Turecko: Rozdiel medzi revíziami

{{pozri aj|Osmanská ríša}}

{{pozri aj|Malá Ázia}}

 

=== Starovek ===

Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované [[Aioli|aiolskými]], [[Dóri|dórskymi]] a [[Ióni|iónskymi]] [[Gréci|Grékmi]]. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné ([[Pontos]]) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá [[Perzská ríša|Peržanmi]], s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl [[Alexander Macedónsky]]. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov ([[Bitýnia]], [[Kapadócia]], [[Pergamon]] a [[Pontos]]). Mnoho gréckych obyvatelov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k hellenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla [[Rímska ríša]]. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]].

 

Už 11. storočia dochádzalo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia väčšina obyvateľov Anatólie, ktorí boli gréckeho pôvodu sa islamizuje a poturčuje. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kappadócií a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni.

 

[[Osmanská ríša]] zanikla v roku 1923, kedy [[Mustafa Kemal Atatürk]] založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 [[Moslimovia v Grécku|gréckych moslimov]], pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci.

Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije vyše okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený.

 

 

== Geografia ==

Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez {{km|1600|m}} dlhé a {{km|800|m}} široké. Pokrýva plochu {{km2|779452}} (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove {{km2|23764}} (3&nbsp;% územia)<ref>[http://www.turkishodyssey.com/turkey/turkey.htm Turkish Odyssey: Turkey]</ref> a ostatných {{km2|755688}} (97&nbsp;% územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina [[Bospor]], [[Marmarské more]] a [[Dardanely]]&nbsp;–&nbsp;toto je aj jediná morská spojnica medzi [[Čierne more|Čiernym morom]] a [[Stredozemné more|Stredozemným morom]]. Najvyšší vrch európskej časti je [[Mahya Dağı]] ({{m|1031|m}}).

 

Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie [[Taurus (pohorie)|Taurus]] (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria [[Pontus (pohorie)|Pontus]] a [[Köroğlu]] pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky [[Eufrat]], [[Tigris]] a [[Aras]], leží tu jazero [[Van]] a najvyššia turecká hora [[Ararat (vrch v Turecku)|Ararat]] ({{m|5137|m}}).

 

== Politika ==

Turecko je [[parlamentná republika|parlamentná]] [[zastupiteľská demokracia]]. Od založenia v roku 1923 sa v Turecku vyvinula silná tradícia [[sekularizmus|sekularizmu]]. <ref name="TR_Secularism">{{Cite book|title=Religion and Politics in Turkey|first=Ali|last=Çarkoğlu|publisher=Routledge, UK|year=2004|isbn=0-415-34831-5|url= }}</ref> Legálny rámec krajiny spravuje [[Ústava Turecka|turecká ústava]]. Stanovuje hlavné princípy vládnutia a ustanovuje Turecko ako unitárny a centralizovaný štát. [[Prezident Turecka|Prezident]] republiky je [[hlava štátu]] a má zväčša iba ceremoniálnu rolu. Prezident je volený na päťročné obdobie v priamych voľbách, pričom prvým priamo zvoleným prezidentom je ten súčasný, [[Recep Tayyip Erdoğan]].

Podporovatelia [[Mustafa Kemal|Atatürkových reforiem]] sú nazývaní [[Kemalizmus|kemalisti]], ich protipól tvoria [[islamisti]], a oba tábory sa líšia v názore na úlohu náboženstva vo verejnom živote.<ref name="FleetFaroqhi2008p357">{{cite book|author1=Kate Fleet|author2=Suraiya Faroqhi|author3=Reşat Kasaba|title=The Cambridge History of Turkey|url= |accessdate=13 June 2013|date=17 April 2008|publisher=Cambridge University Press|isbn=978-0-521-62096-3|pages=357–358}}</ref> Kemalistická pozícia spája prvky [[demokracia|demokracie]] s [[Laicizmus|laickou]] ústavou a [[Západná kultúra|pozápadneným]] [[Sekularizmus|sekularizovaným]] [[Životný štýl|životným štýlom]] , kým podporuje štátne zásahy v [[Ekonomika|ekonomike]], [[Školstvo|školstve]] a inej verejnej sfére.<ref name="FleetFaroqhi2008p357"/> Od osemdesiatych rokov 20.storočia spolu so vzrastom príjmovej nerovnosti a vzdialením sociálnych tried narástol vplyv [[Islamizmus|islamského populizmu]], hnutia podporujúceho podriadenosť autorite, komunálnu solidaritu a sociálnu spravodlivosť, hoci to, čo presadzuje, je v praxi často sporné.<ref name="FleetFaroqhi2008p357"/>

 

[[Ľudské práva]] v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 [[Európsky súd pre ľudské práva]] vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.<ref>{{cite web|url=http://www.europarl.europa.eu/en/pressroom/content/20101025IPR90072|title=Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria|publisher=European Parliament Human Rights committee|date=26 October 2010|accessdate=9 February 2013}}</ref> Podľa [[Výbor na ochranu novinárov|Výboru na ochranu novinárov]] (VON) zaviedla vláda [[Strana spravodlivosti a rozvoja|AKP]] jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.<ref name=CPJ>{{cite web|author=Turkey's Press Freedom Crisis|url=http://cpj.org/reports/2012/10/turkeys-press-freedom-crisis-summary.php|title=Turkey's Press Freedom Crisis|publisher=Committee to Protect Journalists|accessdate=9 February 2013}}</ref> Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaní islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.<ref name=CPJ/> V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, <ref name=CPJ/> taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.<ref name=freemuse>{{cite web|title=Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations|url=http://freemuse.org/archives/9534|website=http://freemuse.org|accessdate=19 February 2015}}</ref> Bývalý hovorca [[Ministerstvo vnútra USA|Ministerstva vnútra USA]], Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“<ref>{{cite web|url=http://www.guardian.co.uk/media/greenslade/2011/mar/04/turkey-press-freedom|title=Seven journalists arrested in Turkey|work=The Guardian|date=4 March 2011|accessdate=11 June 2013}}</ref> Krajina má podľa organizácie [[Freedom House]] hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.<ref name=freedomhouse>{{cite web|title=Turkey|url=https://freedomhouse.org/country/turkey#.VMnmzS7D8uk|website=https://freedomhouse.org|accessdate=29 January 2015}}</ref>

 

Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.<ref>{{cite web|url=http://www.unhcr.org/home/RSDCOI/3c1622484.pdf|archiveurl=https://web.archive.org/web/20061122042609/http://www.unhcr.org/home/RSDCOI/3c1622484.pdf|archivedate=22 November 2006|title=Turkey/Military service|author=Vysoký komisár OSN pre utečencov (UNHCR), Directorate for Movements of Persons, Migration and Consular Affairs – Asylum and Migration Division|authorlink=UNHCR|publisher=UNHCR|format=PDF|accessdate=27 December 2006|date=July 2001}}</ref> Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.<ref>{{cite web|url=http://www.ebco-beoc.eu/|title=EBCO: European Bureau for Conscientious Objection|publisher=Ebco-beoc.eu|accessdate=4 September 2010}}</ref>

 

Cesta Turecka do Európy – a tým i do [[Európska únia|Európskej únie]] – začína už vznikom Tureckej republiky [[29. október|29. októbra]] [[1923]], odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.