Wikipédia

Podkarpatská Rus: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d preklepy
Vegbot (diskusia | príspevky)
Boti
76 502 editací
typo
Riadok 19:
[[Slovania|Slovanské kmene]] sa na území Podkarpatskej Rusi začali usadzovať okolo 6. storočia nášho letopočtu, po nájazdoch [[Huni|Hunov]]. V [[7. storočie|7.]] a [[8. storočie|8. storočí]] sa na úpätí Karpát usadzovali vo väčšej miere ďalšie slovanské kmene (Pozri aj [[Bieli Chorváti]]). Následne sa väčšia časť tohto územia a jeho obyvateľov stala najzápadnejšou súčasťou [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], kým západná časť územia sa stala súčasťou [[Veľká Morava|Veľkomoravskej ríše]]. Takmer celé územie bolo súčasťou Veľkej Moravy v čase jej rozkvetu za vlády [[Svätopluk I. (Veľká Morava)|Svätopluka]] v rokoch [[871]]{{--}}[[894]]. Kontrolu nad časťou územia mala koncom 9. storočia tiež Bulharská ríša vedená cárom [[Simeon I. (Bulharsko)|Simeonom I.]]
 
[[Maďari|Starí Maďari]] prekročili Karpaty okolo roku [[896]]. Mnohí z nich sa usadili na tomto území a splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. Od [[10. storočie|10. storočia]] bolo územie súčasťou [[Uhorsko|Uhorska]]. Etnická rozmanitosť sa ešte rozšírila príchodom približne 40&nbsp;000 [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánov]], ktorí sa na území usadili po porážke kyjevským veľkokniežaťom [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimírom II. Monomachom]] v [[12. storočie|12. storočí]] a najmä po ich definitívnej porážke [[Mongoli (etnikum)|Mongolmi]]<ref group="pozn">V odbornej literatúre je zaužívaný aj nepresný a nesprávny názov [[Tatári (etnikum)|Tatári]]. Slovo Tatári malo pôvodne hanlivý význam a vzťahovalo sa nájazdníkov do Uhorska počas [[Mongolský vpád do Uhorska|mongolského vpádu do Uhorska]] v rokoch 1241{{--}}1242, teda nie na príslušníkov konkrétneho etnika. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti uprednostňuje pomenovanie [[Mongoli (etnikum)|Mongoli]]. Pozri {{Harvbz|Uličný|2004|Sst=3-4}}</ref> v roku [[1238]]. Poskytnutie azylu Kumánom uhorským kráľom [[Belo IV.|Belom IV.]] sa stalo zámienkou pre [[Mongolský vpád do Uhorska|mongolský vpád]] do Uhorska v rokoch [[1241]]{{--}}[[1242]]. [[Černigovské kniežatstvo|Černigovské knieža]] [[Rostislav I. Michajlovič]] bol [[bán|bánom]]om časti územia v rokoch [[1243]]{{--}}[[1261]], za vlády svojho svorka, uhorského kráľa Bela IV.
 
=== Súčasť Sedmohradska a Habsburskej ríše ===
[[Súbor:1692 Plan de la Forteresse de Mongast.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Plan de la Forteresse de Mongast'''<br /> Nákres plánu hradu Palanok v [[Mukačevo|Mukačeve]] od francúzskeho kartografa Nicolasa de Fera ([[1692]]).]]
 
Od roku [[1490]] bolo Uhorsko súčasťou [[Krajiny českej koruny|česko]]-uhorskej personálnej únie, ktorú vytvoril [[Vladislav II. (Uhorsko)|Vladislav II. Jagelovský]]. Avšak po smrti [[Ľudovít II. (Uhorsko)|Ľudovíta II.]] v [[Bitka pri Moháči (1526)|bitke pri Moháči]] ([[1526]]) nastal zápas o vládu nad Uhorskom medzi [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinandom I. Habsburským]] a [[Ján I. (Uhorsko)|Jánom Zápoľským]], ktorý vo februári [[1528]] uzavrel vazalský vzťah so sultánom [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]].<ref>{{Harvbz|Kopčan|1987|St=23}}</ref> Boje sa skončili uzavretím [[Veľkovaradínsky mier|mieru vo Veľkom Varadíne]] (dnes mesto [[Oradea]] na severozápade Rumunska) [[24. február|24. februára]]a [[1538]], podľa ktorého sa navzájom uznali za legálnych vládcov a rozdelili si krajinu. Územie Podkarpatskej Rusi spolu s ďalšími územiami na severovýchode Uhorska a [[Sedmohradsko|Sedmohradskom]]m pripadli do doživotnej Zápoľského doživotnej držby. Podľa mierovej zmluvy malo po jeho smrti toto územie pripadnúť Ferdinandovi, ktorý bol viazaný odškodnením Zápoľského dedičov majetkami v iných častiach ríše.
 
S tým avšak nesúhlasila skupina sedmohradských šľachticov, prívržencov vdovy [[Izabela Jagelovská|Izabely Jagelovskej]] a jej syna [[Ján II. Žigmund Zápoľský|Jánom Žigmundom]], ktorý sa narodil len 14 dní pred smrťou Jána Zápoľského. Na obranu svojich záujmov požiadali sultána o vojenskú podporu. Osmani po porážke 25&nbsp;tisícovej žoldnierskej armády pri Budíne ([[29. august]] [[1541]]) utvorili v južnej časti Uhorska svoju provinciu (ejálet) a ďalšími nájazdami oslabovali postavenie kráľovského Uhorska.<ref>{{Harvbz|Kopčan|1987|St=25-26}}</ref> Časť Podkarpatskej Rusi sa dostala do držby [[Sedmohradsko|Sedmohradského kniežatstva]], zvyšok ostal súčasťou [[Habsburská monarchia|habsburskej monarchie]]. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku [[1595]] a Užhorodská únia ([[1646]]) deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát [[Pápež#Rímsky pápež|rímskeho pápeža]], čím boli v praxi vytvorené [[východné katolícke cirkvi]] (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev).
Riadok 37:
Podľa sčítania obyvateľov z roku [[1910]] v tejto časti [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] žilo 319&nbsp;361 [[Rusíni|Rusínov]], 169&nbsp;434 [[Maďari|Maďarov]],<ref group="pozn">Údaj vrátane úradníkov prislúchajúcich k iným národnostiam, ktorí boli pre prácu vo verejnej správe nútení zapísať sa ako Maďari.</ref> 84&nbsp;697 [[Židia (etnikum)|Židov]], 62&nbsp;187 [[Nemci|Nemcov]], 15&nbsp;387 [[Rumuni|Rumunov]], 4057 [[Slováci|Slovákov]] a 1602 príslušníkov iných národností, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci.<ref>Memorandum o Podkarpatské Rusi. In {{Harvbz|Hořec|1997|St=6}}</ref> Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] neposkytovala priestor na rozvitie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej národnosti. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní hlavne rusínski pravoslávni duchovní a intelektuáli (učitelia, právnici a pod.), ktorí boli hromadne zatýkaní a&nbsp;transportovaní do väzníc v západnej časti monarchie, čo bolo odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. Najväčšie množstvo Rusínov bolo internovaných spolu s&nbsp;rusofilmi z [[Halič (región)|Haliče]], [[Bukovina (krajina)|Bukoviny]] a ruskými zajatcami v tábore [[Talerhof]] v [[Štajerské vojvodstvo|Štajersku]], pričom odhady hovoria o 1915 až 5000 väzňoch z 151 rusínskych obcí.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=63}}</ref>
 
Z tohto dôvodu do novembra [[1918]] zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v [[Spojené štáty|Spojených štátoch]], ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. [[13. júl|13. júla]]a [[1917]] v [[New York (mesto)|New Yorku]] zasadal rusofilsky orientovaný Rusínsky kongres. Svoju žiadosť o&nbsp;''„čo najužšiu autonómiu a zjednotenie so staršou sestrou – veľkým demokratickým Ruskom“'' adresoval vedúci reprezentant kongresu [[Nikolaj Pačuta]] [[Ministerstvo zahraničných vecí USA|Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov]] a veľvyslanectvám európskych štátov v USA.<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=7}}</ref> Túto iniciatívu avšak prekazil [[Októbrová revolúcia|boľševický prevrat v&nbsp;Rusku]], ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci [[Uhorsko|Uhorska]], a&nbsp;diplomacie [[Dohoda (prvá svetová vojna)|dohodových štátov]], ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do [[Stredná Európa|strednej Európy]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|Sst=64-65}}</ref>
 
Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie [[Americká národná rada Uhro-Rusínov|Americkej národnej rady Uhro-Rusínov]] (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov [[23. júl|23. júla]]a [[1918]] v [[Homestead (Pennsylvánia)|Homesteade]] v [[Pennsylvánii|Pennsylvánia]]. ANRUR sa vyhlásila za jediný legitímny orgán reprezentujúci rusínskych emigrantov z Uhorska a prijala tzv. ''Homesteadskú rezolúciu'', podľa ktorej, ako to uvádza vo svojich poznámkach [[Tomáš Garrigue Masaryk]], ''„pokiaľ nebude možná úplná samostatnosť, Rusíni sa majú spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine. Ak&nbsp;nebude možné ani to, má im byť udelená autonómia. Nespomína sa v ktorom štáte.“''<ref>Citované podľa: {{Harvbz|Hořec|1999|St=8}}</ref> Zatiaľ čo časť predstaviteľov ANRUR bola vďaka konexiám s [[Slováci v Spojených štátoch|americkými Slovákmi]] naklonená plánu [[Česko-slovenská národná rada|Česko-slovenskej národnej rady]], predovšetkým konzervatívni gréckokatolícki klerikáli zaujímali opačné (proruské a proukrajinské) stanovisko, poukazujúc na územné spory so Slovákmi ohľadne [[Zemplínska župa (Uhorsko)|zemplínskej]], [[Šarišská župa (Uhorsko)|šarišskej]], [[Spišská župa (Uhorsko)|spišskej]], [[Abovská župa|abovskej]], [[Boršodská župa|boršodskej]] a [[Užská župa (Uhorsko)|užskej župy]].
 
Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik [[Grigorij Žatkovič]], ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Woodrowom Wilsonom]] a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]] vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s [[Prvá česko-slovenská republika|Česko-slovenskou republikou]] (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k [[Rumunsko|Rumunsku]] – potencionálnemu spojencovi.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=66}}</ref> Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67&nbsp;% súhlasilo s pripojením k ČSR, 28&nbsp;% sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2&nbsp;% uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s [[Maďarská republika (1918 – 1919)|Maďarskom]], [[Druhá Poľskápoľská republika|Poľskom]] alebo [[Ruská sovietska federatívna socialistická republika|Ruskom]] boli marginálne (len po 1&nbsp;% hlasov v plebiscite).<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=11}}</ref> Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a&nbsp;ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.
 
=== Začlenenie do Česko-slovenskej republiky (1919 – 1938) ===
[[Súbor:Mapa zemí československých.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Mapa Česko-slovenskej republiky z roku 1919'''<br /> „Karpatská Rus“ je vyznačená ako jedna z krajín ČSR. Mapu vydala redakcia českého denníka ''Svornost'' vydávaného americkými Čechmi ([[Chicago]], [[1919]]).]]
 
 
Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s&nbsp;piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej [[Ukrajinská národná republika|Ukrajinskej republiky]] a [[Západoukrajinská národná republika|Západoukrajinskej republiky]] a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=70}}</ref> Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.
 
Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31.&nbsp;česko-slovenského pluku do [[Užhorod|Užhorodu]]u [[12. január|12. januára]]a [[1919]]. Situáciu skomplikovala aktivita rumunskej armády, ktorá obsadila [[Marmarošká župa|Marmaroškú župu]], juhovýchodné územie Podkarpatska, a definitívne sa stiahla až na jeseň [[1920]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=72}}</ref>
 
Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku [[1919]] obsadili, odhlasovala [[Ústredná národná rada Karpatských Rusínov]] v Užhorode [[8. máj]]a [[1919]] pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainskej mierovej zmluvy]] [[10. september|10. septembra]] [[1919]], ktorej súčasťou bola aj tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná zmluva]]. ▼
 
▲Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku [[1919]] obsadili, odhlasovala [[Ústredná národná rada Karpatských Rusínov]] v Užhorode [[8. máj]]a [[1919]] pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainskej mierovej zmluvy]] [[10. september|10. septembra]] [[1919]], ktorej súčasťou bola aj tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná zmluva]].
 
{{Citát|<center>'''Zmluva „minoritná“ medzi poprednými mocnosťami spojenými a združenými a Česko-Slovenskom, podpísaná v&nbsp;Saint Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919, publikovaná pod č. 502/1921 Zb. z. a n.'''<br />(výňatok)</center>
Řádek 65 ⟶ 63:
<center>'''článok 13'''</center> Česko-Slovensko zaručuje územiu Rusínov spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore republiky Česko-slovenskej, dok ktorého bude toto územie vysielať poslancov zvolených podľa ústavy republiky Česko-slovenskej. Títo poslanci avšak nebudú mať práva hlasovať v sneme česko-slovenskom v žiadnych otázkach zákonodarných, ktoré sú prikázané snemu rusínskemu.|slovenský preklad tzv. minoritnej Saintgermainskej zmluvy<ref>Citované podľa: {{Harvbz|Gronský|2005|St=44}}</ref>|300|Georgia|100}}
 
Začlenené územie predstavovalo 12 617 &nbsp;km<sup>2</sup> s 487 obcami a 585&nbsp;500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372&nbsp;500 [[Rusíni|Rusínov]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=74}}</ref> Tieto zmeny boli zo strany [[Maďarské kráľovstvo|Maďarska]] garantované až [[Trianonská mierová zmluva|Trianonskou mierovou zmluvou]] podpísanou [[4. jún|4. júna]]a [[1920]]. Do ČSR avšak nebol zaradený rusínsky región severných svahov Karpát, tzv. [[Lemkovina]], a to aj napriek želaniu rusínskej reprezentácie o ''„spojenie všetkých Rusínov v Česko-Slovensku.“'' Dôvodom boli územné nároky [[Druhá Poľskápoľská republika|Poľska]] na túto, keďže česko-slovenská vláda po spore o [[Tešínsko]] nechcela vyvolať ďalší diplomatický konflikt.
 
[[7. november|7. novembra]] [[1919]] bol vydaný ''Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi'', ktorý ale nemal právnu autoritu zákona alebo nariadenia, bol len deklaráciou s provizórnym charakterom. Názov krajiny stanovil na Podkarpatská Rus (umožnil používať aj skrátený názov Rusínsko), za oficiálny jazyk bol stanovený „ľudový jazyk rusínčina“, avšak keďže chýbala jeho kodifikovaná podoba, v školách sa vyučovala modifikovaná [[ruština]]. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi”. <ref group="pozn">v zmysle názvu krajiny Rus, nie Rusko; používal sa aj výraz Rusín</ref> Na čele dočasnej správy územia stál veliteľ česko-slovenskej armády na tomto území, teda francúzsky generál [[Edmond Hennocque]]. Vláda ČSR vymenovala administrátora krajiny ako dočasného guvernéra Podkarpatskej Rusi, ktorého hlavnou úlohou mala byť príprava autonómneho zriadenia. Taktiež bolo ustanovené dočasné Direktórium ako päťčlennú autonómnu vládu – poradný zbor v jazykových, školských, cirkevných a&nbsp;samosprávnych veciach. Reálne ale Direktórium nebolo rešpektované a všetky opatrenia uskutočňoval administrátor krajiny v úzkej spolupráci s generálom Hennocquerom.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=76-78}}</ref>
 
Tento stav vyvolal rozpory v [[Centrálna rusínska národná rada|Centrálnej rusínskej národnej rade]] (skratka CRNR), ktoré oslabili vyjednávaciu pozíciu Rusínov voči česko-slovenskej vláde. Aj napriek Žatkovičmu protestu sa nepodarilo Podkarpatskej Rusi zabezpečiť autonómiu deklarovanú v [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritnej Saintgermainskej zmluve]]. Najvyšším zákonodarným orgánom mal byť snem, ktorého ustanovenia však nadobúdali platnosť až po podpise [[Zoznam prezidentov Česko-Slovenska|prezidenta]] a taktiež mohol [[Ústavný súd Česko-slovenskej republiky|ústavný súd]] rozhodnúť o neplatnosti zákona vydaného snemom. Funkcia guvernéra, ktorý mal byť pôvodne zodpovedný len snemu, bola obmedzená – mal byť menovaný prezidentom na návrh vlády, teda de facto bol plne závislým od česko-slovenskej vlády. Snem taktiež nemohol určovať počet poslancov ani senátorov, ktorí mali Podkarpatskú Rus zastupovať v [[Národné zhromaždenie (Česko-Slovensko, 1920 – 1939)|Národnom zhromaždení]]. Na protest proti nesplneným požiadavkám na autonómiu podal guvernér Žatkovič demisiu, ktorá bola prijatá [[16. apríl|16. apríla]]a [[1921]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=79}}</ref> Znechutený z nekompromisnej centralistickej politiky vlády sa rozhodol vrátiť k svojej právnickej praxi do [[Pittsburgh]]u v [[Pensylvánia|Pensylvánii]], čím domáca rusínska politická scéna stratila významného diplomata. Až do roku [[1923]] bola zachovaná provizórna vojenská diktatúra, vláda generála Hennocquera v spolupráci s viceguvernérom [[Peter Ehrenfeld|Petrom Ehrenfeldom]], pričom miesto guvernéra zostalo neobsadené. Napokon, v roku 1923 získala Podkarpatská Rus desať mandátov v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia.
 
V roku [[1921]] bolo správne zriadenie zreorganizované do troch [[župa (Česko-Slovensko)|žúp]]: [[Užhorodská župa (Česko-Slovensko)|Užhorodská]] (Užská) so sídlom v [[Užhorod]]e, [[Berežská župa (Česko-Slovensko)|Berežská]] (Mukačevská) so sídlom v [[Mukačevo|Mukačeve]] a [[Veľkosevľušská župa (Česko-Slovensko)|Veľkosevľušská]] (Marmarošská) so&nbsp;sídlom vo [[Vynohradiv|Velkej Sevljuši]]; Veľkosevľušská vznikla zlúčením častí [[Ugočská župa (Česko-Slovensko)|Ugočskej]] a Marmarošskej župy.<ref>{{Harvbz|Švorc|2007|St=90}}</ref> V roku [[1926]] zlúčili všetky tri existujúce župy do [[Karpatoruská župa|Karpatoruskej župy]] so sídlom v Mukačeve.<ref>{{Harvbz|Pop|2005b|St=327}}</ref>
Řádek 78 ⟶ 76:
[[Súbor:Obdělávání půdy nejchudších rolníků.gif|275px|náhľad|vpravo|'''Rusínski roľníci pri práci'''<br />Chudobní roľníci obrábajú pôdy pomocou ručne ťahaného pluhu ([[20. roky 20. storočia|20.]]{{--}}[[30. roky 20. storočia|30. roky]])]]
 
Celkovú situáciu tohto regiónu sťažovala značná hospodárska zaostalosť aj nízka politická gramotnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Napr. v roku [[1932]] bolo na Podkarpatskej Rusi len 19&nbsp;km ciest na 100 &nbsp;km<sup>2</sup> (oproti tomu na Slovensku 30&nbsp;km a v Čechách 70&nbsp;km). Priemysel zamestnával v roku [[1926]] len 7000 ľudí, väčšina pracovala v lesníctve a poľnohospodárstve. V celom regióne chýbal priemyselný podnik s viac než 100 zamestnancami.<ref>{{Harvbz|Průcha|2004|St=135}}</ref> Aj napriek nekompromisnej centralistickej politike boli vládou ČSR prijaté opatrenia, ktoré znamenali ekonomický a kultúrny rozvoj, čím sa zvýšila aj životná úroveň obyvateľstva a to do značnej miery oproti predchádzajúcemu stavu. Hospodárske zaostávanie regiónu voči ostatným častiam ČSR ale naďalej pretrvávalo.<ref>{{Harvbz|Pop|2005a|St=145}}</ref>
 
Zaostalosť Podkarpatskej Rusi sa pričinila o skutočnosť, že medzi tunajším obyvateľstvom si získavala značnú podporu [[Komunistická strana Česko-Slovenska]], ktorá sa zasadzovala o pripojenie územia k [[Sovietsky zväz|Sovietskemu zväzu]]. Na príkaz z [[Moskva|Moskvy]] riadenej [[Kominterna|Kominterny]] vyvolávala protestné pochody a demonštrácie. Táto propagandistická politika mala za úlohu zakryť kontrast s [[hladomor na Ukrajine|hladomorom na Ukrajine]], ktorý bol vyvolaný kolektivizačnou politikou boľševikov.<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>
 
{{Citát|Moskva potrebovala „dôkazy“, že hlad panuje i v [[kapitalizmus|kapitalistickej]] Európe. Tie pre Moskvu získavala KSČ hlavne na Podkarpatskej Rusi... Komunistickí provokatéri vyvolávali strety s [[Česko-slovenské četníctvo|žandármi]]. Niekoľko demonštrantov bolo zabitých, desiatky z nich zranených.|[[Ivan Pop]], rusínsky historik<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>|300|Georgia|100}}
 
Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavavala stálych 10&nbsp;% miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách [[1935]] získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25&nbsp;% hlasov a 63&nbsp;% pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25&nbsp;% hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.
Řádek 105 ⟶ 103:
 
=== Druhá svetová vojna a pripojenie k ZSSR (1944 – 1946) ===
[[Súbor:May 1944 - Jews from Carpathian Ruthenia arrive at Auschwitz-Birkenau.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Židovský transport z Podkarpatska'''<br />Transport podkarpatských Židov pri príchode do [[Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau|koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau]] pri poľskom [[Osvienčim|Osvienčime]]e (máj [[1944]])]]
 
Po nemeckej okupácii Maďarska [[19. marec|19. marca]] [[1944]] bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100&nbsp;000 [[Židia (etnikum)|Židov]] do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň [[Červená armáda]] postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Podkarpatská_Rus“