Podkarpatská Rus: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d preklepy |
typo |
||
Riadok 19:
[[Slovania|Slovanské kmene]] sa na území Podkarpatskej Rusi začali usadzovať okolo 6. storočia nášho letopočtu, po nájazdoch [[Huni|Hunov]]. V [[7. storočie|7.]] a [[8. storočie|8. storočí]] sa na úpätí Karpát usadzovali vo väčšej miere ďalšie slovanské kmene (Pozri aj [[Bieli Chorváti]]). Následne sa väčšia časť tohto územia a jeho obyvateľov stala najzápadnejšou súčasťou [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], kým západná časť územia sa stala súčasťou [[Veľká Morava|Veľkomoravskej ríše]]. Takmer celé územie bolo súčasťou Veľkej Moravy v čase jej rozkvetu za vlády [[Svätopluk I. (Veľká Morava)|Svätopluka]] v rokoch [[871]]{{--}}[[894]]. Kontrolu nad časťou územia mala koncom 9. storočia tiež Bulharská ríša vedená cárom [[Simeon I. (Bulharsko)|Simeonom I.]]
[[Maďari|Starí Maďari]] prekročili Karpaty okolo roku [[896]]. Mnohí z nich sa usadili na tomto území a splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. Od [[10. storočie|10. storočia]] bolo územie súčasťou [[Uhorsko|Uhorska]]. Etnická rozmanitosť sa ešte rozšírila príchodom približne 40 000 [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánov]], ktorí sa na území usadili po porážke kyjevským veľkokniežaťom [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimírom II. Monomachom]] v [[12. storočie|12. storočí]] a najmä po ich definitívnej porážke [[Mongoli (etnikum)|Mongolmi]]<ref group="pozn">V odbornej literatúre je zaužívaný aj nepresný a nesprávny názov [[Tatári (etnikum)|Tatári]]. Slovo Tatári malo pôvodne hanlivý význam a vzťahovalo sa nájazdníkov do Uhorska počas [[Mongolský vpád do Uhorska|mongolského vpádu do Uhorska]] v rokoch 1241{{--}}1242, teda nie na príslušníkov konkrétneho etnika. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti uprednostňuje pomenovanie [[Mongoli (etnikum)|Mongoli]]. Pozri {{Harvbz|Uličný|2004|Sst=3-4}}</ref> v roku [[1238]]. Poskytnutie azylu Kumánom uhorským kráľom [[Belo IV.|Belom IV.]] sa stalo zámienkou pre [[Mongolský vpád do Uhorska|mongolský vpád]] do Uhorska v rokoch [[1241]]{{--}}[[1242]]. [[Černigovské kniežatstvo|Černigovské knieža]] [[Rostislav I. Michajlovič]] bol [[bán
=== Súčasť Sedmohradska a Habsburskej ríše ===
[[Súbor:1692 Plan de la Forteresse de Mongast.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Plan de la Forteresse de Mongast'''<br /> Nákres plánu hradu Palanok v [[Mukačevo|Mukačeve]] od francúzskeho kartografa Nicolasa de Fera ([[1692]]).]]
Od roku [[1490]] bolo Uhorsko súčasťou [[Krajiny českej koruny|česko]]-uhorskej personálnej únie, ktorú vytvoril [[Vladislav II. (Uhorsko)|Vladislav II. Jagelovský]]. Avšak po smrti [[Ľudovít II. (Uhorsko)|Ľudovíta II.]] v [[Bitka pri Moháči (1526)|bitke pri Moháči]] ([[1526]]) nastal zápas o vládu nad Uhorskom medzi [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinandom I. Habsburským]] a [[Ján I. (Uhorsko)|Jánom Zápoľským]], ktorý vo februári [[1528]] uzavrel vazalský vzťah so sultánom [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]].<ref>{{Harvbz|Kopčan|1987|St=23}}</ref> Boje sa skončili uzavretím [[Veľkovaradínsky mier|mieru vo Veľkom Varadíne]] (dnes mesto [[Oradea]] na severozápade Rumunska) [[24. február
S tým avšak nesúhlasila skupina sedmohradských šľachticov, prívržencov vdovy [[Izabela Jagelovská|Izabely Jagelovskej]] a jej syna [[Ján II. Žigmund Zápoľský|Jánom Žigmundom]], ktorý sa narodil len 14 dní pred smrťou Jána Zápoľského. Na obranu svojich záujmov požiadali sultána o vojenskú podporu. Osmani po porážke 25 tisícovej žoldnierskej armády pri Budíne ([[29. august]] [[1541]]) utvorili v južnej časti Uhorska svoju provinciu (ejálet) a ďalšími nájazdami oslabovali postavenie kráľovského Uhorska.<ref>{{Harvbz|Kopčan|1987|St=25-26}}</ref> Časť Podkarpatskej Rusi sa dostala do držby [[Sedmohradsko|Sedmohradského kniežatstva]], zvyšok ostal súčasťou [[Habsburská monarchia|habsburskej monarchie]]. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku [[1595]] a Užhorodská únia ([[1646]]) deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát [[Pápež#Rímsky pápež|rímskeho pápeža]], čím boli v praxi vytvorené [[východné katolícke cirkvi]] (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev).
Riadok 37:
Podľa sčítania obyvateľov z roku [[1910]] v tejto časti [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] žilo 319 361 [[Rusíni|Rusínov]], 169 434 [[Maďari|Maďarov]],<ref group="pozn">Údaj vrátane úradníkov prislúchajúcich k iným národnostiam, ktorí boli pre prácu vo verejnej správe nútení zapísať sa ako Maďari.</ref> 84 697 [[Židia (etnikum)|Židov]], 62 187 [[Nemci|Nemcov]], 15 387 [[Rumuni|Rumunov]], 4057 [[Slováci|Slovákov]] a 1602 príslušníkov iných národností, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci.<ref>Memorandum o Podkarpatské Rusi. In {{Harvbz|Hořec|1997|St=6}}</ref> Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] neposkytovala priestor na rozvitie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej národnosti. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní hlavne rusínski pravoslávni duchovní a intelektuáli (učitelia, právnici a pod.), ktorí boli hromadne zatýkaní a transportovaní do väzníc v západnej časti monarchie, čo bolo odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. Najväčšie množstvo Rusínov bolo internovaných spolu s rusofilmi z [[Halič (región)|Haliče]], [[Bukovina (krajina)|Bukoviny]] a ruskými zajatcami v tábore [[Talerhof]] v [[Štajerské vojvodstvo|Štajersku]], pričom odhady hovoria o 1915 až 5000 väzňoch z 151 rusínskych obcí.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=63}}</ref>
Z tohto dôvodu do novembra [[1918]] zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v [[Spojené štáty|Spojených štátoch]], ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. [[13. júl
Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie [[Americká národná rada Uhro-Rusínov|Americkej národnej rady Uhro-Rusínov]] (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov [[23. júl
Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik [[Grigorij Žatkovič]], ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Woodrowom Wilsonom]] a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]] vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s [[Prvá česko-slovenská republika|Česko-slovenskou republikou]] (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k [[Rumunsko|Rumunsku]] – potencionálnemu spojencovi.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=66}}</ref> Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67 % súhlasilo s pripojením k ČSR, 28 % sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2 % uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s [[Maďarská republika (1918 – 1919)|Maďarskom]], [[Druhá
=== Začlenenie do Česko-slovenskej republiky (1919 – 1938) ===
[[Súbor:Mapa zemí československých.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Mapa Česko-slovenskej republiky z roku 1919'''<br /> „Karpatská Rus“ je vyznačená ako jedna z krajín ČSR. Mapu vydala redakcia českého denníka ''Svornost'' vydávaného americkými Čechmi ([[Chicago]], [[1919]]).]]
Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej [[Ukrajinská národná republika|Ukrajinskej republiky]] a [[Západoukrajinská národná republika|Západoukrajinskej republiky]] a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=70}}</ref> Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.
Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31. česko-slovenského pluku do [[Užhorod
Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku [[1919]] obsadili, odhlasovala [[Ústredná národná rada Karpatských Rusínov]] v Užhorode [[8. máj]]a [[1919]] pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainskej mierovej zmluvy]] [[10. september|10. septembra]] [[1919]], ktorej súčasťou bola aj tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná zmluva]]. ▼
▲Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku [[1919]] obsadili, odhlasovala [[Ústredná národná rada Karpatských Rusínov]] v Užhorode [[8. máj]]a [[1919]] pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainskej mierovej zmluvy]] [[10. september|10. septembra]] [[1919]], ktorej súčasťou bola aj tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná zmluva]].
{{Citát|<center>'''Zmluva „minoritná“ medzi poprednými mocnosťami spojenými a združenými a Česko-Slovenskom, podpísaná v Saint Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919, publikovaná pod č. 502/1921 Zb. z. a n.'''<br />(výňatok)</center>
Řádek 65 ⟶ 63:
<center>'''článok 13'''</center> Česko-Slovensko zaručuje územiu Rusínov spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore republiky Česko-slovenskej, dok ktorého bude toto územie vysielať poslancov zvolených podľa ústavy republiky Česko-slovenskej. Títo poslanci avšak nebudú mať práva hlasovať v sneme česko-slovenskom v žiadnych otázkach zákonodarných, ktoré sú prikázané snemu rusínskemu.|slovenský preklad tzv. minoritnej Saintgermainskej zmluvy<ref>Citované podľa: {{Harvbz|Gronský|2005|St=44}}</ref>|300|Georgia|100}}
Začlenené územie predstavovalo 12 617
[[7. november|7. novembra]] [[1919]] bol vydaný ''Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi'', ktorý ale nemal právnu autoritu zákona alebo nariadenia, bol len deklaráciou s provizórnym charakterom. Názov krajiny stanovil na Podkarpatská Rus (umožnil používať aj skrátený názov Rusínsko), za oficiálny jazyk bol stanovený „ľudový jazyk rusínčina“, avšak keďže chýbala jeho kodifikovaná podoba, v školách sa vyučovala modifikovaná [[ruština]]. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi”. <ref group="pozn">v zmysle názvu krajiny Rus, nie Rusko; používal sa aj výraz Rusín</ref> Na čele dočasnej správy územia stál veliteľ česko-slovenskej armády na tomto území, teda francúzsky generál [[Edmond Hennocque]]. Vláda ČSR vymenovala administrátora krajiny ako dočasného guvernéra Podkarpatskej Rusi, ktorého hlavnou úlohou mala byť príprava autonómneho zriadenia. Taktiež bolo ustanovené dočasné Direktórium ako päťčlennú autonómnu vládu – poradný zbor v jazykových, školských, cirkevných a samosprávnych veciach. Reálne ale Direktórium nebolo rešpektované a všetky opatrenia uskutočňoval administrátor krajiny v úzkej spolupráci s generálom Hennocquerom.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=76-78}}</ref>
Tento stav vyvolal rozpory v [[Centrálna rusínska národná rada|Centrálnej rusínskej národnej rade]] (skratka CRNR), ktoré oslabili vyjednávaciu pozíciu Rusínov voči česko-slovenskej vláde. Aj napriek Žatkovičmu protestu sa nepodarilo Podkarpatskej Rusi zabezpečiť autonómiu deklarovanú v [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritnej Saintgermainskej zmluve]]. Najvyšším zákonodarným orgánom mal byť snem, ktorého ustanovenia však nadobúdali platnosť až po podpise [[Zoznam prezidentov Česko-Slovenska|prezidenta]] a taktiež mohol [[Ústavný súd Česko-slovenskej republiky|ústavný súd]] rozhodnúť o neplatnosti zákona vydaného snemom. Funkcia guvernéra, ktorý mal byť pôvodne zodpovedný len snemu, bola obmedzená – mal byť menovaný prezidentom na návrh vlády, teda de facto bol plne závislým od česko-slovenskej vlády. Snem taktiež nemohol určovať počet poslancov ani senátorov, ktorí mali Podkarpatskú Rus zastupovať v [[Národné zhromaždenie (Česko-Slovensko, 1920 – 1939)|Národnom zhromaždení]]. Na protest proti nesplneným požiadavkám na autonómiu podal guvernér Žatkovič demisiu, ktorá bola prijatá [[16. apríl
V roku [[1921]] bolo správne zriadenie zreorganizované do troch [[župa (Česko-Slovensko)|žúp]]: [[Užhorodská župa (Česko-Slovensko)|Užhorodská]] (Užská) so sídlom v [[Užhorod]]e, [[Berežská župa (Česko-Slovensko)|Berežská]] (Mukačevská) so sídlom v [[Mukačevo|Mukačeve]] a [[Veľkosevľušská župa (Česko-Slovensko)|Veľkosevľušská]] (Marmarošská) so sídlom vo [[Vynohradiv|Velkej Sevljuši]]; Veľkosevľušská vznikla zlúčením častí [[Ugočská župa (Česko-Slovensko)|Ugočskej]] a Marmarošskej župy.<ref>{{Harvbz|Švorc|2007|St=90}}</ref> V roku [[1926]] zlúčili všetky tri existujúce župy do [[Karpatoruská župa|Karpatoruskej župy]] so sídlom v Mukačeve.<ref>{{Harvbz|Pop|2005b|St=327}}</ref>
Řádek 78 ⟶ 76:
[[Súbor:Obdělávání půdy nejchudších rolníků.gif|275px|náhľad|vpravo|'''Rusínski roľníci pri práci'''<br />Chudobní roľníci obrábajú pôdy pomocou ručne ťahaného pluhu ([[20. roky 20. storočia|20.]]{{--}}[[30. roky 20. storočia|30. roky]])]]
Celkovú situáciu tohto regiónu sťažovala značná hospodárska zaostalosť aj nízka politická gramotnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Napr. v roku [[1932]] bolo na Podkarpatskej Rusi len 19 km ciest na 100
Zaostalosť Podkarpatskej Rusi sa pričinila o skutočnosť, že medzi tunajším obyvateľstvom si získavala značnú podporu [[Komunistická strana Česko-Slovenska]], ktorá sa zasadzovala o pripojenie územia k [[Sovietsky zväz|Sovietskemu zväzu]]. Na príkaz z [[Moskva|Moskvy]] riadenej [[Kominterna|Kominterny]] vyvolávala protestné pochody a demonštrácie. Táto propagandistická politika mala za úlohu zakryť kontrast s [[hladomor na Ukrajine|hladomorom na Ukrajine]], ktorý bol vyvolaný kolektivizačnou politikou boľševikov.<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>
{{Citát|Moskva potrebovala „dôkazy“, že hlad panuje i v [[kapitalizmus|kapitalistickej]] Európe. Tie pre Moskvu získavala KSČ hlavne na Podkarpatskej Rusi... Komunistickí provokatéri vyvolávali strety s [[Česko-slovenské četníctvo|žandármi]]. Niekoľko demonštrantov bolo zabitých, desiatky z nich zranených.|[[Ivan Pop]], rusínsky historik<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>|300|Georgia|100}}
Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavavala stálych 10 % miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách [[1935]] získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25 % hlasov a 63 % pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25 % hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.
Řádek 105 ⟶ 103:
=== Druhá svetová vojna a pripojenie k ZSSR (1944 – 1946) ===
[[Súbor:May 1944 - Jews from Carpathian Ruthenia arrive at Auschwitz-Birkenau.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Židovský transport z Podkarpatska'''<br />Transport podkarpatských Židov pri príchode do [[Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau|koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau]] pri poľskom [[Osvienčim
Po nemeckej okupácii Maďarska [[19. marec|19. marca]] [[1944]] bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100 000 [[Židia (etnikum)|Židov]] do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň [[Červená armáda]] postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.
|