Staroveké Grécko: Rozdiel medzi revíziami

'''Staroveké Grécko''' bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť [[Grécko|súčasného Grécka]] a západného [[Turecko|Turecka]], v širšom ponímaní aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi - [[Cyprus (ostrov)|Cyprus]], [[Malá Ázia|maloázijské]] pobrežie Egejského mora ([[Iónia]], [[Dorida]], Aiolida), [[Sicília|Sicíliu]], južné [[Taliansko]] a rozptýlené sídla na pobreží dnešného [[Albánsko|Albánska]], [[Bulharsko|Bulharska]], [[Egypt]]a, [[Francúzsko|Francúzska]], [[Líbya|Líbie]], [[Rumunsko|Rumunska]], [[Gruzínsko|Gruzínska]], [[Španielsko|Španielska]] či [[Ukrajina|Ukrajiny]].

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]], ktorá síce pokračovala v tradícií rímskeho štátu, no jej kultúra a prejav bol grécky, pričom si zakladala na pokračovaní kultúry starovekého Grécka. Niektorí historici kladú zánik antickej gréckej kultúry do 6. stor., kedy Grécko obsadili slovania[[Slovania]], ktorí počas svojich nájazdov zničili dovtedy prosperujúce tradičné centrá gréckej kultúry na európskom kontinente, napríklad [[Atény]], [[Korint]], [[Sparta (starovek)|Sparta]] a [[Téby (Bojócia)|Téby]], ktorých obyvateľstvo mestá opustilo a utiahlo sa na vidiek, čím fakticky na niekoľko stáročí končí tisícročná kultúra vyspelých gréckych mestských centier v Grécku. Grécko sa z týchto pohrôm dokázalo spamätať až v 10. stor., no kultúrne centrá Grékov boli natrvalo prenesené do [[Malá Ázia|maloázijských]] miest a do [[Konštantínopol|Konštantínopolu]].

Nie je celkom správne hovoriť v staroveku o jednotnom gréckom národe. Príslušnosť ľudí k nejakému celku bola vtedy vyjadrená príslušnosťou k jednotlivým gréckym štátom, ktoré medzi sebou stále bojovali. Až po zakladanízakladanie kolónií v negréckych krajinách a následnýmnásledné spojenímspojenie viacerých gréckych štátov proti vonkajšiemu nepriateľovi, [[Perzská ríša|Perzskej ríši]], dopomoholdopomohlo k čiastočnému uvedomeniu si príbuznosti v kultúre rozličných gréckych štátov. Najväčšie grécke kmene, ktoré sa v Grécku usádzajú postupne po roku 2000 pred Kr. boli [[Ióni]] (obývali [[Atika (polostrov)|Atiku]], [[Iónia|Ióniu,]] [[Kyklady]] a kolónie v severnom Grécku, napr. [[Chalkidiki]]), [[Dóri]] ([[Peloponéz (polostrov)|Peloponéz,]] [[Rumélia|Stredozápadné Grécko]], [[Kréta|Kréta,]] [[Dodekanisa|Dodekanézy]], [[Dorida]]), [[Achájci]] (Peloponéz, [[Cyprus]]), [[Aioli]] ([[Tesália (historické územie)|Tesália]], [[Lesbos]], [[Aiolida]]), [[Epiróti]] (rozličné kmene v severozápadnom Grécku a južnom Albánsku- [[Epirus]]) a [[Macedónci (staroveký národ)|Macedónci]] (sever dnešného Grécka,- [[Makedónia (moderné Grécko)|Makedónia]]). Každý z týchto kmeňov rozprával odlišným dialektom a používal aj vlastný typ gréckej abecedy. Sever Grécka, teda [[Macedónia]], [[Tesália]] a [[Epirus]] boli rozdielne, ako zvyšok Grécka. Ich obyvatelia nežili v mestských štátoch, ale v kráľovstvách, podobne ako ich susedia [[Tráci]], [[Ilýri]] či [[Paióni]], preto ich ostatní Gréci z vyspelých poleis pokladali za menej kultúrnych príbuzných. Všetky starogrécke kmene sa v krajoch kde sa usadili, pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, v Grécku s neznámymi [[Pelasgovia|Pelasgami]] a v Malej Ázií s pôvodným paleoanatólskym obyvateľstvom. To nám dokladajú aj fýly, teda rozdelenia obyvateľov gréckych poleis, kde sú často zastúpené aj pomenovania pôvodného negréckeho obyvateľstva. Navyše grécki historici píšu, že horské oblasti stredného Grécka boli ešte v klasickej dobe čiastočne obývané pôvodnými ešte [[Helenizácia|nehelenizovanými]] obyvateľmi s vlastným jazykom. Rozdelenie na hlavné grécke kmene postupne upadá v [[Helenizmus|helenistickej dobe]], kedy ako univerzálny jazyk slúžil [[Helenistické koiné|aténsky iónsky dialekt]], ktorý postupne ostatné dialekty vytláčal a stal sa predchodcom [[Novogréčtina|novogréčtiny]]. Tento proces bol dovŕšený v rímskom období, kedy rozdelenie Grékov na tieto kmene prestáva existovať. Dnes existujú v Grécku skupiny obyvateľstva, ktorých kultúra odvodzuje konkrétny pôvod od niektorých starogréckych kmeňov. Ide napríklad o Maniotov, [[Cakóni|Cakónov]] a [[Sfakiani|Sfakianov]], ktorí sú dórskeho pôvodu (dokonca Cakóni si vo svojom dialekte uchovali prvky z dórskeho dialektu). V Tesálií zase existuje niekoľko dedín, kde sa v miestnom dialekte uchovalo množstvo aiolizmov.

Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Filozofia vznikla v maloázijskej [[Iónia|Iónií]], kde miestni vysoko civilizovaní Gréci preberali rozličné myšlienkové podnety od vyspelých orientálnych národov. Práve tu vzniká milétska (iónska) škola, ktorá položila základy filozofie. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Filozofia sa rozšírila aj do iných centier gréckej kultúry, najmä do Atén a tiež do južnej Itálie (známa [[Eleatská škola]]).

[[Súbor:Music lesson Staatliche Antikensammlungen 2421.jpg|thumb|273x273px|Hráči s kytharou]]<blockquote>Pozri aj: [[Grécka hudba]] a [[Grécka hudba obdobia antiky|Hudba starovekého Grécka]]</blockquote>Hudba bola pre starých Grékov veľmi dôležitou súčasťou života, čo u Grékov pretrvalo dodnes. Grécke slovo hudba (mousiké), pochádza od slova [[múza]], pričom múza hudby bola [[Melpomené]] (od slslovesaslolovesa melpein= vznešene spievať, prednášať hymny). Starogrécka hudba čerpala z orientálnych (maloázijskych) tradícií miestnych národov. Hudobné nástroje boli strunové ([[lýra]], mandolína [[tamburas]], [[kythara]]) a dychové (aulos, diaulos, [[syrinx]]). Rozdeľujeme vznešené hymny na počesť bohov a ľudovú hudbu. Fragmenty hymien pre bohov sa nám čiastočne dochovali (Apollónova, Dionýzova hymna). Gréci vedeli hudbu zapisovať, čo sa tradične spája s [[Pytagoras|Pytagorom]], ktorý prvý zapísal tóny. Jediná staroveká kompletne dochovaná pieseň je [[Sikelova pieseň]], ktorú [[Maloázijskí Gréci|Maloázijsky Grék]] Sikelos venoval svojej mŕtvej žene v 2. stor. po Kr. Gréci radi tancovali a zabávali sa, preto existovalo množstvo ľudových sviatkov na počsť bohov, či dobrej úrody. Tancovali sa kruhové tance, pričom poznáme tanec Syrtos, ktorý sa uvádza na epitafe z 1. stor. a tento tanec existuje dodnes a je jedným z najobľúbenejších gréckych tancov. Iný známy tanec bol [[pyrrichios]], tiež kruhový bojový tanec, ktorý sa považuje za najstarší tanec na svete, pretože stále existuje pod rovnakým menom a tancujú ho [[Pontskí Gréci]]. Na počesť bohov sa konali recitály hudby a prednesy či súťaže v rozličných mestách Grécka, na takýchto súťažiach sa zúčastnil aj cisár [[Nero]]. Bohovia hudby a zábavy boli [[Apolón]] a [[Dionýzos]]. Zo starogréckej hudby sa vyvinula byzantská cirkevná hudba a [[Grécka hudba|novogrécka hudba]].

Grécke náboženstvo sa nazýva dodekatheón, teda dvanásťbožstvo, pretože je založené na uctievaní dvanástich hlavných bohov. Je pravdepodobné, že pôvod tohto náboženstva pochádza ešte z predgréckej doby a teda by malo byť prevzaté od [[Pelasgovia|Pelasgov]], pôvodných obyvateľov Grécka, ako tomu dokladá etymologický pôvod niektorých mien Bohov. Napríklad tak meno [[Aténa]] nie je gréckeho pôvodu. Je však nejasné dokázať kontinuitu dodekatheónu do mykénskej doby a nie ešte do tej predgréckej. Bohovia dodekatheónu boli [[Zeus]] (vládca), [[Héra]], [[Aténa]], [[Poseidón]], [[Afrodita]], [[Demeter]], [[Hádes]], [[Hefaistos]], [[Apolón]], [[Áres]],, [[Helios]] a [[Hermes (boh)|Hermes]]. Medzi Grékmi boli obľúbení rôzni hrdinovia stotožňovaní s rozličnými štátmi, ako dórsky hrdina [[Herakles]], uctievaný Spartou, či aténsky hrdina [[Tézeus|Téseus]]. Na počesť bohov sa konali rôzne oslavy, sviatky a veselice, napríklad [[Panaténajské slávnosti]], [[Dionýzie]], či [[Olympiáda]]. Slávností bolo veľmi veľa, mali kultovú podstatu a ľudia sa počas nich zabávali a tancovali. Do gréckeho náboženstva sa postupne (hlavne počas helenistického obdobia) dostávajú orientálne božstvá, ako maloázijská matka bohov [[Kybéla]], či egyptská [[Isis]]. Od 1. stor. sa do Grécka dostáva aj kresťanstvo, hlásané apoštolom [[Pavol (apoštol)|Pavlom]]. Kresťanstvo si našlo mnoho nasledovníkov, no dodekatheón pretrval až do včasno [[Byzantská ríša|byzantského]] obdobia. Južný Peloponéz ostal pohanský až do 9. stor.

Monumentálna architektúra sa po páde [[Mykénska kultúra|Mykénskej kultúry]] v Grécku začína objavovať až v archaickom období. Nie je známy pôvod gréckych architektonických slohov, predpokladať sa dajú vplyvy z [[Staroveký Egypt|Egyptu]] a z [[Malá Ázia|Malej Ázie]], najmä preto, že pred vznikom monumentálnej architektúry mnohí Gréci pracovali v Egypte a susedili s vyspelými civilizáciami Malej Ázie. Tradičný megarónový pôdorys gréckeho chrámu sa však v Grécku vyskytoval ešte počas neolitických kultúr [[Sesklo]] a [[Dimini]] a pretrval aj v monumentálnych mykénskych palácoch. Rozoznávame tri typy gréckych chrámov, [[Dórsky sloh|dórsky]], [[Iónsky sloh|iónsky]] a [[Korintský sloh|korintský]]. Najstarší je dórsky, ktorý pravdepodobne napodobňuje drevenú stavbu. Neskôr vzniká v [[Iónia|Iónií]] iónsky sloh, ktorý je viac zdobený a typický svojou volutovou hlavicou. Korintský stĺp vznikol až koncom klasického obdobia a naplno sa presadil až v rímskej architektúre. Grécke obytné domy boli jednoduché, sso škridlovou strechou, podlažím a dvorom. V priestrannejších domoch bola izba vyhradená na sympózia (triklinion), ženská izba (gynaikeion), kúpeľňa (loutron) a sklady či kuchyňa. Pôdorys gréckeho domu prevzali a čiastočne upravili Etruskovia a od nich ho prevzali Rimania. Paláce sa objavujú v Macedónií a následne veľkolepé paláce až v helenizme. K verejným stavbám gréckeho mesta patrí miesto zasadania občanov či vládcov (bouleuterion), krytá polyfunkčná budova [[stoa]] a tiež aj divadlo (theatron). Najznámejší grécky architekt je [[Hippodamos z Milétu]], ktorý založil racionálne plánovanie mesta, ktoré je základom modernej architektúry.

Veľmi kvalitná bola aj grécka keramika. Spočiatku, v archaickom období boli dve hlavné centrá výroby, [[Atény]] a [[Korint]], čiastočne východogréckemaloázijské ostrovy (najmä [[Rodos (ostrov)|Rodos]] a [[Chios]]), no v klasickej dobe sa najznámejšou stala [[Atická keramika]], teda keramika z Atén. Išlo o čiernofigúrovú a neskôr červenofigúrovú keramiku, ktorá zobrazovala mytologické scény, oslavy, bohov, aj bežný život. Pri výpale bola použitá zložitá metóda dosiahnutia čiernej alebo červenej farby postáv a objektov. Atická keramika bola obľúbená v celom Grécku aj mimo neho, nachádzame ju v celom Stredomorí, dokonca v Západnej aj Strednej Európe, kde si ju nechali dovážať miestne elity. Najväčší odberatelia atickej keramiky boli [[Etruskovia]], ktorí si dokonca objednávali vlastné mytologické vyobrazenia na svoju keramiku. Dokonca z [[Etrúria|Etrúrie]] pochádza vôbec najviac nálezov atickej keramiky. Tvary gréckej keramiky boli rôzne, od nádoby na vodu, [[hydria]], cez [[kratér]] na miešanie vína, až po nádoby na pitie vína ([[Kylix|kylikes]]), nádoby na voňavky ([[Arybalos|arybaloi]]), či pohrebné okrasné nádoby [[Lekythos|(lekythoi]]). Známi maliari atických keramických nádob sú [[Polygnotos]], [[Achilov maliar]] či [[Agatarchos]]. Známe keramické dielne boli aj v juhoitalských gréckych kolóniach, ktoré boli ovplyvnené atickou keramikou.

V helenistickej dobe bola populárna aj mozaika, ktorá pochádza z Malej Ázie, tú však dochovanú nemáme, jedinájediné mozaikagrécke pochádzamozaiky pochádzajú z mesta [[Pella]], z paláca macedónskych kráľov (je tu vyobrazený aj Alexander Veľký)no mnohé grécke mozaiky boli znovu kopírované [[Rimania (staroveký národ)|Rimanmi]] (napríklad mozaika Alexandra Veľkého z [[Pompeje|Pompejí]]). Tiež sa nám v Grécku málo dochovali ukážky nástenného maliarstvo, ktoréaktoré bolo v dobe helenizmu veľmi populárne, no v hrobkách v [[Trácia (historické územie)|Trácií]] (Bulharsko), či z hrobiek aristokracie a kráľov [[Macedónia (historické územie)|Macedónie]] máme ukážky tohto umenia ([[Kazanlăk]], [[Vergina]], [[Derveni]]-[[Solún]]). Rovnako tak rímske nástenné maliarstvo kopíruje grécke predlohy, výborné príklady sú dochované [[pompejské fresky]].

Nálezy kovových predmetov sú vzácne. Prestížny kovový riad sa dochoval hlavne v macedónskych hrobkách ([[Kratér Derveni]]-Múzeum v Solúne), či grécky kratér z keltskej hrobky princezny z francúzskeho [[Vix (Vendée)|Vix]].

[[Súbor:Greek Galleys.jpg|thumb|316x316px274x274px|Grécke bojové lode.]]

Každý mestský štát mal svoje vlastné vojsko, ktoré pozostávalo z občanov, mužov. Každý muž mal povinnosť obraňovať svoj štát a v prípade vojny sa stať vojakom. Tradične boli muži rozdelení do jednotlivých tried (vačšinou ich bolo päť), podľa majetkovej, či skupinovej príslušnosti. Elitou gréckeho vojska boli [[hopliti]], teda ťažkoodenci (od slova hoplon=zbraň). Hopliti boli zoradenýzoradení do šíku zvaný [[Falanga (šík)|falanga]]. Išlo o zomknutý útvar, kde sa vojaci navzájom kryli, zároveň však hrozilo nebezpečenstvo, že ak nepriateľ falangu rozruší, vojaci budú zachvátení panikou a ľahko porazení. Falanga však bola pomerne účinnou taktikou, pomohla odraziť vpád Peržanov a počas výbojov [[Alexander Veľký|Alexandra Veľkého]] dokonca zničiť Perzskú ríšu. Nestačila však na tiež dobre organizované [[Rímske vojsko|rímske légie]], vďaka čomu Gréci podľahli [[Rimania|Rimanom]]. Falangu prebrali aj iné národy, ako [[Etruskovia]], [[Ilýri]], [[Italikovia]] a istú dobu, počas kráľovstva ju používali aj [[Rimania (staroveký národ)|Rimania]]. Grécki hopliti mali dobrú zbroj, ktorá pozostávala z bronzovej prilby a pláteného, prípadne kovového panciera. Existovalo viac druhov gréckych prílb, napr. [[korintská prilba]], [[chalkidská prilba]], [[frýgska prilba]], či [[Prilba Attica|atická prilba]]. Obľúbeným pancierom (thorax) bol kovovýbronzový chránič trupu, často aj so znázornením svalstva ([[Lorica musculata]]). Hoplit mal aj náholenníky (knemides) a vypuklý oválny štít ([[aspis]]). Strata štítu v boji znamenala hanbu, čo vo svojej známej satire zosmiešňuje básnik archaického obdobia [[Archilochos]]. Bojovalo sa krátkym mečom ohnutého listového tvaru (xifos) a neskôr aj dlhou kopijou (macedónska [[Sarissa]]) . Okrem ťažkých hoplitov boli aj ľahkoodenci, ktorí prakmi, či oštepmi z diaľky začínali boj. Kavaléria nepredstavovala u mestských štátov jadro armády, plnila len okrajovú funkciu, naopak v severnom Grécku bola dôležitou súčasťou kráľovských vojsk. Známa je tesálska a macedónska jazda. V severogréckych štátoch [[Macedónia (historické územie)|Macedónia]], [[Epirus (historické územie)|Epirus]] a [[Tesália (historické územie)|Tesália]] tvorili jadro armády vojaci, ktorí v civilnom živote boli pastieri a roľníci. Macedónske vojsko však neskôr prešlo zmenovzmenou a Macedónia ako vôbec prvá na svete vytvorila profesionálnu armádu, ešte pred Rimanmi. Aj tento fakt stojí za veľkým úspechom Macedónie počas vlády [[Filip II. (Macedónia)|Filipa II.]] a jeho syna [[Alexander Veľký|Alexandra Veľkého]]. Rovnako ako aj taktiku, aj vybavenie gréckych vojakov bolo preberané rozličnými národmi. Tak sa grécke prilby a panciere používajú u [[Ilýri|Ilýriov,]] [[Tráci|Trákov]], [[Etruskovia|Etruskov]] či [[Kelti|Keltov]]. Grécke zbrane a zbroj prevzali aj [[Rimania (staroveký národ)|Rimania]], ktorí grécke zbroje ďalej pretvárali a modifikovali niekoľko stáročí po zániku samostatných gréckych štátov.

Kultúru Starého Grécka preberalo mnoho národov, v staroveku najviac ovplyvnila [[Etruskovia|Etruskov]] a [[Rimania (staroveký národ)|Rimanov]], pričom Rimania ju v architektúre, vojenstve a v legislatíve zdokonalili a ďalej priniesli do Západnej Európy. V [[stredovek]]<nowiki/>u na západe grécka kultúra čiastočne upadla, no Aristotelova filozofia ostala naďalej populárna medzi vzdelancami. Iná situácia bola v [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]], ktorá voľne pokračovala od antiky, bola grécka a jej hlavní literárni predstavitelia, ako [[MichilMichail Pselos]], či filozofi [[Georgios Gemistos Plethon]] a [[Laonikos Chalkokondyles]] ju a jej gréckych obyvateľov považovali za jediného dediča starovekej gréckej kultúry. V Byzancií sa uchovávali a čítali na západe dávno stratené starogrécke diela, v 9. stor. vznikla knižná zbierka s názvom [[Souda]], kde byzantskí učenci komentovali klasické diela. Na západ sa dedičstvo antického Grécka dostáva v [[Renesancia|renesancií]], kedy do [[Taliansko|Talianska]] prichádzajú grécki učenci z [[Turci|Turkami]] dobytej Byzancie, prinášajú antické diela, vyučujú na prestížnych talianskych univerzitách a učia klasickú gréčtinu. Títo grécki učenci sa nesmierne zaslúžili o šírenie a vznik renesancie. Grécku literatúru prebrali od Byzancie aj [[Arabi]], ktorí na nej založili svoju vyspelú stredovekú kultúru. V 18. stor. nastupuje obdobie [[neoklasicizmus|neoklasicizmu]] a [[Architektúra gréckeho revivalizmu]], kedy sa v západnej a strednej Európe začali umelci a architekti inšpirovať klasickým gréckym umením a mnoho z nich cestovalo do [[Osmanská ríša|Osmanského Grécka]], obdivovať, či dokonca odvážať starogrécke pamiatky. Odvoz pamiatok, napríklad časť vlysu z aténskeho [[Parthenón|Parthenónu]] narazila na odpor u miestnych gréckych intelektuálov, nakoľko európski cestovatelia tieto pamiatky odkupovali od osmanských autorít, teda od okupantov, preto si Grécko robí stále nárok na navrátenie mnohých pamiatok. Predstavitelia tohto smeru sú napríklad architekti [[Theofil Hansen]], [[Ernst Ziller]], či sochári [[Antonio Canova]] alebo Grék [[Leonidas Drosis]]. V maliarstve neoklasicizmu sa presadili grécki maliari [[Nikiforos Lytras]], [[Ioannis Altamouras]] a [[Nikolaos Gyzis|Nikolaos Gyzis.]]