania Pluta priniesol Hubblov vesmírny ďalekohľad. Vinou problémov s chybou jeho zrkadla sa muselo pozorovanie Pluta odložiť, ale už v decembri 1990 vznikli prvé snímky zobrazujúce tieto dve telesá ako oddelené objekty.<ref name="Grygar" /><ref name="Kozmos1996" /> V roku 1994, už po vložení korektora pred Hubblovo zrkadlo, zobrazil kozmický ďalekohľad kotúčiky Pluta a Chárona vo vzájomnej uhlovej vzdialenosti 0,9". Disk Pluta zaberal 7 [[pixel]]ov a disk Cháronu 2 pixely. V tom istom roku vznikla séria snímok, z ktorých bola zostavená prvá mapa povrchu telesa. Vďaka nej videli astronómovia Pluto zhruba v akom rozlíšení, v akom videli astronómovia 19. storočia v ďalekohľadoch Mars. Povrchové útvary Pluta aj Chárona boli podľa nej veľmi kontrastné, rozpoznať sa dala napríklad [[polárna čiapočka]].<ref name="Grygar" /> Ďalej sa dala rozlíšiť skupina prinajmenšom dvanástich rozlične veľkých bielych škvŕn.<ref name="Kozmos1996" >{{Citácia periodika